SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 170/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátskakancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a (ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 209/07 sa sťažovatelia v procesnom postavenížalobcov žalobou domáhali voči žalovanému v 1. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) určenia svojhovlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na a proti žalovanému v 2. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) určenia svojho vlastníckehopráva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na. Pokiaľišlo o prvý žalobný nárok, t. j. o nehnuteľnosti vedené na, sťažovatelia svojvlastnícky nárok odvodzovali od podľa nich neplatnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,ktorou mala ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „banka“) v mene a na účet sťažovateľovako predávajúcich previesť na žalovaného v 1. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) ako na kupujúcehovlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na, a to na základe zmocnenia,resp. oprávnenia udeleného banke sťažovateľmi v mandátnej zmluve z 21. augusta 1995,predať v ich mene predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli v prospech tejto banky založenézmluvou o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam z 21. augusta 1995 na účelyzabezpečenia vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých bankou sťažovateľoviúverovou zmluvou pre prípad nesplácania tohto úveru. Sťažovatelia vzhliadli neplatnosťpredmetnej kúpnej zmluvy v tom, že banka ju mala uzavrieť, a teda v ich mene predaťnehnuteľnosti vedené na ⬛⬛⬛⬛ bez ich predchádzajúceho upozornenia na ňouzamýšľanú realizáciu záložného práva, pričom o tomto predaji sa sťažovatelia malidozvedieť až následne, t. j. po uzavretí dotknutej kúpnej zmluvy, čo bolo v rozpores v rozhodnom čase účinným § 299 Obchodného zákonníka.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 209/07-305 z 26. októbra 2009 v jeho prvomvýroku vyhovel žalobe sťažovateľov a určil, že sú vlastníkmi nehnuteľností vedených na, súčasne v druhom výroku týkajúcom sa nehnuteľností vedených na okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol a v ďalších troch výrokoch okresný súdrozhodoval o trovách konania. Prvý výrok, ktorým bolo vyhovené žalobe sťažovateľov,okresný súd odôvodnil tým, že v inom konaní vedenom okresným súdom v minulostipod sp. zn. 14 Cb 399/01 bolo síce právoplatne rozhodnuté (a to rozsudkom okresného súduz 26. marca 2003 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004) o zamietnutí žaloby sťažovateľov, ktorou sa vočibanke zastupujúcej ich ako predávajúcich pri predaji a voči kupujúcej ( ⬛⬛⬛⬛ )domáhali vyslovenia neplatnosti nimi uzavretej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 o predajinehnuteľností vedených na, avšak podľa okresného súdu vzhľadom na to, žepodľa jeho názoru bol výrok tohto rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01nevykonateľný pre jeho formulačné nedostatky, okresný súd v skúmanom konanínepovažoval toto rozhodnutie za prekážku res iudicata (vec už rozhodnutá), a pretoopätovne ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť predmetnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla1997, a keďže dospel k presvedčeniu o jej neplatnosti, následne rozhodol, že na základetejto zmluvy nemohlo účinne dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiamvedeným na (ktoré boli predmetom tejto zmluvy) zo sťažovateľov na žalovanéhov 1. rade, takže v tom dôsledku okresný súd prisvedčil žalobe sťažovateľov a rozhodol, že súvlastníkmi týchto nehnuteľností vedených na. Pokiaľ ide o druhý výrok, okresnýsúd dokazovaním zistil, že právny predchodca žalovaného v 2. rade sťažovateľom zaplatil zaodkúpenie nehnuteľností vedených na, na základe čoho sa následne v dobrejviere považoval za ich vlastníka, ktoré takto vydržal a následne ich daroval žalovanému v 2.rade, preto okresný súd žalobu sťažovateľov v tejto časti zamietol.
O odvolaní žalovaného v 1. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) proti prvému výroku rozsudkuokresného súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo sťažovateľov k nehnuteľnostiamvedeným na, rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)uznesením sp. zn. 17 Co 7/2010 z 10. mája 2010, a to tak, že v tejto odvolaním napadnutejčasti rozsudok okresného súdu zrušil a konanie v tejto časti zastavil pre „... existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania spočívajúcej v prekážke právoplatne rozhodnutej veci...“, poukazujúc pritom na právoplatné rozhodnutie vo vecisp. zn. 14 Cb 399/01 o posúdení platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 a konštatujúcidentickosť predmetu konania tak v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01, ako ajv konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorým bolo „... posúdenie platnosti kúpnej zmluvy zo 17.04.1997 – právneho úkonu, na základe ktorého nadobudol žalovaný 1/ ⬛⬛⬛⬛ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na kat. úz. Lučenec“.
O dovolaní sťažovateľov proti označenému uzneseniu krajského súdu rozhodolNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesenímsp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu a vecmu vrátil na ďalšie konanie s pokynom rozhodnúť opätovne vo veci, pričom podľanajvyššieho súdu „Na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Cb/399/2001 prebiehalo medzi žalobcami a žalovanou 1/ súdne konanie týkajúce sa sporných nehnuteľností, v ktorom sa súd zaoberal otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá pre otázku určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vzhľadom na v žalobe namietané dôvody je otázkou prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníctva). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že v prípadoch, keď určitá otázka (platnosť zmluvy), ktorá pre iné konanie tvorí otázku prejudiciálnu, už bola právoplatne rozhodnutá a vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia, si súd už túto otázku nemôže (pokiaľ nejde o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr) predbežne posúdiť inak, pretože výrok takéhoto právoplatného rozsudku je preň záväzný a musí z neho vychádzať. Súd nemôže v takom prípade vychádzať z iného záveru o existencii alebo neexistencii nároku medzi tými istými účastníkmi a túto otázku nemôže sám v inom konaní znova posudzovať ani ako otázku predbežnú. Odvolaciemu súdu uložil zaoberať sa vecou samou, t. j. určením vlastníckeho práva žalobcov a posúdiť, či rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, či žalobcovia sú alebo nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe zisteného skutkového stavu s tým, že sa najskôr musí odvolací súd vysporiadať s otázkou viazanosti súdu právoplatným rozsudkom, v ktorom bolo rozhodované o (ne) platnosti kúpnej zmluvy, pretože v tomto konaní je otázka platnosti kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou.“.
Krajský súd po vrátení mu veci späť vo veci opätovne rozhodol rozsudkomsp. zn. 17 Co 366/2011 z 28. novembra 2012, ktorým zmenil rozsudok okresného súdusp. zn. 5 C 209/07 z 26. októbra 2009 v jeho prvom výroku o určenie vlastníckeho právak nehnuteľnostiam vedeným na, a to tak, že žalobu sťažovateľov zamietol,konštatujúc svoju viazanosť právoplatným súdnym rozhodnutím v konanísp. zn. 14 Cb 399/01, v ktorom bola vzhľadom na všetky okolnosti uzavretia zmluvyposúdená platnosť kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od neplatnosti ktorej si sťažovateliaodvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na.
O dovolaní sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súd rozhodol najvyššísúd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, ktorým dovolanie sťažovateľov akonedôvodné zamietol a prisvedčil záverom krajského súdu o záväznosti posúdenia platnostikúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, tak ako o tom bolo právoplatne rozhodnuté už v konanísp. zn. 14 Cb 399/01, bez možnosti revízie týchto záverov v napádanom konaní pri posúdeníprejudiciálnej otázky o platnosti, resp. neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, okrem prípadu, akby tu boli nové skutočnosti, ktoré neboli známe v čase pôvodného konania vedeného pod sp.zn. 14 Cb 399/01, pretože nastali až neskôr, avšak existenciu takýchto „novýchskutočností“, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu v pôvodnom konaní sp. zn. 14 Cb 399/01vykonaného posúdenia platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, najvyšší súd nezistil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nesprávnosť a ústavnúneudržateľnosť skutkových, ako aj právnych záverov najvyššieho súdu vyslovenýchv rozsudku sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, a to z dôvodu, že podľa nich sa najvyššísúd odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom rozhodnutí v tejtoveci sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil prvé rozhodnutie krajskéhosúdu v tejto veci, a tiež z dôvodu, že podľa sťažovateľov najvyšší súd nezobral na zreteľmateriálnu nevykonateľnosť iba formálne právoplatného rozhodnutia okresného súdusp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 (v ktorom okresný súd dospel k záveru o platnostikúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, pozn.), ktorá mala byť dôsledkom viacerých procesných,ale aj vecných pochybení okresného súdu, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdupreskúmavajúcich postup okresného súdu v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01. Sťažovateliav sťažnosti totiž uviedli, že existencia právoplatného, a teda zaväzujúceho a nemennéhorozhodnutia si vyžaduje, aby toto rozhodnutie bolo produktom spravodlivého súdnehokonania, a aby spĺňalo všetky zákonné znaky nielen formálne, ale aj materiálnevykonateľného rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na neidentickosťúčastníkov konania vedeného okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 14 Cb 399/01 a konaniaokresného súdu sp. zn. 5 C 209/07, a preto podľa nich nie je možné, aby závery o platnostikúpnej zmluvy vyslovené v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01 boli automaticky záväzné ajpre účastníkov konania vedeného pod sp. zn. 5 C 209/07. Okrem toho sťažovatelia akoďalší dôvod, kvôli ktorému podľa nich nie je právoplatné rozhodnutie okresného súdusp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 právne záväzné na konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 5 C 209/07, uviedli nejasnosť a nezrozumiteľnosť výroku rozsudkusp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003, pretože podľa ich názoru týmto výrokomidentifikovaná kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 neexistuje, pričom poukázali na v tomtovýroku uvedený, skorší dátum povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe tejto kúpnejzmluvy (22. august 1995), ako bol dátum uzavretia samotnej kúpnej zmluvy(17. apríl 1997). Kvôli uvedeným nedostatkom vo formulácii výroku rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 podľa sťažovateľov tento nemôže byť záväznýa nemenný, pretože z neho nevyplýva, resp. nie je v ňom jednoznačne identifikované,o neplatnosti akého právneho úkonu sa konalo, a teda tento rozsudok je materiálnenevykonateľný. Preto podľa sťažovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 209/07okresnému súdu nič nebránilo, aby ako prejudiciálnu otázku nanovo posúdil platnosť kúpnejzmluvy zo 17. apríla 1997, z neplatnosti ktorej si odvodzovali vlastnícke právo k žalovanýmnehnuteľnostiam. Okrem toho sťažovatelia tiež dôvodia tým, že najvyšší súd akonové skutočnosti, ktoré neboli predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn.14 Cb 399/01, nezohľadnil neplatnosť uzavretej mandátnej zmluvy, na základe zmocneniaktorej v ich mene banka predala žalovanému v 1. rade sporné nehnuteľnosti vedené na kúpnou zmluvou zo 17. apríla 1997, ktorej forma navyše podľa sťažovateľov tiežnezodpovedala zákonným požiadavkám, aby pri predaji nehnuteľnosti boli prejavy vôleúčastníkov zmluvy na jednej listine alebo na viacerých listinách pevne spojených šnúrkou,čo sa podľa sťažovateľov v danom prípade nepotvrdilo, keďže podľa vyjadrenia príslušnéhokatastrálneho úradu jednotlivé listy spornej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 neboli pevnezviazané šnúrkou, ale len zopnuté kovovou sponou, čo najvyšší súd podľa sťažovateľov tiežnezohľadnil.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:«Porušovateľ napadnutým rozsudkom vo veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát rozhodol uznesením z 24. novembra 2011 sp. zn. 4 Cdo 22/2011 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v napadnutej, konanie zastavujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v preskúmavanom konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Napriek záverom, ktoré porušovateľ vyslovil vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, rozsudkom sp. zn. 4 Cdo/231/2013-600 zo dňa 24.06.2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a dovolanie sťažovateľov zamietol.... Právoplatnosť predpokladá existenciu spravodlivého súdneho konania a slúži k naplneniu jeho cieľa. Porušenie základného práva na spravodlivý proces môže s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu znamenať neuplatnenie prekážky rei iudicatae (neuplatnenie prekážky subjektívnej záväznosti rozsudku) z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti, inak formálne právoplatného rozsudku. Tento princíp by mal ovládať súdený prípad....
Sťažovatelia namietajú, že porušovateľ ako aj odvolací súd materiálne nevykonateľný rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 14 Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003, ktorý je nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, resp. chybnosť označenia právneho úkonu, nahradili za každú cenu výkladom tak, aby mohli formálne aplikovať ust. § 159 ods. 2 O. s. p. a tak potlačiť princíp základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyjadrený v čl. 46 ústavy.
Porušovateľ taktiež nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru a povinnosť jej presadzovania i napriek tomu, že ide o konštantnú judikatúru a nebolo potrebné sa od nej odkloniť.
Porušovateľ sa pri uplatňovaní princípu zabezpečenia právnej istoty, resp. inštitútu právoplatnosti dopustil prílišného formalizmu, na úkor poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany práv sťažovateľov. V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Cb 399/01 bol iný okruh účastníkov, aký je zistený v tomto konaní č. 5C 209/2007. (rozsudok NS SR 4 Cdol 19/2009).
Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude.
Tento postulát podrobne ozrejmuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 133/2009 zo dňa 29.04.2010, ktoré uvádza: Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon.
Základným predpokladom pre uplatnenie účinkov právoplatnosti (t. j. nezmeniteľnosti a záväznosti) je z hľadiska predmetného totožnosť účastníkov právoplatne skončeného a novozačatého konania. Totožnosť účastníkov je rozhodujúca nielen pre účinok záväznosti, ale i pre nezmeniteľnosť rozhodnutia. Výrazu „Je záväzný len pre účastníkov konania“ preto v uvedenej súvislosti neprislúcha iný než tradičný význam „prejavuje svoje účinky (pôsobí) len medzi účastníkmi konania“....
Treba skúmať, či výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003 spĺňa vyššie uvádzané kritériá, aby bola daná povinnosť sa týmto rozhodnutím riadiť....
Výrok súdneho rozhodnutia musí byť formulovaný jasne, stručne, výstižne a zrozumiteľne, teda tak, aby rešpektoval požiadavky potenciálnej materiálnej vykonateľnosti tohto rozhodnutia....
V hodnotení výroku rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003 môžeme tiež jednoznačne konštatovať, že z výroku tohto rozsudku nie je možné dôvodiť, o neplatnosti akej kúpnej zmluvy bolo rozhodnuté. Z uvedeného výroku je zrejmé, že určenie, že kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997..., ktorej vklad povolil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č. dňa 1995 s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, je neplatná, je absurdné, nepresné, a nekonkrétne, resp. zmätočné určenie neplatnosti právneho úkonu.
Žiadna kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997 uzavretá medzi sťažovateľom 1 a sťažovateľom 2 ako kupujúcim a žalovaným 1/ ako záložným veriteľom, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti zapísané na k. ú. a obec Lučenec ako pozemky..., ktorej vklad povolil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č. ⬛⬛⬛⬛ s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, totiž neexistuje! Deň vkladu uvedený vo výroku rozsudku OS Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo dňa 2003 je deň, kedy došlo k povoleniu vkladu záložnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná takmer dva roky pred uzavretím kúpnej zmluvy. (17.04.1997- 22.08.1995)!...
Po skúmaní samotného písomného vyhotovenia právoplatného rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003 je možné konštatovať, že citovaný rozsudok po formálnej stránke nadobudol právoplatnosť, ale z hľadiska materiálnej vykonateľnosti, pre nezrozumiteľnosť, pre nevýstižnosť, nespôsobuje následky.... Pre vyššie popísané nedostatky rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003 nie je možné jednoznačne individualizovať. Podľa publikovanej judikatúry nemožno z takéhoto výroku považovať za dôvodné, že bolo výrokom jasne, výstižne a zrozumiteľne určené, ktorý právny úkon bol súdom považovaný za neplatný.... Žalobcovia preukázali, že záväznosť výroku rozsudku na účastníkov tohto konania nie je daná aj z dôvodu zmeneného okruhu účastníkov, pričom nakoľko sa nejedná o totožnosť účastníkov s pôvodným konaním, neuplatňujú sa voči týmto účastníkom účinky právoplatnosti (t.j. nezmeniteľnosti a záväznosti) rozhodnutia. Ak teda súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého, môže si túto otázku posúdiť aj inak, a teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade nebude záväzný.... zdôrazňujeme, že podstatným pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy je otázka platnosti právneho úkonu, ktorým predávajúci mali splnomocniť záložného veriteľa na uzatvorenie takéhoto úkonu, t.j. mandátnej zmluvy. Táto otázka rovnako však nebola v predchádzajúcom konaní skúmaná. Žalobcovia v konaní preukázali, že plná moc, ktorú žalobcovia 1/ a 2/ udelili súčasne s podpisom záložnej zmluvy záložnému veriteľovi formou mandátnej zmluvy zo dňa 21.08.1995, je absolútne neplatným právnym úkonom a následne trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej osobe. V tejto súvislosti odkazujeme na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1772/2004, ktorého právna veta vychádza z právneho záveru, že udelenie plnej moci, ktorou záložný dlžník splnomocňuje veriteľa na priamy predaj zálohu tretej osobe je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko takýto právny úkon obchádza zákon, a teda následne trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej osobe....
Nakoľko záložný veriteľ predal založené nehnuteľnosti žalovaného bez vedomia a súhlasu vlastníkov týchto nehnuteľností a to na základe neplatnej mandátnej zmluvy, je zrejmé, že na základe takejto kúpnej zmluvy nemohol žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatváral bez platného oprávnenia záložný veriteľ, tento ako nevlastník nemohol previesť na žalovaného vlastnícke právo (v zmysle už citovanej zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má")....
Je zrejmé a preukázané, že otázka platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy a najmä otázka platnosti splnomocnenia, v minulosti v predchádzajúcom konaní č. 14 Cb 399/01 nebola vôbec napádaná, preto ide o novú skutočnosť, na ktorú pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997 porušovateľ i odvolací súd mal prihliadnuť. Nešlo o nový názor, nakoľko sťažovatelia v minulosti nežiadali v predchádzajúcom konaní posudzovať otázku platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy. V predchádzajúcom konaní bola napádaná len otázka nedoručovania povinnej výzvy, ktorá má predchádzať realizácií záložného práva. V predchádzajúcom konaní súd len konštatoval, že nebolo povinnosťou záložného veriteľa doručovať výzvy podľa § 299 Obeh. zák., nakoľko existovala mandátna zmluva....
Dojednanie mandátnej zmluvy uzavretej 21.08.1995 v tej časti, v ktorej sa sťažovatelia vzdali vopred svojho práva spôsobilo celkovú neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák., pre obchádzanie ust. § 574 ods. 2 Obč. zák. a taktiež neplatnosť splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou obsahu tejto mandátnej zmluvy. Žalobcovia túto neplatnosť právneho úkonu žiadali posúdiť ako predbežnú otázku prvýkrát až v tomto konaní a podrobne poukazovali na ustálenú judikatúru....
Sťažovatelia poukazujú na základný rozpor v úvahách porušovateľa a odvolacieho súdu, nakoľko porušovateľ v zhode s odvolacím súdom vyslovil záver, že je v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. viazaný záverom o (ne)platnosti kúpnej zmluvy, ktorý mal byť uvedený v rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003, ale zároveň skúmal platnosť kúpnej zmluvy avšak v rozpore s materiálnou pravdou a so skutočnosťami, ktoré boli preukázateľne zistiteľné z listín, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, (najmä potvrdenie Správy katastra v Lučenci ohľadom obsahu listín založených v spise správy katastra sp. zn. V 811/98).
Z listinného dôkazu, ktorým bolo potvrdenie Správy katastra v Lučenci bolo zrejmé, že v zbierke listín a v spise správy katastra sp. zn. V 811/98 sa nachádzajú rovnopisy napadnutej kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997, ktoré sú spojené len kovovou sponou a nie sú zošité....
... Ak správa katastra účastníkov nevyzvala na odstránenie tohto nedostatku zámenou za nové vyhotovenia zmluvy, táto nečinnosť úradu nespôsobí konvalidáciu absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu. Za toto pochybenie zodpovedajú vyhotovitelia zmluvy, resp. jej účastníci.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ichsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 231/2013 zo dňa 25.06.2014 o zamietnutí dovolania žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/366/2011-486 zo dňa 28.11.2012, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým určil, že vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV, kat. úz. Lučenec rodinný dom... sú žalobcovia na 1/ a 2/ mieste v podiele 1/1, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ a 2/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 231/2013 zo dňa 25.06.2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/366/2011-486 zo dňa 28.11.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.728,22 € a túto (správne má byť „ich“, pozn.) poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok zaručenéhov čl. 20 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde jeústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpeníkvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášťna návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danejveci ústavný súd rozhodoval o sťažovateľmi označených právach iba v súvislosti s v petitesťažnosti označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom tvrdenia o porušení ich práv ajv príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 366/2011 z 28. novembra2012, ktoré sťažovatelia uvádzajú iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoruústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľov, ktoré sú v podstate identickés ich námietkami, v konaní pred ústavným súdom zaujal k podstatnej časti napádanéhorozsudku takéto stanovisko:
«Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.... Žalobcovia inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzovali z toho, že odvolací súd nesprávne vychádzal z názoru, že zaoberaním sa otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy by porušil viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu, uloženú v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho je konanie postihnuté aj vadou podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V tejto súvislosti uviedli, že túto otázku si pre účely tohto konania ako predbežnú mal súd vyriešiť sám a to „z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti inak formálne právoplatného rozsudku“. S týmto názorom dovolateľov, však súhlasiť nemožno....
Podľa § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.... Rozsudok vyslovujúci, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (por. Števček, Ficová akol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva.
Žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto sa nemôže v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho istého určenia, o ktorom už raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.
Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 MCdo 16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné).... Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť. Vo veci Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 ESLP dospel k záveru, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež princíp právnej istoty. Upresnil, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej povahy súdnych rozhodnutí. Podľa tohto princípu žiadna zo strán nemá právo žiadať preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla nového posúdenia veci a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným odvolaním a púha skutočnosť, že môžu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záležitosť, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci. Od tohto princípu je možné sa odchýliť len v prípade, že pre to existujú podstatné a naliehavé dôvody (por. Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, č. 52853/99, § 52)....
... rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 26. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001 bola žaloba žalobcov voči tam žalovaným 1/
a 2/ ⬛⬛⬛⬛, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovanú, zamietnutá. Krajský súd v Banskej Bystrici v poradí druhým rozsudkom z 28. novembra 2012 sp. zn. 17 Co 366/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol, keď dospel k záveru, že výrok rozsudku sp. zn. 14 Cb 399/2001 je preň záväzný.
Uvedený názor odvolacieho súdu je potrebné považovať za správny. V predmetnej veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p., že výrok právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená otázka platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Niet pochýb o tom, že zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska preukázaných tvrdení nových účastníkov (v prejednávanej veci žalovaný 2/), avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných účastníkov konania.
... Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľov, podľa ktorého aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. v prejednávanej veci neprichádza do úvahy z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 je materiálne nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože z petitu žaloby žalobcov a tiež z výroku uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetom konania bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo výroku rozsudku presne špecifikované, ku ktorým vlastnícke právo nadobudla ⬛⬛⬛⬛, ktoré skutočnosti dávajú dostatočne jasnú odpoveď na otázku, čo bolo predmetom konania a o čom súd rozhodol.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu tiež v tom, že žalobcovia v tomto konaní neuplatnili také nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný zreteľ, a pre ktoré by výnimočne neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/. Žalobcovia totiž v tomto konaní uplatňovali tie isté argumenty, ktoré použili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, a naviac len argumenty, ktoré v pôvodnom konaní nepovažovali za rozhodujúce, či potrebné uviesť, príp. ich uviesť opomenuli, čo ich však nečiní novými skutočnosťami. Novou skutočnosťou, na ktorú bol súd povinný v tomto konaní prihliadať bola skutočnosť, že žalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností ešte pred podpisom kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 vydržaním, s ktorou skutočnosťou sa vyporiadal už súd prvého stupňa, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa (jeho druhý výrok) nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho ani dovolacieho konania.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia neopodstatnene napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»
Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní zaujal dostatočne jasnéa presvedčivé stanovisko k obdivom dovolacím námietkam sťažovateľov, ktorými sa snažilipoukázať na podľa nich nesprávne právne závery krajského súdu o záväznosti právoplatnéhorozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 (v ktorom bola kúpna zmluva zo17. apríla 1997 o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi sťažovateľmi akopredávajúcimi, zastúpenými na základe mandátnej zmluvy bankou, a žalovaným v 1. radeako kupujúcim, kvalifikovaná ako platná, pozn.), pre zodpovedanie prejudiciálnej otázkyv skúmanom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 366/2011 (okresnýmsúdom pod sp. zn. 5 C 209/07, pozn.), v ktorom sa sťažovatelia domáhali určeniavlastníckeho práva k nehnuteľnostiam scudzeným práve touto kúpnou zmluvou zo 17. apríla1997, od údajnej neplatnosti ktorej si sťažovatelia toto svoje vlastnícke právo odvodzovali.Sťažovatelia svojimi dovolacími námietkami zdôvodňovali argumenty, kvôli ktorým podľanich neprichádza do úvahy aplikovať právoplatné meritórne závery z konania vedeného podsp. zn. 14 Cb 399/01 na riešenie prejudiciálnej otázky aj v konaní sp. zn. 5 C 209/07, a toz dôvodu podľa nich rozdielnosti účastníkov konania v oboch označených konaniach a tiežz dôvodu nimi tvrdenej nejasnosti a nezrozumiteľnosti výroku právoplatného rozhodnutiavo veci sp. zn. 14 Cb 399/01.
Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľov, najvyšší súd konštatoval, že vzhľadomna to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 boli riešené právne vzťahy medzisťažovateľmi, ktorí sa v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia neplatnosti kúpnejzmluvy zo 17. apríla 1997, a medzi bankou ( ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola právnounástupkyňou ⬛⬛⬛⬛, ktorá poskytla sťažovateľom úver a ktorá v menesťažovateľov uzavrela dotknutú kúpnu zmluvu, pozn.) ako žalovanou v 1. rade a ako žalovanou v 2. rade, ktorá na základe predmetnej kúpnej zmluvyod sťažovateľov zastúpených bankou dotknuté nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva, t. j.vzhľadom na to, že sa riešili právne vzťahy medzi subjektmi, ktoré boli buď bezprostredne(banka a ⬛⬛⬛⬛ ) alebo v zastúpení (sťažovatelia) účastníkmi kúpnej zmluvyzo 17. apríla 1997, či už na strane predávajúcich (sťažovatelia a banka, ktorá ichzastupovala), alebo na strane kupujúcich ( ⬛⬛⬛⬛ ), ako aj vzhľadom na to, že ajpredmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07 je tiež spornosťvzťahov medzi účastníkmi tej istej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od údajnej neplatnostiktorej si sťažovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k ňou scudzeným nehnuteľnostiam,nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľov o neidentickosti účastníkov v obidvoch týchtokonaniach. Takáto argumentácia sťažovateľov neobstojí ani vo vzťahu k odlišnémupomenovaniu banky v obidvoch zmieňovaných konaniach, pretože z titulu právnehonástupníctva ⬛⬛⬛⬛ vstúpila do postavenia, a tým aj do právnych vzťahov ⬛⬛⬛⬛, takže ani z tohto hľadiska nie je možné konštatovať, že ide o odlišnýchúčastníkov oboch konaní. Okrem toho, pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade ( ⬛⬛⬛⬛ )v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorý mal na základe darovanianadobudnúť do vlastníctva časť žalovaných nehnuteľností scudzených kúpnou zmluvouzo 17. apríla 1997, a to ešte v čase pred jej uzavretím, a ktorý na rozdiel od ostatnýchúčastníkov tohto konania nebol aj účastníkom skoršieho konania vedeného okresným súdompod sp. zn. 14 Cb 399/01, najvyšší súd zdôraznil, že na rozdiel od ostatných účastníkovkonania sp. zn. 5 C 209/07, ktorí boli identickí s účastníkmi skoršieho konania vedenéhopod sp. zn. 14 Cb 399/01, došlo v konaní sp. zn. 5 C 209/07 o tohto účastníka konania(žalovaného v 2. Rade ⬛⬛⬛⬛ ) k̶ ⬛⬛⬛⬛ rozšíreniu okruhu účastníkov oproti ich okruhuv skoršom konaní. Túto skutočnosť okresný súd aj krajský súd dôsledne zohľadnili tak, žev jeho prípade neaplikovali zásadu záväznosti právoplatného skoršieho rozhodnutiaz konania sp. zn. 14 Cb 399/01, v ktorom tento subjekt účastníkom konania nebol, alev rámci dokazovania mu umožnili vyjadriť svoje stanovisko k predmetu konania, na základektorého rozhodli, čím tieto súdy dali zadosť legitímnej požiadavke, že ak dôjde k zmeneokruhu účastníkov konania, zakladá to povinnosť súdu znovu vec posúdiť aj z hľadiskatvrdení „tohto nového účastníka konania“, a to pri súčasnom rešpektovaní skoršiehorozhodnutia upravujúceho vzťahy pôvodných účastníkov konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dopĺňa, že nie je možné prisvedčiť obrannejargumentácii sťažovateľov, podľa ktorej ak dôjde k zmene okruhu účastníkov v konaní,v ktorom vznikne prejudiciálna otázka, o ktorej už bolo právoplatne meritórne rozhodnutév inom skoršom konaní (ďalej len „skoršie konanie“), a to čo i len v pribudnutí jedinéhosubjektu oproti okruhu týchto účastníkov v skoršom konaní, malo by to mať za následok, žesúd pri posudzovaní prejudiciálnej otázky by nemal byť viazaný jej právoplatnýmmeritórnym posúdením zo skoršieho konania, ale túto prejudiciálnu otázku by mal maťmožnosť posúdiť opätovne a hoci aj odlišne od jej posúdenia v skoršom konaní. Stotožneniesa s takouto extenzívnou argumentáciou sťažovateľov by znamenalo popretie zásadyprávneho štátu, imanentnou súčasťou ktorého je princíp právnej istoty vyjadrený vo viereresp. v dôvere k záväznosti a nemennosti veci už právoplatne rozhodnutej, mimo riadnyinštančný rámec jej zákonom dovoleného prieskumu.
V súvislosti s druhou dovolacou námietkou sťažovateľov, v ktorej skumulovali všetkydôvody, kvôli ktorým považujú právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní sp. zn. 14 Cb399/01 za nejasné a nezrozumiteľné (vo výroku nesprávne uvedený dátum povolenia vkladuvlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorý časovo predbieha dátum uzavretiasamotnej zmluvy; alebo nedostatok formy dotknutej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, nazáklade ktorej mal byť povolený vklad vlastníckeho práva aj napriek tomu, že nemala byťzákonom predpokladaným spôsobom zviazaná šnúrkou; alebo nepreskúmanie platnosti ajmandátnej zmluvy, na základe ktorej bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 uzavretá, pozn.),a teda podľa ich názoru nemajúce spôsobilosť zaväzovať súd aj v inom konaní priposudzovaní identickej otázky, t. j. otázky platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,najvyšší súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom argumentuje tým, ževšetky sťažovateľmi uvádzané skutočnosti týkajúce sa nedostatkov spornej kúpnej zmluvyzo 17. apríla 1997, kvôli ktorým spochybňujú závery rozhodnutia okresného súdu vo vecisp. zn. 14 Cb 399/01, resp. ho nepovažujú za záväzné pre riešenie prejudiciálnej otázky (oplatnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.5 C 209/07, sú skutočnosťami, ktoré nie sú nové, resp. také, ktoré by nastali až poprávoplatnom rozhodnutí vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01, kvôli ktorým by nebolo možné nanich prihliadať už v tomto konaní. A contrario, ide o skutočnosti, ktoré boli alebo mohli byťsťažovateľom známe už v priebehu konania sp. zn. 14 Cb 399/01, ktorého predmetom boloposúdenie platnosti označenej kúpnej zmluvy, a teda ktoré sťažovatelia, navyše ajkvalifikovane právne zastúpení, mali a mohli uplatniť, resp. sa ich dovolávať už v tomtokonaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01. V tejto súvislosti najvyšší súdtiež podotkol, že na uvedenom nič nemení ani to, že tieto skutočnosti sťažovatelia v skoršomkonaní nepovažovali za potrebné uviesť alebo ich uviesť opomenuli, čo však nemá zanásledok, žeby sa tieto už skôr známe skutočnosti mohli považovať za skutočnosti nové,kvôli ktorým by bolo potrebné vecne revidovať rozhodnutie sp. zn. 14 Cb 399/01.
Na margo uvedeného ústavný súd podotýka, že je neprípustné a v rozpores princípom právnej istoty, aby sa pomimo riadneho zákonného inštančného postupuprieskumu súdnych rozhodnutí, v konaní neúspešný účastník domáhal zjednania nápravy čiuž svojich vlastných pochybení (napr. že v konaní, či už nevedomky neuviedol aleboopomenul uviesť argumenty, ktoré mu v tom čase boli alebo mohli byť známe) alebopochybení konajúceho súdu (napr. chyby vo vyhotovení rozhodnutia), a to podaním novejžaloby s identickým predmetom konania s cieľom revidovať skoršie rozhodnutie v tejto veci.Inými slovami, nová žaloba s identickým predmetom konania, o ktorom už bolo meritórneprávoplatne rozhodnuté v inom konaní, nemôže byť „maskovaným odvolaním“ a anisamotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať ajiný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejtoveci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetomprieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania, takže ako to uviedol aj najvyšší súd,z tohto pohľadu ani „... nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil...“.
V danom prípade majú sťažovatelia podľa ústavného súdu snahu dosiahnuť zjednanienápravy, či už svojich vlastných pochybení v právoplatne skončenom konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 alebo pochybení samotného okresného súduv tomto konaní, iniciovaním nového súdneho konania v tej istej veci, do ktorého sa snažiatieto pochybenia z už právoplatne skončeného konania vpašovať, a tak dosiahnuť ichkonvalidáciu, avšak priestor na pozitívnu odozvu týchto ich snáh na odstránenie, resp.nápravu týchto pochybení bolo možné zjednať či už v okresnému súdu inštančnenadriadenom konaní (odvolacie konania a dovolacie konanie) alebo prípadným prieskumomprávoplatného rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 prostredníctvomústavného súdu, nie však v novom súdnom konaní o tej istej veci.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súduv sťažovateľmi napádanom rozhodnutí sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu imnemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následokjeho arbitrárnosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaníako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádanýchrozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trovkonania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá vetaústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015