znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 170/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Advokátskakancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola28. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a (ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len„sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 209/07 sa sťažovatelia v procesnom postavenížalobcov žalobou domáhali voči žalovanému v 1. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) určenia svojhovlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vedeným   Katastrálnym   úradom   Lučenec   na a proti žalovanému v 2. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) určenia svojho vlastníckehopráva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na. Pokiaľišlo o prvý žalobný nárok, t. j. o nehnuteľnosti vedené na, sťažovatelia svojvlastnícky nárok odvodzovali od podľa nich neplatnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,ktorou mala ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „banka“) v mene a na účet sťažovateľovako predávajúcich previesť na žalovaného v 1. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) ako na kupujúcehovlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na, a to na základe zmocnenia,resp. oprávnenia udeleného banke sťažovateľmi v mandátnej zmluve z 21. augusta 1995,predať v ich mene predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli v prospech tejto banky založenézmluvou o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam z 21. augusta 1995 na účelyzabezpečenia   vrátenia   finančných   prostriedkov   poskytnutých   bankou   sťažovateľoviúverovou zmluvou pre prípad nesplácania tohto úveru. Sťažovatelia vzhliadli neplatnosťpredmetnej kúpnej zmluvy v tom, že banka ju mala uzavrieť, a teda v ich mene predaťnehnuteľnosti   vedené   na ⬛⬛⬛⬛ bez   ich   predchádzajúceho   upozornenia   na   ňouzamýšľanú   realizáciu   záložného   práva,   pričom   o tomto   predaji   sa   sťažovatelia   malidozvedieť   až   následne,   t.   j.   po uzavretí   dotknutej   kúpnej   zmluvy,   čo   bolo   v rozpores v rozhodnom čase účinným § 299 Obchodného zákonníka.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 209/07-305 z 26. októbra 2009 v jeho prvomvýroku vyhovel žalobe sťažovateľov a určil, že sú vlastníkmi nehnuteľností vedených na, súčasne v druhom výroku týkajúcom sa nehnuteľností vedených na okresný   súd   žalobu   sťažovateľov   zamietol   a v ďalších   troch   výrokoch   okresný   súdrozhodoval o trovách konania. Prvý výrok, ktorým   bolo vyhovené žalobe sťažovateľov,okresný   súd   odôvodnil   tým,   že   v inom   konaní   vedenom   okresným   súdom   v minulostipod sp. zn. 14 Cb 399/01 bolo síce právoplatne rozhodnuté (a to rozsudkom okresného súduz 26. marca 2003 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004) o zamietnutí žaloby sťažovateľov, ktorou sa vočibanke zastupujúcej ich ako predávajúcich pri predaji a voči kupujúcej ( ⬛⬛⬛⬛ )domáhali vyslovenia neplatnosti nimi uzavretej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 o predajinehnuteľností vedených na, avšak podľa okresného súdu vzhľadom na to, žepodľa jeho názoru bol výrok tohto rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01nevykonateľný   pre   jeho   formulačné   nedostatky,   okresný   súd   v skúmanom   konanínepovažoval   toto   rozhodnutie   za   prekážku res   iudicata (vec   už   rozhodnutá),   a pretoopätovne ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť predmetnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla1997, a keďže dospel k presvedčeniu o jej neplatnosti, následne rozhodol, že na základetejto zmluvy nemohlo účinne dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiamvedeným na (ktoré boli predmetom tejto zmluvy) zo sťažovateľov na žalovanéhov 1. rade, takže v tom dôsledku okresný súd prisvedčil žalobe sťažovateľov a rozhodol, že súvlastníkmi týchto nehnuteľností vedených na. Pokiaľ ide o druhý výrok, okresnýsúd dokazovaním zistil, že právny predchodca žalovaného v 2. rade sťažovateľom zaplatil zaodkúpenie nehnuteľností vedených na, na základe čoho sa následne v dobrejviere považoval za ich vlastníka, ktoré takto vydržal a následne ich daroval žalovanému v 2.rade, preto okresný súd žalobu sťažovateľov v tejto časti zamietol.

O odvolaní žalovaného v 1. rade ( ⬛⬛⬛⬛ ) proti prvému výroku rozsudkuokresného   súdu,   ktorým   bolo   určené   vlastnícke   právo   sťažovateľov   k nehnuteľnostiamvedeným na, rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)uznesením sp. zn. 17 Co 7/2010 z 10. mája 2010, a to tak, že v tejto odvolaním napadnutejčasti rozsudok okresného súdu zrušil a konanie v tejto   časti zastavil pre „... existenciu neodstrániteľného   nedostatku   podmienky   konania   spočívajúcej   v   prekážke právoplatne rozhodnutej veci...“, poukazujúc pritom na právoplatné rozhodnutie vo vecisp. zn. 14 Cb 399/01 o posúdení platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 a konštatujúcidentickosť predmetu konania tak v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01, ako ajv konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorým bolo „... posúdenie platnosti kúpnej zmluvy zo 17.04.1997 – právneho úkonu, na základe ktorého nadobudol žalovaný 1/ ⬛⬛⬛⬛ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na kat. úz. Lučenec“.

O dovolaní   sťažovateľov   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   rozhodolNajvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesenímsp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu a vecmu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s pokynom   rozhodnúť   opätovne   vo   veci,   pričom   podľanajvyššieho súdu „Na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Cb/399/2001 prebiehalo medzi   žalobcami   a   žalovanou   1/   súdne   konanie   týkajúce   sa   sporných   nehnuteľností, v ktorom sa súd zaoberal otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá pre otázku určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vzhľadom na v žalobe namietané dôvody je otázkou prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníctva). Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukázal   na   to,   že   v   prípadoch,   keď   určitá   otázka (platnosť zmluvy), ktorá pre iné konanie tvorí otázku prejudiciálnu, už bola právoplatne rozhodnutá a vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia, si súd už túto otázku nemôže (pokiaľ nejde o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr) predbežne posúdiť inak, pretože výrok takéhoto právoplatného rozsudku je preň záväzný a musí z neho vychádzať. Súd nemôže v takom prípade vychádzať z iného záveru o existencii alebo neexistencii nároku medzi tými istými účastníkmi a túto otázku nemôže sám v inom konaní znova posudzovať ani ako otázku predbežnú. Odvolaciemu súdu uložil zaoberať sa vecou samou, t. j. určením vlastníckeho práva žalobcov a posúdiť, či rozhodnutie súdu prvého   stupňa   je   vecne   správne,   či   žalobcovia   sú   alebo   nie   sú   vlastníkmi   sporných nehnuteľností na základe zisteného skutkového stavu s tým, že sa najskôr musí odvolací súd vysporiadať   s   otázkou   viazanosti   súdu   právoplatným   rozsudkom,   v   ktorom   bolo rozhodované o (ne) platnosti kúpnej zmluvy, pretože v tomto konaní je otázka platnosti kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou.“.

Krajský   súd   po   vrátení   mu   veci   späť   vo   veci   opätovne   rozhodol   rozsudkomsp. zn. 17 Co   366/2011   z 28.   novembra   2012,   ktorým   zmenil   rozsudok   okresného   súdusp. zn. 5 C 209/07 z 26. októbra 2009 v jeho prvom výroku o určenie vlastníckeho právak nehnuteľnostiam vedeným na,   a to tak,   že   žalobu   sťažovateľov zamietol,konštatujúc   svoju   viazanosť   právoplatným   súdnym   rozhodnutím   v konanísp. zn. 14 Cb 399/01,   v ktorom   bola   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   uzavretia   zmluvyposúdená platnosť kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od neplatnosti ktorej si sťažovateliaodvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na.

O dovolaní sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súd rozhodol najvyššísúd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, ktorým dovolanie sťažovateľov akonedôvodné zamietol a prisvedčil záverom krajského súdu o záväznosti posúdenia platnostikúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, tak ako o tom bolo právoplatne rozhodnuté už v konanísp. zn. 14 Cb 399/01, bez možnosti revízie týchto záverov v napádanom konaní pri posúdeníprejudiciálnej otázky o platnosti, resp. neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, okrem prípadu, akby tu boli nové skutočnosti, ktoré neboli známe v čase pôvodného konania vedeného pod sp.zn.   14   Cb   399/01,   pretože   nastali   až   neskôr,   avšak   existenciu   takýchto   „novýchskutočností“, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu v pôvodnom konaní sp. zn. 14 Cb 399/01vykonaného posúdenia platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, najvyšší súd nezistil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nesprávnosť a ústavnúneudržateľnosť   skutkových,   ako   aj   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   vyslovenýchv rozsudku sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, a to z dôvodu, že podľa nich sa najvyššísúd odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom rozhodnutí v tejtoveci sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil prvé rozhodnutie krajskéhosúdu v tejto veci, a tiež z dôvodu, že podľa sťažovateľov najvyšší súd nezobral na zreteľmateriálnu   nevykonateľnosť   iba   formálne   právoplatného   rozhodnutia   okresného   súdusp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 (v ktorom okresný súd dospel k záveru o platnostikúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, pozn.), ktorá mala byť dôsledkom viacerých procesných,ale   aj   vecných   pochybení   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   a najvyššieho   súdupreskúmavajúcich   postup   okresného   súdu   v konaní   sp. zn.   14   Cb   399/01.   Sťažovateliav sťažnosti   totiž   uviedli,   že   existencia   právoplatného,   a teda   zaväzujúceho   a nemennéhorozhodnutia   si   vyžaduje,   aby   toto   rozhodnutie   bolo   produktom   spravodlivého   súdnehokonania,   a   aby   spĺňalo   všetky   zákonné   znaky   nielen   formálne,   ale   aj   materiálnevykonateľného   rozhodnutia.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukázali   na   neidentickosťúčastníkov konania vedeného okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 14 Cb 399/01 a konaniaokresného súdu sp. zn. 5 C 209/07, a preto podľa nich nie je možné, aby závery o platnostikúpnej   zmluvy   vyslovené   v konaní   sp. zn. 14 Cb 399/01   boli   automaticky   záväzné   ajpre účastníkov konania vedeného pod sp. zn. 5 C 209/07. Okrem toho sťažovatelia akoďalší dôvod,   kvôli   ktorému   podľa   nich   nie   je   právoplatné   rozhodnutie   okresného   súdusp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 právne záväzné na konanie vedené okresným súdompod   sp.   zn.   5   C   209/07,   uviedli   nejasnosť   a nezrozumiteľnosť   výroku   rozsudkusp. zn. 14 Cb 399/01   z 26.   marca   2003,   pretože   podľa   ich   názoru   týmto   výrokomidentifikovaná kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 neexistuje, pričom poukázali na v tomtovýroku uvedený, skorší dátum povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe tejto kúpnejzmluvy   (22.   august   1995),   ako   bol   dátum   uzavretia   samotnej   kúpnej   zmluvy(17. apríl 1997). Kvôli uvedeným nedostatkom vo formulácii výroku rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 podľa sťažovateľov tento nemôže byť záväznýa nemenný,   pretože   z neho   nevyplýva,   resp.   nie   je   v ňom   jednoznačne   identifikované,o neplatnosti   akého   právneho   úkonu   sa   konalo,   a teda   tento   rozsudok   je   materiálnenevykonateľný.   Preto   podľa   sťažovateľov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   209/07okresnému súdu nič nebránilo, aby ako prejudiciálnu otázku nanovo posúdil platnosť kúpnejzmluvy zo 17. apríla 1997, z neplatnosti ktorej si odvodzovali vlastnícke právo k žalovanýmnehnuteľnostiam.   Okrem   toho   sťažovatelia   tiež   dôvodia   tým,   že   najvyšší   súd   akonové skutočnosti,   ktoré   neboli   predmetom   prieskumu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.14 Cb 399/01, nezohľadnil neplatnosť uzavretej mandátnej zmluvy, na základe zmocneniaktorej v ich mene banka predala žalovanému v 1. rade sporné nehnuteľnosti vedené na kúpnou zmluvou zo 17. apríla 1997, ktorej forma navyše podľa sťažovateľov tiežnezodpovedala zákonným požiadavkám, aby pri predaji nehnuteľnosti boli prejavy vôleúčastníkov zmluvy na jednej listine alebo na viacerých listinách pevne spojených šnúrkou,čo sa podľa sťažovateľov v danom prípade nepotvrdilo, keďže podľa vyjadrenia príslušnéhokatastrálneho úradu jednotlivé listy spornej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 neboli pevnezviazané šnúrkou, ale len zopnuté kovovou sponou, čo najvyšší súd podľa sťažovateľov tiežnezohľadnil.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:«Porušovateľ napadnutým rozsudkom vo veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát rozhodol uznesením z 24. novembra 2011 sp. zn. 4 Cdo 22/2011 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v napadnutej, konanie zastavujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v preskúmavanom konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Napriek   záverom,   ktoré   porušovateľ   vyslovil   vo   svojom   skoršom   rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, rozsudkom sp. zn. 4 Cdo/231/2013-600 zo dňa 24.06.2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a dovolanie sťažovateľov zamietol.... Právoplatnosť   predpokladá   existenciu   spravodlivého   súdneho   konania   a   slúži k naplneniu   jeho   cieľa.   Porušenie   základného   práva   na   spravodlivý   proces   môže s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   znamenať   neuplatnenie   prekážky rei iudicatae (neuplatnenie prekážky subjektívnej záväznosti rozsudku) z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti, inak formálne právoplatného rozsudku. Tento princíp by mal ovládať súdený prípad....

Sťažovatelia namietajú, že porušovateľ ako aj odvolací súd materiálne nevykonateľný rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 14 Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003, ktorý je nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, resp. chybnosť označenia právneho úkonu, nahradili za každú cenu výkladom tak, aby mohli formálne aplikovať ust. § 159 ods. 2 O. s. p. a tak potlačiť princíp základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyjadrený v čl. 46 ústavy.

Porušovateľ taktiež nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru a povinnosť jej presadzovania i napriek tomu, že ide o konštantnú judikatúru a nebolo potrebné sa od nej odkloniť.

Porušovateľ sa pri uplatňovaní princípu zabezpečenia právnej istoty, resp. inštitútu právoplatnosti   dopustil   prílišného   formalizmu,   na   úkor   poskytnutia   spravodlivej súdnej ochrany   práv   sťažovateľov.   V   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Lučenec   pod sp. zn.   14   Cb   399/01   bol   iný   okruh   účastníkov,   aký   je   zistený   v   tomto   konaní   č.   5C 209/2007. (rozsudok NS SR 4 Cdol 19/2009).

Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude.

Tento   postulát   podrobne   ozrejmuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 1Cdo 133/2009 zo dňa 29.04.2010, ktoré uvádza: Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia   o   prejudiciálnej   otázke   je   také,   že   súd   v   novom   konaní   musí   rešpektovať prejudiciálny   účinok   právoplatného   rozhodnutia   u   tých   istých   účastníkov   (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon.

Základným   predpokladom   pre   uplatnenie   účinkov   právoplatnosti   (t.   j. nezmeniteľnosti   a   záväznosti)   je   z   hľadiska   predmetného   totožnosť   účastníkov právoplatne skončeného   a novozačatého   konania.   Totožnosť   účastníkov   je   rozhodujúca nielen pre účinok záväznosti, ale i pre nezmeniteľnosť rozhodnutia. Výrazu „Je záväzný len pre účastníkov konania“ preto v uvedenej súvislosti neprislúcha iný než tradičný význam „prejavuje svoje účinky (pôsobí) len medzi účastníkmi konania“....

Treba skúmať, či výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01-136 zo   dňa   26.03.2003   spĺňa   vyššie   uvádzané   kritériá,   aby   bola   daná   povinnosť   sa   týmto rozhodnutím riadiť....

Výrok   súdneho   rozhodnutia   musí   byť   formulovaný   jasne,   stručne,   výstižne a zrozumiteľne,   teda   tak,   aby   rešpektoval   požiadavky   potenciálnej   materiálnej vykonateľnosti tohto rozhodnutia....

V hodnotení výroku rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo dňa 26.03.2003 môžeme tiež jednoznačne konštatovať, že z výroku tohto rozsudku nie je možné dôvodiť, o neplatnosti akej kúpnej zmluvy bolo rozhodnuté. Z uvedeného výroku je zrejmé, že určenie, že kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997..., ktorej vklad povolil Katastrálny úrad   Banská   Bystrica,   Správa   katastra   Lučenec   pod   č. dňa 1995 s právnymi   účinkami   vkladu   dňa 1995,   je   neplatná,   je   absurdné,   nepresné, a nekonkrétne, resp. zmätočné určenie neplatnosti právneho úkonu.

Žiadna   kúpna   zmluva   zo   dňa   17.04.1997   uzavretá   medzi   sťažovateľom 1 a sťažovateľom   2   ako   kupujúcim   a   žalovaným   1/   ako   záložným   veriteľom,   ktorej predmetom sú nehnuteľnosti zapísané na k. ú. a obec Lučenec ako pozemky..., ktorej vklad povolil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č. ⬛⬛⬛⬛ s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, totiž neexistuje! Deň vkladu uvedený vo výroku rozsudku OS Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo dňa 2003 je deň, kedy došlo k povoleniu vkladu záložnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná takmer dva roky pred uzavretím kúpnej zmluvy. (17.04.1997- 22.08.1995)!...

Po skúmaní samotného písomného vyhotovenia právoplatného rozsudku Okresného súdu   Lučenec   sp.   zn.   14   Cb/399/01-136   zo   dňa   26.03.2003   je   možné   konštatovať,   že citovaný   rozsudok   po   formálnej   stránke   nadobudol   právoplatnosť,   ale   z   hľadiska materiálnej vykonateľnosti, pre nezrozumiteľnosť, pre nevýstižnosť, nespôsobuje následky.... Pre vyššie popísané nedostatky rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01-136 zo   dňa   26.03.2003   nie   je   možné   jednoznačne   individualizovať.   Podľa   publikovanej judikatúry   nemožno   z   takéhoto   výroku   považovať   za   dôvodné,   že   bolo   výrokom   jasne, výstižne a zrozumiteľne určené, ktorý právny úkon bol súdom považovaný za neplatný.... Žalobcovia preukázali, že záväznosť výroku rozsudku na účastníkov tohto konania nie   je   daná   aj   z   dôvodu   zmeneného   okruhu   účastníkov,   pričom   nakoľko   sa   nejedná o totožnosť účastníkov s pôvodným konaním, neuplatňujú sa voči týmto účastníkom účinky právoplatnosti (t.j. nezmeniteľnosti a záväznosti) rozhodnutia. Ak teda súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého, môže si túto otázku posúdiť aj inak, a teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade nebude záväzný.... zdôrazňujeme, že podstatným pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy je otázka platnosti   právneho   úkonu,   ktorým   predávajúci   mali   splnomocniť   záložného   veriteľa na uzatvorenie takéhoto úkonu, t.j. mandátnej zmluvy. Táto otázka rovnako však nebola v predchádzajúcom konaní skúmaná. Žalobcovia v konaní preukázali, že plná moc, ktorú žalobcovia 1/ a 2/ udelili súčasne s podpisom záložnej zmluvy záložnému veriteľovi formou mandátnej zmluvy zo dňa 21.08.1995, je absolútne neplatným právnym úkonom a následne trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej osobe. V tejto súvislosti odkazujeme na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1772/2004, ktorého právna veta   vychádza   z   právneho   záveru,   že   udelenie   plnej   moci,   ktorou   záložný   dlžník splnomocňuje veriteľa na priamy predaj zálohu tretej osobe je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko takýto právny úkon obchádza zákon, a teda následne trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej osobe....

Nakoľko   záložný   veriteľ   predal   založené   nehnuteľnosti   žalovaného   bez   vedomia a súhlasu vlastníkov týchto nehnuteľností a to na základe neplatnej mandátnej zmluvy, je zrejmé,   že   na   základe   takejto   kúpnej   zmluvy   nemohol   žalovaný   nadobudnúť   vlastnícke právo. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatváral bez platného oprávnenia záložný veriteľ, tento ako nevlastník nemohol previesť na žalovaného vlastnícke právo (v zmysle už citovanej zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má")....

Je zrejmé a preukázané, že otázka platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy a najmä   otázka   platnosti   splnomocnenia,   v   minulosti   v   predchádzajúcom   konaní č. 14 Cb 399/01   nebola   vôbec   napádaná,   preto   ide   o   novú   skutočnosť,   na   ktorú pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997 porušovateľ i odvolací súd mal prihliadnuť.   Nešlo   o   nový   názor,   nakoľko   sťažovatelia   v   minulosti   nežiadali v predchádzajúcom   konaní   posudzovať   otázku   platnosti,   resp.   neplatnosti   mandátnej zmluvy. V predchádzajúcom konaní   bola napádaná len otázka nedoručovania povinnej výzvy, ktorá má predchádzať realizácií záložného práva. V predchádzajúcom konaní súd len konštatoval, že nebolo povinnosťou záložného veriteľa doručovať výzvy podľa § 299 Obeh. zák., nakoľko existovala mandátna zmluva....

Dojednanie   mandátnej   zmluvy   uzavretej   21.08.1995   v   tej   časti,   v   ktorej   sa sťažovatelia vzdali vopred svojho práva spôsobilo celkovú neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák., pre obchádzanie ust. § 574 ods. 2 Obč. zák. a taktiež neplatnosť splnomocnenia,   ktoré   bolo   súčasťou   obsahu   tejto   mandátnej   zmluvy.   Žalobcovia   túto neplatnosť   právneho   úkonu   žiadali   posúdiť   ako   predbežnú   otázku   prvýkrát   až   v   tomto konaní a podrobne poukazovali na ustálenú judikatúru....

Sťažovatelia poukazujú na základný rozpor v úvahách porušovateľa a odvolacieho súdu, nakoľko porušovateľ v zhode s odvolacím súdom vyslovil záver, že je v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. viazaný záverom o (ne)platnosti kúpnej zmluvy, ktorý mal byť uvedený v rozsudku   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   14Cb/399/01-136   zo   dňa   26.03.2003, ale zároveň   skúmal   platnosť   kúpnej   zmluvy   avšak   v   rozpore   s   materiálnou   pravdou a so skutočnosťami, ktoré boli preukázateľne zistiteľné z listín, ktoré tvoria obsah súdneho spisu,   (najmä   potvrdenie   Správy   katastra   v   Lučenci   ohľadom   obsahu   listín   založených v spise správy katastra sp. zn. V 811/98).

Z listinného dôkazu, ktorým bolo potvrdenie Správy katastra v Lučenci bolo zrejmé, že v zbierke listín a v spise správy katastra sp. zn. V 811/98 sa nachádzajú rovnopisy napadnutej kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997, ktoré sú spojené len kovovou sponou a nie sú zošité....

... Ak správa katastra účastníkov nevyzvala na odstránenie tohto nedostatku zámenou za   nové   vyhotovenia   zmluvy,   táto   nečinnosť   úradu   nespôsobí   konvalidáciu   absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu. Za toto pochybenie zodpovedajú vyhotovitelia zmluvy, resp. jej účastníci.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ichsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 231/2013 zo dňa 25.06.2014   o   zamietnutí   dovolania   žalobcov   1/   a 2/   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   17Co/366/2011-486   zo   dňa   28.11.2012,   ktorým   odvolací   súd rozsudok okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým určil, že vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV, kat. úz. Lučenec rodinný dom... sú žalobcovia na 1/ a 2/ mieste v podiele 1/1, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ a 2/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu   ochranu   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   základné   právo   sťažovateľa podľa čl. 20   ods.   1.   Ústavy   Slovenskej   republiky,   spočívajúce   v   práve   vlastniť   majetok, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 231/2013 zo dňa 25.06.2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/366/2011-486 zo dňa 28.11.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.728,22 € a túto (správne má byť „ich“, pozn.) poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok zaručenéhov čl. 20 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde jeústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpeníkvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášťna návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danejveci ústavný súd rozhodoval o sťažovateľmi označených právach iba v súvislosti s v petitesťažnosti označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom tvrdenia o porušení ich práv ajv príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 366/2011 z 28. novembra2012,   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   iba   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je podľa   názoruústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší   súd   k dovolacím   námietkam   sťažovateľov,   ktoré   sú   v podstate   identickés ich námietkami, v konaní pred ústavným súdom zaujal k podstatnej časti napádanéhorozsudku takéto stanovisko:

«Inou   vadou   konania,   na   ktorú   musí   dovolací   súd   prihliadnuť   aj   vtedy,   ak   nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich   postup   súdu v občianskom súdnom konaní.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.... Žalobcovia inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzovali z toho, že odvolací súd nesprávne vychádzal z názoru,   že   zaoberaním   sa   otázkou   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   by   porušil   viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu, uloženú v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho je konanie postihnuté aj vadou podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V tejto súvislosti uviedli, že túto otázku si pre účely tohto konania ako predbežnú mal súd vyriešiť sám a to „z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti inak formálne právoplatného rozsudku“. S týmto názorom dovolateľov, však súhlasiť nemožno....

Podľa § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.... Rozsudok   vyslovujúci,   že   určitý   právny   vzťah   alebo   právo   (ne)existuje,   tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. prekážku právoplatne   rozhodnutej   veci   (§   159   ods.   3   O.   s.   p.).   Účinky   tohto   právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím   (por.   Števček,   Ficová   akol.,   Občiansky   súdny   poriadok,   Komentár,   Praha 2009,   str.   425).   Z procesného   hľadiska   sú   právoplatné   súdne   rozhodnutia   záväzné   ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva.

Žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto sa nemôže v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho istého určenia, o ktorom už raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho   vzťahu,   z   ktorého   sa   aj   tento   (nový)   nárok   (neidentický   s   predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi tými   istými   účastníkmi,   než   ako   o   tomto   ich   právnom   vzťahu   už   bolo   právoplatne rozhodnuté.

Otázkou   prejudiciálneho   účinku   právoplatného   rozhodnutia   sa   zaoberala   nielen judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (por.   uznesenie   z   29.   apríla   2010 sp. zn. 1 Cdo   133/2009,   uznesenie   z   25.   apríla   2012   sp.   zn.   5   MCdo   16/2010),   ale   aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   „ústava“)   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   „dohovor“),   zdôrazniac,   že   vzhľadom   na   zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté   v   osobitnom   spore   účastníkov,   nie   je   rozhodujúce,   či   súd   v   právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek   „nové“   právne   posudzovanie   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   v   inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné).... Popretie prejudiciálnej záväznosti   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   znamená   zásah   do   stability   práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť. Vo veci Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 ESLP dospel k záveru, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež princíp právnej istoty. Upresnil, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej povahy   súdnych   rozhodnutí.   Podľa   tohto   princípu   žiadna   zo   strán   nemá   právo   žiadať preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla nového   posúdenia   veci   a   nového   rozhodnutia.   Prieskum   sa   nesmie   stať   maskovaným odvolaním a púha skutočnosť, že môžu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záležitosť, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci. Od tohto princípu je možné sa odchýliť len v prípade, že pre to existujú podstatné a naliehavé dôvody (por. Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, č. 52853/99, § 52)....

... rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 26. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001 bola žaloba žalobcov voči tam žalovaným 1/

a   2/ ⬛⬛⬛⬛,   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy zo 17. apríla 1997, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovanú,   zamietnutá.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   poradí   druhým   rozsudkom z 28. novembra 2012 sp. zn. 17 Co 366/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol, keď dospel k záveru, že výrok rozsudku sp. zn. 14 Cb 399/2001 je preň záväzný.

Uvedený názor odvolacieho súdu je potrebné považovať za správny. V predmetnej veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p., že výrok právoplatného   rozsudku,   v   ktorom   bola   riešená   otázka   platnosti   kúpnej   zmluvy zo 17. apríla 1997, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Niet pochýb o tom, že zmenený   okruh   účastníkov   zakladá   povinnosť   súdu   znovu   vec   posúdiť   tiež   z   hľadiska preukázaných   tvrdení   nových   účastníkov   (v   prejednávanej   veci   žalovaný   2/),   avšak pri súčasnom   rešpektovaní   k   predchádzajúcemu   rozhodnutiu   o   vzťahoch   pôvodných účastníkov konania.

... Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľov, podľa ktorého aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. v prejednávanej veci neprichádza do úvahy z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 je materiálne nevykonateľný pre jeho   nezrozumiteľnosť,   pretože   z   petitu   žaloby   žalobcov   a   tiež   z   výroku   uvedeného rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   že   predmetom   konania   bola   kúpna   zmluva zo 17. apríla 1997,   predmetom   ktorej   boli   nehnuteľnosti   vo   výroku   rozsudku   presne špecifikované, ku ktorým vlastnícke právo nadobudla ⬛⬛⬛⬛, ktoré skutočnosti dávajú dostatočne jasnú odpoveď na otázku, čo bolo predmetom konania a o čom súd rozhodol.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu tiež v tom, že žalobcovia v tomto konaní neuplatnili také nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný zreteľ, a pre ktoré by výnimočne neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/. Žalobcovia totiž v tomto konaní uplatňovali tie isté argumenty, ktoré použili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, a naviac len argumenty, ktoré v pôvodnom konaní nepovažovali za rozhodujúce, či potrebné uviesť,   príp.   ich   uviesť   opomenuli,   čo   ich   však   nečiní   novými   skutočnosťami.   Novou skutočnosťou,   na   ktorú   bol   súd   povinný   v tomto   konaní   prihliadať   bola   skutočnosť,   že žalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností ešte pred podpisom kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 vydržaním, s ktorou skutočnosťou sa vyporiadal už súd prvého stupňa, v tejto   časti rozsudok súdu prvého stupňa (jeho druhý výrok) nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho ani dovolacieho konania.

Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   žalobcovia   neopodstatnene   napadli   rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní zaujal dostatočne jasnéa presvedčivé stanovisko k obdivom dovolacím námietkam sťažovateľov, ktorými sa snažilipoukázať na podľa nich nesprávne právne závery krajského súdu o záväznosti právoplatnéhorozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 (v ktorom bola kúpna zmluva zo17. apríla 1997 o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi sťažovateľmi akopredávajúcimi, zastúpenými na základe mandátnej zmluvy bankou, a žalovaným v 1. radeako kupujúcim, kvalifikovaná ako platná, pozn.), pre zodpovedanie prejudiciálnej otázkyv skúmanom   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp. zn. 17 Co 366/2011   (okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   5   C   209/07,   pozn.),   v ktorom   sa   sťažovatelia   domáhali   určeniavlastníckeho práva k nehnuteľnostiam scudzeným práve touto kúpnou zmluvou zo 17. apríla1997, od údajnej neplatnosti ktorej si sťažovatelia toto svoje vlastnícke právo odvodzovali.Sťažovatelia svojimi dovolacími námietkami zdôvodňovali argumenty, kvôli ktorým podľanich neprichádza do úvahy aplikovať právoplatné meritórne závery z konania vedeného podsp. zn. 14 Cb 399/01 na riešenie prejudiciálnej otázky aj v konaní sp. zn. 5 C 209/07, a toz dôvodu podľa nich rozdielnosti účastníkov konania v oboch označených konaniach a tiežz dôvodu nimi tvrdenej nejasnosti a nezrozumiteľnosti výroku právoplatného rozhodnutiavo veci sp. zn. 14 Cb 399/01.

Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľov, najvyšší súd konštatoval, že vzhľadomna to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 boli riešené právne vzťahy medzisťažovateľmi, ktorí sa v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia neplatnosti kúpnejzmluvy   zo   17.   apríla   1997,   a medzi   bankou   ( ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   bola   právnounástupkyňou ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   poskytla   sťažovateľom   úver   a ktorá   v menesťažovateľov uzavrela dotknutú kúpnu zmluvu, pozn.) ako žalovanou v 1. rade a ako   žalovanou   v 2.   rade,   ktorá   na   základe   predmetnej   kúpnej   zmluvyod sťažovateľov zastúpených bankou dotknuté nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva, t. j.vzhľadom na to, že sa riešili právne vzťahy medzi subjektmi, ktoré boli buď bezprostredne(banka   a ⬛⬛⬛⬛ )   alebo   v zastúpení   (sťažovatelia)   účastníkmi   kúpnej   zmluvyzo 17.   apríla   1997,   či   už   na   strane   predávajúcich   (sťažovatelia   a banka,   ktorá   ichzastupovala), alebo na strane kupujúcich ( ⬛⬛⬛⬛ ), ako aj vzhľadom na to, že ajpredmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 5 C 209/07   je   tiež   spornosťvzťahov medzi účastníkmi tej istej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od údajnej neplatnostiktorej si sťažovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k ňou scudzeným nehnuteľnostiam,nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľov o neidentickosti účastníkov v obidvoch týchtokonaniach.   Takáto   argumentácia   sťažovateľov   neobstojí   ani   vo   vzťahu   k odlišnémupomenovaniu   banky   v obidvoch   zmieňovaných   konaniach,   pretože   z   titulu   právnehonástupníctva ⬛⬛⬛⬛ vstúpila   do postavenia,   a tým   aj   do   právnych   vzťahov ⬛⬛⬛⬛, takže ani z tohto hľadiska nie je možné konštatovať, že ide o odlišnýchúčastníkov oboch konaní. Okrem toho, pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade ( ⬛⬛⬛⬛ )v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorý mal na základe darovanianadobudnúť   do   vlastníctva   časť   žalovaných   nehnuteľností   scudzených   kúpnou   zmluvouzo 17. apríla 1997, a to ešte v čase pred jej uzavretím, a ktorý na rozdiel od ostatnýchúčastníkov tohto konania nebol aj účastníkom skoršieho konania vedeného okresným súdompod sp. zn. 14 Cb 399/01, najvyšší súd zdôraznil, že na rozdiel od ostatných účastníkovkonania sp. zn. 5 C 209/07, ktorí boli identickí s účastníkmi skoršieho konania vedenéhopod sp. zn. 14 Cb 399/01, došlo v konaní sp. zn. 5 C 209/07 o tohto účastníka konania(žalovaného v 2. Rade   ⬛⬛⬛⬛ ) k̶ ⬛⬛⬛⬛ rozšíreniu okruhu účastníkov oproti ich okruhuv skoršom konaní. Túto skutočnosť okresný súd aj krajský súd dôsledne zohľadnili tak, žev jeho   prípade   neaplikovali   zásadu   záväznosti   právoplatného   skoršieho   rozhodnutiaz konania   sp. zn. 14 Cb   399/01,   v ktorom   tento   subjekt   účastníkom   konania   nebol,   alev rámci dokazovania mu umožnili vyjadriť svoje stanovisko k predmetu konania, na základektorého rozhodli, čím tieto súdy dali zadosť legitímnej požiadavke, že ak dôjde k zmeneokruhu účastníkov konania, zakladá to povinnosť súdu znovu vec posúdiť aj z hľadiskatvrdení   „tohto   nového   účastníka   konania“,   a to   pri   súčasnom   rešpektovaní   skoršiehorozhodnutia upravujúceho vzťahy pôvodných účastníkov konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dopĺňa, že nie je možné prisvedčiť obrannejargumentácii sťažovateľov,   podľa ktorej ak dôjde   k zmene   okruhu   účastníkov v konaní,v ktorom vznikne prejudiciálna otázka, o ktorej už bolo právoplatne meritórne rozhodnutév inom skoršom konaní (ďalej len „skoršie konanie“), a to čo i len v pribudnutí jedinéhosubjektu oproti okruhu týchto účastníkov v skoršom konaní, malo by to mať za následok, žesúd   pri   posudzovaní   prejudiciálnej   otázky   by   nemal   byť   viazaný   jej   právoplatnýmmeritórnym posúdením zo skoršieho konania, ale túto prejudiciálnu otázku by mal maťmožnosť posúdiť opätovne a hoci aj odlišne od jej posúdenia v skoršom konaní. Stotožneniesa   s takouto   extenzívnou   argumentáciou   sťažovateľov   by   znamenalo   popretie   zásadyprávneho štátu, imanentnou súčasťou ktorého je princíp právnej istoty vyjadrený vo viereresp. v dôvere k záväznosti a nemennosti veci už právoplatne rozhodnutej, mimo riadnyinštančný rámec jej zákonom dovoleného prieskumu.

V súvislosti s druhou dovolacou námietkou sťažovateľov, v ktorej skumulovali všetkydôvody, kvôli ktorým považujú právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní sp. zn. 14 Cb399/01 za nejasné a nezrozumiteľné (vo výroku nesprávne uvedený dátum povolenia vkladuvlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorý časovo predbieha dátum uzavretiasamotnej zmluvy; alebo nedostatok formy dotknutej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, nazáklade ktorej mal byť povolený vklad vlastníckeho práva aj napriek tomu, že nemala byťzákonom predpokladaným spôsobom zviazaná šnúrkou; alebo nepreskúmanie platnosti ajmandátnej zmluvy, na základe ktorej bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 uzavretá, pozn.),a teda   podľa   ich   názoru   nemajúce   spôsobilosť   zaväzovať   súd   aj   v inom   konaní   priposudzovaní identickej otázky, t. j. otázky platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,najvyšší súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom argumentuje tým, ževšetky sťažovateľmi uvádzané skutočnosti týkajúce sa nedostatkov spornej kúpnej zmluvyzo 17. apríla 1997, kvôli ktorým spochybňujú závery rozhodnutia okresného súdu vo vecisp. zn. 14 Cb 399/01, resp. ho nepovažujú za záväzné pre riešenie prejudiciálnej otázky (oplatnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.5   C   209/07,   sú   skutočnosťami,   ktoré   nie   sú   nové,   resp.   také,   ktoré   by   nastali   až   poprávoplatnom rozhodnutí vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01, kvôli ktorým by nebolo možné nanich prihliadať už v tomto konaní. A contrario, ide o skutočnosti, ktoré boli alebo mohli byťsťažovateľom známe už v priebehu konania sp. zn. 14 Cb 399/01, ktorého predmetom boloposúdenie   platnosti   označenej   kúpnej   zmluvy,   a teda   ktoré   sťažovatelia,   navyše   ajkvalifikovane právne zastúpení, mali a mohli uplatniť, resp. sa ich dovolávať už v tomtokonaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01. V tejto súvislosti najvyšší súdtiež podotkol, že na uvedenom nič nemení ani to, že tieto skutočnosti sťažovatelia v skoršomkonaní   nepovažovali   za   potrebné   uviesť   alebo   ich   uviesť   opomenuli,   čo   však   nemá   zanásledok, žeby sa tieto už skôr známe skutočnosti mohli považovať za skutočnosti nové,kvôli ktorým by bolo potrebné vecne revidovať rozhodnutie sp. zn. 14 Cb 399/01.

Na   margo   uvedeného   ústavný   súd   podotýka,   že   je   neprípustné   a v rozpores princípom   právnej   istoty,   aby   sa   pomimo   riadneho   zákonného   inštančného   postupuprieskumu súdnych rozhodnutí, v konaní neúspešný účastník domáhal zjednania nápravy čiuž   svojich   vlastných   pochybení   (napr.   že   v   konaní,   či   už   nevedomky   neuviedol   aleboopomenul   uviesť   argumenty,   ktoré   mu   v tom   čase   boli   alebo   mohli   byť   známe)   alebopochybení konajúceho súdu (napr. chyby vo vyhotovení rozhodnutia), a to podaním novejžaloby s identickým predmetom konania s cieľom revidovať skoršie rozhodnutie v tejto veci.Inými slovami, nová žaloba s identickým predmetom konania, o ktorom už bolo meritórneprávoplatne   rozhodnuté   v inom   konaní,   nemôže   byť „maskovaným   odvolaním“ a anisamotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať ajiný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejtoveci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetomprieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania, takže ako to uviedol aj najvyšší súd,z tohto pohľadu ani „... nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil...“.

V danom prípade majú sťažovatelia podľa ústavného súdu snahu dosiahnuť zjednanienápravy,   či   už   svojich   vlastných   pochybení   v právoplatne   skončenom   konaní   vedenomokresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 alebo pochybení samotného okresného súduv tomto konaní, iniciovaním nového súdneho konania v tej istej veci, do ktorého sa snažiatieto   pochybenia   z už   právoplatne   skončeného   konania   vpašovať,   a tak   dosiahnuť   ichkonvalidáciu, avšak priestor na pozitívnu odozvu týchto ich snáh na odstránenie, resp.nápravu   týchto   pochybení   bolo   možné   zjednať   či   už   v okresnému   súdu   inštančnenadriadenom konaní (odvolacie konania a dovolacie konanie) alebo prípadným prieskumomprávoplatného rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 prostredníctvomústavného súdu, nie však v novom súdnom konaní o tej istej veci.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   najvyššieho   súduv sťažovateľmi napádanom rozhodnutí sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu imnemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následokjeho arbitrárnosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaníako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napádanýchrozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trovkonania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá vetaústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015