znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 170/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 73/2012 z 19. júla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 70/2011 z 30. novembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 72/2009 zo 17. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 73/2012 z 19. júla 2012, rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co   70/2011 z 30. novembra   2011   a rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 8 C 72/2009 zo 17. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou, ktorá bola doručená Okresnému súdu Humenné 5. februára 2008, domáhal od žalovaného (V. Š.) zaplatenia úrokov   z omeškania   vo   výške   16,5   %   ročne   zo   sumy   655 316   Sk   (21 752,50   €) od 10. septembra 2002   do   zaplatenia   a náhrady   trov   konania.   Suma   655 316   Sk (21 752,50 €)   predstavuje   trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   boli   sťažovateľovi   priznané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 43 Cb 15/1998-473 z 1. júla 2002 v spojení s jeho   uznesením   zo   16.   júla   2002.   Pretože   trovy   právneho   zastúpenia   v určenej   výške zaplatené   neboli,   uplatnil   sťažovateľ   podanou   žalobou   nárok   na   zaplatenie   úrokov z omeškania   z priznaných   trov   právneho   zastúpenia.   V prípade   sťažovateľa   teda   išlo o rozhodovanie o úrokoch z omeškania z priznaných trov právneho zastúpenia. Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. 15 C 48/2008 z 30. mája 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal   ho zaplatiť   trovy   konania   žalovaného.   Rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 179/2008   z 30.   januára   2009   bol   rozsudok   Okresného   súdu   Humenné z 30. mája 2008 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalším výrokom bola vec prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd vykonal   vo   veci   dokazovanie   a o žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 8 C 72/2009 zo 17. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok zo 17. marca 2011“), ktorým žalobu   zamietol   a nepriznal   náhradu   trov   účastníkom   konania   a ani   štátu.   Okresný   súd na základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k záveru,   že   priznané   trovy   právneho zastúpenia   boli   zaplatené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   najneskôr   19.   októbra   2005, v dôsledku čoho vyhodnotil nárok sťažovateľa na úroky z omeškania z týchto trov konania počnúc nasledujúcim dňom (20. októbrom 2005, pozn.) za neopodstatnený, a teda v rozpore so zákonom. Zároveň sa okresný súd zaoberal aj námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v priebehu konania. Táto otázka bola vyhodnotená tak, že právo veriteľa na úroky z omeškania má charakter akcesorického majetkového práva, ktoré sa premlčí uplynutím trojročnej premlčacej doby, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlžník s istinou,   t.   j.   hlavným   záväzkom   dostal   do omeškania.   Rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 43 Cb 15/1998-473 z 1. júla 2002 sa stal vykonateľným 9. septembra 2002,   k vyznačeniu   doložky   právoplatnosti   a vykonateľnosti   tohto   rozsudku   došlo v dôsledku   odvolacieho   konania   až   29.   júna   2004,   keď   mohol   sťažovateľ   objektívne prvýkrát   uplatniť   právo   na   úroky   z omeškania   z trov   právneho   zastúpenia.   Žaloba   bola podaná okresnému súdu až 5. februára 2008, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto bola vznesená námietka premlčania vyhodnotená ako dôvodná. Okresný súd preto žalobu sťažovateľa ako neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol.

3. Proti rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 70/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj   „rozsudok   z 30.   novembra   2011“).   Krajský   súd   sa   stotožnil   so   skutkovým   stavom zisteným   prvostupňovým   súdom,   ako   aj   s právnym   posúdením   veci,   preto   potvrdil napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a nepriznal   žalovanému   náhradu   trov   odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011 podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Tiež krajskému súdu vytkol, že nevyhovel jeho žiadosti a nepripustil dovolanie, pretože podľa neho ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov je podľa sťažovateľa daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Najvyšší   súd po preskúmaní dovolania ako napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011 dospel k záveru, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť z § 238 OSP a ani z ustanovenia § 237 OSP. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 7 Cdo 73/2012 z 19. júla 2012 (ďalej aj „uznesenie z 19. júla 2012“) odmietol a nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

4. Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   predovšetkým   nedostatočné   odôvodnenie napadnutých   rozhodnutí,   ich   nepreskúmateľnosť   a vysokú   mieru   formálnosti pri rozhodovaní, čo má podľa sťažovateľa viesť až k arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júla 2012 sťažovateľ svoje námietky bližšie neodôvodňuje.   Pokiaľ   ide   o rozsudok   krajského   súdu   z 30.   novembra   2011   a rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011, sťažovateľ predovšetkým spochybňuje záver o zaplatení trov právneho zastúpenia jeho právnej zástupkyni, k čomu malo dôjsť podľa okresného súdu najneskôr 19. októbra 2005. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na niekoľko exekučných konaní, v ktorých si sťažovateľ ako oprávnený uplatňuje svoje nároky voči žalovanému. Sťažovateľ tiež vyjadril nespokojnosť s vyhodnotením námietky premlčania jeho nároku na úroky   z omeškania,   pretože   podľa   neho   bolo   potrebné rešpektovať   rozhodnutia exekučných súdov konajúcich o jeho nárokoch, a nie opakovane skúmať skutkové okolnosti veci. Tieto nedostatky v napadnutých rozhodnutiach mali podľa sťažovateľa za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľa JUDr. J. V., IČO:..., B., a to právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd Uznesenia NS SR Bratislava sp. zn.: 7 Cdo 73/2012-603 zo dňa 19. 07. 2012 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: 2 Co 70/2011-553 zo dňa 30. 11. 2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: 8 C 72/2009-509 zo dňa 17. 03. 2011 porušené boli.

2. Zrušuje   Uznesenie   NS   SR   Bratislava   sp.   zn.:   7 Cdo 73/2012-603   zo   dňa 19. 07. 2012   v   spojitosti   s   Rozsudkom   KS   v   Prešove   sp. zn.:   2 Co 70/2011-553   zo   dňa 30. 11. 2011   a v spojitosti   s   Rozsudkom   OS   Prešov   sp. zn.:   8 C 72/2009-509   zo   dňa 17. 03. 2011 a vec sa vracia OS v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa sťažovateľovi nepriznáva nakoľko si tento nárok sťažovateľ neuplatnil s tým, že vyhovením jeho sťažnosti je reparácia sťažovateľa dostatočná.

4. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. B. v rozsahu určenom pri skončení veci do 3 dní od právoplatnosti ústavného nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu zo 17. marca 2011

8. Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   v daných   okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv rozsudkom okresného súdu zo 17. marca 2011. Sťažovateľ   sa   mohol   domáhať   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   ako   riadneho opravného   prostriedku   na   krajskom   súde,   v právomoci   ktorého bolo   posúdiť   relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť aj sťažovateľ reálne využil a napadnutý rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011 už bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu z 30. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu z 19. júla 2012

9. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana garantovaných práv   a slobôd (resp.   ústavnosti   ako   takej)   ústavou,   prípadne   dohovorom nie je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia sú pri rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

10. Podľa sťažovateľa najvyšší súd v uznesení z 19. júla 2012 nevenoval náležitú pozornosť jeho argumentom   uplatneným v dovolaní,   v dôsledku   čoho   je tento   rozsudok najvyššieho   súdu   nedostatočne   odôvodnený   a arbitrárny.   Obdobné   nedostatky   vyčíta sťažovateľ aj rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011, ktorý sa jeho argumentmi dostatočne   nezaoberal. Sťažovateľ predovšetkým   nesúhlasí   so   záverom, ktorý   si   osvojil krajský súd, že sťažovateľ v konaní na súde prvého stupňa nepreukázal, že k zaplateniu trov právneho zastúpenia advokátke JUDr. K. 19. októbra 2005 zo strany žalovaného nedošlo. Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   niekoľko   exekučných   konaní,   v ktorých   si   uplatňuje svoje nároky voči žalovanému, ktoré mali spôsobiť spočívanie premlčacej lehoty.

11. V napadnutom   rozsudku   z 30.   novembra   2011   sa   krajský   súd   stotožnil so skutkovým   stavom   zisteným   okresným   súdom,   ako   aj   s právnym   posúdením   veci. Krajský   súd   poukázal   na   tri   okruhy   názorov,   ktoré   sa   v právnej   teórii   a praxi vytvorili k otázke   premlčania   úrokov   z omeškania,   a zároveň   korektne   odôvodnil,   prečo sa plne   stotožnil   s názorom   okresného   súdu   o premlčaní   úrokov   z omeškania,   ktorý   bol vyjadrený v napadnutom rozsudku okresného súdu. Krajský súd sa zaoberal aj vplyvom prebiehajúcich   exekučných   konaní sťažovateľa   voči   žalovanému v súvislosti   s   tvrdením sťažovateľa   o spočívaní   premlčacej   lehoty.   Krajský   súd   v tejto   otázke   poukázal na skutočnosť, že exekúcia bola vykonávaná na základe exekučného titulu, ktorým bola sťažovateľovi priznaná náhrady trov konania. Preto takéto exekučné konania nemali vplyv na plynutie premlčacej lehoty k úrokom z omeškania. Sťažovateľ sa   tiež domáhal toho, aby krajský súd využil svoju právomoc a vyslovil v zmysle § 238 ods. 3 OSP vo výroku potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania. Krajský súd v danom prípade dovolanie nepripustil, pretože nešlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázka úrokov   z omeškania   totiž   nie   je   takou   skutočnosťou,   ktorá   by   ešte   nebola   riešená rozhodnutiami všeobecných súdov. Navyše, posúdenie tejto otázky je len na zvážení súdu. Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudkom z 30. novembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011. Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského súdu ako dôkladne odôvodnený, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal podstatnými otázkami danej veci. Krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne popísal podstatu rozhodovania okresného súdu a následne sa zaoberal a vyhodnocoval odvolacie argumenty uplatnené   sťažovateľom.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevzbudzuje   žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku krajského   súdu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto nedostatky však z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júla 2012 považuje ústavný súd za potrebné poukázať na rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľa. Dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011. Prípustnosť   dovolania   proti   takému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je obmedzená podľa § 238 ods. 3 OSP iba na také rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   na   potvrdzujúce   rozhodnutie,   ktorým   súd   prvého   stupňa   vo   výroku   vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľa však dovolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nespĺňal   uvedené   kritérium   prípustnosti dovolania.   Najvyšší   súd   preto   dospel   k záveru,   že   dovolanie   podľa   §   238   OSP   nie   je prípustné.

Najvyšší súd však osobitne posudzoval aj otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Sťažovateľ nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a) až e) a g) OSP a ich existenciu   nezistil   ani   najvyšší   súd.   Najvyšší   súd   sa   osobitne   zaoberal   sťažovateľom namietaným dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sa mu postupom súdu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod mal byť daný   tým,   že   krajský   súd   nesprávne   zistil   skutkový   stav,   nevyhovel   jeho   žiadosti o pripustenie dovolania a nevysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami, a preto vec nesprávne   právne   posúdil.   K námietke   sťažovateľa   o nesprávnosti   skutkových   zistení krajského súdu najvyšší súd poukázal na to, že podľa § 241 ods. 2 OSP dôvodom dovolania nemôže   byť   samotné   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu.   Dovolanie   je   mimoriadnym opravným   prostriedkom   a   nemožno   sa   ním   domáhať   revízie   skutkových   zistení   súdov prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd zrozumiteľne a výstižne objasnil rozsah právomoci dovolacieho súdu v súvislosti s posudzovaním správnosti zisteného skutkového stavu veci. Najvyšší súd vyhodnotil   rozsudok   krajského súdu   z 30. novembra 2011 ako dostatočne odôvodnený,   spĺňajúci   predpoklady   vyjadrené   v   §   157   ods.   2   OSP.   Najvyšší   súd   tiež zdôraznil, že odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom sa zásadne spája s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením vyjadreným v napadnutom rozhodnutí. Sťažovateľ považoval za ďalší dovolací dôvod skutočnosť, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti   o pripustenie   dovolanie.   Oprávnenie   vysloviť   prípustnosť   dovolania   však   patrí výlučne odvolaciemu súdu a nie je závislé na vôli účastníka. Preto sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd v závere zhrnul, že prípustnosť dovolania vo veci sťažovateľa nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP a ani z ustanovenia § 237 OSP, a preto   ho   ako   neprípustné   odmietol.   Ústavný   súd   nezistil   v sťažnosťou   napadnutom uznesení   najvyššieho   súdu   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo   zásah   zo   strany   ústavného   súdu.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu   je   nadštandardne   odôvodnené   a   nemožno   ho   rozhodne   považovať   za   svojvoľné či neodôvodnené, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu z 30. novembra 2011 a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 19. júla 2012 ústavný súd konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia   relevantných   právnych   noriem   (Občiansky   zákonník   a Občiansky   súdny poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

14.   Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a   základným   právom   sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013