znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 170/2010-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   apríla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. G. B., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. L.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného života   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   IV   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 20 CoP 47/2009-421 z 26. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. G. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. decembra 2009 doručená sťažnosť MUDr. G. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   Mgr.   P.   L.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) a rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   20   CoP   47/2009-421 z 26. augusta 2009.

2. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že 16. septembra 2004 podala okresnému súdu návrh na pozbavenie, resp. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony svojho syna Ing. I. K., t. č. Š., z dôvodu, že trpí nevyliečiteľnou duševnou poruchou s postupujúcim priebehom a zhoršovaním stavu v prípade, že nedochádza k jej liečbe. K návrhu pripojila zdravotnú dokumentáciu z roku 2000, z ktorej vyplýva, že jej syn bol v minulosti hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a bola u neho diagnostikovaná paranoidná schizofrénia. Podľa názoru sťažovateľky je liečba zabezpečovaná jej synovi ambulantnou formou vo Š. nedostatočná, prejavuje   sa na jeho   zdravotnom   stave   tak,   že   sa   výrazne   zhoršuje   a on   sám   nedokáže správne   vyhodnotiť   jej   priebeh.   (Sťažovateľka   v doplnení   sťažnosti   ústavnému   súdu 25. marca 2010 a 12. apríla 2010 oznámila, že jej syn bol hospitalizovaný v U. vo Š.. Jeho osobná sloboda bola obmedzená zo zdravotných dôvodov a nariadená hospitalizácia   do 4. apríla   2010,   ktorej   dĺžka   bola   vzhľadom   na   zdravotný   stav   menovaného   následne predĺžená do 11. mája 2010, pozn.) Okresný súd 2. novembra 2004 vyzval sťažovateľku na predloženie   aktuálneho   lekárskeho   vyšetrenia   o zdravotnom   stave   jej   syna.   Keďže sťažovateľka nepredložila správu o aktuálnom zdravotnom stave svojho syna, okresný súd uznesením č. k. 14 Ps 10/2004-19 z 26. novembra 2004 konanie zastavil. Proti rozhodnutiu podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   CoP   473/04-29 z 11. januára   2005   uznesenie   súdu   I.   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V priebehu   ďalšieho   konania   súd   ustanovil   synovi   sťažovateľky   opatrovníka,   nariadil vo veci   viaceré   pojednávania,   usiloval   o vypočutie   primára   Psychiatrického   oddelenia v Bratislave, prostredníctvom dožiadaného súdu vypočul primára Psychiatrického oddelenia v Banskej   Bystrici,   zabezpečil   vyjadrenie   ošetrujúceho   lekára   neurologického   oddelenia a psychiatra, ktorý u odporcu vykonal diagnostiku. Právny zástupca sťažovateľky spresnil návrh tak, že u odporcu   trvá na pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Okresný súd

19.   októbra   2006   ustanovil   znalca   na   vykonanie   znaleckého   dokazovania   o duševnej poruche odporcu,   zároveň požiadal príslušný švajčiarsky súd o podanie správy o povesti odporcu z miesta bydliska a pracovného posudku od jeho zamestnávateľa. Švajčiarsky súd okresnému súdu oznámil, že dožiadaniu nemôže vyhovieť, pretože požadované dôkazné prostriedky š. právo nepozná. Znalec z odboru psychiatrie podal okresnému súdu znalecký posudok   bez   priameho   vyšetrenia   odporcu   vychádzajúc   zo   zdravotnej   dokumentácie a podaných správ. Okresný súd uznesením č. k. 14 Ps 10/2004-202 z 5. apríla 2007 návrh sťažovateľky na zbavenie spôsobilosti na právne úkony jej syna zamietol. Sťažovateľka podala   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd uznesením č. k. 2 Co 267/07-236 z 13. novembra 2007 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd vypočul vo veci sťažovateľku a viacerých svedkov, dožiadal š. súd o vypočutie odporcu (ktorý sa k výsluchu nedostavil) a rozsudkom č.   k.   14 Ps 10/2004-347 z 13.   januára 2009 opätovne rozhodol   tak, že návrh   zamietol. Krajský   súd   po   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   č.   k.   20   CoP   47/2009-421 z 26. augusta 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Podľa tvrdení sťažovateľky sú rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vecne nesprávne, nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní, sú neodôvodnené a nezrozumiteľné, súdy jej svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom, pretože ich rozhodnutia boli predčasné,   rozsudky   nepreskúmateľné   a z odôvodnení   rozsudkov   nevyplýva   záver, ku ktorému   dospeli   vo   svojich   výrokoch,   v dôsledku   čoho   neobmedzením,   resp. nepozbavením spôsobilosti na právne úkony nezabezpečili podmienky na realizáciu práva na ochranu zdravia odporcu   a porušili právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, právo na súkromie a rodinný život.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom takto:

„Základné právo MUDr. G. B. na ochranu rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   vo   veci   sp. zn. 14 Ps 10/2004-347 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava, č. k. 20 CoP/47/2009-421 v odvolacom konaní porušené bolo.

Základné právo MUDr. G. B. na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 14 Ps 10/2004-347 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava, č. k. 20 CoP/47//2009-421 v odvolacom konaní porušené bolo.

Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č.   k.   14   Ps   10/2004-347   a rozsudok Krajského   súdu   Bratislava,   č.   k.   20   CoP/47/2009-421   sa   zrušujú   a vec   sa   vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a prikazuje sa mu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

MUDr.   G.   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   25.000   EUR (dvadsaťpäť tisíc eur), z čoho je Okresný súd Bratislava IV povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu   sumu   15.000   eur   a Krajský   súd   v Bratislave   sumu 10.000,– eur.

MUDr. G. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 964,86 eur (slovom deväťstošesťdesiatštyri   eur   a 86   centov),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. L., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru

6. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14   Ps   10/2004   a rozsudkom   krajského   súdu č. k. 20 CoP 47/2009 421 v odvolacom konaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom....

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   podľa   ktorých   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K uvedenému je potrebné uviesť, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom.

7. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu a rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   v konaní   využila procesné prostriedky priznané jej Občianskym súdnym poriadkom, ktorými sa ako okresný súd, tak aj krajský súd zaoberali.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV.   ÚS   279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   predstáv   sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

8.   Podľa názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 20 CoP/47/2009- 421   z 26.   augusta   2009   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych záverov   na   jeho   výrok,   dôsledne   vychádza   zo   všetkých   sťažovateľkou   predložených i všeobecnými   súdmi   získaných   listinných   dôkazov.   Ústavný   súd   nemá   právomoc posudzovať správnosť, resp. nesprávnosť záverov všeobecného súdu vyvodených v konaní zo   získaných   dôkazov.   Ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných   princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy a ani to, aby závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Sťažovateľka preto podľa názoru   ústavného   súdu   podanou   sťažnosťou   sleduje   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.

Z uvedených   záverov   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažnosť   v časti,   ktorou sťažovateľka namieta porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   a rozhodnutím   krajského   súdu,   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že   po   podaní   sťažnosti   nastali   ďalšie   nové okolnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojich podaniach   doručených ústavnému súdu

25. marca 2010, 12. apríla 2010 a 26. apríla 2010. Sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že   odporca   bol   hospitalizovaný   na Psychiatrickej   univerzitnej   klinike   v B.   vo Š.   a Psychiatrická odvolacia komisia mesta B. rozhodla 4. februára 2010 o obmedzení   jeho osobnej slobody pôvodne do 4. apríla 2010 a následne 11. marca 2010 o trvaní obmedzenia najdlhšie do 11. mája 2010. Na základe týchto skutočností sťažovateľka iniciovala obnovu konania pred okresným súdom, ktorý uznesením č. k. 13 P 24/2010-47 z 19. marca 2010 návrh na povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 Ps 10/2004 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 12. apríla 2010 odvolanie, v ktorom zároveň uplatnila námietku zaujatosti konajúcej sudkyne, a listom adresovaným predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky požiadala o odpustenie poriadkovej pokuty udelenej odporcovi a zmenu príslušnosti konajúceho súdu.

K namietanému   porušeniu základného práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru  

9.   Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie   (I. ÚS 66/98, III. ÚS 140/09). Teda úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   sťažovateľkou   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 140/09).

Predmetom   konania   okresného   súdu   bol   návrh   sťažovateľky   na   pozbavenie spôsobilosti na právne úkony jej syna, ktoré svojím obsahom nemohlo spôsobiť porušenie sťažovateľkou   označených   práv   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života. Ústavný súd konštatuje,   že   porušenie   práv priznaných   v čl.   8 ods.   1 dohovoru   nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc, pričom ustanovenie čl. 8 ods. 1 dohovoru nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek   zásahom,   ale   zaručuje   len   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života (II. ÚS 7/99), čo nie je prípad sťažovateľky.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Inými slovami, ústavný súd stabilne vo svojich rozhodnutiach zastáva názor, že všeobecný súd nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru).

10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie rozhodnutia krajského súdu, o priznaní finančného   zadosťučinenia a trov   právneho zastúpenia)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010