znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 170/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. P., B., Mgr. M. K., T., Ing. J. K., B., a I. Š., B., zastúpených advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.   15   C   23/05-131   z   2.   decembra   2005, rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   3   Co   117/06-172,   3   Co   118/06   z   22. novembra   2007,   odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   Krajskou prokuratúrou v Bratislave č. k. KC 104/08-7 z 2. mája 2008, odložením podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   č.   k.   VI/2   Pz 339/08-5 z 29. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. P., Mgr. M. K., Ing. J. K. a I. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2008 doručená sťažnosť Ing. E. P., Mgr. M. K., Ing. J. K., a I. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) a podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 23/05-131 z 2. decembra 2005, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 117/06-172, 3 Co 118/06 z 22. novembra 2007, odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania Krajskou prokuratúrou v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. KC 104/08-7 z 2. mája 2008, odložením podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 339/08-5 z 29. septembra 2008.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov a pripojených príloh k sťažnosti zistil takýto skutkový stav:

Sťažovatelia   boli   v postavení   navrhovateľov   účastníkmi   konania   o vyplatenie náhrady   škody,   resp.   alternatívne   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené užívanie bytovej nehnuteľnosti a znemožnenie výkonu vlastníckeho práva, ktoré sa začalo na   základe   žaloby   z 27.   januára   2005.   Okresný   súd   označeným   rozsudkom   žalobu sťažovateľov   zamietol.   Sťažovatelia   podali   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd, pričom označeným rozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 25. februára 2008 podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   krajskou   prokuratúrou,   o ktorom   krajská prokuratúra rozhodla jeho odložením listom č. k. KC 104/08-7 z 2. mája 2008.

Sťažovatelia   následne   podali   18.   mája   2008   opakovaný   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   proti označenému   rozsudku   krajského   súdu   adresovaný generálnej   prokuratúre. Sťažovatelia v ňom   vyslovili   nespokojnosť   s vybavením   svojho   podnetu   krajskou   prokuratúrou. Generálna prokuratúra   podnet   vybavila   tak,   že   ho   prípisom   č.   k.   VI/2   Pz   339/08-5 z 29. septembra 2008 odložila, stotožnila sa s postupom krajskej prokuratúry a konštatovala, že neboli   zistené   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovatelia preto žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva navrhovateľov v I., II., III. a IV. rade čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy boli porušené:

- rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II č. k. 15 C 23/05-131 zo dňa 2. 12. 2005,

- rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 117/06-172, 3 Co 118/06 zo dňa

22. 11. 2007,

- Odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   Krajskou   prokuratúrou v B. č. k. KC 104/08-7 zo dňa 2. 5. 2008,

- Odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 339/08-5 zo dňa 29. 09. 2008.

2. Zrušuje sa:

- rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č. k. 15 C 23/05-131 zo dňa 2.12 2005,

- rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co 117/06-172, 3 Co 118/06 zo dňa

22.11. 2007,

- Odloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania Krajskou prokuratúrou v B. č. k. KC 104/08-7 zo dňa 2. 5. 2008,

- Odloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky č. k.VI/2 Pz 339/08-5 zo dňa 29. 09. 2008 a   vec   sa   vracia   na   ďalšie   konanie   Okresnému   súdu   Bratislava   II.   alternatívne Krajskému súdu v Bratislave.

3.   Odporcovia sú   povinní   zaplatiť   navrhovateľom   náhradu trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľov v lehote troch dní odo dňa jeho doručenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia sťažnosťou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 12 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím okresného súdu   č.   k.   15   C   23/05-131   z   2.   decembra   2005,   rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 117/06-172,   3   Co   118/06   z   22.   novembra   2007,   odložením   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania krajskou prokuratúrou listom z 2. mája 2008 a odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou listom z 29. septembra 2008.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 12, čl. 20 a čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím okresného súdu   č.   k.   15 C 23/05-131   z   2.   decembra   2005, rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 117/06-172, 3 Co 118/06 z 22. novembra 2007

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 23/05-131 z 2. decembra 2005 a taktiež s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 117/06-172, 3 Co 118/06 z 22. novembra 2007, ktoré podľa nich vychádzajú z nesprávne   zisteného   skutkového   stavu   a   z ktorých   súdy   následne   vyvodili   nesprávne právne závery.

Podľa zistenia ústavného súdu, predmetné konanie v právnej veci sťažovateľov bolo podľa doložky právoplatnosti vyznačenej na k sťažnosti pripojenom rozhodnutí krajského súdu   právoplatne   skončené   17. januára 2008.   Keďže   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená 26. novembra 2008 (na poštovú prepravu podaná 21. novembra 2008), stalo sa tak po uplynutí dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti sťažovateľom označených rozhodnutí.

Z už uvedeného vyplýva, že v čase, keď sa sťažovatelia domáhali ochrany svojich základných   práv   a slobôd   na   ústavnom   súde   podľa   čl.   127   ústavy,   už   uplynula   lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, a preto ústavný súd ich sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd taktiež upriamil   osobitnú   pozornosť   na   preskúmanie   namietaného porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a po predbežnom   prerokovaní   v časti   namietajúcej   porušenie   tohto   práva   konštatoval, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 23/05, ani krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 117/06 a 3 Co 118/06 neodmietli konať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu   zmyslom   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a rozhodnúť. K odopreniu   súdnej   ochrany   preto   nedochádza,   ak   osobe   bolo   umožnené   domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   všeobecnom   súde   (I. ÚS 62/97, I. ÚS 35/98).   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   aj   povinnosť   súdu vyhovieť návrhu účastníka konania (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

Uvedené skutočnosti vylučujú akúkoľvek súvislosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 12, čl. 20 a čl.   46   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu odložením   podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   krajskou   prokuratúrou   č.   k.   KC   104/08-7 z 2. mája 2008, odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou č. k. VI/2 Pz 339/08-5 z 29. septembra 2008

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia 25. februára 2008 podali podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu.

Krajská prokuratúra vybavila podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložením podnetu   listom   z   2.   mája   2008,   generálna   prokuratúra vybavila   opakovaný   podnet sťažovateľa namietaným odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania podaním z 29. septembra 2008, v ktorom po analýze dotknutej právnej úpravy [§ 243e a § 243f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] konštatovala, že neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP.

Sťažnosť sťažovateľov smerovala proti označenému postupu a rozhodnutiu krajskej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu nimi uvedených základných práv a článkov ústavy,   a   to   z dôvodu,   že   krajská   prokuratúra   nevyhovela   ich   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   právny   nárok,   t.   j.   právnickej   osobe   alebo fyzickej   osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie a generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I. ÚS 19/01,   II. ÚS 176/03).   Z   toho   dôvodu   generálny   prokurátor   nemôže odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   t. j.   jeho   neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj   povinnosť   orgánu   štátu   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   základe   návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie,   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo sťažovateľov, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

V   namietanom   prípade   krajská   prokuratúra   z   poverenia   generálneho   prokurátora oznámila sťažovateľom vyrozumením listom z 2. mája 2008, že na základe ich podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   doručeného   generálnej   prokuratúre   18.   mája   2008 nebude podané mimoriadne dovolanie, a náležite im vysvetlila dôvody takéhoto postupu. Tým   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   podnet   sťažovateľov   riadne   vybavený,   čo v okolnostiach   prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajskej prokuratúry   (poverenej   generálnym   prokurátorom)   a namietaným   porušením   práv sťažovateľov,   resp.   zistenie takej   možnosti   porušenia   ich   práva alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Čo sa týka sťažovateľmi namietaného porušenia základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 ústavy   a čl. 1   dodatkového protokolu, ústavný súd   navyše poznamenáva, že ich eventuálne   porušenie   nie   je   v   žiadnej   príčinnej   súvislosti   s   realizáciou   ústavných a zákonných   právomocí   prokurátora   v   súvislosti   so   skúmaním   splnenia   podmienok na podanie   mimoriadneho   dovolania,   a   preto   nemôže   dôjsť   z   jeho   strany   ani   k   ich porušeniu.

Nad rámec uvedeného v súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 12 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajskej prokuratúry vo veci sp. zn. KC 104/08 a jej rozhodnutím č. k. KC 104/08-7 z 2. mája 2008 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že postup súdneho alebo iného orgánu (v tomto prípade krajskej prokuratúry), ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v trestnoprávnej   veci   (v   tomto   prípade   zaoberanie   sa   vecou   v rámci svojej   právomoci   a odloženie   veci   sťažovateľov),   nemožno   považovať   za   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 6/97, II. ÚS 86/02).

Vychádzajúc z § 34 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   podaním opakovaného   podnetu   vzniklo   sťažovateľovi   právo,   aby   sa   ním generálna   prokuratúra zaoberala,   t.   j.   prešetrila   postup   krajskej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu z 25. februára   2008   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku okresného   súdu   v spojení   s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu.   Z citovaných   častí namietaného prípisu vyplýva, že generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa z 18. mája 2008 riadne prešetrila a prijala k nemu závery, ktoré sú primeraným spôsobom zdôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu (resp. opakovaného   podnetu)   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   krajskou   prokuratúrou č. k. KC 104/08-7 z 2. mája 2008, odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou č. k. VI/2 Pz 339/08-5 z 29. septembra 2008, v ktorom najprv krajská prokuratúra a následne aj generálna prokuratúra vyjadrili svoje závery k prešetreniu opakovaného podnetu sťažovateľov, nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených základných práv podľa ústavy a označeného práva podľa dodatkového protokolu, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009