znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 170/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka, prerokoval sťažnosť J. V., C., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 20/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 20/91   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 20/91 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   V.   p   r   i z n   á   v a   finačné   zadosťučinenie   v sume   150   000   Sk   (slovom stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Prešov   p   o v i n   n   ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. V.   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. V. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. mája 2007 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   priznaného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 20/91.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 170/07-11 z 27. septembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   sťažnosť na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ má v konaní sp. zn. 15 C 20/91 vedenom okresným súdom postavenie odporcu v 1. rade. Konanie vo veci bolo pôvodne začaté v roku 1984 na základe návrhu J. V., brata sťažovateľa, a bolo vedené   pod   sp.   zn.   13   C   998/84.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 13 C 998/84-131   zo   4.   januára   1987   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom č. k. 13 C 998/84-154 z 25. mája 1987 a opravným uznesením č. k. 13 C 998/84-155 z toho istého dňa, ktoré   boli   potvrdené rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 12   Co 108/87 z 22. júna 1987. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že na základe ním podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie, pričom vyslovil záväzný právny názor [podľa skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Cz 18/90 z 20. decembra 1990 zrušil rozsudky   na   základe   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podanej   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pozn.]. V súčasnom období je vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 15 C 20/91. Podľa tvrdení sťažovateľa bolo uvedené konanie na určitý čas prerušené pre konanie vedené pod sp. zn. 14 C 170/03, v ktorom mal okresný súd určiť vlastnícke právo k podielom k nehnuteľnostiach. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Co 73/99 z 29. júna 1999, následne bol vo veci vykonaný jeden úkon a ďalej okresný súd vo veci nekonal. Sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu 25. októbra 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal listom sp. zn. 1 SprO/1378/2006 z 28. novembra 2006. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd do dňa podania sťažnosti na ústavný súd vo veci nekonal, v dôsledku čoho boli porušené jeho ústavné práva, bola mu spôsobená morálna   a ekonomická   ujma,   a preto   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy, priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd vyzval listom č. k. I. ÚS 170/07-29 zo 7. novembra 2007 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti. Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. SprU 3016/07 z 29. januára 2008 (ústavnému súdu doručenom 7. februára 2008) uviedol:

„vec 15 C 20/91 napadla   dňa 24.   1.   1991 potom,   čo rozsudok Okresného súdu v Prešove 13 C 998/84-131 z 25. 5. 1987 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach 12 Co 108/87-169 z 22. 6. 1998 bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 7 Cz 18/90 pre porušenie zákona.

Následne vo veci konala zákonná sudkyňa nariadením pojednávania vykonávaním dôkazov, vrátane znaleckého dokazovania a rozsudok bol vo veci vyhlásený pod č. 15 C 20/91-437 z 24. 9. 1998. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove 1 Co 73/99-455 z 29. 6. 1999 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne bolo uznesením 15 C 20/91-483 prerušené konanie dňa 22. 6. 2000 do právoplatného skončenia veci 10 C 335/00 kde sa viedlo konanie o určenie rozsahu dedičstva k parcelám, ktoré sú predmetom konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vo veci 15 C 20/91. Rozhodnutie 10 C 335/00-23 z 21. 12. 2001 nadobudlo právoplatnosť 9. 2. 2002, po ktorom bolo opakovane prerušené konanie 15 C 20/91 do právoplatného skončenia veci vedenej   na   tunajšom   súde   14   C   170/03.   V tomto   konaní   sa   riešilo   vlastnícke   právo k podielom   k nehnuteľnostiam,   ktoré   sú   predmetom   konania   o zrušenie   a vyporiadanie podiel. spoluvlastníctva vo veci 15 C 20/91.

Konanie 14 C 170/03-55 nadobudlo právoplatnosť 19. 11. 2004. Po aktualizovaní stavu bolo zisťované kto je dedičom po nebohom J. V., ktorý zomrel 18. 1. 1978 a následne po skončení dedičského konania bolo možné pokračovať v konaní o zrušenie a vyporiadanie podiel. spoluvlastníctva.

Od tohto obdobia, teda apríla 2006 sa nachádzala konajúca sudkyňa na stáži na Ministerstve spravodlivosti SR do júna 2006 a následne po účasti na výberovom konaní bola vec pridelená na základe dodatku k rozvrhu práce č. 30 novému zákonnému sudcovi. Konajúca sudkyňa, ktorej vec bola pridelená v priebehu r. 2007 mala spis na štúdium, vzhľadom na to, že ide o zložitú a komplikovanú vec týkajúcu sa zrušenia a vyporiadania podiel.   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   tak   k pozemkom   ako   aj   k rodinnému   domu a následne od 7. 10. 2007 bola práceneschopná. Po oznámení, že jej práceneschopnosť bude dlhšia ako 6 týždňov, bola vec na základe dodatku k rozvrhu práce pridelená novej konajúcej sudkyni k 1. 12. 2007, ktorá doteraz nevytýčila termín pojednávania.

V predmetnej veci máme za to, že nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 20/1991, preto navrhujem vysloviť, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa J. V. zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 20/91 zistil ústavný súd tento priebeh konania:

Konanie vo veci sp. zn. 15 C 20/91 je pokračovaním konania pôvodne začatého okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C 998/84,   v ktorom   okresný   súd rozhodol   rozsudkom č. k. 13   C   998/88-131   zo   4.   januára   1987,   doplňujúcim   rozsudkom   z 25.   mája   1987 a opravným uznesením z toho istého dňa, ktoré boli potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Co 108/87-169 z 22. júna 1987. Na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Cz 18/90 z 20. decembra 1990 zrušil rozhodnutia okresného súdu i Krajského súdu v Košiciach a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru, ktorým je okresný súd viazaný. Okresný súd konanie vo veci uznesením č. k. 15 C 20/91-237 z 13. septembra 1991 prerušil do právoplatného skončenia veci sp. zn. 14 C 193/91 (konanie ukončené 28. marca 1995). Po tomto dátume okresný súd vykonával rôzne úkony na zabezpečenie dôkazov pre konanie.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   20.   marca   1997.   Uznesením č. k. 15 C 20/91-368 z 9. júna 1997 bol ustanovený znalec na určenie všeobecnej ceny nehnuteľností, znalecký posudok bol podaný 23. novembra 1997. Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 26. marca 1998 a 27. apríla 1998. Na tomto pojednávaní sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti konajúcej sudkyne, preto bol spis okresným súdom   4. mája 1998 postúpený na rozhodnutie o nej krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 1 Nc 49/98-428   z 28.   mája   1998   rozhodol,   že   konajúca   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokúvania a rozhodovania veci sp. zn. 15 C 20/91. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 24. septembra 1998, bol vyhlásený rozsudok vo veci. Sťažovateľ sa proti rozsudku   10. decembra 1998 odvolal, spis bol predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 1 Co 73/99-455 z 29. júna 1999 zrušil rozsudok okresného súdu   a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po vykonaní ďalších úkonov konanie vo veci uznesením č.   k.   15   C   20/91-483   z 22.   júna   2000   prerušil   do   právoplatného   skončenia   konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 335/00 o určenie predmetu dedičstva. Konanie bolo prerušené do 20. apríla 2002. Sťažovateľ podal 13. júla 2001 okresnému súdu návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   na   zákaz   nakladať   s nehnuteľnosťami.   Okresný   súd   po vykonaných úkonoch (31. októbra 2001, 6. februára 2002, 18. februára 2002 a 19. februára 2002) uznesením č. k. 15 C 20/91-503 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Uznesením č. k. 20/1991-510 z 28. apríla 2004 okresný súd prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 14 C 170/03 o určenie vlastníckeho práva k podielom   k   nehnuteľnostiam.   V uvedenej   veci   bolo   právoplatne   rozhodnuté   19. novembra 2004. Ďalšie úkony vo veci vykonal okresný súd 24. októbra 2005, 24. novembra 2005,   3. februára 2006 a 6. februára 2006. V priebehu roku   2006 vykonávala konajúca sudkyňa   stáž   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a následne   po uskutočnenom výberovom konaní bola vymenovaná za sudkyňu krajského súdu, v dôsledku čoho došlo prijatými dodatkami k rozvrhu práce k opakovaným zmenám konajúcej sudkyne.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV.   ÚS   74/02   a ďalšie)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   20/1991   je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Okresný súd vo svojom vyjadrení nezaujal žiadne stanovisko ku skutkovej ani právnej zložitosti veci. Ústavný súd zastáva názor,   že   z hľadiska   predmetu   konania   ide   o vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, existuje k nej stabilizovaná judikatúra, a preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, existenciu súvisiacich sporov, pre ktoré bolo potrebné konanie opakovane prerušiť, ako aj potrebu vykonať vo veci znalecké dokazovanie, ústavný súd uznáva istú skutkovú zložitosť veci, avšak ani táto nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Ústavný súd   konštatuje, že sťažovateľ má podiel   na doterajšej   dĺžke   konania, a to   z dôvodu,   že opakovane žiadal odročiť pojednávania vo veci pre neprítomnosť svojej právnej zástupkyne (20.   marca   1997,   27.   apríla   1998),   využíval   všetky   procesné   prostriedky   priznané účastníkom konania Občianskym súdnym poriadkom - nesúhlasil so znaleckým posudkom, vzniesol námietku zaujatosti sudkyne, podal odvolanie proti rozsudku   okresného súdu, požadoval   vydanie   predbežného   opatrenia.   Na   tieto   skutočnosti,   teda   na   správanie sťažovateľa, ústavný súd prihliadol pri určení primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného súdu a v rámci doterajšieho konania dospel k týmto právnym záverom:

Vec sťažovateľa bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 20/91 v roku 1991 po tom, čo najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Cz 18/90 z 20. decembra 1990 na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom zrušil rozsudok (spolu s doplňujúcim   rozsudkom   a   opravným   uznesením   v spojení   s rozhodnutím   Krajského súdu v Košiciach) vo veci pôvodne vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 998/84.

Ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci trvá už viac ako 16 rokov a ako celok je poznamenané prieťahmi. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu (rationae temporis) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00, III. ÚS 105/03). Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade so   spomínanou   judikatúrou   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   do   založenia   jurisdikcie ústavného súdu trvalo predmetné konanie viac ako 2 roky, pričom ale toto obdobie spadá do času, keď konanie vo veci bolo prerušené uznesením č. k. 15 C 20/91-237 z 13. septembra 1991 v čase od 29. augusta 1991 do 28. marca 1995.

Po   tomto dátume okresný   súd   konal plynulo až do   roku   1998,   keď   v uvedenom období uskutočnil opakované dožiadania na Katastrálny úrad – správu katastra Prešov (24. marca 1995, 7. júna 1995, 20. júla 1995, 22. septembra 1995 a 16. októbra 1995), vyžiadal si spisy s vecou súvisiace sp. zn. D 185/78,   D 451/82, RI 755/83 (N 798/83), ustanovil znalca na podanie znaleckého posudku na určenie všeobecnej ceny nehnuteľností a uskutočnil štyri pojednávania vo veci (20. marca 1997, 26. marca 1998, 27. apríla 1998 a 24. septembra 1998). Na pojednávaní uskutočnenom 24. septembra 1998 okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k.   15 C 20/91-437. Na ťarchu okresného súdu nemožno pričítať obdobia od 4. mája 1998 do 27. júla 1998 a od 4. marca 1999 do 13. augusta 1999, keď   vo   veci   konal   krajský   súd,   ktorý   rozhodoval   o námietke   zaujatosti   a odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

Po tomto období okresný súd priebežne vykonával úkony vo veci, pričom konanie bolo v období od 22. júna 2000 do 20. apríla 2002 prerušené do právoplatného skončenia konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 335/00. Počas neho ale okresný súd rozhodol o sťažovateľovom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z 13.   júla   2001,   ktorý uznesením č. k. 15 C 20/91-503 z 21. marca 2002 zamietol.

Právoplatné rozhodnutie vo veci sp. zn. 10 C 335/00 bolo do spisu založené 2. mája 2002. V období od 21. mája 2002 do 28. apríla 2004, t. j. 23 mesiacov, okresný súd vo veci bez existencie zákonnej prekážky nevykonal žiadny úkon. Uznesením č. k. 15 C 20/91-510 z 28. apríla 2004 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 14 C 170/03. Konanie v uvedenej veci   bolo právoplatne ukončené 19. novembra 2004, ďalšie úkony vo veci uskutočnil okresný súd až na podnet sťažovateľa 24. októbra 2005, v dôsledku čoho obdobie od 19. novembra 2004 do 24. októbra 2005, t. j. 11 mesiacov, treba považovať za zbytočný prieťah v konaní.

Po úkonoch okresného súdu vykonaných vo februári 2006 došlo k ďalším zbytočným prieťahom z dôvodu, že zákonná sudkyňa vykonávala v období od apríla do júna 2006 stáž na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a po uskutočnenom výberovom konaní bola s účinnosťou od 1. septembra 2006 pridelená na výkon funkcie sudcu na krajský súd. V období od februára 2006 až do podania sťažnosti ústavnému súdu 16. mája 2007 sa vo veci vystriedali tri zákonné sudkyne a dodatkom č. 12 k rozvrhu práce na rok 2007 bola vec 1. augusta 2007 pridelená ďalšej sudkyni. Za celé uvedené obdobie od 6. februára 2006 do 29. januára 2008   (dátum podania vyjadrenia predsedom okresného súdu k sťažnosti), t.   j.   24   mesiacov,   nebol   vo   veci   vykonaný   žiadny   úkon,   pričom od   posledného uskutočneného pojednávania 24. septembra 1998, na ktorom bol vydaný rozsudok vo veci (následne zrušený uznesením krajského súdu), uplynulo viac ako 9 rokov.

Na základe uvedených skutočností možno vo veci vykonať túto rekapituláciu:

Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 20/91 trvá celkovo viac ako 16 rokov, pričom :

1. bolo prerušené v obdobiach

a) od 29. augusta 1991 do 28. marca 1995, t. j. 43 mesiacov, pre konanie vedené pod sp. zn. 14 C 193/91,

b) od 22. júna 2000 do 20. apríla 2002, t. j. 22 mesiacov, pre konanie vedené pod sp. zn. 15 C 20/91,

c) od 28. apríla 2004 do 19. novembra 2004, t. j. 6 mesiacov, pre konanie vedené pod sp. zn. 14 C 170/03, čím bolo celkovo prerušené 71 mesiacov, t. j. 5 rokov a 11 mesiacov;

2. prieťahy bez existencie zákonnej prekážky boli zistené v obdobiach

a) od 21. mája 2002 do 28. apríla 2004, t. j. 23 mesiacov,

b) od 19. novembra 2004 do 24. októbra 2005, t. j. 11 mesiacov,

c) od 9. marca 2006 do dňa podania vyjadrenia z 29. januára 2008 ústavnému súdu, t. j. 23 mesiacov, celková nečinnosť okresného súdu z doterajšej dĺžky konania tak predstavuje 57 mesiacov, t. j. 4 roky a 1 mesiac.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol,   že   konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 15 C 20/91 ani po období takmer sedemnástich rokov od   začatia   konania   nie   je   právoplatne   skončené,   stále   sa   nachádza   v štádiu   riešenia základných   procesných   otázok   a dokazovania.   Celý   priebeh   doterajšieho   konania   je poznačený   málo   efektívnou   činnosťou   okresného   súdu   a zbytočnými   prieťahmi.   Keďže postup okresného súdu neviedol k rozhodnutiu vo veci samej a k nastoleniu stavu právnej istoty sťažovateľa a je poznamenaný aj obdobiami nečinnosti, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 20/91 bolo porušené základné právo sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   tak   ako   to   je   uvedené   v bode   1   výroku   tohto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   500   000   Sk   z dôvodu,   že   nekonaním   okresného   súdu   mu   bola spôsobená morálna a ekonomická ujma tým, že nemôže užívať svoj podiel v nehnuteľnosti a nebol z nej za dobu dvadsiatich troch rokov vyplatený. Ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vyhovel   iba   čiastočne   a priznal   ho v sume 150 000 Sk berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu, ako aj podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. K. Sťažovateľ požadoval uhradiť advokátke trovy právneho zastúpenia v sume 19 496 Sk, pričom bližšie nešpecifikoval, za aké úkony uvedenú náhradu požaduje.

Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c)   a   § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 predstavuje sumu 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu), čo predstavuje sumu 6 296 Sk, ktoré je okresný súd povinný nahradiť sťažovateľovi na účet advokátky JUDr. Veroniky Kitovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008