znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 170/04- 43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   Š.,   bytom   Ž.,   zastúpenej   ustanovenou   advokátkou JUDr. M. B., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 164/99 (predtým pod sp. zn. 15 Nc 164/99) a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   P   164/99 p o r u š i l základné   právo   M.   Š.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 164/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   Š. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia M. Š. v sume 12 003 Sk (slovom dvanásťtisíctri slovenských korún) advokátke JUDr. M. B.

5. Okresný súd Žilina je p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 12 003 Sk (slovom dvanásťtisíctri slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 9. decembra 2004 č. k. I. ÚS 170/04-23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   M.   Š.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej uznesením z 8. októbra 2004 č. k. I. ÚS 170/04-14 ustanovenou advokátkou JUDr. M. B., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 164/99 (predtým pod sp. zn. 15 Nc 164/99).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 21. júla 1999 okresnému súdu návrh na začatie konania proti jej bývalému manželovi P. Š. (ďalej len „odporca“) o zvýšenie výživného   na   ich   tri   maloleté   deti   P.   (nar.   v roku   1984),   J.   (nar.   v roku   1986) a M. (nar. v roku 1993). Okresný súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nerozhodol   napriek   viacerým   sťažnostiam   adresovaným   sťažovateľkou   predsedovi okresného súdu a rôznym štátnym orgánom Slovenskej republiky. Sťažovateľka tvrdí, že „... v konaní tohto súdu došlo k neprimeraným neodôvodneným a značným prieťahom...“

3.   Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   základných   práv   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 167 900 Sk, ktorej „výška je primeraná   ako   náhrada   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch...“ a „vzhľadom   na obdobie   nečinnosti   príslušného   súdu,   vzhľadom   na   uplatnený   nárok   v konaní sp. zn. 15 Nc 164/99, ako i na deň podania návrhu na začatie konania, ktoré trvá 5 rokov, pričom dve deti už dosiahli plnoletosť, je požadovaná výška v súlade s ust. § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z....“ Zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 21. februára 2005 písomne vyjadril okresný súd (Spr 3501/05). K uvedenému vyjadreniu zaujala stanovisko podaním z 23. marca 2005 právna zástupkyňa sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 15 P 164/99 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

A. Sťažovateľka podala 21. júla 1999 na okresnom súde proti odporcovi návrh na začatie konania v uvedenej veci (pozri bod 2 I. časti odôvodnenia).

Manželstvo   účastníkov   konania   bolo   rozvedené   a maloleté   deti   boli   zverené   do výchovy a opatery sťažovateľky rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 15. augusta 1997 č. k. 10 C 107/96-54, súčasne bola stanovená vyživovacia povinnosť otca vo výške 800 Sk (na P.), 700 Sk (na J.) a 500 Sk (na M.) mesačne. Sťažovateľka žiadala zvýšiť výživné na sumu 1 200 Sk, 1 000 Sk a 800 Sk mesačne od 1. júla 1997.

Okresný súd 11. augusta 1999 za opatrovníka maloletých detí ustanovil Okresný úrad v   Žiline   odbor   sociálnych   vecí   (ďalej   len   „opatrovník“),   vyzval   zamestnávateľa sťažovateľky Okresný   úrad   v Žiline   odbor   školstva   (ďalej   len   „okresný   úrad“) a zamestnávateľa odporcu (Kovovýroba Topoľčany) na oznámenie ich aktuálnych príjmov (mesačných zárobkov).

Odporca predložil 20. augusta 1999 splnomocnenie pre advokátku JUDr. E. H. zo Ž. na jeho zastupovanie v konaní a 23. augusta 1999 sa vyjadril k návrhu sťažovateľky.Okresný úrad 26. augusta 1999 oznámil príjmy sťažovateľky za mesiace január až september 1999.

Pojednávanie   konané   27.   augusta   1999   (prítomní:   sťažovateľka,   odporca   a jeho právna   zástupkyňa)   bolo   odročené   na   neurčito,   lebo   neboli   známe   príjmy   odporcu a sťažovateľke bolo umožnené zaujať stanovisko k vyjadreniu odporcu.

Zamestnávateľ odporcu 6. septembra 1999 oznámil jeho príjmy za mesiace január až júl 1999.

Sťažovateľka 8. septembra 1999 predložila stanovisko k vyjadreniu odporcu.Okresný súd 13. septembra 1999 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 7. október 1999 (predvolanie bolo doručené aj opatrovníkovi a právnej zástupkyni odporcu).Sťažovateľka 1. októbra 1999 predložila splnomocnenie pre advokáta JUDr. M. Z. zo Ž. na jej zastupovanie v spore.

Pojednávanie   konané 7.   októbra   1999   (za   prítomnosti   účastníkov   a ich   právnych zástupcov   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zistenia   aktuálnych   príjmov   rodičov a nákladov na starostlivosť o chorého maloletého P. (ktoré sťažovateľka zdokumentovala vyjadrením doručeným súdu 22. októbra 1999).

Okresný súd 31. decembra 1999 vyzval zamestnávateľov účastníkov na oznámenie ich aktuálnych príjmov (okresný úrad oznámil požadované 17. januára 2000).

Zamestnávateľ odporcu oznámil 21. januára 2000 jeho aktuálne príjmy.Pojednávanie stanovené na 27. január 2000 bolo pre práceneschopnosť zákonného sudcu odročené na neurčito.

Odporca 10. februára 2000 doplnil svoje vyjadrenie k návrhu na zvýšenie výživného (oženil sa a 3. januára 2000 sa mu narodil z nového manželstva syn).

Dňa 2. augusta 2000 bola okresnému súdu oznámená zámena právneho zástupcu odporcu, namiesto JUDr. E. H. ho bude zastupovať advokátka Z. K. zo Ž.

Okresný súd 14. augusta 2000 vyžiadal oznámenie o aktuálnych príjmoch účastníkov od ich zamestnávateľov. Príjmy odporcu za mesiace január až júl 2000 boli oznámené súdu 8.   septembra   2000   a príjmy   sťažovateľky   za   mesiace   január   až   august   2000   dňa 11. septembra 2000.

Pojednávanie stanovené na 14.   september   2000 (prítomná   len právna zástupkyňa odporcu) bolo odročené na neurčito (sťažovateľka prevzala predvolanie na pojednávanie až 22. septembra 2000).

Okresný   súd   dopytom   z 19.   septembra   2000   zisťoval   na   okresnom   úrade   adresu sťažovateľky (informácia mu bola doručená 12. decembra 2000).

Okresný súd 9. mája 2001 stanovil termín pojednávania na 12. jún 2001 (predvolanie bolo   doručené   účastníkom,   právnej   zástupkyni   odporcu,   opatrovníkovi).   Od zamestnávateľov boli vyžiadané informácie o aktuálnych príjmoch účastníkov (informácie boli doručené súdu 21., resp. 25. mája 2001).

Sťažovateľka 6. júna 2001 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní (jej právny zástupca v stanovenom termíne čerpal dovolenku na zotavenie).

Okresný   súd   pre   neúčasť   predvolaných   odročil   12.   júna   2001   pojednávanie   na neurčito.

Okresný súd 5. decembra 2001 stanovil termín pojednávania na 11. január 2002. Predvolanie bolo doručené účastníkom, právnemu zástupcovi sťažovateľky a opatrovníkovi. Od   zamestnávateľov   účastníkov   boli   vyžiadané   oznámenia   o   ich   aktuálnych   príjmoch (odpovede boli doručené súdu 20. decembra 2001, resp. 9. januára 2002).

Právna   zástupkyňa   odporcu   3.   januára   2002   oznámila   okresnému   súdu „nové skutočnosti rozhodné pre určenie vyživovacej povinnosti otca maloletých detí“ (zníženie jeho príjmov).

Pojednávanie stanovené na 11. január 2002 bolo pre neúčasť odporcu odročené na neurčito s tým, že okresný súd zistí tiež dôvod zníženia príjmov odporcu.

Dňa   6.   mája   2002   okresný   súd   stanovil   termín   pojednávania   na   31.   máj   2002 (predvolanie   doručené   účastníkom,   právnej   zástupkyni   odporcu,   opatrovníkovi).   Od zamestnávateľov bola požadovaná informácia o aktuálnych príjmoch účastníkov (okresný úrad oznámil požadované 27. mája 2002).

Právna zástupkyňa odporcu 29. mája 2002 oznámila, že odporca skončil doterajší pracovný pomer dohodou a od 1. februára 2002 začal podnikať.

Pojednávanie konané 31. mája 2002 (za účasti sťažovateľky a právnych zástupcov účastníkov) bolo odročené na neurčito (neboli včas zistené aktuálne príjmy účastníkov).Okresný úrad 31. mája 2002 oznámil aktuálne príjmy sťažovateľky.Okresný   súd   6.   novembra   2002   požiadal   bývalého   zamestnávateľa   odporcu o oznámenie dôvodov skončenia jeho pracovného pomeru, či mohol naďalej pracovať a aké príjmy by bol dosiahol. V odpovedi zo 6. decembra 2002 bolo okresnému súdu oznámené, že   odporca   mohol   pracovať   za   odmenu   70   Sk/hod.,   ale   ako   súkromný   podnikateľ (živnostník) vykonáva prácu pre Kovovýrobu P+P, s. r. o., naďalej už za 120 Sk/h.Okresný   súd   28.   júla   2003   stanovil   termín   pojednávania   na   4.   september   2003, predvolal účastníkov, ich právnych zástupcov, ich syna Petra a opatrovníka. Na okresnom úrade a Daňovom úrade (Topoľčany) zisťoval aktuálne príjmy účastníkov (okresný úrad 11. augusta 2002 oznámil, že sťažovateľka už nie je jeho zamestnancom a daňový úrad 19. augusta 2002 oznámil, že odporca nepodal za rok 2002 daňové priznanie).

Právna   zástupkyňa   odporcu   3.   septembra   2003   podala   súdu   informáciu o jeho majetkových pomeroch.

Na pojednávaní konanom 4. septembra 2003 (za prítomnosti sťažovateľky, právnej zástupkyne   odporcu,   opatrovníka)   sťažovateľka   oznámila,   že   jej   zamestnávateľom   je Mestský   úrad v   Žiline, odbor   školstva   (ďalej len „odbor   školstva“).   Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zisťovania aktuálnych príjmov účastníkov (odbor školstva a daňový úrad oznámili požadované 23. resp. 24. októbra 2003).

Okresný   súd   5. apríla 2004 požiadal odbor   školstva   a daňový   úrad o   informáciu o aktuálnych príjmoch účastníkov (požadované bolo súdu oznámené 20., resp. 21. apríla 2004).Okresný súd 2. septembra 2004 stanovil termín pojednávania na 5. október 2004. Predvolanie   doručil   účastníkom,   ich   synom   Petrovi   a Jánovi,   ich   právnym   zástupcom a opatrovníkovi.

Odbor školstva 16. septembra 2004 oznámil aktuálne príjmy sťažovateľky.Pojednávanie   konané   5.   októbra   2004   (za   prítomnosti   účastníkov   a právnej zástupkyne odporcu) bolo odročené na 18. november 2004.

Na pojednávaní konanom 18. novembra 2004 bola vypočutá sťažovateľka a právna zástupkyňa odporcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Sťažovateľka 19. novembra 2004 predložila „ďalší dôkazový materiál“.

Okresný   súd   2.   februára   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   17.   marec   2005 a vyzval odbor školstva a daňový úrad na podanie informácie o príjmoch účastníkov.Pojednávanie konané 17. marca 2005 bolo odročené na 3. máj 2005.

B.   K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   2311/02   zo 6. februára 2003 na sťažovateľkinu sťažnosť na prieťahy v konaní z 15. novembra 2002, v ktorej   podpredsedníčka   okresného   súdu   uviedla: „...   Po   prešetrení   Vašej   sťažnosti a oboznámení   sa   s obsahom   spisu   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Žiline   pod sp. zn. 15 Nc 164/99 som zistila, že v danom prípade došlo k prieťahom v konaní, za ktoré sa   Vám   ospravedlňujem.   Boli   však   spôsobené   veľkým   množstvom   sporov,   ktoré   má pridelené   na   prejednávanie   a rozhodovanie   zákonný   sudca.   Za   takéhoto   dlhodobo pretrvávajúceho stavu nie je možné, aby konal vo všetkých veciach bez prieťahov. Ďalšie prieťahy v konaní boli spôsobené aj dlhodobou práceneschopnosťou na prelome rokov 2002 – 2003.

Podľa mojich informácií do dnešného dňa nebol sudcom vo veci urobený žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej (mimo vyžiadania správ o zárobkoch rodičov mal. detí, žiadaných tajomníčkou senátu). Z tohto dôvodu vyzvem Mgr. H., aby začal v spise vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej...“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   P   164/99   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k svojmu vyjadreniu z 21. februára 2005 pripojil prehľad úkonov súdu od nápadu veci a uviedol: „...Pokiaľ ide o vec samotnú – počet a frekvencia úkonov vyplýva zo spisu a prehľadu úkonov. Agenda P je špecifická tým, že ide o konanie, kde sa neuplatňuje princíp kontradiktórnosti a súd musí konať aj pri pasivite účastníkov. Obvykle matka, ktorá zostane s deťmi, je v zložitej sociálnej situácii. Podania nie sú vecné a plné faktov, ale aj plné emócií a nesúvisiacich vzťahových vecí. Ak sa otec zase vyhýba dobrovoľnému plneniu a poskytovaniu informácií, je vo veci problém. Účastníci majú pocit, že nemusia nič zisťovať.

Napr. podanie č. l. 155 – účastníčka priznáva, že niektoré fakty nevedela a neskôr ich overovala doma. Účastníci, (v tomto prípade matka a neskôr už aj deti), neboli pri každom úkone a pojednávaní sústredení tak, aby predložili, zistili a dokladovali všetko, čo mohli a mali.

To je aj dôvod niektorých odročení. V tom vidíme spoluzodpovednosť účastníkov za prieťahy. Inak súd urobí všetko preto, aby vec prejednal a rozhodol v marci 2005...“

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla: „... Pokiaľ skutočne podania účastníkov konania zodpovedajú vyššie uvedenému hodnoteniu Okresného súdu v Žiline, môžem iba konštatovať, že pokiaľ účastníci konania boli zastupovaní právnymi zástupcami, súd nemal poučovaciu povinnosť. Prílohou tohto vyjadrenia je i chronológia jednotlivých vytýčených pojednávaní vo veci, pričom zdôrazňujem, že sa pridržiavam svojho podania zo dňa 22. 11. 2004, ktoré som Vám zaslala.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce sa zvýšenia výživného na maloleté deti, ktoré sa začalo 21. júla 1999 a dosiaľ (ani po vyše piatich rokoch) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

4.2.   Ústavný   súd je toho názoru, že uvedená   dĺžka konania v posudzovanej veci nebola závislá od jej právnej zložitosti. Taktiež faktická zložitosť veci (najmä získavanie informácií o príjmoch rodičov maloletých detí) nebola rozhodujúcou okolnosťou majúcou podstatný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Okresný   súd   mohol   totiž   pri   správnom časovom   zosúladení   termínov   pojednávaní   a dopytov   adresovaných   zamestnávateľom rodičov maloletých získať relevantné podklady na rozhodnutie vo veci v podstatne kratšej (skoršej) dobe, ako uplynula od podania návrhu až dosiaľ (pozri chronologický prehľad úkonov súdu uvedený pod bodom A v II. časti odôvodnenia).

4.3.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane akcentovania významu predmetného konania pre jeho účastníkov (konanie o zvýšenie výživného).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v obdobiach   -   od 27. januára 2000 (pojednávanie) do 14. augusta 2000 (keď okresný súd žiadal od zamestnávateľov účastníkov konania oznámenie o ich aktuálnych príjmoch), t. j. vyše 6 mesiacov,

- od   14.   septembra   2000   (pojednávanie)   do   9.   mája   2001   (predvolanie   na pojednávanie), t. j. 7 mesiacov a 3 týždne (keď okresný súd zisťoval dopytom na odbore   školstva   už   známu   adresu   sťažovateľky,   na   ktorej   preberala   aj predchádzajúcu korešpondenciu),

- od 12. júna 2001 (pojednávanie) do 5. decembra 2001 (predvolanie na pojednávanie), t. j. päť mesiacov a tri týždne,

- od 31. mája 2002 (pojednávanie) do 28. júla 2003 (predvolanie na pojednávanie), t. j. skoro 14 mesiacov (keď okresný súd vykonal 6. novembra 2002 jediný procesný úkon – u zamestnávateľa odporcu zisťoval príčiny skončenia pracovnému pomeru),

- od 4. septembra 2003 (pojednávanie) do 5. apríla 2004 (vyžiadanie nových správ od zamestnávateľa), t. j. vyše 7 mesiacov,

- od 21. apríla 2004 (oznámenie daňového úradu) do 2. septembra 2004 (predvolanie na pojednávanie), t. j. 4 mesiace a 2 týždne,keď okresný súd v dobe trvajúcej spolu vyše 45 mesiacov (tri roky a deväť mesiacov) bol bezdôvodne nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch,   ktoré   mali   byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 167 900 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre účastníkov konania a ich maloleté deti) ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti), ako aj predmet konania (konanie o výživnom) považuje za primerané vo výške 70 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 22. novembra 2004 a vyjadrenie z 23. marca 2005. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk, po zaokrúhlení 4 540 Sk, za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony (vykonané v roku 2004) predstavujú 9 080 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) sumu 9 352 Sk. Za tretí úkon právnych služieb vykonaný v roku 2005, teda po nadobudnutí účinnosti (od 1. januára 2005) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 1/6 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. zo sumy 15 008 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 501 Sk, spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 12 003 Sk.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   priznal   ustanovenej   právnej zástupkyni sťažovateľky odmenu vo výške 12 003 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právnu zástupkyňu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4 a bodom 5.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005