znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 170/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., bytom Č., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., Č., ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 124/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 4. septembra 2003 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. septembra 2003, označeným ako „Ústavná sťažnosť“ P. K., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr.   B. M., Čadca, namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 124/02.

Z podania   vyplýva,   že   sťažovateľovi   ako   žalobcovi   na   základe   právoplatného rozsudku Okresného súdu v Čadci (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 44/01 bola žalovaným vo veci ochrany osobnosti uhradená suma 15 000 Sk ako náhrada   nemajetkovej   ujmy. Na   základe   dovolania   žalovaného najvyšší   súd   rozsudkom z 21. augusta 1997 zrušil právoplatný rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci najvyšším súdom bola nakoniec vec skončená rozhodnutím Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 19. septembra 2000, ktorý rozhodol v neprospech sťažovateľa. Protistrana   potom   12.   januára   2001   podala   proti   sťažovateľovi   žalobu   o vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 15 000 Sk, pričom rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 44/01 z 12. júla 2001 bol sťažovateľ zaviazaný vrátiť 15 000 Sk, keďže okresný súd nevyhovel námietke sťažovateľa o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 3134/01 z 3. mája 2002 bol rozsudok okresného súdu zmenený a žaloba smerujúca proti sťažovateľovi bola zamietnutá,   lebo   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   sťažovateľ   dôvodne   namietol premlčanie nároku. Na základe dovolania protistrany rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 124/02 z 30. apríla 2003, ktorý sa stal právoplatným 8. júla 2003, bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 3134/01 z 3. mája 2002 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s tým právnym názorom, že uplatnený nárok premlčaný nie je. Ako to vyplýva z dodatku sťažnosti z 5. septembra 2003 doručeného ústavnému súdu 8. septembra 2003 krajský súd už v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 9 Co 55/03 z 5. septembra 2003 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy tým, že najvyšší súd nesprávne posúdil otázku započatia behu premlčacej lehoty pre   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v danom   prípade.   Hoci   podľa   právneho   názoru sťažovateľa,   s   ktorým   sa   stotožnil   aj   krajský   súd   a ktorý   sa   opieral   o skorší   judikát, premlčacia   lehota   začala   plynúť   vo   chvíli,   keď   zrušujúce   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým bol anulovaný prvší právoplatný rozsudok, nadobudol právoplatnosť, zatiaľ podľa právneho názoru najvyššieho súdu začala premlčacia lehota plynúť až vo chvíli, keď bola právna   vec   po zrušujúcom   rozsudku   najvyššieho súdu   právoplatne skončená   s opačným výsledkom   ako   prv.   Sťažovateľ v tejto súvislosti   poukazuje síce   v texte sťažnosti   aj na ustanovenie čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v požadovanom znení nálezu sa domáha iba vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Jadrom   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nekorešponduje s právnym názorom sťažovateľa a že preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. To znamená, že k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde došlo tým, že výsledok konania nezodpovedá sťažovateľovmu právnemu názoru.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy nevyplýva právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkou účastníka   konania. Neúspech   v spore   nie   je porušením   tohto   základného práva   (mutatis mutandis I. ÚS 160/03).  

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy, ústavný súd uvádza, že tento článok nie je v priamej súvislosti so skutočnosťami sťažovateľom uvádzanými v sťažnosti a z tohto dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2003