znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   13304/2012   a   sp.   zn.   Rvp   13306/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13319/2012,   zastúpenej advokátom   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Trenčín sp. zn.   63   Er   590/2007   z 22.   marca   2012,   sp.   zn.   63   Er   10/2007   z 22.   marca   2012, sp. zn. 49 Er 510/2007 zo 17. augusta 2012, sp. zn. 49 Er 2193/2009 z 10. októbra 2011, sp. zn. 60 Er 1294/2007 z 30. septembra 2011, sp. zn. 49 Er 1909/2008 z 10. októbra 2011, sp.   zn.   60   Er   171/2007   z 20.   júna   2011,   sp. zn. 49   Er   2031/2009   z 10.   októbra   2011, sp. zn. 60   Er   27/2009   z 10.   októbra   2011,   sp. zn.   49   Er   12/2007   z 3.   októbra   2011, sp. zn. 60 Er   1080/2008   z 3.   októbra   2011,   sp. zn. 60   Er   512/2008   z 3.   októbra   2011, sp. zn. 62   Er   4055/2007   z 21.   februára   2011,   sp. zn.   49   Er   1816/2009   z 24.   júna   2012 a sp. zn. 60 Er 1204/2008 z 3. októbra 2011, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17   CoE   130/2012   z 31. júla   2012, sp. zn. 19 CoE 132/2012   z 28.   júna   2012,   sp.   zn.   4   CoE   579/2011   z 13.   júla   2012, sp. zn. 17 CoE   8/2012   z 21.   júna   2012,   sp.   zn.   4   CoE   576/2011   z 29.   júna   2012, sp. zn. 17 CoE   10/2012   z 11.   júla   2012,   sp.   zn.   19   CoE   515/2011   z 26.   júla   2012, sp. zn. 4 CoE   578/2011   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   17   CoE   11/2012   z 11.   júla   2012, sp. zn. 17 CoE   12/2012   z 11.   júla   2012,   sp.   zn.   4   CoE   586/2011   z 29.   júna   2012, sp. zn. 4 CoE   567/2011   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   6   CoE   100/2012   z 26.   júna   2012, sp. zn. 8 CoE 244/2011 zo 16. júla 2012 a sp. zn. 4 CoE 566/2011 z 13. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13304/2012 a sp. zn. Rvp 13306/2012 až sp. zn. Rvp 13319/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13304/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 63 Er 590/2007 z 22. marca 2012, sp. zn. 63 Er 10/2007 z 22. marca 2012, sp. zn. 49 Er 510/2007 zo 17. augusta 2012, sp. zn. 49 Er 2193/2009 z 10. októbra 2011, sp. zn. 60 Er 1294/2007 z 30. septembra 2011, sp. zn. 49 Er 1909/2008 z 10. októbra 2011, sp. zn. 60 Er 171/2007 z 20. júna 2011, sp. zn. 49 Er 2031/2009 z 10. októbra 2011, sp. zn. 60   Er   27/2009   z 10.   októbra   2011,   sp. zn.   49   Er   12/2007   z 3.   októbra   2011, sp. zn. 60 Er   1080/2008   z 3.   októbra   2011,   sp. zn. 60   Er   512/2008   z 3.   októbra   2011, sp. zn. 62   Er   4055/2007   z 21.   februára   2011,   sp. zn.   49   Er   1816/2009   z 24.   júna   2012 a sp. zn.   60   Er   1204/2008   z 3.   októbra   2011   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   rozhodnutia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 130/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 132/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 4 CoE 579/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 8/2012 z 21. júna 2012, sp. zn. 4 CoE 576/2011 z 29. júna 2012, sp. zn. 17 CoE 10/2012 z 11. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 515/2011 z 26. júla 2012,   sp. zn. 4 CoE   578/2011   z 13.   júla   2012,   sp. zn. 17 CoE   11/2012   z 11.   júla   2012, sp. zn. 17 CoE   12/2012   z 11.   júla   2012,   sp. zn. 4 CoE   586/2011   z 29.   júna   2012, sp. zn. 4 CoE   567/2011   z 13.   júla   2012,   sp. zn. 6 CoE   100/2012   z 26.   júna   2012, sp. zn. 8 CoE 244/2011 zo 16. júla 2012 a sp. zn. 4 CoE 566/2011 z 13. júla 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce aj   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred   ňou zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   Slovenská   rozhodcovská,   a.   s., Karloveské   rameno   8,   Bratislava.   Rozhodcovské   rozsudky   tohto   súdu   boli   exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania bolo napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   rozhodnuté   o zastavení   prebiehajúcich exekučných   konaní.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi   napadnutými rozhodnutiami potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska   právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   na predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytla   ústavnému   súdu   vlastnú interpretáciu právnych predpisom vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13304/2012 a sp. zn. Rvp 13306/2012 až sp. zn. Rvp 13319/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Keďže   ústavný   súd   predtým   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný   súd   je   nielen   oprávnený,   ale   aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu v ktoromkoľvek štádiu   už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   a to   napr.   aj   pre   účely   zistenia   existencie   dôvodu, pre ktorý   by   bolo   potrebné   už   začaté   exekučné   konanie   zastaviť   podľa   §   57   ods.   2 Exekučného   poriadku,   a v tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal na ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (pozri   rozsudok   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

V   tomto   smere   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   týchto   sťažností   ústavný   súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp.   zn.   I. ÚS   227/2012   zo 16. mája   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   382/2012   z   22.   augusta   2012 a sp. zn. I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   ako   aj ďalších   rozhodnutiach   týkajúcich   sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách   prípadov,   pretože   rozhodcovské   rozsudky   z   rôznych   dôvodov   neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd preto jej sťažnosti bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   k   tomu   zdôrazňuje,   že   v   prípade   opakujúcich   sa   neúplných   podaní sťažovateľky je zarážajúce, aby sťažovateľka, právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektovala zákon o ústavnom súde a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré   neobsahujú   základné   náležitosti   ustanovené   týmto   zákonom,   hoci   bola   na   túto skutočnosť   viackrát   upozornená   (napr.   vo   veciach   sp.   zn.   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012,   I. ÚS 284/2012,   I. ÚS 321/2012,   I.   ÚS   283/2012   a   podobne),   alebo v sťažnostiach si neoverila fakty a uvádzala absurdné tvrdenia a údaje (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 303/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. III. ÚS 327/2012 z 10. júla 2012 a ďalšie).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013