znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu D. B., štátny   podnik   v likvidácii,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ing.   A.   V.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 11. novembra 2011) JUDr. M. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu D. B., štátny podnik v likvidácii, B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania proti odporcovi Slovenskej republike – M. (ďalej len „odporca), ktoré bolo vedené Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 119/2010, domáhala určenia vlastníckeho   práva   k pozemkovej   nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   v katastrálnom   území obce T. Ku skutkovému stavu predmetného sporu v podstatnom uviedla:

„Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu D., štátny podnik v likvidácii počas vykonávania svojej funkcie zistil, že nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne evidovaná vo vlastníctve úpadcu,   je zaevidovaná   ako   vlastníctvo   odporcu,   pričom   nemal vedomosť o právnom dôvode, ktorý by odôvodňoval zmenu vlastníckeho práva úpadcu... Listom zo dňa 05. 05. 2010 vyzval odporcu k súčinnosti a to k poskytnutiu vyjadrenia ohľadom zmeny vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnosti   z   úpadcu   na   odporcu,   ako   aj   k zdržaniu   sa akéhokoľvek   nakladania   s   uvedenou   nehnuteľnosťou.   Odporca   bol   v   liste   vyzvaný   na poskytnutie súčinnosti bez zbytočného odkladu... Následne medzi sťažovateľom a odporcom prebiehala komunikácia, v ktorej odporca priznal svoje pochybenie pri zisťovaní vlastníka dotknutej   nehnuteľnosti   a   následných   úkonoch   a   snažil   sa   vzniknutú   situáciu   riešiť. Výsledkom rokovaní medzi sťažovateľom a odporcom bolo uzavretie dohody o urovnaní, v ktorej odporca uznal, že nie je vlastníkom ani správcom spornej nehnuteľnosti a že nikdy nebol ani nemohol byť jej vlastníkom. Na základe tejto dohody bol návrh na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 28. 04. 2011 vzatý späť... Na základe späťvzatia   návrhu   bolo   Uznesením   Okresného   súdu...   zo   dňa   05.   05.   2011   konanie zastavené a odporca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 450,34 EUR... Odporca podal voči vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie v časti trov konania... O odvolaní rozhodol porušovateľ Uznesením zo dňa 30. 06. 2011... a to tak, že Uznesenie zo dňa 05. 05. 2011... v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zmenil a sťažovateľovi ako navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Porušovateľ   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   argumentáciou,   že   sťažovateľ   ako navrhovateľ nedal možnosť odporcovi vyjadriť sa k výzve zo dňa 05. 05. 2011 a žalobu o určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   podal   predčasne   a   neodôvodnene. Porušovateľ sa tak úplne stotožnil s názorom odporcu v odvolaní.“

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   svoje   námietky   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu formulovala v podstatnom takto:

„... sťažovateľ dôrazne odmieta závery porušovateľa v odôvodnení jeho rozhodnutia o tom, že podanie žaloby zo strany sťažovateľa bolo predčasné. Zdôrazňujeme, že celá situácia okolo nehnuteľnosti bola veľmi nejasná a teda sťažovateľ nemohol pripustiť, aby odporca mal   naďalej   možnosť   previesť   pozemok na   inú osobu,   čím   by sa opäť   sťažilo domáhanie sa práv úpadcu.“

4. Podľa názoru sťažovateľky „na rozhodnutie porušovateľa o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP neboli dané podmienky a porušovateľ tak rozhodol v rozpore so zákonom, čím zároveň porušil aj ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Uznesením Krajského súdu... v konaní č. 6 Co/156/2011, v časti o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 30. 06. 2011 č. k. 6 Co/156/2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 306,34 EUR....“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna 2011. Jej podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení miery jej (spolu)zavinenia na zastavení súdneho konania a následne nesprávnej aplikácii ustanovenia „§ 146 ods. 2 prvá veta OSP“ (pozri tiež bod 4) pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu (a tiež právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Tohto základného práva (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy (a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna 2011 po oboznámení výsledku prvostupňového konania, odvolacej argumentácie odporkyne a stanovisku sťažovateľky k nej v podstatnom uviedol:

„Krajský súd... preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, konanie, ktoré mu predchádzalo, a odvolanie odporcu... bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné, a preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil podľa § 220 OSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Podľa druhej vety § 146 ods. 2 OSP ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, teda žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky, ktoré   sa   nachádzajú   v   ustanovení   §   146   ods.   2   OSP.   Súd   pri   rozhodovaní   o   trovách zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky pre použitie § 146 ods. 2 OSP, teda či sa nejedná o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie § 146 ods. 2 prvá veta OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného. Vždy   bude   zavinenie   na   strane   žalobcu,   a   teda   aj   povinnosť   uhradiť   vzniknuté   trovy konania,   ak   dôvodom   na   zastavenie   konania   bolo   späťvzatie   návrhu   a   súčasne   nejde o situáciu, ktorú predpokladá § 146 ods. 2 druhá veta OSP, teda že späťvzatie návrhu, ktorý bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo spôsobené   správaním   odporcu,   napríklad   odporca   by   plnil   navrhovateľovi   po   podaní žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhá veta. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   o   trovách   konania   tak,   že   odporkyňu   zaviazal   na   ich   zaplatenie navrhovateľke, nie je správne. Podľa zhodných vyjadrení účastníkov konania navrhovateľka zaslala   odporkyni   list   zo dňa   5.   5.   2010,   ktorým   ju   žiadala   o súčinnosť   spočívajúcu v zdržaní sa nakladania s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom sporu. Podľa vyjadrení odporkyne   výzva   navrhovateľky   jej   bola   doručená   12.   5.   2010,   odporkyňa   obratom reagovala   listom   zo   dňa   17.   5.   2010,   v   ktorom   okrem   iného   uviedla,   že   súhlasí   aj   s prevodom správy tejto nehnuteľnosti na úpadcu. Navrhovateľka však nečakajúc na odpoveď odporkyne podala žalobu na súd podľa jej tvrdení vo vyjadrení k odvolaniu ešte dňa 13. 5. 2010 (súdu došla 14. 5. 2010). Lehotu na vyjadrenie v takomto trvaní nemožno za žiadnych okolností považovať za dostatočnú a to ani pod vplyvom argumentov navrhovateľky, že odporkyňu vyzvala na bezodkladnú odpoveď a konala tak v záujme úpadcu. Následne po podaní žaloby navrhovateľka súdu oznámila, že s odporkyňou rokuje o mimosúdnej dohode, ktorá aj bola uzatvorená a v dôsledku tejto skutočnosti vzala navrhovateľka návrh v celom rozsahu späť. Odvolací súd teda vzhľadom na všetky okolnosti dospel k záveru, že návrh na začatie   konania   podaný   navrhovateľkou   (doručený   súdu   14.   5.   2010)   je   nevyhnutné považovať za podaný predčasne a teda bezdôvodne. Navrhovateľka nevyčkala na vyjadrenie odporkyne, pričom lehota, ktorú odporkyni nechala na vyjadrenie, vzhľadom na to, že jej bola výzva doručená 12. 5. 2010 a návrh na začatie konania navrhovateľka doručila súdu 14. 5. 2010, bola tak krátka a odporkyňa nemala žiadnu možnosť navrhovateľke odpovedať. Vzhľadom na tieto skutočnosti na daný prípad nemožno aplikovať § 146 ods. 2 druhá veta OSP, pretože návrh podaný navrhovateľkou nemožno považovať za dôvodný, pretože nedala odporkyni možnosť vyjadriť sa k danej záležitosti a mimosúdne sa dohodnúť ešte pred podaním žaloby na súd. Naopak v danom prípade sú naplnené predpoklady na použitie § 146 ods. 2 prvá veta, pretože tým, že navrhovateľka vzala späť návrh na začatie konania, zavinila zastavenie konania, a teda je povinná nahradiť odporkyni trovy konania. Nakoľko odporkyňa si však náhradu trov konania neuplatnila a v zmysle § 151 ods. 1 OSP o trovách konania rozhoduje súd len na návrh, súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodol tak, že zmenil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania tak, že odporkyňa nemá právo na náhradu trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľky sa koncentrovala (bod 3 a 4) k arbitrárnosti napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a absencii   relevantného   zdôvodnenia   jeho právnych záverov:

„Porušovateľ sa nestotožnil s právnym názorom Okresného súdu Topoľčany, ktorý priznal náhradu trov konania sťažovateľovi na základe ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta OSP a spochybnil dôvodnosť podania žaloby zo strany sťažovateľa (z rovnakých dôvodov ako odporca, pričom aj samotné odôvodnenie vychádzalo z odôvodnenia a názorov odporcu prezentovaných v jeho odvolaní). Porušovateľ navyše poukázal na predpoklady použitia ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta OSP a to zastavenie konania na základe zavinenia sťažovateľa...   Takéto   odôvodnenie   a   výklad   považujeme   za   nepodložené   a   nesprávne, pričom k takémuto rozhodnutiu podľa jeho názoru nedošlo len preto, že odporca si náhradu trov voči sťažovateľovi neuplatnil... má sťažovateľ za to, že na rozhodnutie porušovateľa o náhrade   trov   konania   podľa   §   146   ods.   2   prvá   veta   OSP   neboli   dané   podmienky a porušovateľ tak rozhodol v rozpore so zákonom, čím zároveň porušil aj ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu.“

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti   so   sťažovateľkou   prejavenou   nespokojnosťou   s namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označeným právom (čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto bolo potrebné ňou podanú sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012