znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Daňového   úradu   K.   I   a   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 77/2007 a jeho uznesením zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu K. I (ďalej aj „daňový úrad“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 77/2007 a jeho uznesením zo 16. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie zo 16. septembra 2009“).

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako daňový subjekt „v dňoch 20. až 22. 12. 2006 podal... 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad K. V“.

Sťažovateľ   uviedol   viacnásobnú   korešpondenciu   medzi   týmto   daňovým   úradom, Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v B. B. a ním, predmetom ktorej bolo jeho domáhanie „o   vydanie   rozhodnutí   a   dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ K. V“ a vyjadrenie nespokojnosti s formou   vybavenia   jeho   podaní,   t.   j. „odpoveďou   resp.   postúpením   veci   nadriadenému orgánu“. Zo žiadosti vyplýva, že v roku 2007 sa stal „novým správcom dane“ Daňový úrad K.   I („Daňové   riaditeľstvo   SR...   rozhodnutím...   zo   dňa   28.   2.   2007   rozhodlo   tak,   že... delegoval   miestnu   príslušnosť...   z   Daňového   úradu   K.   V   na   Daňový   úrad   K.   I   od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia.“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 8. 8. 2007 podal... žalobu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.

Dňa 20. 10. 2009 bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 77/2007 zo dňa 16. 9. 2009, ktorým súd návrh zamietol...“.

2. Sťažovateľ v odôvodnení predmetu svojej sťažnosti (porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) okrem iného uviedol:

«Daňové   riaditeľstvo   SR   listom   zo   dňa   6.   6.   2007...   uviedol:   „...   správca   dane odpovedal na podania doručené v dňoch 20. - 22. 12. 2006, kedy samostatne na každé podanie vydal oznámenie, resp. rozhodnutie dňa 13. 3. 2007, ktoré boli Ing. Mgr. K. M. doručené dňa 19. 3. 2007.“.

Tento spôsob vybavenia sťažnosti sťažovateľa svedčí o snahe tak správcu dane, ale aj   orgánu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľa   vybavoval,   vyhnúť   sa   povinnosti   správcu   dane rozhodnúť v začatých daňových konaniach... Ustanovenie § 20 nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením...

V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v napadnutom uznesení Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 Zákona č. 511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   je   podmienené   kvalifikovaným   podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového konania...

Vychádzajúc zo zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 Ústavy SR... je správca dane viazaný v Zákone č. 511/1992 Zb. predpísanými postupmi a v prípade, že daňové konanie začalo, čo je nesporné, postupovať v ňom jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Ako je zrejmé zo sťažnosti, a jej príloh, správca dane doposiaľ nevydal v konaní, začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil možnosť, aby   dosiahol   nápravu   tohto   stavu   v   konaní   pred   všeobecným   súdom.   Krajský   súd v Košiciach mu túto ochranu neposkytol.

Neposkytnutím   ochrany   sa   takto   stal   zodpovedným   za   porušovanie   práva sťažovateľa.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 77/2007 zo dňa 16. 9. 2009 a postupom Daňového úradu K. I porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 77/2007 zo dňa 16. 9. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach   aj Daňovému úradu K. I pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Daňový úrad K. I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je namietané porušenie označeného základného práva zaručeného ústavou postupom daňového úradu a krajského súdu a ich rozhodnutiami (resp. administratívnymi vybaveniami) v jeho daňových veciach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv v jej petite napadol   bližšie   neoznačený   postup   daňového   úradu.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom stanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil, keď proti nečinnosti orgánu verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením zo 16. septembra 2009 tak, že návrh   zamietol.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu zo 16. septembra 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení § 20 a § 30a zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením zo 16. septembra 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   zo   16.   septembra   2009 ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol sťažovateľov návrh, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia: „Podaním doručeným Daňovému úradu K. V dňa 22. 12.   2006   sa   navrhovateľ   domáhal   vydania   rozhodnutia   o   tom,   či   boli   splnené,   resp. nesplnené   procesné   podmienky   nezákonne   začatého   daňového   konania,   ktorému predchádzalo nezákonné ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2000 (opakovanej), február - december 2001 a január 2002 o otázke nedodržania stanovenej lehoty na ukončenie daňových kontrol (premlčacej a prekluzívnej lehoty).

Správca dane listom zo dňa 13. 3. 2007 navrhovateľovi dal na vedomie, že dôvody uvedené v jeho návrhu boli preverované na základe jeho podaní Daňovým riaditeľstvom SR B. B. i Krajským súdom v Košiciach. Poukázal na to, že tieto dôvody boli súčasťou procesu, ktorý   predchádzal   vyrubovaciemu   konaniu   a   tento   postup   je   v   súčasnosti   predmetom odvolacieho konania. Preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní.

Zo   súvisiacich   spisov   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6S/85/2007,   6S/126   - 132/2007 a 7S/106 - 111/2007 súd zistil, že navrhovateľove návrhy na nečinnosť správneho orgánu súvisia s daňovou kontrolou začatou dňa 25. 5. 2005, ktorú navrhovateľ neumožnil ukončiť, preto správca dane určil základ dane a DPH podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov a protokol o tomto určení bol prerokovaný 31. 10. 2006. Vo vyrubovacom konaní bolo vydaných 13 platobných výmerov dňa 3. 11. 2006, ktoré, boli navrhovateľovi doručené 24. 11. 2006 a navrhovateľ proti všetkým platobným výmerom podal odvolanie bez odôvodnenia, pričom vyzval správcu dane, že odvolanie doplní až na výzvu   správcu   dane.   V   odvolaniach   namieta   rovnaké   nedostatky   postupu   správcu   dane a vykonávanej   kontroly   ako   v   návrhu   na   začatie   konania   o   splnení   (resp.   nesplnení) procesných   podmienok   nezákonne   začatého   daňového   konania,   ktorému   predchádzalo nezákonné   ukončenie   daňovej   kontroly   za   zdaňovacie   obdobie   december   2000 (opakovanej), február - december 2001 a január 2002 o otázke nedodržania stanovenej lehoty na ukončenie 1 daňových kontrol (premlčacej a prekluzívnej lehoty). O odvolaniach Daňové riaditeľstvo rozhodlo trinástimi rozhodnutiami zo dňa 12. 10. 2007 a navrhovateľ podal proti týmto rozhodnutiam žaloby doručené súdu dňa 7. 11. 2007.

Otázka nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, upravenej v ustanovení § 30a ods. 7 a 8 zákona Č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov bola predmetom žaloby navrhovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia odporcu zo dňa 10. 7. 2006 č. j. 709/320/25433/2006.   Uvedené   konanie   prebiehalo   na   tunajšom,   súde   pod   sp.   zn. 6 S 41/2006   a   bolo   právoplatne   skončené   rozsudkom   zo   dňa   30.   11.   2006   v   spojení s rozsudkom NS SR zo dňa 19. 4. 2007 sp. zn. 3 Sžf 9/2009.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nieje prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V konaní podľa § 250t O. s. p. je potrebné predovšetkým skúmať prípustnosť návrhov v zmysle § 250t ods. 1, druhá veta O. s. p., t. j. či navrhovateľ vyčerpal prostriedky proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorých   použitie   umožňuje   navrhovateľovi   osobitný predpis (zák. č. 152/1992 Zb. o sťažnostiach). Navrhovateľ túto podmienku prípustnosti návrhu splnil podaním sťažností zo dna 5. 3. 2007 a zo dna 16. 3. 2007, ktoré boli vybavené oznámením zo dna 6. 6. 2007 č. 1/132/1951-45197/07/Str, sťažnosť, č. 29/2007 a zo dňa

14. 6. 2007 č. I/132/5172-41745/07/Fabi, sťažnosť č. 40/07 ako neopodstatnené, tak ako je to už vyššie uvedené.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   dani   a   poplatkov   v   znení neskorších predpisov konanie je začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu   príslušnému   konať   vo   veci   alebo   dňom   keď   daňový   subjekt   na   výzvu   tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie.   Ak sa konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa zákona oprávnený konať prvý úkon v konaní. Podľa § 25 ods. 1 písm. f/ cit. zákona ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod konania.

Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

V čase podania tohto návrhu odporca daňovú kontrolu nevykonával, pretože tá bola ukončená 31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo po ukončení daňových kontrol boli vydané správcom dane platobné výmery. V čase podania návrhu dňa 22. 12. 2006   sa   už   uskutočňovalo   odvolacie   konanie   na   odvolacom   orgáne.   Za   tejto   situácie podanie predmetného návrhu nie je možné považovať za také podanie, ktoré by malo za následok začatie konania podľa § 20 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ods. 5 cit. zák. ustanovenia pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo navrhuje. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ označil svoje podanie ako návrh na začatie konania,   s poukazom na citované zákonné ustanovenie je toto podanie potrebné posúdiť ako odvolanie proti platobným výmerom z 3. 11.   2007,   pretože   navrhovateľ   požaduje   preskúmanie,   či   bol   postup   správcu   v   rámci daňovej,   kontroly a   vyrubovacie konanie v súlade so zákonom   a žiada   zrušiť   platobné výmery.   V   čase   podania   návrhu   už   prebiehalo   odvolacie   konanie   začaté   na   základe predchádzajúceho odvolania navrhovateľa a dôvody odvolania sa prekrývajú s obsahom jeho podania označeného ako návrh na začatie konania v tejto veci.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov podľa názoru súdu odporca nebol nečinný, ak o návrhu navrhovateľa doručeného Daňovému úradu K. I dňa 22. 12. 2006 správca dane nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007.“

Predmetné uznesenie krajského súdu zo 16. septembra 2009 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia zo 16. septembra 2009 presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho návrhu zo 7. augusta 2007) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010