znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   januára   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 32/2005 a Krajským súdom   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   6 Co 198/2006.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. júna 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom požadoval od žalovaného vrátenie bezdôvodného obohatenia, keďže namiesto žalovaného musel zaplatiť nedoplatky   za   spotrebovaný   plyn   a elektrickú   energiu.   Sťažovateľ   totiž   odkúpil   od žalovaného   byt   a žalovaný   nevyrovnal   nedoplatky   za   odber   plynu   a elektrickej   energie. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   10   C   32/2005-47   z 31.   januára   2006   bola   žaloba sťažovateľa   zamietnutá.   Na   základe   jeho   odvolania   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 6 Co 198/2006   zo   4.   apríla   2007   v spojení   s dopĺňacím   uznesením   z 9.   mája   2007   bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozsudok krajského súdu spolu s dopĺňacím uznesením sťažovateľ prevzal 7. júna 2007.

Podľa   názoru   sťažovateľa   všeobecné   súdy   zle   vyhodnotili   vykonané   dokazovanie a rozhodujúce   skutočnosti   svojvoľne „poprekrúcali“ v prospech   žalovaného.   Sťažovateľ nemohol   nedoplatok   za   spotrebovaný   plyn   spôsobiť,   lebo   nemal   v byte   plynový   sporák. V súvislosti   s nedoplatkom   za   elektrickú   energiu   poukázal   na   skutočnosť,   že   elektrickú rozvodovú   skriňu   mal   rozobratú.   Svedkovia,   ktorí   mohli   tieto   skutočnosti   potvrdiť,   sa odsťahovali a sťažovateľ nevedel zistiť ich adresy.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru okresným súdom a krajským súdom s tým, aby bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 198/2006 zo 4. apríla 2007 v spojení s dopĺňacím uznesením z 9. mája 2007, ako aj rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 32/2005-47 z 31. januára 2006 zrušený a okresnému súdu prikázané vo veci konať a rozhodnúť. Požaduje tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk od krajského súdu.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 198/2006 zo 4. apríla 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 32/2005-47 z 31. januára 2006. Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia a právny záver okresného súdu treba považovať za správne. Sťažovateľ poukazoval na nesprávne skutkové závery okresného súdu a na dôkazy, ktoré predkladal v konaní pred okresným súdom. Okresný súd sa týmito dôkazmi zaoberal a riadne   ich   vyhodnotil.   Bolo   preukázané,   že   sťažovateľ   nadobudol   vlastníctvo   bytu 26. septembra 2002. Sumy nedoplatkov elektrickej energie a plynu, ktoré sú predmetom konania,   vznikli   až   v období,   keď   bol   už   vlastníkom   bytu   sťažovateľ.   Preto   sťažovateľ nepreukázal, že by plnil záväzky namiesto žalovaného, teda to, čo mal v skutočnosti plniť žalovaný sám.

3. Sťažovateľ tiež uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov ústavného súdu, ktorí vykonávali funkciu sudcu za predsedu Jána Mazáka. Uznesením č. k. 0. ÚS 15/07-7 z 11. decembra 2007 však ústavný súd rozhodol tak, že sudca Lajos Mészáros (člen I. senátu) nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 10 C 32/2005, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa   mal   v odvolacom   konaní   krajský   súd.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 198/2006. Podľa názoru ústavného súdu túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z tvrdení sťažovateľa, ako aj z právoplatného rozsudku je zrejmé, že sťažovateľovi sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno, ktoré ho ako žalobcu v konaní zaťažovalo. Keďže sťažovateľ tvrdil, že nedoplatky za odber plynu a elektrickej energie spôsobil žalovaný ako predchádzajúci   vlastník   bytu,   bolo   na   sťažovateľovi,   aby   toto   svoje   podstatné   tvrdenie preukázal.   To   sa   mu   však   nepodarilo.   Na   základe   uvedeného   stavu   treba   považovať rozsudok   krajského   súdu   za   presvedčivý   a vyčerpávajúci,   ktorý   nevzbudzuje   nijaké pochybnosti z hľadiska označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008