znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 211/05 z 27. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2006 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 211/05 z 27. apríla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že:   «Stavebníkovi   P.   Š.,   bolo   dňa   6.   8.   1999,   vydané OÚ OŽP v B., rozhodnutie č. ŽP-99/01279-Mk o umiestnení novostavby RD na pozemku parc. č. 415/3 v k. ú. S., ktorý susedí s pozemkom sťažovateľov parc. č. KN 414 a následne dňa 29. 11. 1999 aj rozhodnutie č. ŽP-99/01951-Gch o povolení stavby.

Nakoľko tieto povolenia boli stavebným úradom vydané v rozpore s ustanoveniami § 7 odst. 4, písm. a), § 8 odst. 3, vykonávacej vyhlášky č. 85/76 Zb. stavebného zákona, lebo neobsahovali vzdialenosti novostavby od RD č. 123 sťažovateľov, podávali dňa 19. 11. 1999 a 22. 11. 1999 odvolania proti týmto rozhodnutiam a po zistení skutočnosti dňa 17. 2. 2000, že stavebník do stavebnej parcely 415/3, zameral aj časť ich pozemku parc. č. KN 414 z LV č. 167, podávali dňa 10. 3. 2000, 15. 3. 2000, 22. 3. 2000, 27. 3. 2000, cestou KÚ OŽP v Ž. v zmysle § 62 odst. 1 písm. a) správneho zákona č. 71/67 Zb. žiadosti o obnovu týchto konaní. (...)

Pre nečinnosť stavebných úradov v tejto veci sťažovatelia dňa 24. 1. 2003, podávali písomné urgencie, tak KÚ OŽP v Ž., ako aj OÚ OŽP v B.. (...)

Na základe týchto urgencií KÚ OŽP v Ž., začal konať a vyzval sťažovateľov listom č. 2003/01372/18z zo dňa 3. 2. 2003 na doplnenie podaní a zaplatenie správneho poplatku vo výške 500.- Sk. (...)

Žiadosti   sťažovateľov   o obnovu   konaní,   však   boli   rozhodnutím   KÚ   OŽP   v Ž. č. 2003/1372/18z   zo   dňa   26.   2.   2003,   odmietnuté   a zdôvodnené   to   bolo   tým,   že   tieto námietky uvádzané v žiadostiach, J. Ď. na stavebnom konaní dňa 23. 11. 1999 v kancelárii OÚ OŽP v B. neuplatnil a s vydaním rozhodnutia súhlasil za podmienky, že stavba bude osadená od spoločnej hranice medzi pozemkami KN 414 a KN 415/3, 3m.

Stavebný úrad vôbec nezohľadnil tú skutočnosť, že sťažovatelia sa o osvedčení časti ich pozemku KN 414 dozvedeli až 17. 2. 2000 od geodeta zameriavajúceho ich HB, ktorú stavebník P. Š. požadoval odstrániť, čím bola posunutá aj pôvodná spoločná hranica medzi pozemkami. Tiež vedieť nemohli za čo vlastne stavebník považuje spoločnú hranicu, medzi týmito   pozemkami,   keď   ju   na   návrh   sťažovateľov   odmietol   zamerať   s tým,   že   on   ju nepotrebuje. Tak isto tvrdenie v odôvodnení rozhodnutia o subjektívnom názore o ktorý J. Ď. opiera svoju žiadosť o obnovu konaní, nie je namieste, lebo túto skutočnosť potvrdzuje notárska   zápisnica   N   375/95,   NZ   84/96   a GP   č.   33859509-32/95   z ktorých   je zrejmá skutočnosť   o osvedčení   časti   pozemku   sťažovateľov   parc.   č.   KN   414   z LV   č.   167 a z hľadiska   právneho   je   nerušené   vlastníctvo   P.   Š.   k pozemku   parc.   č.   KN   415/3   tiež sporné,   lebo   podľa   §   2   odst.   1   zákona   č.   293/92   Zb.   je   toto   osvedčenie   do   10   rokov napadnuteľné, čo sa aj žalobami napadlo a odst. 2 tohto §-u, osoba zapísaná v evidencii nehnuteľnosti má iba formu oprávneného držiteľa, pretože v tejto veci právoplatný rozsudok súdu ešte nebol vydaný. V odôvodnení rozhodnutia sa ďalej tvrdí, že z podnetu Krajskej prokuratúry v Ž. č. Kd 4033/00-41 zo dňa 30. 6. 2000, vykonal OÚ OŽP v B., dňa 4. 7. 2000 na stavbe P. Š. štátny stavebný dohľad a zistil, že stavebník umiestnil stavbu RD 2 m od jestvujúceho oplotenia, ktoré je považované za spoločnú hranicu pozemkov KN 414 a 415/3. Toto   oplotenie   za   spoločnú   hranicu   považuje   iba   stavebný   úrad,   aby   zakryl   svoje pochybenia pri vydávaní rozhodnutí, pretože ju popiera aj samotný stavebník v odvolaní zo dňa 1. 6. 2000, č. 75/10/2000/Bk/Ša, proti vydanému predbežnému rozhodnutiu Okresným súdom v Ž., ako aj súdny znalec svojou výpoveďou v odst. 3 na strane 3 Uznesenia OO PZ SR Ž. východ ČVS: ORP-142/OPP-V-2003 zo dňa 10. 3. 2003. (...)

Vzhľadom k týmto skutočnostiam sťažovatelia podali dňa 18. 3. 03 odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, čo však bolo rozhodnutím ministerstva výstavby a region. rozvoja SR č. 348/2003-4.2/Pa zo dňa 2. 6. 2003, zamietnuté. (...)

Nakoľko toto zamietavé rozhodnutie Min. výst. a reg. rozv. SR, považujú sťažovatelia za nezákonné, vydané v rozpore s ustanovením § 3, § 32, § 34, § 59 odst. 1, § 62 odst. 1 písm.   a),   správneho   zákona   č.   71/67   Zb.,   ktoré   nevychádza   zo   spoľahlivo   zistených skutočností,   podali   dňa   8.   7.   2003,   Krajskému   súdu   v Žiline   žalobu   na   preskúmanie a zrušenie napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v Žiline svojim uznesením 10 S/160/03 zo dňa 28. 8. 2003, z dôvodu vecnej príslušnosti, postúpil podanie v tejto veci Najvyššiemu súdu SR, ktorý uznesením zo dňa 21. 11. 2003, č. k. 7 Sž 135/03, konanie pre nezaplatenie súdneho   poplatku   zastavil   i napriek   tomu,   že   sťažovatelia   dňa   24.   10.   2003,   požiadali konajúci   súd   o odpustenie   súdneho   poplatku.   Odvolací   súd   na   odvolanie   sťažovateľov zo dňa 22. 12. 2003, toto uznesenie o zastavení konania zrušil uznesením 1 Sž-o-NS-33/04 zo dňa 21. 4. 05 a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.

Ďalším   uznesením   konajúci   súd   zamietol   sťažovateľom   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a nakoniec uznesením 1 Sž-o-NS 211/05 z 27. 4. 2006 konanie zastavil. (...) Uznesením   NS   SR   v spojení   s rozhodnutím   Min.   výst.   a reg.   rozvoja   však   došlo k porušeniu   citovaných   základných práv a slobôd.   NS   SR   svojimi   rozhodnutiami   obišiel práva   sťažovateľov   na   príslušné   konania   k ochrane   vlastníckych   práv   k majetku. K zastaveniu   konania   došlo   iba   z toho   dôvodu,   že   sťažovatelia   ako   ZŤP   dôchodcovia starajúci sa o nezaopatrené dieťa, nemajú dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku, naviac keď za tých istých podmienok sťažovatelia v inej veci oslobodení boli. (...)

Sťažovatelia na základe týchto skutočností navrhujú, aby senát Ústavného súdu SR po   predbežnom   prerokovaní   túto   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie   a po   vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„zastavením   konania   vo   veci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja, ktorým bolo zamietnutá obnova konaní podľa § 62 odst. 1 písm. a) správneho zákona č. 71/67 Zb. došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov na vlastníctvo   k majetku   a jeho   nerušeného   užívania,   upraveného   v čl.   20   odst.   1, na ochranu týchto práv podľa čl. 46 odst. 1, 2, čl. 47 odst. 2, 3 Ústavy SR. Rozhodnutie Min. výst. a reg. rozvoja v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sa zrušuje.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy spojené s týmto konaním. Vzhľadom   k ťaživej   sociálnej   situácii   sťažovateľov,   ktorí   sú   ZŤP   dôchodcovia starajúci   sa   o nezaopatrené   dieťa,   týmto   žiadajú   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a pridelenie bezplatného právneho zástupcu“.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie (...), majetok, (...). Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...) od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľov zaručených v čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 211/05 z 27. apríla 2006.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   podľa   čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, treba pripomenúť, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   pretože   podľa   právneho   názoru   sťažovateľov   predmetné konanie   nemalo   byť   zastavené „keď   za   tých   istých   podmienok   sťažovatelia   v inej   veci oslobodení boli“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva najmä to, že: „(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 27. septembra 2005 žalobcom nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a súčasne zamietol žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Toto rozhodnutie napadli odvolaním žalobcovia, ktorí ho navrhli zrušiť a vo veci konať v merite s odôvodnením, že ich sociálne pomery nie sú také, ktoré by im umožňovali zaplatiť súdne poplatky a advokáta bez majetkovej ujmy.

V citovanom rozhodnutí poučil súd účastníkov, že opravný prostriedok nie je možný proti uvedenému rozhodnutiu a súčasne ich vyzval na zaplatenie súdneho poplatku. Žalobcovia nevyhoveli výzve súdu a súdny poplatok neuhradili. Podľa   ustanovenia   §   250d   ods.   2   súd   uznesením   konanie   zastaví   aj   z dôvodu, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak nie je zastúpený advokátom. Odvolanie proti uzneseniu nie je prípustné.

Nebolo sporným, že žalobcovia napriek výzvam súdu neučinili zadosť tomu, aby ich vec bola súdom preskúmaná čo do merita, a to ani napriek opakovaným výzvam.

Pretože   žalobcovia   sami   zmarili   vecné   prejednanie   žaloby,   súd   konanie   zastavil. Okrem toho nebol možný ani opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiu súdu, čo takisto zakladalo dôvod na zastavenie konania, podľa § 250d ods. 2 OSP“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Sťažovatelia inak vo svojej ústavnej sťažnosti netvrdili, že by akýmkoľvek spôsobom reagovali na uvedenú výzvu najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľom už v „inej veci“ a „za tých istých podmienok“ bol ustanovený advokát na bezplatné poskytovanie právnej pomoci, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho   súdu.   Ani   po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovatelia   uviedli v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   také   skutkové   zistenie   a   výklad   právne relevantných   zákonných   ustanovení,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení týchto základných   práv.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007