znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 13/2004 z 30. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2005 doručená sťažnosť Ľ. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na   „súdnu   a inú   právnu   ochranu“   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1   M   Obdo   V 13/2004 z 30. septembra 2005 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: «Sťažovateľ   týmto   v zastúpení   svojím   právnym zástupcom podáva sťažnosť podľa § 49 Zákona č. 38/1993 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov.

Sťažnosť smeruje proti právoplatnému rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1 M Obdo V 13/2004 právoplatnému ku dňu 26. 12. 2005, ktorým Najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor SR v právnej veci žalobcu JUDr. P. Z. proti žalovanému Ľ. S. o zaplatenie 3 500 000 Sk na podnet žalovaného a to proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 31 Zm 12/01 zo dňa 06. 03. 2002, ktorý ponechal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 31 Zm 12/01 zo dňa 9. 5. 2001 v platnosti v časti, ktorou bol sťažovateľ (Ľ. S.) zaviazaný zaplatiť žalobcovi zmenkovú istinu 2.300.000 Sk so 6 %- tným úrokom od 1. 5. 1999 do zaplatenia, zmenkovú províziu 7.667 Sk a na účet právneho zástupcu navrhovateľa zaplatiť trovy konania vo výške 59.648 Sk.

Sme toho názoru, že postupom súdov v uvedenej veci boli porušené základné práva sťažovateľa zakotvené v piatej hlave Listiny základných práv a slobôd „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ a to najmä článku 37 ods. 3. – Všetci účastníci sú si v konaní rovní. Domnievame   sa,   že v rámci   tejto   sťažnosti   je   potrebné   upozorniť   aj   na   niektoré skutkové   pochybenia   súdov,   tie   vyústili   do   procesných   pochybení   a následne   do zvýhodnenia jedného z účastníkov súdneho konania, čo je nezlučiteľné so zásadou rovnosti účastníkov   v konaní.   Je   preto   potrebné   posúdiť   aj   skutkové   pochybenia   súdu,   na   ktoré upozorňujeme v ďalšom texte.

Predmetom súdneho konania   bola údajne   nezaplatená   zmenka,   pričom   z podnetu žalobcu JUDr. P. Z. vydal KS v Bratislave dňa 09. 05. 2001 zmenkový platobný rozkaz, ktorým   zaviazal   žalovaného   –   sťažovateľa   –   Ľ.   S.   zaplatiť   zmenkovú   istinu   vo   výške 3.500.000   Sk   spolu   s príslušenstvom.   Proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   podal žalovaný   námietky,   v ktorých   uviedol   dôvody   spôsobujúce   neplatnosť   zmenky,   ako   aj skutočnosti spôsobujúce zánik zmenky jej zaplatením. Na prejednanie námietok nariadil súd pojednávanie   a dňa   06.   03.   2002   vydal   rozsudok,   ktorým   zmenkový   platobný   rozkaz ponechal   v platnosti   v časti,   ktorou   bol   žalobca   zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi zmenkovú istinu 2.300.000 Sk, v časti 600.000 Sk zmenkový platobný rozkaz ako nedôvodný zrušil a konanie v časti o zaplatenie 600.000 Sk zastavil z dôvodu späťvzatia žalobcom. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, v ktorom opätovne uviedol dôvody zániku resp.   neplatnosti   zmenky   ako   aj   upozornil   odvolací   súd   na   nesprávne   posúdenie   veci prvostupňovým   súdom,   ktorý   nepovažoval   za   potrebné   vykonať   žalobcom   navrhované dôkazy, ktoré pri správnom vyhodnotení boli spôsobilé privodiť pre žalovaného priaznivé rozhodnutie a to napriek opakovane uvádzanej skutočnosti o existencii dôkazného bremena na strane žalovaného. Najvyšší súd ako odvolací súd na pojednávaní dňa 24. 06. 2003 po krátkej   rekapitulácii   a opätovnom   nepripustení   žalovaným   navrhovaných   dôkazov prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   S takýmto   rozhodnutím   sa   nestotožnil   generálny prokurátor   SR,   ktorý   na   podnet   žalovaného   využijúc   svoje   dostupné   prostriedky   podal mimoriadne   dovolanie.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   1   M   Obdbo   V 13/2004 právoplatným   ku   dňu 26.   12.   2005   Najvyšší   súd   zamietol   však i mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Je faktom, že Krajský súd Bratislava ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti z dôvodu,   že   od   žalovaného   požadoval   preukázanie   neexistencie   mimozmenkových skutkových tvrdení žalobcu, vyvracajúcich preukázanú obranu. Takýto nesprávny postup súdu   jednoznačne   zvýhodnil   jedného   z účastníkov   konania,   čím   porušil   zásadu   rovného postavenia strán. (...)

Na základe uvedeného preto navrhujeme a žiadame, aby Ústavný súd SR sťažnosť pre   porušenie   základných   ústavných   práv   preskúmal,   a aby   po   preskúmaní   dôkazných prostriedkov podľa sťažnosti zrušil všetky právoplatné rozhodnutia vydané vo veci a vec vrátil na ďalšie konanie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1   M   Obdo   V 13/2004   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva „súdnu   a inú   právnu ochranu“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, pričom podstata námietok sťažovateľa spočíva v nedostatočnom skutkovom zistení, ktoré sa stalo základom na rozhodnutie, nesprávnom hodnotení dôkazov, ako aj nesúhlase sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:„Argumentácia   generálneho   prokurátora   v mimoriadnom   dovolaní   a žalovaného v námietkach podaných proti zmenkovému platobnému rozkazu sa týka zániku záväzku zo zmenky   jeho   zaplatením   a absolútnej   neplatnosti   zmenky   z dôvodu   chýbajúcich   údajov o mieste a dátume vystavenia zmenky.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je výstavcom vlastnej zmenky, je teda priamym dlžníkom.   Podstatu   splnenia   záväzku   zo   zmenky   vyjadruje   ust.   §   40   ods.   3   zákona č. 191/1950   Zb.   zmenkového   a šekového   (ďalej   len   ZŠZ).   V tejto   súvislosti   je   potrebné zdôrazniť, že zmenka je tzv. výplatný cenný papier, teda dlžník platí na zmenku pri jej splatnosti a pri jej súčasnom vydaní majiteľom. Ide teda o platenie proti zmenke, opatrenej potvrdením o zaplatení. Zmenka môže byť zaplatená aj čiastočne. Ak majiteľ zmenky prijme čiastočné plnenie, v tomto rozsahu záväzok zo zmenky zanikne, preto aj v takomto prípade by zmenka mala byť opatrená doložkou o čiastočnom platení. Ak dlžník napriek tomu, že úplne alebo čiastočne uspokojil zmenkového veriteľa, si nevyžiadal kvitovanú zmenku späť alebo nepožiadal o vyznačenie čiastočnej platby na zmenke, takýto jeho postup je veľmi riskantný a vydáva sa napospas zmenkovému veriteľovi. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že dôkazné bremeno o splnení, resp. čiastočnom splnení zmenkového záväzku, je potom plne na zmenkovom dlžníkovi. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol. Z dokladov o platení rôznych peňažných hotovostí na účet žalobcu vzhľadom na rôznosť právnych vzťahov   v rokoch 1997 a 1998 medzi   účastníkmi,   ako   to   vyplýva   z vyjadrenia žalobcu (...) nevyplýva, že bolo plnené na predmetný zmenkový záväzok.

Preto   súd   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolací   súd,   dospeli   k správnemu   záveru,   že zmenkový záväzok v časti zmenkovej istiny 2 300 000 Sk trvá.

Námietku   generálneho   prokurátora,   týkajúcu   sa   absolútnej   neplatnosti   zmenky z dôvodu, že chýbali údaje o čase a mieste vystavenia zmenky a že ide o neplatnú zmenku, ktorú neplatnosť podporuje skutočnosť, že zmenka je vyhotovená na predtlači z roku 1998, ale dátum jej vystavenia je 18. máj 1997, považoval dovolací súd taktiež za nedôvodnú. S touto otázkou sa v potrebnom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa. Dátum vystavenia zmenky je v každom prípade údaj významný a zákon s ním spája lehoty, ktoré práve od tohto okamžiku začínajú. Údaj o dátume, kedy bola zmenka vystavená, však nemusí byť pravdivý, je tu možná určitá simulácia, pri ktorej by však mala byť dodržaná vnútorná logika zmenky, teda   malo   by   ísť   o údaje   možné.   Hlavne   by   nemala   predchádzať   splatnosť   zmenky   jej vystaveniu, a to ani omylom spôsobeným pri vystavovaní zmenky. Preto dátum uvedený na predtlači je z tohto hľadiska irelevantný. Pokiaľ ide o miesto vystavenia, platí v prípade jeho absencie zákonná domnienka, že zmenka bola vystavená v mieste uvedenom pri mene výstavcu (§ 76 ods. 4 ZŠZ).

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ust. § 243i ods. 2 v spojení s ust. § 243b ods. 1 O. s. p. mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a následne s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006