znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 17/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V. R.,   bytom P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J. M.,.P., ktorou namietala porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod sp. zn. Nc 105/02 a na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3 Cop 28/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 19. januára 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 21. januára 2004, označeným ako „Sťažnosť“ JUDr. V.., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom JUDr. J. M., P, namieta porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. Nc 105/02 a na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 CoP 28/03.

Požaduje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou a prieťahmi okresného súdu, ako aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu a krajského súdu. Ďalej požaduje zrušenie rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, vrátenie veci na opätovné konanie a rozhodnutie a priznanie finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v nešpecifikovanej výške.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. Nc 105/02 z 27. januára 2003   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na   určenie   výživného   na   čas   do   rozvodu manželstva pre mal. deti A. a M. R. proti otcovi týchto detí Ing. J. R. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 CoP 28/03 z 25. novembra 2003 bol rozsudok okresného súdu potvrdený s právoplatnosťou dňom 29. decembra 2003. Podľa názoru sťažovateľky oboma rozsudkami bol   porušený   zákon,   keďže   sa   sťažovateľke   nedostalo   spravodlivého   súdneho   konania, pričom v konaní vedenom na okresnom súde došlo aj k prieťahom.

Oba rozsudky vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže okresný súd nevykonal všetky potrebné dôkazy a krajský súd tento nedostatok nenapravil. Krajský súd   uviedol,   že   sťažovateľkou   navrhovaný   výsluch   mal.   detí   by   narušil   ich   psychickú rovnováhu   ako   aj   vzťahy   s rodičmi.   Pritom   krajský   súd   nemá   dostatok   odborných schopností, aby mohol uvedené otázky posúdiť. Neboli pripustené ani ďalšie návrhy na výsluch svedkov. Súdy jednostranne vychádzali z tvrdení Ing. R.

Okresný   súd   bol   dlho   nečinný,   následkom   čoho   došlo   v konaní   pred   ním   ku prieťahom. Túto skutočnosť osvedčil aj predseda okresného súdu v liste z 23. marca 2003.

Z rozsudku krajského súdu č. k. CoP 28/03-92 z 25. novembra 2003 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. Nc 105/02 z 27. januára 2003, ktorým sa zamietol návrh sťažovateľky na určenie výživného na čas do rozvodu manželstva. Podľa názoru   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   nepreukázala,   že   by v inkriminovanom   období,   za   ktoré   sa   požadovalo   výživné,   nebol   Ing.   R.   vyživovaciu povinnosť plnil.   Nebolo totiž jednoznačne preukázané, že by manželia do rozvodu neviedli spoločnú domácnosť. Z celého radu konkrétnych skutočností vyplýva, že viedli spoločnú domácnosť, resp. spoločne hospodárili. Sťažovateľkou navrhovaný výsluch mal. detí by mohol narušiť ich vzťah k obom rodičom a ich psychickú rovnováhu. Okrem toho v čase, za ktorý sa výživné požaduje, mali deti ešte málo rokov a je diskutabilné, či by si rozhodné skutočnosti pamätali. Pokiaľ sťažovateľka predložila čestné prehlásenia detí, tieto sčasti odporujú niektorým tvrdeniam samotnej sťažovateľky.

Z prípisu predsedu okresného súdu z 27. marca 2003 vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 105/02 bol okresný súd od 17. januára do 17. septembra 2002 nečinný, pričom   šlo   o prieťah   zavinený   súdom.   Dňa   27.   januára   2003   bolo   meritórne   vo   veci rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 105/02 treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú. Je síce pravdou, že v konaní pred okresným súdom vznikli prieťahy, avšak tieto prieťahy sa ukončili   27.   januára   2003,   keď   okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej,   resp.   o týchto prieťahoch   sa   sťažovateľka   dozvedela   najneskôr   z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu z 23.   marca   2003.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   poskytuje   ochranu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy zásadne   vtedy,   ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva trvá (mutatis mutandis I. ÚS 235/03). Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 20. januára 2004, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej lehoty.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú, pokiaľ sa ňou namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkami okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 105/02 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoP 28/03.

Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v podstate na tom základe, že okresný súd a krajský súd nevyhoveli všetkým jej dôkazným návrhom, pričom výsledok súdneho konania nie je v súlade s očakávaniami sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkou účastníka konania. Neúspech v spore nie je porušením tohto základného práva. Navyše treba uviesť, že krajský súd náležitým spôsobom vyhodnotil dôkazy, na základe ktorých dospel k skutkovému záveru o tom, že Ing. R. plnil vyživovaciu povinnosť v žalovanom období. Rovnako krajský súd zdôvodnil aj skutočnosť, prečo ďalšie dôkazné návrhy sťažovateľky nepovažoval   za   potrebné.   Ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   tieto   závery   krajského   súdu spochybnil a nahradil ich vlastnými závermi.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004