znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 17/03-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   J.   a M.   J.,   obaja   bytom   Z.,   zastúpených   advokátom JUDr. E. V.,   Advokátska   kancelária,   Z.,   vo   veci   porušenia   ich   práva   na   prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní o vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu vedenom pod sp. zn. 10 C 157/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Zvolen   v konaní   o   vyživovacej   povinnosti   k maloletému   dieťaťu vedenom pod sp. zn. 10 C 157/97   p o r u š i l   právo J. J. a M. J., aby sa ich záležitosť prerokovala v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. J. a M. J.   p r i z n á v a   každému zvlášť primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Zvolen povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   J.   a M.   J.   v sume   21 270   Sk   (slovom   dvadsaťjedentisíc dvestosedemdesiat slovenských korún) advokátovi JUDr. E. V., Advokátska kancelária, Z., na jeho účet.

4. Okresný súd Zvolen je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 21 270   Sk   (slovom   dvadsaťjedentisíc   dvestosedemdesiat   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 29. januára 2003 č. k. I. ÚS 17/03-26 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. J. a M. J., obaja bytom Z. (ďalej len „sťažovatelia“   alebo   „sťažovateľ   v prvom   rade,   sťažovateľ   v druhom   rade“),   v časti namietaného porušenia ich práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu vedenom pod sp. zn. 10 C 157/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Sťažovatelia   v sťažnosti   o.   i.   uviedli,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodoval   bez relevantných dôkazov a dôkazy nemá zabezpečené ani 6 rokov po začatí konania. Zároveň žiadali   priznať   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie,   a to   sťažovateľovi   v prvom   rade vo výške 2 500 000 Sk a sťažovateľovi v druhom rade vo výške 750 000 Sk.

3. Uznesením z 29. januára 2003 ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde po zistení, že sťažovatelia   spĺňajú   zákonné   podmienky   pre   takýto   postup   (pozri   bod   1   časti   II odôvodnenia uznesenia o prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie), ustanovil im za právneho zástupcu   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta   JUDr.   E.   V.,   Advokátska kancelária, Z. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľov“).

V podaní   zo 4.   augusta   2003   právny   zástupca   sťažovateľov   žiadal   vysloviť   aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), prikázať okresnému súdu konať vo veci a priznať náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   39 700   Sk.   Túto   náhradu   konkretizoval nasledovne: „Trovy právneho zastúpenia uplatnené advokátom pozostávajú z 1/ odmeny advokáta á 4.270,- Sk znížená o 20% t. j. o sumu 854,- Sk, za 2 účastníkov á 6.840,- Sk: 2 x prevzatie a príprava zastúpenia - § 16 ods. 1 písm. a) - (6.840,- Sk), 3 x ďalšia porada a rokovanie s klientom J. J. - § 16 ods. 1 písm. b) (10.260,- Sk), 3 x písomné podania na súd

- § 16 ods. 1 písm. c) - (20.520,- Sk), celkom... 37.620,- Sk, 2/ režijného paušálu vo výške á 130,- Sk x 2 = 260,- Sk/úkon x 8... 2.080,- Sk.“

4. Na základe žiadostí ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou   JUDr.   Z.   B.,   vyjadreniami z 25. novembra 2002, 19. februára 2003 a 31. júla 2003 a právny zástupca sťažovateľov vyjadreniami zo 17. marca 2003 a 4. augusta 2003.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného   práva   –   inak   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 47/03).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 157/97 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1.   Pod   uvedenou   spisovou   značkou   je   vedené   konanie   vo   veci   E.   J.   v.   J.   J. (sťažovateľ   v prvom   rade)   o rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   manželov k maloletému   dieťaťu   z ich   manželstva   na   čas   po   rozvode   (§   113   ods.   1   Občianskeho súdneho   poriadku   –   ďalej   len   „OSP“),   t.   j.   k   sťažovateľovi   v druhom   rade,   ktorý   až do nadobudnutia   plnoletosti   (23.   októbra   2001)   bol   v tomto konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom   –   príslušným   okresným   úradom.   Toto   konanie   sa   začalo   6.   júna   1997 a 1. mája   1998   bolo   právoplatne   skončené   v časti   týkajúcej   sa   rozvodu   manželstva (rozsudok okresného súdu z 24. marca 1998). Následne 28. januára 2000 bolo toto konanie právoplatne   skončené   v časti   týkajúcej   sa   výchovy   maloletého   (maloletý   bol   zverený do výchovy a opatery otca) a úpravy styku matky s maloletým (rozsudok okresného súdu z 20. decembra 1999).

2.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   odvolací   súd uznesením   z 31.   marca   2000   sp.   zn.   16   Co   585/00   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 20. decembra 1999   vo   výroku   o vyživovacej   povinnosti   matky   k maloletému (sťažovateľovi v druhom rade) a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ďalej prebiehalo už len napadnuté konanie, t. j. konanie v časti týkajúcej sa úpravy vyživovacej povinnosti matky k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   „okresný   súd v nedostatočnom rozsahu odôvodnil svoj rozsudok vo výroku o vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu.   (...)   Povinnosťou   okresného   súdu   preto   bolo rozhodnúť o výžive matky k maloletému na čas po rozvode, t. j. odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov konania. Rozhodnutie o zverení mal. dieťaťa do výchovy jedného z rodičov sa týka obdobia po právoplatnosti rozsudku o rozvode, čo je dňa 1. 5. 1998 (...) a od   tohto   dátumu   t.   j.   od   1.   5.   1998   bolo   povinnosťou   okresného   súdu   aj   rozhodnúť o výžive pre mal. dieťa. Okresný súd opomenul v tejto časti rozhodnúť, preto krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“. Krajský súd ďalej uviedol, že názor sťažovateľa ako „odvolateľa, že o výživnom malo byť rozhodnuté ku dňu 12. 11. 1997, eventuálne od 1. 12. 1997 je bezdôvodný, pretože rozsudok o rozvode manželstva rodičov (...) nadobudol právoplatnosť až 1. 5. 1998 a iba od tohto dátumu bolo možné rozhodovať o výchove a výžive rodičov k maloletému. Pokiaľ sa otec maloletého domnieva, že   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodovať   o výživnom   aj   do   tohto   dátumu,   mal   možnosť upraviť   si   práva   a povinnosti   k dieťaťu   v samostatnom   konaní,   návrhom   na   výživné do rozvodu manželstva účastníkov konania. (...) Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní bude zistiť pomery pre rozhodnutie o výživnom pre dieťa na čas od rozvodu do vynesenia rozsudku   v tejto   časti.   Za   tým   účelom   okresný   súd   si   zadováži   správy   o príjme   oboch rodičov, počte ich vyživovacích povinností a správu o osobných, rodinných a majetkových pomeroch,   tak   aby   mohol   zodpovedne   ustáliť   výšku   vyživovacej   povinnosti   matky k maloletému s ohľadom na odôvodnené potreby tohto dieťaťa (§ 96 ods. 1 Zák. o rodine)“.

3. Krajský súd spis vrátil okresnému súdu 26. mája 2000 a následne od 7. do 13. júna 2000 bolo jeho uznesenie doručené účastníkom konania. Okresný súd zároveň požiadal o oznámenie zárobkov a príslušnú odpoveď dostal v dňoch 19. až 26. júna 2000.

4. Okresný súd nariadil pojednávanie na 3. august 2000 a zároveň vyzval oboch účastníkov konania (rodičov maloletého) na zaslanie dokladov o platení výživného matkou maloletého za čas od 1. mája 1998 doteraz; príslušné odpovede došli 20. a 21. júla 2000. Po vykonaní pojednávania bolo toto odročené na 13. september 2000, avšak následne bolo 22.   augusta   2000   zrušené   z dôvodu   zabezpečenia   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľom v prvom   rade,   najmä   v súvislosti   s vykonaním   „dotazu   na   Slov.   sporiteľňu   ohľadne vkladov“. V tejto súvislosti okresným súdom uložený preddavok na trovy dokazovania bol sťažovateľom   zložený   30.   augusta   2000.   Sťažovateľ   v prvom   rade   zároveň   doručil okresnému   súdu   návrh   na   dokazovanie   a 6.   novembra   2000   aj návrh   na „zabezpečenie označených dôkazov“.  

5. Okresný súd 23. januára 2001 nariadil pojednávanie na 14. marec 2001 a zároveň urobil dopyty na príslušné právnické osoby za účelom zadováženia príslušných dokladov a pripojenia spisu; po doručení požadovanej odpovede okresnému súdu 31. januára 2001 (č. l. 236) tento ešte pred konaním nariadeného pojednávania urobil 1. februára 2001 ďalší dopyt na príslušný správny orgán. Sťažovateľ sa medzitým 31. januára 2001 oboznámil so spisom a s postupom pri zabezpečení navrhnutých dôkazov a 1. februára 2001 písomne navrhol vyžiadanie už vyžiadaných dôkazov návrhom (č. l. 239), ktorý konajúca sudkyňa 2. februára 2000 „vzala na vedomie“. Zároveň v ten deň (2. februára 2000) došla odpoveď od „Slovenskej   sporiteľne“   o obratoch   na   vkladnej   knižke   a v dňoch   od   5.   februára do 13. februára 2000   došli ďalšie odpovede od dopytovaných subjektov (č. l. 242 až 245). Dňa 1. marca 2000 sťažovateľ osobne doručil podanie, z ktorého vyplýva, že sa 28. februára 2000 oboznámil s prípravou dôkazov na pojednávanie a zistil, že okresný súd „opakovane ignoruje môj návrh na dôkazové konanie, konkrétne vyžiadanie výpisu z vkladového účtu (...)“ na označené meno.

6. Po riadnom vykonaní pojednávania 14. marca 2000 bolo toto odročené na neurčito za účelom urobenia ďalších dopytov na právnické osoby a príslušné orgány. Úprava za tým účelom   bola   realizovaná   26.   marca   2001   a príslušné   odpovede   došli   okresnému   súdu v dňoch 30. marca 2001 až 3. apríla 2001.

Dňa 30. mája 2001 konajúca sudkyňa predložila spis predsedníčke okresného súdu v súvislosti s odchodom do dôchodku na rozhodnutie o pridelení veci inému sudcovi na ďalšie konanie a rozhodnutie, čo sa realizovalo opatrením predsedníčky okresného súdu zo 4. júna 2001.

7. Z úradného záznamu spísaného podpredsedníčkou okresného súdu 13. marca 2002 (č.   l.   275)   vyplýva,   že   spis   bol   predmetom   kontroly   „reštančných“   vecí.   Zároveň   bolo zistené, že „v konaní sú prieťahy, od 8. 6. 2001 sa vo veci nekoná. Je potrebné urýchlene konať“.

8. Konajúca sudkyňa 22. marca 2002 požiadala o oznámenie príslušných údajov; požadované odpovede došli okresnému súdu 9. apríla a 2. mája 2002. Na ďalšiu úpravu konajúcej   sudkyne   z 9.   mája   2002   o oznámenie   príslušných   údajov   došli   odpovede okresnému súdu v dňoch 28. mája až 3. júna 2002.

9. Okresný súd 26. júna 2002 nariadil pojednávanie na 22. august 2002. Sťažovateľ 5.   augusta   2002   doručil   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   navrhol   vykonanie   dôkazov. Pojednávanie bolo po vyjadreniach účastníkov konania odročené na 3. október 2002 za účelom predloženia dokladov o platbách výživného a zároveň obaja účastníci boli vyzvaní na   prípadné   návrhy   na   „doplnenie   dokazovania“.   Konajúca   sudkyňa   26.   augusta   2002 požiadala   účastníkov konania a príslušnú právnickú osobu o ďalšie doklady. Sťažovateľ 30. augusta   2002   doručil   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   podal   návrhy   na   vykonanie dokazovania; 9. septembra 2002 došla požadovaná odpoveď od právnickej osoby; zároveň pred   konaním   nariadeného   pojednávania   došlo   okresnému   súdu   aj   vyjadrenie   matky sťažovateľa v druhom rade obsahujúce prehľad o výživnom, ktoré platila dobrovoľne.

10. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom po pojednávaní 3. októbra 2002. Jeho písomné vyhotovenie bolo doručené účastníkom konania v dňoch 4. až 11. novembra 2002. Obaja sťažovatelia podali proti nemu odvolanie 15. novembra 2002 (sťažovateľ v prvom rade),   resp.   20.   novembra   2002   (sťažovateľ   v druhom   rade),   ktoré   bolo   doručené   na vyjadrenie zástupcovi matky sťažovateľa v druhom rade 2. decembra 2002.

11. Okresný súd 17. decembra 2002 predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Krajský súd o nich rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 2152/02 z 27. decembra 2002 (o. i. uložil matke sťažovateľa v druhom rade zaplatiť aj „zaostalé výživné za obdobie od 1. 5. 1998 do 22. 10. 2001 vo výške 5.203,-- Sk“) a spis vrátil okresnému súdu 14. februára 2003.

12.   Po   doručení   účastníkom   konania   nadobudol   rozsudok   krajského   súdu právoplatnosť 13. marca 2003; týmto dňom bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v napadnutom   konaní vedenom   pod sp.   zn. 10 C 157/97   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľov zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

Právny zástupca sťažovateľov v záverečnom návrhu na rozhodnutie (jeho vyjadrenie zo 4. augusta 2003) žiadal vysloviť aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Avšak vzhľadom na to, že zvláštnosť konania pred ústavným   súdom   vylučuje   možnosť   navrhovateľa   meniť   predmet   konania   vymedzený sťažnosťou   a   uznesením   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   157/02,   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 6/02), ústavný súd sa týmto návrhom sťažovateľov nemohol zaoberať ani nemohol rozhodovať o porušení základného práva podľa označeného článku ústavy (I. ÚS 47/03). Inak to nemalo žiaden vplyv na meritórne posúdenie veci, pretože v zásade rovnaké kritériá ako pri porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd zohľadňuje aj pri posudzovaní porušenia tohto práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Predsedníčka okresného súdu okrem prehľadu procesných úkonov vo veci uviedla, že „od podania návrhu až do 31. 05. 2001 boli všetky úkony zo strany súdu vykonané plynulo a bez prieťahov. (...) V čase po odchode p. sudkyne, ktorá vec vybavovala (už ako druhá) do dôchodku bola vec pridelená ďalšej p. sudkyni. V tomto časovom období došlo k prieťahom v konaní, medzi jednotlivými úkonmi súdu uplynul dlhší čas. Poukazujem však na to, že spis musela sudkyňa naštudovať, okrem toho konajúc vo veci 9 C 120/01 pripojila tento spis 10 C 157/97 na oboznámenie v konaní 9 C 120/01. Od 22. 03. 2002 už sudkyňa koná plynulo. Pri kontrole reštančných vecí bola podpredsedníčkou súdu upozornená 13. 03. 2002 na potrebu okamžite vo veci konať. Pokiaľ teda došlo v označenom čase k prieťahom, boli zavinené tým, že k 31. 05. 2001 odišli do dôchodku 2 občianskoprávne sudkyne – ostalo po nich nevybavených viac ako 300 vecí, ktoré museli byť rozdelené medzi ostatných sudcov vybavujúcich agendu občianskoprávnu. Tieto veci museli vybavovať popri pomerne vysokom nápade vecí vo svojich vlastných senátoch. Náhrada za odchod sudkyne prom. práv. V. nebola zabezpečená MS SR doposiaľ. Dĺžka sporu je odôvodnená procesnými návrhmi   strán,   ktoré   si   vyžadujú   dokazovanie.   Sama   hodnotím   sťažnosť   z hľadiska prieťahov len ako čiastočne opodstatnenú“.

Ďalej predsedníčka okresného súdu už v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov, ktoré považovala za neobjektívne, uviedla konkrétne údaje o nedostatočnom počte sudcov a vysokom nápade vecí a konštatovala, že z objektívnych dôvodov nebolo možné   zabezpečiť   vybavenie   veci   napríklad   jej   pridelením   inému   sudcovi.   Napokon uviedla, že „Stav sudcov podľa prepočtu, ktorý vyhotovilo MS SR podľa nápadu vecí, mal byť 18, v skutočnosti je ich počet 16, čo nezodpovedá potrebe a má to vplyv na plynulosť vybavovania vecí“.

3. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii (zo 17. marca 2003) na toto vyjadrenie okresného   súdu   uviedol,   že   „(...)   konanie   postráda   akékoľvek   známky   konania   bez zbytočných   prieťahov   vcelku,   ako   aj   známky   zabezpečenia   takého   postupu,   ktoré   má odstrániť stav neistoty účastníkov konania vo veci, s ktorou sa obrátili na súd. (...) V danom prípade   išlo   o problém   rozvodu   manželstva,   ktorý   je   neoddeliteľne   spojený   s úpravou rodičovských práv k dieťaťu. Dieťa M. J. je v súčasnosti plnoletý. Od 12 rokov neboli jeho práva   podľa   zákona   o rodine   upravené.   Vo   veci   výchovy   a výživy   maloletých   detí   je spoločenský záujem na tom, aby tieto práva boli upravené zákonným spôsobom okamžite. Všetky tri sudkyne sa venovali doposiaľ všetkým možným otázkam okrem otázky úpravy výchovy   a výživy   dieťaťa.   (...)   Logická   analýza   procesných   úkonov   nezodpovedá   ani zásadám   plynulosti   konania,   pretože   od   6.   6.   1997   žiaden   konajúci   sudca   nepreukázal vo svojom   spise   akúkoľvek   koncepciu   alebo   plán,   ale   posúvaním   vecí   a odročovaním pojednávaní vyjadril chaos v rozhodovacej činnosti. Nemôžeme akceptovať ani vyjadrenie predsedkyne súdu, že priebeh konania bol koordinovaný a plánovaný. Spoločenský kredit bývalých sudkýň týmto nie je možné obhajovať. Rovnako nie je prípustné ani obhajovať dĺžku konania na súde vysokým nápadom trestných a civilných vecí na súde, pretože sa jedná o problém štátu. Podľa môjho názoru ide o problém nedisciplinovaných sudcov pri dochádzke do zamestnania a pri organizácii vlastnej práce“.

4. Ústavný súd si pri výklade práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Podľa tejto judikatúry otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. T. v. Slovensko, rozsudok ESĽP z 2. decembra 2003, § 35). V súlade s ESĽP ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posudzovania   bolo napadnuté   konanie   vo   veci   sťažovateľov   týkajúcej   sa   vyživovacej   povinnosti   matky k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva (t. j. na čas po 1. máji 1998), pričom vzhľadom na okolnosti danej veci (pozri bod 1 časti II nálezu) mohlo ísť o jeho posúdenie len od rozsudku okresného súdu z 20. decembra 1999, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o výchove maloletého na čas po rozvode   manželstva   jeho rodičov   tak, že maloletý bol zverený do výchovy a opatery otca. Napadnuté konanie pred okresným súdom po tomto jeho rozsudku ďalej pokračovalo už len v časti o tejto vyživovacej povinnosti, pretože len v tejto časti krajský súd tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (pozri   bod   2   časti   II   nálezu).   Toto   konanie potom   právoplatne skončilo   dňom

13. marca   2003   na   základe   rozsudku   okresného   súdu   z 3.   októbra   2002   v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. decembra 2002 (pozri body 10 až 12 časti II nálezu).

5.2   V tomto   občianskom   súdnom   konaní,   v ktorom   došlo   k spojeniu   konania o rozvod manželstva s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu z ich manželstva na čas po rozvode ex lege (pozri § 113 ods. 1 OSP), nebolo možné rozhodovať o vyživovacej   povinnosti   rodičov   k maloletému   dieťaťu   z ich   manželstva   na   čas   pred rozvodom manželstva, a preto návrhy sťažovateľa v prvom rade na vydanie predbežného opatrenia o určenie výživného, ktoré v tomto konaní podal okresnému súdu 27. novembra 1997 a 5. februára 1998, t. j. pred právoplatným rozvodom jeho manželstva, nemohli uspieť a zbytočne zaťažovali prebiehajúce konanie o rozvod manželstva. Takéto návrhy sťažovateľ mohol uplatniť v konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 a n. OSP, nie však   v prebiehajúcom   konaní o rozvod   jeho manželstva.   Avšak   okrem   tejto   skutočnosti nemožno pripísať uvedenú dĺžku napadnutého konania správaniu sťažovateľov.

5.3 Pretože posudzovanú dĺžku konania nebolo možné pripísať ani zložitosti veci, ostávalo ešte posúdiť správanie (postup) okresného súdu.

5.4   Ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   jedinú   významnú   nečinnosť v období od 4. júna 2001 (opatrenie o pridelení veci inému sudcovi) do 22. marca 2002 (prvý úkon sudcu po pridelení veci), t. j. počas deviatich mesiacov (pozri body 6 a 7 časti II nálezu).

Je   teda   skutočnosťou,   že   okresnému   súdu   za   jeho   postup   v prevažnej   časti napadnutého konania nemožno nič podstatné vytknúť, najmä mu nemožno vyčítať ďalšiu nečinnosť či nedostatočné úsilie o zistenie pomerov pre rozhodnutie o výživnom v zmysle právneho názoru nadriadeného súdu (pozri bod 2 časti II nálezu), tak ako mu to vyčítal právny zástupca sťažovateľov. V tomto zmysle by uvedený ojedinelý prieťah zrejme ani sám   osebe   nebol   postačujúci   na   vyslovenie   porušenia   práva   podľa   citovaného   článku Dohovoru   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   89/02,   I.   ÚS   47/03).   Avšak   bolo   ho   potrebné   ešte posúdiť aj s ohľadom na povahu veci (rozhodovanie o vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu) a jej význam pre sťažovateľov. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva už zdôraznil, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu   starostlivosť,   pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Vo svetle tejto   požiadavky   sa   potom   podstatne   mení   aj   význam   takéhoto   ojedinelého   prieťahu z hľadiska základného účelu dotknutého základného práva, ktorým je, aby sa čo najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   čomu   prebieha   súdne   konanie   (mutatis   mutandis II. ÚS 66/02).

Najmä   ho   nebolo   možné   ospravedlniť   skutočnosťami   uvádzanými   vo   vyjadrení predsedníčky   okresného   súdu,   pretože   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 89/02). Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie takýchto opatrení.

5.5   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to sťažovateľovi v prvom rade vo výške 2 500 000 Sk a sťažovateľovi v druhom rade vo výške 750 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im každému zvlášť aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 5.1 až 5.4 tejto časti) považuje za primerané vo výške 15 000 Sk pre každého sťažovateľa.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľov vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 140 ods. 2 OSP a § 22 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej len „vyhláška“), t. j. nárok na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie, ktoré si tento advokát uplatnil vo výške 39 700 Sk (pozri bod 3 časti I nálezu).

7.1 Na rozdiel od uplatnenej náhrady ústavný súd túto však priznal len za tri úkony právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava   zastupovania,   vyjadrenie   zo 17.   marca   2003 a vyjadrenie   zo   4.   augusta   2003.   Odmenu   za   „ďalšiu   poradu   a rokovanie   s klientom“ nemožno totiž v okolnostiach danej veci považovať za účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých   by   mal   druhý   účastník   tohto   konania   znášať popri   náhrade   za   trovy   právneho zastúpenia spojených s prípravou a prevzatím veci (mutatis mutandis I. ÚS 38/03). Odmena určená podľa § 13 ods. 8 cit. vyhlášky z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 3 416 Sk (§ 17 ods. 2 vyhlášky). Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 a uznesenia   Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory   č.   1/1999)   predstavujú   sumu 10 632   Sk   za   každého   sťažovateľa.   Spolu   u oboch   sťažovateľov   činí   táto   náhrada   trov (po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky) sumu 21 270 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd uložil Kancelárii ústavného súdu zaplatiť uvedenú sumu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7.2 Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu vznikol nárok na náhradu týchto trov konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 ods. 1 OSP) voči okresnému súdu, ktorému preto uložil povinnosť na ich úhradu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004