znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/01-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   predbežne prerokoval podnet S. k. j., so sídlom B., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. F. F., bytom   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom konaní č. k. 4 Cdo 43/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet S. k. j. na začatie konania   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   dňa 7. decembra   2000   doručené   podanie   S.   k.   j.,   so   sídlom   B.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. F. F., bytom B., označené ako „Podnet na začatie konania“, v ktorom navrhovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní sp. zn. 4 Cdo 43/99.

Z podnetu   vyplýva,   že   navrhovateľ   bol   žalovaným   v konaní   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 47/96 o neplatnosť právneho úkonu. Okresný súd rozsudkom   zo dňa 19. júna 1998 žalobe vyhovel. Po neúspešnom pokuse o doručenie   spojenom   s výzvou   o opakované   doručenie   dňa   8.   júla   1998   a následnom neúspešnom   pokuse   o opakované   doručenie   dňa   9.   júla   1998   bola   zásielka   obsahujúca rozsudok okresného súdu dňa 9. júla 1998 uložená na pošte a o tomto uložení bolo na adrese sídla navrhovateľa zanechané oznámenie o uložení zásielky. Právny zástupca navrhovateľa prevzal zásielku obsahujúcu rozsudok okresného súdu dňa 14. júla 1998. Navrhovateľ podal proti rozsudku odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 29. júla 1998. Toto odvolanie je označené dátumom 24. júla 1998.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo dňa 30. októbra 1998   odvolanie   navrhovateľa   odmietol,   dôvodiac   pritom   tým,   že   navrhovateľ   podal odvolanie   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty.   Podľa   krajského   súdu   bol navrhovateľovi v zmysle § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozsudok doručený dňa 13. júla 1998. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania tak mala uplynúť dňa 28. júla 1998, pričom podľa krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie až dňa   29.   júla   1998.   Voči   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   navrhovateľ   dňa   23. decembra 1998 na okresný súd dovolanie, namietajúc, že príslušná pošta označila zásielku nesprávnym dátumom a že odvolanie bolo v skutočnosti podané dňa 28. júla 1998, o čom predložil úradne overený podací lístok pošty.

Najvyšší   súd,   ktorému   okresný   súd   spis   predložil   29.   marca   1999,   dovolanie navrhovateľa   uznesením   z   18.   júla   2000   odmietol.   Podľa   najvyššieho   súdu   bola   síce v dovolacom konaní preukázaná skutočnosť, že navrhovateľ podal odvolanie dňa 28. júla 1998, avšak pätnásťdňová lehota na podanie odvolania uplynula podľa najvyššieho súdu už dňa 27. júla 1998, keďže za deň doručenia odvolania navrhovateľovi bolo v zmysle § 47 ods. 2 OSP potrebné považovať 12. júl 1998, ktorý pripadol na nedeľu. Podľa najvyššieho súdu by presun dátumu doručenia na najbližší pracovný deň odporoval zneniu § 47 ods. 2 OSP.

Navrhovateľ vo svojom podnete namieta, že „vyššie uvedeným právnym názorom súd porušil právo žalovaného vykonať určitý úkon“, ďalej že najvyšší súd nezisťoval, či navrhovateľ bol v čase doručovania zásielky do vlastných rúk na obvyklej adrese, a teda neskúmal, či si pošta splnila svoje povinnosti pri doručovaní zásielky do vlastných rúk, a napokon   aj   to,   že   na   svoje   rozhodnutie   potreboval   najvyšší   súd   „neobvyklých   19 mesiacov“   a podľa   názoru   navrhovateľa   komplikovaným   a zbytočným   dokazovaním   ho ekonomicky   aj   časovo   zaťažil.   Navrhovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   svojím   právnym názorom na predmetnú vec najvyšší súd údajne vnáša do aplikácie OSP neistotu z hľadiska posudzovania plynutia lehôt a odchyľuje sa od existujúcej právnej praxe, ktorú navrhovateľ dokladá bližšie nešpecifikovaným prieskumom medzi sudcami, prokurátormi, advokátmi a komerčnými právnikmi. Podľa navrhovateľa teda najvyšší súd porušil svojím rozhodnutím a postupom jeho právo na „objektívne, zákonné a spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 46 ústavy, ako aj jeho právo na „súdne konanie bez zbytočných prieťahov“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS   4/00).   Inými   slovami,   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „posúdenie, či opravný prostriedok bol alebo nebol podaný v lehote určenej zákonom, je svojou povahou posúdením skutkovej otázky“, pričom „takéto posúdenie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu“ (I. ÚS 4/00). Podľa ústavného súdu   by sa posúdenie, či opravný prostriedok   bol podaný v zákonnej lehote, alebo   posúdenie   akejkoľvek   inej   skutkovej   otázky   všeobecným   súdom   mohlo   stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Podľa   §   47   ods.   2 OSP:   „Ak   nebol adresát   písomnosti,   ktorá   sa   má doručiť   do vlastných   rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a hodinu   uvedenú   v oznámení.   Ak   zostane   i nový   pokus   o   doručenie   bezvýsledným,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si   adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.“ V tomto ustanovení pre prípad náhradného spôsobu doručenia písomnosti, ktorú treba doručiť do vlastných rúk adresáta,   zákon   ustanovuje   postup,   ktorý   by   mal   adresátovi   zaručiť,   aby   sa   mohol o doručovanej zásielke a jej uložení dozvedieť a si ju vyzdvihnúť. Jednako pre prípad, že si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, zákon ustanovuje posledný deň tejto lehoty za deň doručenia bez toho, aby pritom vyžadoval skutočné dozvedenie sa adresáta o jej uložení. Podľa názoru ústavného súdu výklad § 47 ods. 2 OSP podaný najvyšším súdom,   podľa   ktorého   sa   posledný   deň   predmetnej   trojdňovej   lehoty   považuje   za   deň doručenia aj v prípade, že nepripadol na pracovný deň,   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   navrhovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohoto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že by zásadne poprel jeho   účel   a význam.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej ústavným   súdom   napokon   nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   a právnymi   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Pri prevzatí zásielky na pošte navrhovateľ mohol zistiť, v ktorý deň bola zásielka uložená   na   pošte   a na   ktorý   deň   od   tohto   uloženia   pripadá   koniec   odvolacej   lehoty. Navrhovateľ sa teda mohol zariadiť tak, aby s ohľadom na to podal odvolanie včas. Právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy nie je absolútne. Tohto ustanovenia sa nemožno dovolávať bez splnenia zákonom stanovených podmienok (I. ÚS 24/00). Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty. Dotknuté osoby musia počítať s tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované (mutatis   mutandis I.   ÚS   4/00).   Podľa názoru   ústavného   súdu   bolo   v moci   navrhovateľa   vyhnúť sa   tomu   dôsledku,   že   o jeho opravnom prostriedku nebolo meritórne rozhodnuté.

Navrhovateľ   v konaní   pred   dovolacím   súdom   nenapadol   neúčinnosť   doručenia zásielky   postupom   podľa   § 47 ods.   2   OSP z dôvodu,   že sa   adresát v mieste doručenia nezdržiaval v dobe doručovania zásielky. Túto námietku po prvý raz uviedol až v podnete na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   Jeho   dovolací   dôvod   bol   založený   len   na nesprávnosti zistenia dátumu podaného odvolania. V danej veci by však tento dôvod nemal žiadne   opodstatnenie,   ak   by   nedošlo   k platnému   doručeniu   v zmysle   §   47   ods.   2   OSP z dôvodu,   že   sa   adresát   v mieste   doručenia   v dobe   doručovania   spornej   písomnosti nezdržiaval. V takomto prípade by totiž adresátovi podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu začala plynúť odvolacia lehota až odo dňa, keď potom písomnosť na pošte skutočne prevzal, i keď sa tak stalo až po uplynutí troch dní od jej uloženia (pozri napr. Sborník IV, s. 1087). Pri prevzatí zásielky navrhovateľom 14. júla 1998 by odvolacia lehota uplynula 29.   júla   1998,   t.   j.   v deň,   ktorý   krajský   súd   považoval   za   deň   podania   odvolania navrhovateľom, a v dôsledku toho jeho odvolanie odmietol ako oneskorene podané. Takýto záver by však s ohľadom na uvedené nemohol byť urobený, ak by krajský súd nepovažoval za účinné doručenie zásielky navrhovateľovi postupom podľa § 47 ods. 2 OSP. Pri podaní dovolania si navrhovateľ musel byť tejto skutočnosti vedomý.

Z týchto   dôvodov   podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   okolností   doručenia predmetnej   zásielky   navrhovateľovi   najvyšším   súdom   a   jeho   výklad   §   47   ods.   2   OSP nemožno   považovať   za   také   zásahy   do   práv   navrhovateľa,   ktoré   by   boli   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Na ich meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je príslušný.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že ním napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vnáša do aplikácie OSP neistotu, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak poslanie, ktoré § 16 písm. b) zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov.

Pokiaľ   ide   o námietku   navrhovateľa,   že   dokazovanie   najvyššieho   súdu   v rámci dovolacieho konania bolo zbytočné a že navrhovateľa ekonomicky aj časovo zaťažilo, a tým viedlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   podľa   jeho   konštantnej judikatúry   je účelom základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho alebo iného orgánu Slovenskej republiky, pričom k naplneniu tohto práva dochádza najčastejšie právoplatným rozhodnutím   (II.   ÚS   26/95),   prípadne aj vykonaním takéhoto rozhodnutia (I. ÚS 70/98). Navrhovateľ sa domáhal ochrany tohto svojho základného práva v čase, keď už dovolacie konanie bolo právoplatne skončené (predmetný podnet bol podaný 7.   decembra   2000   a dovolacie   konanie   sa   skončilo   9.   augusta   2000)   a   porušenie namietaného   práva   už   netrvalo.   Ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo   alebo   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (I.   ÚS   34/99).   V prípadoch,   v ktorých ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa zistí, že tie súdne konania, v ktorých   namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho podnetu na ústavný súd, ústavný súd takéto podnety podľa svojej konštantnej judikatúry odmieta ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (pozri napr. II. ÚS 32/00).

Odhliadnuc   od   toho   bolo   potrebné   predmetný   podnet   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnený aj vzhľadom na skutočnosť, že zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15   C   47/96,   ktorý   si   ústavný   súd   na   tento   účel   vyžiadal,   nevyplývajú   také   významné prieťahy   v postupe   najvyššieho   súdu,   ktoré   by   bolo   možné   vzhľadom   na   povahu dovolacieho konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy.

Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu bol spis okresným súdom predložený za účelom vybavenia dovolania navrhovateľa 29. marca 1999. Najvyšší súd ho okresnému súdu   8.   7.   1999   vrátil   na   prešetrenie   skutočností   týkajúcich   sa   predmetu   podaného dovolania, po ktorom bol spis znova najvyššiemu súdu predložený 16. júna 2000. Najvyšší súd následne o dovolaní navrhovateľa rozhodol 18. júla 2000. Zo spisu vyplýva, že najvyšší súd nezostal nečinný ani počas obdobia, kedy na jeho žiadosť konal vo veci okresný súd.

Taktiež tvrdenia navrhovateľa o zbytočnosti dokazovania, ktoré najvyšší súd v rámci dovolacieho konania vykonal alebo nariadil vykonať, pretože ich považoval za rozhodné pre zistenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie, sú zjavne neopodstatnené a ústavný súd ich nemohol akceptovať.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V K. 19. apríla 2001