znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 169/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   Mgr.   Valérom   Podoľským,   Advokátska   kancelária,   Námestie   slobody   1,Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhov čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkovv konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriťsa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn.21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob9/2014 zo 7. mája 2014, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. augusta 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného právavyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súduv Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 9/2014 zo 7. mája 2014, ako aj postupom,ktorý ich vydaniu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.21 Cb 28/2011 sa sťažovateľ žalobou podanou 31. augusta 2011 domáha proti žalovanému( ⬛⬛⬛⬛ )   zaplatenia   sumy   126 136,89   €   s príslušenstvom.   Uvedenápohľadávka mala sťažovateľovi vzniknúť zo zmluvy o tichom spoločenstve uzavretej medzisťažovateľom a žalovaným 15. marca 1996. Podľa tvrdení sťažovateľa v predmetnej žalobeuvedenou zmluvou o tichom spoločenstve si mali sťažovateľ so žalovaným upraviť svojevzájomné   vzťahy,   na   základe   ktorých   sa   sťažovateľ   mal   finančným   vkladom   v sume2 800 000   Sk   (92 942,97   €)   podieľať   na   podnikaní   žalovaného   ako   tichý   spoločníkv žalovaným sprivatizovanej spoločnosti s tým, že tento finančný vklad malžalovaný vrátiť sťažovateľovi do 31. decembra 2008 a tiež mal sťažovateľovi vyplatiť podielna zisku za obdobie rokov 1996 – 1998, a to pod hrozbou zaplatenia dojednanej zmluvnejpokuty v sume 1 000 000 Sk (33 193, 92 €), čo žalovaný podľa sťažovateľa neučinil, a pretosa úhrady tejto svojej pohľadávky v sume 126 136,89 € (t. j. 92 942,97 € + 33 193, 92 €)s príslušenstvom sťažovateľ domáhal súdnou cestou, pričom na preukázanie ním žalovanéhofinančného   nároku   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   overenú   fotokópiu   predmetnejzmluvy   o tichom   spoločenstve.   Po   vykonanom   dokazovaní   okresný   súd   sťažnosťounapadnutým rozsudkom sp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013 žalobu sťažovateľav celom   rozsahu   zamietol   s odôvodnením,   že   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremenotýkajúce   sa   preukázania   existencie   (pravosti,   a teda   aj   obsahovej pravdivosti) právnehotitulu vzniku ním žalovanej pohľadávky. Okresný súd vo svojom rozsudku poukázal, žesťažovateľ aj napriek okresným súdom jemu opakovane uloženej povinnosti nepredložiloriginál zmluvy o tichom spoločenstve z 15. marca 1996, na základe ktorej si žalovanúpohľadávku nárokoval. Predložil iba jej overenú fotokópiu, v súvislosti s ktorou okresný súdpo vykonanom dokazovaní (po vyjadrení notára osvedčujúceho zhodnoť vyhotovenej kópies jemu predloženou listinou, z ktorej sa kópia vyhotovovala, ako aj po vypočutí svedkovvrátane znalkyne, pozn.) uzavrel, že bez predloženia originálu predmetnej zmluvy o tichomspoločenstve nie je možné dospieť k zisteniu o pravosti, resp. o zhodnosti tohto originálus jeho   kópiou,   pretože   notár   osvedčujúci   kópiu   zmluvy   nie   je   znalcom   (napr.   v oblastipísmoznalectva,   pozn.),   aby   mohol   relevantne   verifikovať,   že   jemu   na   vyhotoveniefotokópie predložená listina je skutočne originálom, a nie falzifikátom. Okrem toho okresnýsúd   poukázal   aj   na   to,   že   v sťažovateľom   predloženej   fotokópii   zmluvy   o tichomspoločenstve, ktorej pravosť obsahu žalovaný poprel a ktorá mala byť uzavretá v roku 1996,sú uvedené aj skutočnosti, ktoré mohli byť známe až v roku 1997, resp. v roku 2002 a nasl.(ako napr. uvedenie obchodného mena žalovaného vo forme, ktorú používal až od roku2005 a pod.).

O odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajskýsúd bez nariadenia pojednávania, pričom rozsudkom sp. zn. 2 Cob 9/2014 zo 7. mája 2014potvrdil   ako   vecne   správny   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o zamietnutí   žalobysťažovateľa a okrem stotožnenia sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu krajský súdodpovedal   sťažovateľovi   aj   na   jeho   odvolacie   námietky   týkajúce   sa   nevykonaniadokazovania okresným súdom v ním navrhovanom rozsahu.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť   rozhodnutiaokresného   súdu,   ktorý   podľa   jeho   názoru   rozhodol   na   základe   nedostatočne   zistenéhoskutkového   stavu,   keďže   mal   vykonať   iba   dôkazy   svedčiace   v prospech   žalovanéhoa nezohľadnil aj návrhy na dokazovanie uplatnené sťažovateľom. Podľa sťažovateľa okresnýsúd   založil   svoje   rozhodnutie   na   chybnom   závere   o tom,   že   ním   predložená   overenáfotokópia zmluvy o tichom spoločenstve, od ktorej odvodzoval žalobou uplatňovaný nárok,je súkromnou, a nie verejnou listinou, čo je podľa sťažovateľa v rozpore „... s úmyslom zákonodarcu, ktorý v § 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky   poriadok),   pojednáva   o   tom,   že   Listiny   a   osvedčovacie   doložky   vyhotovené v rámci   notárskej   činnosti,   ich   osvedčené   odpisy   a   listiny   vyhotovené   pri činnosti podľa odseku 2 sú verejnými listinami“. Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj v tom, žeoriginál zmluvy o tichom spoločenstve si nevyžiadal od žalovaného, ale uspokojil sa ibas jeho, podľa sťažovateľa nepodloženým tvrdením, že obidva originály zmluvy o tichomspoločenstve   ostali   u sťažovateľa,   ktorý   však   jeden   z   týchto   originálov   mal   zaslaťdoručovacou   službou   UPS   žalovanému,   dôkazom   o čom   malo   byť   čestné   vyhláseniedoručovateľa, ktorý „... potvrdzuje odoslanie a doručenie originálu predmetnej Zmluvy o tichom   spoločenstve   žalovanému,   s   tým,   že   potvrdzuje,   že   v   predmetnej   zmluve   boli uvedené dve sumy a to 2,8 mil. Sk“. Okrem toho podľa sťažovateľa okresný súd nezohľadnilani   ďalšie   ním   navrhované   dôkazy,   ako   bolo   odborné   vyjadrenie   vypracované   nímosloveným znalcom, ktorý mal na podnet sťažovateľa preskúmať originál zmluvy o tichomspoločenstve, z ktorého mal dať sťažovateľ vyhotoviť overenú fotokópiu, avšak okresný súdmal práve naopak zobrať do úvahy odborné vyjadrenie znalkyne, ktorá originál predmetnejzmluvy   nikdy   neskúmala,   a   preto   je   podľa   sťažovateľa   práve   jej   vyjadrenie „...   úplne irelevantné...“. Napokon podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj v tom, že nevykonallistinné dôkazy („... písomnosti z Fondu národného majetku SR týkajúce sa privatizácie...“,v súvislosti s ktorou sa predmetná zmluva o tichom spoločenstve mala uzatvárať, pozn.)a odmietol   vypočuť   svedkov,   ktorí   svedčili   alebo   mali   mať   vedomosti   o okolnostiachuzavretia zmluvy o tichom spoločenstve, a tiež nevyžiadal daňové priznania žalovanéhona účely zistenia jeho zisku v rokoch 1996 – 1998. Podľa sťažovateľa v dôsledku toho, žeuvedené pochybenia okresného súdu nenapravil ani krajský súd, tak aj jeho rozhodnutievykazuje   znaky   arbitrárnosti   a svojvôle,   a keďže   obidva   súdy   mali   nadŕžať   žalovanémua svojím   postupom   a rozhodnutiami   účelovo   poškodzovať   sťažovateľa,   malo   tým   dôjsťk porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3ústavy, ako aj k porušeniu práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa aj napriek tomu, že žalovaný v celom konaní iba spochybňovalpravosť a obsah ním predloženej fotokópie zmluvy o tichom spoločenstve, ako aj to, že bysa sťažovateľ aj skutočne finančne spolupodieľal na jeho podnikaní bez toho, aby o tompredložil relevantné dôkazy, okresný súd ako „Súd 1 stupňa vydal arbitrárny rozsudok v prospech   žalovaného.   Súd   I.   stupňa   na   základe   vykonaných   dôkazov dospel k doleuvedeným   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   resp.   prispôsobil   si   skutkové zistenia v záujme zamietnutia žaloby resp. robil aj z nesporných skutočností, skutočnosti sporné, a teda z nám neznámeho dôvodu suplujúc činnosť advokáta žalovaného, postupoval plne zaujato voči žalobcovi.“.

K porušeniu základného práva na prejednanie veci v prítomnosti účastníka, aby samohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy malopodľa sťažovateľa dôjsť postupom krajského súdu tým, že mu nebolo na zaujatie stanoviskadoručené vyjadrenie žalovaného k ním podanému odvolaniu proti rozsudku okresného súdu,ako aj tým, že na prejednanie jeho dovolania krajský súd nenariadil pojednávanie aj napriektomu,   že   v danej   veci   bolo   potrebné   doplniť   dokazovanie   vo   veci.   V uvedenýchsúvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Porušenie povinnosti doručiť vyjadrenie k odvolaniu žalobcovi - účastníkovi konania malo za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože sa účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Žalobcovi sa tým odňalo právo na spravodlivý proces. Okrem uvedeného bolo toto právo žalobcu porušené taktiež nedoručením   žalobcovi   ďalších   písomností,   a   to   Odvolania   odporcu   z 10.10.2011   proti nariadeniu predbežného opatrenia doručené Okresnému súdu Humenné dňa 13.10.2011. Návrhu odporcu z 10.10.2011 na zabezpečenie dôkazu uložením originálu Zmluvy o tichom spoločenstve do súdnej úschovy doručený Okresnému súdu Humenné dňa 13.10.2011, ako aj Vyjadrenia žalovaného k obžalobe zo dňa 05.12.2011....

Aj   napriek   nespornej   potrebe   doplniť   dokazovanie   predseda   odvolacieho   súdu pojednávanie nenariadil a dokazovanie nedoplnil....

Krajský   súd   sťažovateľa   -   žalobcu   ani   jeho   právneho   zástupcu   o   mieste   a   čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomil....“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jehosťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Humennom,   sp.   zn.   21   Cb/28/20l1   zo   dňa 14.11.2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Cob/9/2014 zo dňa 07.05.2014 a konaniami, ktoré im predchádzali došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie - rovnosť účastníkov súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.46 ods. l a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 294 656,94 €, ktoré   sú   povinní   1.   Okresný   súd   v   Humennom   a   2.   Krajský   súd   v   Prešove   spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   v   Humennom   a   Krajský   súd   v   Prešove   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1372,08 € (t. j. 2 x hl. úkon - prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej každý v sume 678,85 € + 2x režijný paušál každý v sume 8,04 € v zmysle §-u 11 ods.3 v nadväznosti na § 10 a §-u 16 ods.3 vyhlášky MS SR č.655/2004 Z. z.), ktoré sú povinní uhradiť na účet jeho právneho zástupcu..., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného právana rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriťsa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malodôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013, ako ajrozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 9/2014 zo 7. mája 2014 a tiež postupom, ktorý ichvydaniu predchádzal.

1. K namietanému rozsudku a postupu okresného súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané rozhodnutie a postup okresného súdu, ústavnýsúd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorývyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právualebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osobaalebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmiSlovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označených   základných   právoprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   užpo predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu týchpráv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta a k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledkunedostatočného zistenia skutkového stavu okresným súdom, neposkytujú všeobecné súdyna základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právneprostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania,sťažnosťou pred   ústavným   súdom   napadnutého   postupu   a   rozsudku   okresného   súdusp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013, a to využitím riadneho opravného prostriedku(odvolania),   ktoré,   tak   ako   to   vyplýva   aj   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   napokon   aj   využil.Na základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   sa   krajský   súd   v   rozsahu   svojhopreskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakýmiskutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti postupu a rozhodnutiu okresnéhosúdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   (voči   okresnému   súdu)   už   po   jej   predbežnomprerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozsudku a postupu krajského súdu

V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Vzhľadom   na   konštatovanie   krajského   súdu,   že „...   sa   stotožňuje   s dôvodmi rozhodnutia   okresného   súdu,   týkajúcimi   sa   rozhodnutia   vo   veci   samej,   a na   tieto v podrobnostiach odkazuje“, je nevyhnutné na dokreslenie celkového stavu veci uviesť tiežpodstatné závery z rozhodnutia okresného súdu:

„V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca a žalovaný v roku 1996 po predchádzajúcich dohovoroch, uzatvorili zmluvu o tichom spoločenstve a to dňa 15.03.1996, pričom podpisy na tejto zmluve boli overené dňa 29.03.1996. Tvrdenie žalobcu, že zmluva bola podpísaná u žalovaného doma, keď mu doniesol peniaze, je v rozpore s vyjadrením   notára ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   tvrdí,   že   predmetná   zmluva   bola podpísaná 29.03.1996 pred ním, kedy boli podpisy aj u neho overené a táto skutočnosť vyplýva   z   osvedčovacej   knihy,   resp.   zápisu   č.   404/1996   a   405/1996,   súd   však   má za preukázané, že uzatvorená bola....

... žalovaný však namieta, že predložená zmluva vo forme fotokópie je neoprávnene pozmenená a to preto, že obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o tichom spoločenstve, bol ukončený a to nezaplatením peňažného vkladu v dobe dohodnutej a ani v dodatočne dohodnutej dobe a celá záležitosť prestala byť aktuálna pred viac ako 14 rokmi, žiadal preto, ako už je vyššie uvedené, aby súd zabezpečil dôkaz, t. j. aby súd uložil povinnosť žalobcovi predložiť originál zmluvy o tichom spoločenstve a to súdu...

Žalobca   potvrdil   v   konaní,   že   originálom   tejto   zmluvy   disponoval   až   do   dňa 19.01.2012, kedy mal zaslať prepravnou službou UPS Slovensko originál zmluvy o tichom spoločenstve a to žalovanému, čo však žalovaný poprel z dôvodu, že v uvedenej zásielke sa originál zmluvy nenachádzal, nachádzal sa v nej len sprievodný list. Je absolútne nelogický postup žalobcu, ak napriek výzve súdu - uzneseniu o zabezpečení dôkazu, tento dôkazný prostriedok   súdu   nepredložil,   údajne   ho   predložil   osobe na znalecké   dokazovanie   (ktorý   bol   dňa   11.04.2008   vyčiarknutý   zo   zoznamu   znalcov), pričom táto osoba nie je znalcom zapísaným v zozname znalcov vedeným MS SR a neskôr tento dôkaz o dva mesiac zasiela žalovanému, zrejme v snahe vyhnúť sa predloženiu tohto dôkazu...

Súdu sa javí takýto postup žalobcu absolútne nelogický, najmä, keď tak mal urobiť aj napriek   vydanému   uzneseniu   súdu   o   povinnosti   predložiť   tento   dôkaz,   resp.   zložiť   ho do úschovy   súdu   s   tým,   že   na   miesto   toho,   mal   originál   listiny   predložiť   osobe ⬛⬛⬛⬛ na   znalecké   dokazovanie,   ktorý   ešte   11.04.2008   bol   vymazaný zo zoznamu znalcov a následne tento originál listiny, pre súd z nepochopiteľných dôvodov, mal zasielať žalovanému...

... Pri súkromnej listine tak, ako je to v tomto prípade, stačí popretie jej pravosti, alebo správnosti, druhým účastníkom, pričom dôkazné bremeno pravosti, alebo pravdivosti takejto listiny zaťažuje toho, kto takúto listinu predložil ako dôkaz. Na vykonanie tohto dôkazu je potrebné jej predloženie súdu.... ak účastník poprie pravosť, alebo správnosť obsahu súkromnej listiny, potom platí, že na účastníka, ktorý takú listinu súdu predložil ako dôkaz, dopadá dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno. Tento účastník tiež nesie procesné nepriaznivé dôsledky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť, alebo správnosť obsahu súkromnej listiny. V predmetnej veci už z vyššie uvedeného je zrejmé, a vyplýva to najmä   z   odborného   vyjadrenia   znalkyne ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   súčasne na pojednávaní ako svedkyňa potvrdila a vyslovila názor, že v prípade nedostatku originálu súkromnej listiny, t. j. zmluvy o tichom spoločenstve, ani kriminalistický a expertízny ústav nemôže vypracovať potrebný znalecký posudok za účelom zistenia pravosti listiny.... Taktiež neobstoja tvrdenia žalobcu o tom, že notári ⬛⬛⬛⬛, resp. ⬛⬛⬛⬛, potvrdili, resp. overili pravosť listín (či pôvodného originálu, resp.   fotokópie),   pretože   zo   súdnej   praxe   je   zrejmé,   že   notár,   ani   pracovník   poverený notárom, nie je znalcom a nemôže kvalifikovane posúdiť, či predkladaná listina, z ktorej bola vyhotovená kópia, je predmetom notárskeho osvedčenia a v skutočnosti je originálom bez   akýchkoľvek   znakov   falšovania   a   pozmeňovania.   Súd   sa   stotožňuje   s   vyjadreniami obidvoch notárov, prezentovanými na pojednávaní, ktorí zhodne uviedli, že oni za pravosť predkladanej a nimi overovanej listiny nezodpovedajú...

V prejednávanej veci žalobca nepreukázal existenciu platnej zmluvy, t. j. existenciu originálu zmluvy o tichom spoločenstve, uzavretej 15.03.1996 medzi žalobcom a žalovaným, ako podnikateľom a tichým spoločníkom...

Súd z predloženej fotokópie, resp. ani overenej fotokópie notárom, nemohol preto zistiť, či Zmluva o tichom spoločenstve je platnou, či nezanikla, či obsahovala podstatné náležitosti, súd nemohol zistiť, aký záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi táto zmluva mala predstavovať, aké práva a povinnosti pre účastníkov tejto zmluvy mali vyplývať. Súd ma   za   to,   že   keď   žalovaný   poprel   pravosť,   alebo   správnosť   obsahu   zmluvy   o   tichom spoločenstve, ktorú predložil žalobca ako dôkaz, dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno, ktoré znáša žalobca tento v tomto prípade neuniesol. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a aj dôkaznú povinnosť a preto nemohol súd postupovať ináč, ako žalobu zamietnuť, pretože ani   z   iných   vykonaných   dôkazov   nič   iné   nevyplýva.   Znamená   to,   že   žalobca   žiadnym spôsobom nároky ním uplatnené, podané v žalobe, nepreukázal.

Súd preto zamietol ako nadbytočné vykonávať dôkazy a to zabezpečovať daňové priznanie žalovaného za sporné obdobie za účelom zistenia jeho zisku, pretože žalobca vôbec nepreukázal svoj nárok čo do základu. Zamietol návrh na zabezpečenie originálov listín z Fondu národného majetku SR, nakoľko zmluvu uzavretú Fondom národného majetku SR   so   žalovaným   a   jeho   manželkou,   spolu   s   dodatkami,   žalovaný   v   konaní   predložil v originály, ostatná korešpondencia súdu potrebná nebola. Ďalej zamietol návrh na výsluch svedkov,, ⬛⬛⬛⬛,   ktorí   mali   potvrdiť pravdivosť údajov tvrdených žalobcom, samotný žalobca totiž v konaní prehlásil, že zmluvu o tichom spoločenstve podpisoval bez prítomnosti tretej osoby, len so žalovaným, resp. že finančné   prostriedky   mu   vyplatil   priamo   do   jeho   rúk,   bez   prítomnosti   inej   osoby, bez vydania   potvrdenia,   pričom   ani   nevedel   preukázať   pôvod   týchto   finančných prostriedkov a tieto prostriedky ani nikde v účtovníctve, ani u žalobu, ani u žalovaného vedené   neboli.   Výsluch   týchto   svedkov   by   nijakým   spôsobom   nepreukázal   napríklad odovzdanie   finančných   prostriedkov   zo   strany   žalobcu   žalovanému,   neozrejmil   by   ani náležitosti zmluvy o tichom spoločenstve. Súd taktiež zamietol návrh na výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, pretože tento už bol vypočutý a jeho výpoveď je už vyššie hodnotená. Zamietol aj návrh na výsluch svedka, ktorý mal byť znalcom a to s poukazom na záver   odborného   vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛.   Zamietol   návrh   aj   na   ostatné dôkazy, pretože súd nedokazuje skutočnosti súdu a účastníkom všeobecne známe.“

Krajský súd na odvolacie námietky sťažovateľa proti citovanému rozsudku okresnéhosúdu, ktoré sú identické s jeho námietkami v konaní pred ústavným súdom, zaujal takétostanovisko:

«V   nadväznosti   na   obsah   uplatnených   odvolacích   dôvodov   odvolací   súd   uvádza nasledovné:

Pojem verejná listina je v našom právnom poriadku upravený v ust. § 134 0. s. p.; podľa ktorého listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach   ich   právomoci,   ako   aj   listiny,   ktoré   sú   osobitnými   predpismi   vyhlásené za verejné potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Ide o pozitívne   vymedzenie   tohto   pojmu.   Listiny,   ktoré   nemajú   povahu   verejných   listín,   sú súkromnými   listinami.   Aj   keď   O.   s.   p.   výslovne   neustanovuje,   že   verejné   listiny   môže oprávnený orgán vydať presne určeným formálno-právnym postupom, ide o samozrejmú požiadavku, ktorú v prípade verejných listín vydávaných notárom je upravená v štvrtej časti Notárskeho   poriadku   a   v   Kancelárskom   poriadku   pre   notárov.   Notár   je   pri   spisovaní a vydávaní verejných listín viazaný prísnym formálnym postupom, nedodržanie ktorého má za následok, že výsledok jeho práce, t. j. listina, nie je verejnou listinou. Verejnými listinami sú   pritom   iba   listiny,   ktoré   notár   vyhotovuje   pri   svojej   činnosti   podľa   §   3   ods.   1,   2 Notárskeho poriadku (zák. č. 323/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

V predmetnej veci listina - zmluva o tichom spoločenstve, od ktorej žalobca odvádza svoj nárok, nebola spísaná v rámci výkonu notárskej činnosti, t. j. nebola spísaná notárom o obsahu právneho úkonu tak, ako to má na mysli ust. § 3 ods. 1 písm. a/ Notárskeho poriadku. Listina, ktorú žalobca na podporu svojich tvrdení súdu predložil, mala byť najprv opatrená notárskym osvedčením o jej podpísaní účastníkmi - žalobcom a žalovaným (§ 58 ods. 1, 2 Notárskeho poriadku - legalizácia) a následne mala byt' osvedčená správnosť fotokópie s prvopisom uvedenej listiny (§ 57 ods. 1 Notárskeho poriadku - vidimácia). V zmysle ust. § 57 ods. 2 Notárskeho poriadku, osvedčenie správnosti odpisu či fotokópie listiny vykoná notár alebo jeho poverený zamestnanec. Osvedčenie správnosti odpisu listiny sa vyznačuje na odpise vo forme osvedčovacej doložky, ktorá je v súlade s ust. § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku verejnou listinou. Charakter verejnej listiny aj pri aplikácii ust. § 57 či § 58 Notárskeho poriadku majú len legalizačné doložky či doložky vidimačné. Samotná fotokópia   či odpis listiny nie je verejnou listinou. V prípade vidimácie notár nemôže   zasahovať   do   obsahu   listiny,   skúmať   pravdivosť   a   správnosť   skutočností   v   nej obsiahnutých. Notár vykonaním vidimácie neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine. Aj v predmetnej veci preto je relevantným to, že charakter verejnej listiny má len vidimačná doložka, a nie samotná listina o zmluve o tichom spoločenstve. Odvolací súd preto   súhlasí   so   súdom   prvého   stupňa,   ak   posudzoval   fotokópiu   zmluvy   o   tichom spoločenstve aj v súlade s týmto názorom. Na rozdiel od verejnej listiny, kde dôkazné bremeno   spočíva   na   tom,   kto   popiera   jej   správnosť,   u   súkromnej   listiny   postačuje „formálne“ popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou.

... Ak relevantným spôsobom bola spochybnená správnosť údajov vo fotokópii takejto zmluvy predloženej žalobcom, dôvodným bolo, aby žalobca súdu pri takýchto relevantných námietkach predložil originál takejto listiny. V tejto súvislosti aj odvolací súd zdôrazňuje, že súdom prvého stupňa bolo uložené žalobcovi predložiť prvopis či originál tejto listiny a napriek tomu, že mu to opakovane bolo dávané na vedomie, žalobca takýto originál listiny nepredložil...

Ani pri vyhodnotení dôkazov výsluchom svedkov ⬛⬛⬛⬛ a odvolací   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   ovplyvnili   záver   o   tom,   že   žalobca nepreukázal skutočnosti o uzavretí zmluvy o tichom spoločenstve s takým obsahom, ktorý by odôvodňoval vyhovenie jeho žalobe. Napokon len samotný pomer svedka k účastníkovi konania   nemusí   byť   vždy   dôsledkom   toho,   aby   vypočúvaný   svedok   nevypovedal   o   veci pravdivo.

Čestné   vyhlásenie,   na   ktoré   odkazuje   odvolateľ   v   podanom   odvolaní,   od je   tiež   len   všeobecným   tvrdením   o   akejsi   pohľadávke   žalobcu   vo   vzťahu k žalovanému. Neobsahuje však konkrétne skutočnosti, ktoré by sa týkali obsahu listiny, ktorá by mala byť svojím obsahom zmluvou o tichom spoločenstve.

Tak   ako   je   už   uvedené   vyššie,   odvolací   súd   nezistil   ani   z   obsahu   spisu   také skutočnosti, ktoré by svedčili o jednostrannom, v prospech žalovaného vedenom súdnom konaní, a ani o tom, aby súd v rozpore s ust. § 132 O. s. p. hodnotil vykonané dôkazy. Odvolateľ namiesto vecnej argumentácie, týkajúcej sa veci, sa uchyľuje v podanom odvolaní k všeobecným námietkam zaujatosti konajúceho súdu. Obsah podaného odvolania však nesvedčí o pomere konajúceho sudcu k veci, k účastníkom či k ich zástupcom, ktorý by mal mať za následok pochybnosti o jeho nezaujatosti...

Na rozhodnutie v predmetnej veci nemá vplyv ani čestné prehlásenie, ktoré žalobca od ⬛⬛⬛⬛ predložil súdu prvého stupňa dňa 13.11.2013 (č. l. 395 spisu). Ani obsah tohto čestného prehlásenia nedáva odpoveď, z akého dôvodu žalobca nepredložil originál zmluvy súdu, ktorý ho o to výslovne žiadal, ale zasielal tvrdený originál zmluvy žalovanému. Obsah tohto   Čestného prehlásenia sám osebe nemôže vyvrátiť obsah tých dôkazov, ktoré boli realizované súdom prvého stupňa v súvislosti práve aj s doručovaním tohto listu cez označenú doručovaciu spoločnosť.

Už pred súdom prvého stupňa boli realizované dôkazy o doručovaní tohto listu cez označenú doručovaciu spoločnosť, vrátane oboznámenia čestného prehlásenia osôb, ktoré   sa   zúčastnili   otvárania   tejto   zásielky,   a   žalobca   nereagoval   na   tieto   tvrdenia produkovaním dôkazov pred tým, než súd vyhlásil dokazovanie za skončené.

Obsah podaného odvolania už nesvedčí výhradám voči tým záverom súdu prvého stupňa,   ktoré   sa   týkali   nerealizácie   ďalších   žalobcom   navrhovaných   dôkazov,   či   už daňových priznaní, originálov listín z Fondu národného majetku SR, či výsluchu svedka alebo manželky žalobcu, ba ani výsluchu ⬛⬛⬛⬛ či svedka. Za takéhoto stavu odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby.»

Z citovaného je zrejmé, že okresný súd, ako aj krajský súd, ktorý sa so zisteniamia závermi okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, založili svoje rozhodnutie na nutnosti,preukázania   objektívnej   existencie   právneho   titulu   vzniku   sťažovateľom   uplatnenéhofinančného   nároku,   ktorým   (titulom)   mala   byť   podľa   sťažovateľa   zmluva   o tichomspoločenstve z 15. marca 1996 (ďalej aj „zmluva“) uzavretá medzi ním a žalovaným, avšakpri   preukazovaní   tejto   skutočnosti   dospeli   označené   súdy   k záveru,   že   sťažovateľ   akožalobca v spore neuniesol na ňom spočívajúce dôkazné bremeno týkajúce sa preukázaniaexistencie   originálu   tejto   zmluvy,   keďže   napriek   povinnosti   opakovane   mu   uloženejokresným   súdom   sťažovateľ   originál   tejto   zmluvy   nepredložil,   v dôsledku   čoho   nebolomožné overiť ani dôveryhodnosť, pravosť a originalitu ním predloženej overenej fotokópieúdajného   originálu   tejto   zmluvy,   ktorej   obsah   a pravosť   žalovaný   spochybnil.   Podľakrajského   súdu   predmetnú   pochybnosť   žalovaného   sťažovateľ   ako   žalobca   v sporenevyvrátil, resp. nepreukázal opak, takže v konečnom dôsledku sťažovateľ dôveryhodnenepreukázal   existenciu   právneho   titulu   ním   uplatnenej   pohľadávky,   a preto   bolo   užbez právneho významu vykonať dokazovanie týkajúce sa ustálenia výšky tejto po právnejstránke neexistujúcej (nepreukázanej) pohľadávky.

Podľa   ústavného   súdu   vzhľadom   na   uvedené   zistenia   okresného   súdu,   ako   ajkrajského súdu nie je možné stotožniť sa s konštatovaním sťažovateľa, že v danom prípademal   byť   dotknutej   zmluve,   resp.   ním   predloženej   údajnej   kópii   tejto   zmluvy   pripísanýprávny status verejnej listiny, u ktorej by mal platiť predpoklad o jej pravosti a originalite,pričom opak (t. j. vyvratiteľnosť tohto predpokladu) by mal preukazovať účastník konaniaspochybňujúci jej obsah (t. j. v danom prípade žalovaný, pozn.), a nie účastník konania tútolistinu predkladajúci (t. j. v danom prípade žalujúci sťažovateľ, pozn.). V uvedenej súvislostiústavný súd konštatuje, že tak, ako už konštatovali aj označené všeobecné súdy, o verejnúlistinu by išlo iba v prípade, že by dotknutá zmluva bola notárom koncipovaná od počiatku,t. j. bola by notárom v rámci jeho notárskej činnosti spísaná, čo sa však v danom prípadenestalo. Napokon sám sťažovateľ na viacerých miestach uvádza, že originál predmetnejzmluvy   koncipoval   žalovaný,   nie   notár   a notársky   boli   na   nej   overené   iba   podpisyzmluvných strán. Inými slovami, bez ohľadu na obsah tejto zmluvy notár osvedčoval ibapravosť podpisov zmluvných strán, nie však aj pravosť a dôveryhodnosť jej obsahu, pretozávery krajského súdu o charaktere dotknutej zmluvy ako súkromnej listiny, ktorej pravosť(a nie opak) je v prípade pochybností nevyhnutné dokazovať, nemožno v tomto kontextepovažovať za svojvoľné a zjavne neodôvodnené tvrdenie.

Rovnako   ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   ani   obrane   sťažovateľa   spočívajúcejv tvrdení,   že   ním   predložená   notársky   overená   fotokópia   originálu   zmluvy   jebez akýchkoľvek pochybností postačujúcou a dôveryhodnou zárukou originality dotknutejzmluvy,   ale   v tomto   smere   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   časť   odôvodnenia   citovanýchrozsudkov,   ktorá   pojednáva   o postavení   notára,   ktorý   nie   je   a ani   nemôže   mať   statusodborníka, aby mohol dôveryhodne posúdiť a konštatovať originalitu jemu na vyhotovenie aosvedčenie fotokópie predloženej listiny. Inými slovami, notár nie je odborne spôsobilý, abykonštatoval, že jemu na overenie kópie predkladaná listina nie je už falzifikátom, t. j. nevieposúdiť,   či   nevyhotovuje   a neoveruje   fotokópiu   už   z   falzifikátu.   V tejto   súvislosti   súdypoukázali aj na vyjadrenie znalkyne, ktorá konštatovala, že bez predloženia skutočnéhooriginálu zmluvy nie je možné vykonať žiadne komparatívne znalecké dokazovanie týkajúcesa   zhodnosti,   resp.   identity   zmluvy   predloženej   notárke   sťažovateľom   na   overenie   jejfotokópie   so   skutočným   originálom   tejto   zmluvy,   keďže   žalovaný   poprel   pravosťsťažovateľom predloženej iba údajnej kópie tejto zmluvy.

V kontexte uvedeného neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že v prípade, že by okresnýsúd zohľadnil aj odborné vyjadrenie ním súkromne osloveného znalca, bolo bybezpochyby   preukázané,   že   ním   predložená   overená   fotokópia   zmluvy   je   zhodnás originálom   tejto   zmluvy,   pretože   z predmetného   odborného   vyjadrenia   síce   na   jednejstrane vyplýva, že menovaný odborník preskúmal originál dotknutej zmluvy a konštatovaljej kompaktnosť a neporušenosť (napr. že neobsahuje žiadne znaky, ktoré by nasvedčovalipozmeňovanie textu či odstránenie textu, alebo že strany zmluvy neboli rozdelené a pod.),avšak na strane druhej z tohto odborného posúdenia, ktoré bolo vykonané 28. novembra2011,   nie   je   žiadnym   spôsobom   preukázaná   skutočnosť,   že   tento   odborne   posúdený„originál“ bol predtým 31. augusta 2011 predložený aj notárke na vyhotovenie a osvedčeniekópie, ktorú následne sťažovateľ predložil ako dôkaz v súdnom konaní, tobôž keď sa notárkavyjadrila, že „Ona sama originál nevidela, videla len fotokópiu. Uviedla tiež, že nevie 100 %   odlíšiť   originál   od   kópie,   pretože   stretla   sa   už   s veľmi   kvalitnými   farebnými fotokópiami.“. (pozri stranu 6 rozsudku okresného súdu, pozn.). Inými slovami, bez ohľaduna to, ako krajský súd vyhodnotil odborný status menovaného znalca, ktorý bol síce podľavyjadrenia sťažovateľa vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, avšak až v období po vyhotovenípredmetného odborného vyjadrenia (v čase jej spracovania bol znalcom), a to na vlastnúžiadosť,   nie   pre   odborné   zlyhanie,   toto   nič   nemení   na   závere   o absencii   preukázaniapríčinnej súvislosti medzi ním vykonaným odborným posúdením originálu zmluvy a už skôrvykonaným notárskym overením fotokópie sťažovateľom predloženej zmluvy.

Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   rozporuplnosť   tvrdení   a konania   samotnéhosťažovateľa, ktorý na jednej strane uviedol, že originálom zmluvy disponoval do 19. januára2012   (strana   9   rozsudku   okresného   súdu,   pozn.),   avšak   tento   originál   nepredložilna preukázanie svojho nároku spolu so žalobou podanou ešte 31. augusta 2011, t. j. keď malmať originál zmluvy ešte vo svojej dispozičnej sfére, a neurobil tak ani po opakovanej výzveokresného   súdu,   ktorý   na   základe   toho   sformuloval   pochybnosť   o skutočnom   motívesťažovateľa na podanej žalobe.

Podľa   ústavného   súdu   vzhľadom   na   dokazovaním   ustálené   zistenia   je   ústavneudržateľný aj záver krajského súdu o nadbytočnosti dokazovania týkajúceho sa ustáleniavýšky sťažovateľom žalovanej pohľadávky, pretože nebol preukázaný ani právny titul jejvzniku (preto okresný súd nevykonal dôkazy vyžiadaním podkladov o zisku žalovanéhoa pod.), ako aj okolností uzavretia dotknutej zmluvy, pretože pri jej uzavretí boli podľavyjadrenia samotného sťažovateľa prítomní iba sťažovateľ a žalovaný, takže sťažovateľomnavrhovaní svedkovia nemohli mať o okolnostiach jej uzavretia bezprostrednú vedomosť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súdu   sú   ústavneudržateľné   a   podľa   ústavného   súdu   im   nemožno   vyčítať   rozporuplnosť,   svojvoľnosťa neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajskéhosúdu, prípadne jeho jednostrannú bezdôvodnú zameranosť v prospech žalovaného, pretoústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti, pokiaľ ide o namietané porušenie základnéhopráva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu, už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavneneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetom sťažnosti bolo aj sťažovateľom namietané porušenie základného právana prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnejsúvislosti s postupom krajského súdu, a to tým, že krajský súd nedoručil sťažovateľovi nazaujatie   stanoviska   vyjadrenie   žalovaného   k sťažovateľovmu   odvolaniu   proti   rozsudkuokresného súdu, ako aj ďalšie písomnosti, a tiež tým, že krajský súd vo veci odvolaniasťažovateľa   nenariadil   pojednávanie,   hoci   bolo   podľa   sťažovateľa   potrebné   doplniťdokazovanie, a tiež mu neoznámil, kedy má byť vyhlásený rozsudok.

Podľa   §   209a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnomk 23. decembru 2013,   t.   j.   ku   dňu   podania   odvolania   sťažovateľom   (ďalej   len   „OSPv účinnom znení“), ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (t. j. ak odvolanienemá   zákonné   náležitosti,   pozn.),   doručí   súd   prvého   stupňa   bezodkladne   odvolanieostatným   účastníkom,   a   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   vyzveúčastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.

Podľa § 209a ods. 2 OSP v účinnom znení len čo všetkým účastníkom uplynie lehotana podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez zbytočného odkladuodvolaciemu súdu.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   v konanío odvolaní zákonodarca uložil súdu prvého stupňa v rámci prípravy prejednania odvolaniazaslať bezvadné odvolanie podané účastníkom konania na vyjadrenie ostatným účastníkomkonania, pričom po uplynutí im lehoty na toto vyjadrenie bol okresný súd povinný predložiťvec   na   prejednanie   a rozhodnutie   odvolaciemu   súdu.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   bolopovinnosťou   nie   krajského   súdu,   ale   povinnosťou   okresného   súdu   zaslať   odvolaniesťažovateľa na vyjadrenie žalovanému, čo sa napokon aj uskutočnilo, avšak v intenciáchčl. 2   ods.   2   ústavy   (štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziacha v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) zákon neukladal ani okresnému súdu a anikrajskému súdu, aby toto vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa bolo nutné zasielaťna zaujatie stanoviska ešte späť odvolateľovi, t. j. v tomto prípade sťažovateľovi, najmä keďsa žalovaný vyjadroval iba k odvolacím námietkam sťažovateľa a vo veci neuviedol žiadnenové skutočnosti, ku ktorým by sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť už v skoršom konaní,takže sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom ukrátený na svojom práve vyjadriť sa. Ústavnýpreto súd považoval sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 213 ods. 3 OSP v účinnom znení ak má odvolací súd za to, že súd prvéhostupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP v účinnom znení na prejednanie odvolania protirozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, akje potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v účinnom znení v ostatných prípadoch možno o odvolanírozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu krajského súdu, ktorý vo veciprejednania jeho odvolania nenariadil pojednávanie, hoci podľa sťažovateľa bolo v danomprípade potrebné doplniť dokazovanie, ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia krajskéhosúdu   nevyplýva,   žeby   pri   prejednaní   odvolania   sťažovateľa   opakoval   dokazovanie,   t.   j.krajský súd nedospel k presvedčeniu, žeby okresný súd na základe vykonaných dôkazovdospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a teda v tomto prípade disponoval zákonnýmzmocnením   prejednať   odvolanie   sťažovateľa   aj   bez   nariadenia   pojednávania,   preto   jesťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti neopodstatnená.

Podľa § 214 ods. 3 OSP v účinnom znení ak odvolací súd rozhoduje rozsudkombez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konaniaalebo   jeho   zástupcu,   ktorý   požiadal   o   doručovanie   písomností   aj   elektronickýmiprostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156ods. 3.

Podľa   §   45   ods.   4   OSP   v účinnom   znení   písomnosti   možno   doručovať   ajelektronickými   prostriedkami,   ak   o   to   účastník   konania   alebo   jeho   zástupca   požiadaa oznámi adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Písomnosť súdu sapovažuje za doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal.

Podľa § 156 ods. 3 OSP v účinnom znení vo veciach, v ktorých súd rozhodujerozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhláseniarozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

V súvislosti s poslednou námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd neoznámiljemu alebo jeho právnemu zástupcovi elektronickými prostriedkami dátum a čas vyhláseniarozsudku   aj   napriek   tomu,   že   jeho   právny   zástupca   požiadal   o doručovanie   písomnostíelektronickými prostriedkami na svoju mailovú adresu, ústavný súd podotýka, že tentopostup krajského súdu je síce možné vyhodnotiť ako rozporný so zákonom (§ 214 ods. 3OSP), avšak intenzita tohto porušenia nemá žiadny vplyv na ústavne udržateľné záverykrajského   súdu   o vecnom   prejednaní   odvolania   sťažovateľa,   ktoré   sťažovateľ   rozporuje.Preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietol(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeranéhofinančného zadosťučinenia a úhrady trov konania sťažovateľovi je viazané na vyslovenieporušenia jeho práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchčastiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015