znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 169/2014-71

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť V. Ch., zastúpenej advokátkou Mgr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10 C 148/2007-1026 zo 17. septembra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 340/2012-1066 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Základné   práva   V. Ch.   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 340/2012-1066 z 25. apríla 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 10 C 148/2007-1026 zo 17. septembra 2012, p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2013   doručená   sťažnosť   V. Ch.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou   Mgr.   Katarínou   Šangalovou,   Hurbanova   81,   Hlohovec,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Okresného súdu   Nitra   (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   10   C   148/2007-1026   zo 17. septembra   2012   (ďalej len   „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.   8   Co   340/2012-1066   z   25.   apríla   2013   (ďalej   len   „rozsudok krajského súdu“) a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 148/2007 a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 340/2012 a pod sp. zn 8 Co 135/2010.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   č.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 17. septembra 2012, č. k. 10 C/148/2007-1026 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. apríla 2013, č. k. 8 Co/340/2012- 1066 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 17. septembra 2012, č. k. 10 C/148/2007- 1026 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. apríla 2013, č. k. 8 Co/340/2012-1066 sa zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

3.   Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde   Nitra   pod   sp.   zn.   10 C/148/2007   a   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Nitre pod sp. zn. 8 Co/135/2010 a 8 Co/340/2012 porušené bolo.

4. Okresnému súdu Nitra prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/148/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

5. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 21.000 €...

6. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 275,96 €... na účet jej právnej zástupkyne... do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesením č. k. I. ÚS 169/2014-38 zo 7. mája 2014 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe žiadosti ústavného súdu zo 16. mája 2014 sa k veci vyjadril krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou, podaním sp. zn. Spr 577/14 z 2. júna 2014.

Predsedníčka   krajského   súdu   v   podaní   z   2.   júna   2014   a   právna   zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 16. júla 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Okresný súd... zamietol návrh sťažovateľky... voči zostávajúcim odporcom v druhom a treťom rade z dôvodu, že navrhovatelia v prvom a druhom rade údajne nepreukázali, že splnili podmienky nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár ako právni nástupcovia oprávnených osôb, a to predovšetkým tým, že nepreukázali, že si uplatnili reštitučný nárok proti povinným osobám v lehotách určených zákonom u povinných osôb...

...   uviedol,   že   listinný   dôkaz   –   Zápis   z   jednania   oprávnených   a   povinných   osôb vo veci vydania náhrady za živý a mŕtvy inventár je síce vykonaný v lehote a voči povinným subjektom, súd ho však nepovažoval za kvalifikovanú výzvu na vydanie veci, lebo z neho nie je   zrejmé,   aký   nárok   si   navrhovatelia   uplatnili   voči   jednotlivým   povinným   osobám. Zo zápisu   je   zrejmé   len   to,   že   štatutárni   zástupcovia   poľnohospodárskych   družstiev určených ako povinné osoby sa vyjadrili, že sa necítia povinnými osobami a odmietli vydať živý a mŕtvy inventár. Podľa názoru súdu, výzva musí obsahovať subjekt, od, ktorého sa domáha   vydania   živého   a   mŕtveho   inventára,   a   konkrétne   uvedenú   výšku   náhrady a špecifikáciu veci majúcich sa vydať, resp. za ktoré veci sa domáha vydania nároku... Krajský súd... rozsudok Okresného súdu potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pre   samotné   uplatnenie   nároku   „Zákon   o   pôde“   neustanovuje   konkrétne   požiadavky a nepredpisuje ani určitú formu,   ako správne uvádza navrhovateľka 1/ rade vo svojom odvolaní.   Keďže,   ale   ide   o   jednostranný   právny   úkon,   musieť   tento   spĺňať   základné podmienky   stanovené   pre   platnosť   právnych   úkonov   v   ustanoveniach   §   37   a   nasl. Občianskeho zákonníka.

Právny úkon navrhovateľov, na ktorý poukazujú (jednanie na RPIS MP SR Nitra dňa 03. 02. 1995) postráda určitosť a zrozumiteľnosť, pričom nie je dodržaná ani ústna forma právneho úkonu, keď pri tomto jednaní navrhovateľka v 1/ rade vyjadrila iba nesúhlas s rozhodnutím   RPIS   MP   SR   a   s   výsledkom   odvolacieho   konania   –   rozkladu   konaného na Ministerstve pôdohospodárstva SR Bratislava. Navrhovatelia nepreukázali, že by boli povinné osoby vyzvali na náhradu za živý a mŕtvy inventár, keď žiadnym právnym úkonom nešpecifikovali   náhrady   za   aký   živý   a   mŕtvy   inventár,   v   akom   rozsahu   a   voči   komu sa domáhajú. Je nevyhnutné, aby spoznanie vôle bolo pristúpené osobám, ktorých sa majú zamýšľané následky týkať ako účastníkov právneho pozemku, ktorý sama týmto prejavom vôle založiť...

Súd prvého stupňa na jednej strane konštatuje, že Zápis z jednania oprávnených a povinných osôb vo veci vydania náhrady za živý a mŕtvy inventár... je síce vykonaný voči povinným subjektom, ale súd ho nepovažoval za kvalifikovanú výzvu na vydanie veci, lebo z neho   nie   je   zrejmé,   aký   nárok   si   navrhovatelia   uplatnili   voči   jednotlivým   povinným osobám.

V ustanovení § 20 ods. 5 Zákona o pôde zákonodarca nekladie žiadne požiadavky ako má oprávnený subjekt požiadať o vydanie náhrady, a už vôbec nie či má ísť o výzvu, oznámenie a pod. ani čo má byť obsahom takejto žiadosti.

V zmysle § 20 ods. 5 citovaného zákona „Právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní v lehotách uvedených v § 13. Ak oprávnená osoba neuplatnila nárok pre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo   na   náhradu   zaniká,   ak   sa   neuplatní   u   povinnej   osoby   do   6   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky.“ Z uvedeného zákonného znenia je zrejmé, že zákonodarca na úspešné uplatnenie náhrady kladie len dve zákonné podmienky,   a to uplatnenie náhrady u povinnej osoby a zachovanie   lehoty   6   mesiacov,   avšak   na   samotnú   formu   a   obsah   uplatnenia   nároku na vydanie náhrady u povinných osôb nekladie žiadne špecifické požiadavky. Stačí teda, ak oprávnená   osoba   preukáže,   že   (hoci   aj   neformálne)   vyzvala   povinné   osoby   na   vydanie náhrady   za   živý   a   mŕtvy   inventár.   Je   pochopiteľné,   že   zákonodarca   ponecháva   širokú voľnosť v obsahu a forme uplatnenia nároku nakoľko ide o uplatnenie nárokov na náhradu za majetok, ktorý bol zhabaný, častokrát sa oprávnené osoby dostávajú do stavu dôkaznej núdze, kedy určenie výšky a rozsahu sa zisťuje len s veľkými ťažkosťami....

Sťažovateľke   nie   je   zrejmé,   prečo   súd   prvého   stupňa   a   v konečnom   dôsledku   aj odvolací súd zamietli jej nárok, keď zákonné podmienky v zmysle § 20 ods. 5 zákona o pôde splnila   t. j.   uplatnila   svoj   nárok   v   zákonom   stanovenej   lehote   u   povinných   osôb. Sťažovateľke rovnako nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa ako aj odvolací súd rozšírili zákonné   podmienky   upravené   v   §   20   ods.   5   zákona   o   pôde,   podľa   ktorých   by   mala preukazovať aj uvedenie konkrétnej výšky náhrady a špecifikáciu vecí majúcich sa vydať. Ak by zákonodarca mal záujem na tom, aby oprávnené osoby, ktoré pred rokmi prišli náhle o svoj   majetok,   pri   uplatňovaní   náhrady   presne   špecifikovali   výšku   náhrady   ako   aj špecifikáciu   vecí,   ktoré   sa   majú   vydať,   uvedenú   skutočnosť   by   nepochybne   uviedol i v zákonnom znení. V tejto súvislostí je potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že výška náhrady bola zrejmá aj   zo zápisu zjednania zo dňa 03.   02.   1995,   nakoľko predmetom prerokovania   bolo   aj   príslušné   rozhodnutie   RPIS   MPSR   v   Nitre,   v   ktorom   bola   výška náhrady presne uvedená.

Súdy   ako   orgány   aplikácie   práva   majú   poskytovať   ústavne   konformný   výklad právnych   noriem,   pričom   pri   akomkoľvek   výklade   je   potrebné,   aby   bol   zachovaný   cieľ a duch   zákona,   ktorý   v   danom   prípade   je   zmiernenie   následkov   majetkových   krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období 1948 až 1989.   Akékoľvek   výklad   súdu,   ktorý   popiera   tento   zmysel   a   účel   zákona   je   potrebné považovať za výklad ústavne nesúladný a arbitrárny. Nie je možné, aby súd konštatoval, že mal   za   preukázané,   že   právnym   predchodcom   navrhovateľov   bol   majetok   odobratý výmerom   Rady   MNV   v   Zbehoch   boli   určené   povinné   osoby   na   jeho   vydanie,   a   to rozhodnutím Regionálnej pozemkovej a informačnej služby Ministerstva pôdohospodárstva, že došlo k stretnutiu medzi oprávneným a povinným subjektom dňa 03. 02. 1995, na ktorom povinné subjekty odmietli vydať živý a mŕtvy inventár, pričom záverom bolo, že nedošlo k dohode na vydanie náhrady a súd bez ďalšieho konštatuje, že takéto stretnutie nepovažuje uplatnenie   náhrady   v   zmysle   §   20   ods.   5   Zákona   o   pôde   a   požaduje   predloženie „kvalifikovanej výzvy“, ktorú zákon nevyžaduje. V danom prípade ide nepochybné nielen o tvrdosť   a   prílišný   formalizmus   orgánov   aplikácie   práva   však   citlivej   oblasti   ako   sú reštitúcie,   keď   zo   zápisu   z   jednania   zo   dňa   03.   02.   1995   je   nepochybné   kto   bol   jeho účastníkom a čo bolo jeho predmetom, pričom výsledkom rokovania bolo, že sťažovateľke povinné subjekty odmietli vydať živý a mŕtvy majetok....

Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady... zo samotného rozhodnutia, RPIS MP SR č. 9/94/102 vyplýva, že navrhovateľka v 1. rade a navrhovateľ v 2. rade si uplatnili nárok... vo výške 11.300.000,- Sk. Povinné osoby určené v rozhodnutí správneho orgánu (RPIS MP SR v Nitre) boli účastníkmi správneho konania, toto rozhodnutie a výška, ktorú si u nich uplatnili oprávnené osoby titulom náhrady za živý a mŕtvy inventár im boli teda známe. Keďže povinné osoby boli právnymi nástupcami JRD... a navrhovateľom v prvom a druhom rade nebolo známe, ktorý povinný subjekt a v akej hodnote prevzal živý a mŕtvy inventár od JRD... predtým patriaci právnym predchodcom navrhovateľov, nebolo ani reálne možné, aby si voči jednotlivým povinným osobám uplatnili nárok v konkrétnej výške. Ostatne túto skutočnosť   konštatoval   aj   samotný   Krajsky   súd   v Nitre   vo   svojom   uznesení   zo   dňa 31. januára   2002,   č.   k.   5Co/21/02-150,   kde   vo   svojom   odôvodnení   uviedol,   že pri zohľadnení špecifík prejednávanej veci, kde z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia ani pri maximálnej snahe neboli schopní výšku týchto podielov špecifikovať, bude povinnosťou súdu 1. stupňa v súvislosti s rozhodovaním o merite veci tento procesný problém vyriešiť (v rámci predbežnej otázky) a v prípade dôvodnosti podaného návrhu určiť výšku plnení zo strany odporcov. Na jednej strane samotný Krajský súd konštatuje reálnu nemožnosť zo strany navrhovateľov určiť výšku podielov, v ktorej majú jednotlivé povinné osoby vydať náhradu za živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám, na druhej strane ten istý Krajský súd kvalifikuje   nešpecifikovanie   výšky   náhrady   za   živý   a   mŕtvy   inventár   u   jednotlivých povinných osôb ako vadu výzvy, majúcu za následok neplatnosť tohto právneho úkonu.... Z listiny – Zápis zjednania zo dňa 03. 02. 1995 – je nepochybné, že predmetom stretnutia   bolo   riešenie   otázky   vydania   náhrady   na   živý   a   mŕtvy   inventár   (uvedené je nepochybné z názvu právneho úkonu Zápis z jednania oprávnených a povinných osôb vo veci vydania náhrady za živý a mŕtvy majetok)....

Nakoľko rozhodnutím... Ministerstva boli za povinné osoby určené subjekty, ktoré sa zúčastnili predmetného stretnutia dňa 03. 02. 1995 a vyjadrili sa, že sa necítia povinnými osobami a odmietajú vydať živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám je zrejmé, že ide o prejav vôle povinných osôb, ktoré museli reagovať na vznesenú požiadavku, ktorou bolo vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár. Výsledkom rokovania bolo, že obe strany sa nedohodli na vydaní náhrady za živý a mŕtvy inventár. Ak súdy chceli skúmať právne úkony, ktoré boli v konaní preukázané Zápisom z jednania zo dňa 03. 02. 1995 bolo potrebné aplikovať nie len § 37 OZ, ale v prvom rade skúmať o aký právny úkon ide, t. j. či ide o prejav vôle výslovný alebo konkludentný v zmysle § 35 OZ. Z prejavu vôle sťažovateľky a povinných osôb zachyteného Zápise zjednania zo dňa 03. 02. 1995 je nepochybné, že strany sa nedohodli na vydaní náhrady za živý a mŕtvy inventár, t. j. výsledok rokovania nedospel k dohode. Aby Ing. F. mohol zachytiť takýto záver v písomnej podobe, musela byť na   rokovaní   vznesená   požiadavka   na   vydanie   náhrady,   ktorá   bola   povinnými   osobami odmietnutá,   pričom   požiadavku   na   vydanie   náhrady   nemohol   urobiť   nikto   iný   ako sťažovateľka, nakoľko bola jediná oprávnená osoba, ktorá sa rokovania zúčastnila. Už len samotná   prítomnosť   sťažovateľky   na   rokovaní   o   vydanie   náhrady   má   svoje   faktické dôsledky,   ktoré   je   možné   považovať   za   uplatnenie   nároku   na   náhradu,   nakoľko   už   len faktickou účasťou na rokovaní, ktorého predmetom bolo vydanie náhrady prejavila svoju vôľu t. j. uplatnila svoj nárok na náhradu o povinnej osoby, ktorá sa k nemu vyjadrila negatívne, pričom skutočnosť, že v zápise zjednania zo dňa 03. 02. 1995 nie je presne a doslovne   zachytený   priebeh   rokovania,   ale   skôr   jeho   výsledok,   nemôže   byť   na   ujmu sťažovateľky ako reštituentky, ktorej zákonodarca poskytuje osobitné postavenie, keď ani v § 20 ods. 5 zákona o pôde nekladie striktné podmienky na formu a obsah uplatnenia náhrady.

...   rozhodnutia   porušovateľov   nespĺňajú   náležitosti   v   zmysle   §   157   ods.   2   OSP o presvedčivosti   rozhodnutia,   nakoľko   je   neuspokojivé,   aby   sa   súd   obmedzil   len na konštatáciu, že navrhovatelia nepreukázali, že by boli povinné osoby vyzvali na náhradu za živý a mŕtvy inventár, keď celých 21 rokov vykonávali a smerovali celé dokazovanie len na výšku majetku, ktorý bol sťažovateľkinej rodine odňatý....

Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a nevysporiadanie sa so zásadnými otázkami v predmetnej veci je porušením práva na súdnu ochranu... súdy svojim rozhodnutiami, bez prihliadnutia   na   skutkové   okolnosti   a   právnu   úpravu   odňali   sťažovateľke   právo na súdnu ochranu...

... Súdy zamietnutím nároku sťažovateľky z titulu, že „výzva na vydanie náhrady nebola kvalifikovaná“ realizovali ústavne nekonformný výklad ustanovení Zákona o pôde, nakoľko reštriktívnym výkladom odňali sťažovateľke právo jej priznané Zákonom o pôde, a to právo na vydanie náhrady za majetok, ktorý bol jej rodine odňatý. Súdy sú povinné pri výklade a aplikácii právnej normy vychádzať i zo zmyslu a účelu zákona, pričom ako vyplýva   z preambuly   Zákona   o   pôde,   zmyslom   a   účelom   tohto   zákona   je   odstránenie majetkových krívd....

Oba súdy použili pri aplikácii vyššie uvedeného ustanovenia zákona nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, spočívajúcu v zjavne neodôvodenom a nespravodlivom vybočení zo štandardného   výkladu,   nerešpektujúc   účel   samotného   zákona,   ktorým   je   zmiernenie následkov majetkových krívd.»

Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodnila sťažovateľka takto: „... ani jeden z povinných subjektov nikdy nespochybňoval skutočnosť, že bol vyzvaný v zákonnej lehote na vydanie živého a mŕtveho inventára. Túto skutočnosť začal po takmer 20 rokoch od podania návrhu spochybňovať Okresný a Krajský súd....

Súdy... spochybňovaním, že došlo k uplatneniu na vydanie náhrady voči odporcom, sa postavili na stranu odporcov... Odporcovia si boli počas celého konania vedomí, že došlo k   uplatneniu   náhrady   zo   strany   sťažovateľky,   ktorú   odmietli   vydať   a   túto   skutočnosť v priebehu celého konania nenamietali, avšak k jej namietnutiu došlo až po tom, čo ju začal spochybňovať samotný súd....

Súdy svojimi úkonmi, ktoré smerovali k dokazovaniu skutočnosti, ktorá nebola medzi účastníkmi   sporná,   porušili   zásadu rovnosti   účastníkov   konania   v zmysle   čl.   47 ods.   3 Ústavy SR.“

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   2.   júna   2014   poukázala na odôvodnenie rozsudku okresného súdu a krajského súdu a okrem iného uviedla:„Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra namietala nesprávne   zistený   skutkový   stav   prvostupňovým   súdom,   pretože   po   právoplatnosti rozhodnutia   Ministerstva   pôdohospodárstva   SR   zo   14. 10. 1994   vyzvala   v   rozhodnutí označené osoby za povinné osoby na vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár. Z dôvodu nečinnosti povinných osôb iniciovala stretnutie konané 03. 02. 1995, o čom svedčí zápis z uvedeného dňa. Z neho je zrejmé, že išlo o výzvu na vydanie náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár na základe rozhodnutia RPIS. O uplatnení jej nároku svedčia posledné odseky,   v ktorých sa uvádza,   že štatutárni zástupcovia poľnohospodárskych družstiev – určených ako povinné osoby – sa vyjadrili, že sa necítia povinnými osobami, a odmietli vydať živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám. Záver urobil Ing. F. (správne má byť F., pozn.) s konštatovaním, že obe strany sa nedohodli na vydaní náhrady za živý a mŕtvy inventár. Ďalej namietala, že zákon neukladá oprávnenej osobe špecifikovať výšku náhrady za poskytnutý živý a mŕtvy inventár. Nárok uplatnila bez špecifikácie, pričom vychádzala z rozhodnutia RPIS Nitra, podľa ktorého povinné osoby sú povinné vydať podiel určený v rozdeľovacom   protokole   po právnom   predchodcovi   JRD...   Zákon   neustanovuje   formu, akou má oprávnená osoba uplatniť nárok na náhradu, ani obsah prípadnej výzvy. Preto dodatočné stanovenie   podmienok,   za akých mala uplatniť   nárok spočívajúcich   vo výške náhrady, špecifikácii vecí považoval za neprijateľné a nemajúce oporu v zákone.

Z obsahu celého odvolania vyplýva, že sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom spočívajúcom v tom, že neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie riadnej výzvy na uplatnenie nároku u povinných osôb.

Odvolací súd sa stotožnil so všetkými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa   a   rozsudok   ako   vecne   správny   podľa   §   219   OSP   potvrdil...   doplnil   dôvody rozhodnutia,   pre   ktoré   považoval   prvostupňové   rozhodnutie   za   správne.   Uviedol,   že pri rozhodovaní musel vychádzať zo zákonného stavu veci. K záverom súdu prvého stupňa o tom, že navrhovatelia si riadne a včas neuplatnili voči povinným osobám svoje nároky ako oprávnené osoby v súlade s § 21 ods. 2, 3 a § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., uviedol, že súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal so všetkými predloženými dôkazmi i v tom smere, keď ustálil, že ich návrh zo dňa 31. 12. 1992 adresovaný Š. m. Z., nebol riadnou výzvou adresovanou povinnej osobe a ani zápis z rokovania zo dňa 03. 02. 1995 (nie zo dňa 03. 02. 1992) nie je kvalifikovanou výzvou na vydanie veci. Nie je totiž z neho zrejmé, aký nárok si navrhovatelia voči jednotlivým povinným osobám uplatnili. Tento zápis svedčí iba o tom, že pri rokovaní oprávnených a povinných osôb vo veci vydania náhrady za živý a mŕtvy   inventár   na   základe   rozhodnutia   RPIS   SR   v   Nitre   sa   navrhovateľka   v   1. rade vyjadrila, že nesúhlasí s týmto rozhodnutím a štatutárni zástupcovia poľnohospodárskych družstiev určených ako povinné osoby sa vyjadrili, že sa necítia byť povinnými osobami a odmietli   vydať   živý   a   mŕtvy   inventár   oprávneným   osobám.   Dôvodom   bolo   rozdelenie JRD...   na   viac   subjektov   podľa   zákona   č.   162/1990   Zb.   a   nápočet   transformovaných podielov aj na pôdu medzi sektorovými prevodmi.

Odvolací   súd   ďalej   v   dôvodoch   rozhodnutia   uviedol,   že   pre   samotné   uplatnenie nároku Zákon o pôde neustanovuje konkrétne požiadavky a nepredpisuje ani určitú formu. Je   to   jednostranný   právny   úkon,   ktorý   musí   spĺňať   základné   podmienky   stanovené pre platnosť   právnych   úkonov   v   ustanoveniach   §   37   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka. Navrhovatelia   nepreukázali   výzvu   na   náhradu   živého   a   mŕtveho   inventára   povinným osobám, čoho sa domáhajú, v akom rozsahu a voči ktorému z nich. Rovnako list PD... zo dňa 14. 05. 1992, nie je dôkazom uplatnenia nároku riadnou výzvou (sami navrhovatelia presnú výzvu adresovanú tomuto odporcovi v konaní nepreukázali) a z listu vyplýva iba odpoveď   navrhovateľke,   že   neprevzali,   neužívajú   a   ani   neužívali   jej   majetok   ku   dňu účinnosti   zákona   č.   162/1990   Zb.   Preto   nie   je   oprávnenou   osobou   v   zmysle   zákona č. 42/1992 Zb. Oba citované zákony sa na uplatňované nároky navrhovateľov nevzťahovali. Podľa nášho názoru, závery vyjadrené odvolacím súdom v rozsudku z 25. 04. 2013 pod   č.   k.   8 Co/340/2012-1066   nie   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   z   toho dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/2001). Písomné   odôvodnenie   rozsudku   považujeme   za   správne   a   spravodlivé,   nemajúce za následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľky.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom súdu a najmä obsahom jeho odôvodnenia, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia...

Podľa   nášho   názoru,   rozhodnutím   odvolacieho   senátu   Krajského   súdu   v   Nitre z 25. 04. 2013 pod č. k. 8 Co/340/2012-1066 neboli porušené základné práva sťažovateľky namietané   v   jej   sťažnosti.   Vzhľadom   na   to   považujeme   predmetnú   sťažnosť za neopodstatnenú a navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 229/1991   Zb.“)   na   zabezpečenie   prevádzky   poľnohospodárskej   alebo   lesnej   výroby má pôvodný   vlastník   živého   a   mŕtveho   inventára,   ako   aj   zásob   právo   na   ich   náhradu, pokiaľ ich   vniesol   do   poľnohospodárskeho   družstva   alebo   mu   boli   odňaté   v   období od 25. februára 1948   do 1. januára   1990.   Ak   pôvodný   vlastník   zomrel   alebo   ak   bol vyhlásený   za   mŕtveho,   má   právo   požadovať   náhradu   na   zabezpečenie   prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.

Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní v lehotách uvedených v § 13. Ak náhradu poskytuje štát prostredníctvom pozemkového fondu,   právo   na   náhradu   zaniká,   ak   sa   neuplatní   na   pozemkovom   fonde   do   šiestich mesiacov   od   účinnosti   tohto   zákona.   Ak   oprávnená   osoba   neuplatnila   nárok   pre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní u povinnej osoby   do šiestich   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia   Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) podľa § 21b ods. 2.

Podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ak je pochybnosť o tom, kto je povinnou osobou na poskytnutie náhrady podľa § 20, rozhodne ministerstvo.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 148/2007 zistil:

Sťažovateľka   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   31.   decembra   1992 domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd uložil odporcovi Š. m. Z., povinnosť poskytnúť náhrady za mŕtvy a živý inventár podľa § 20 a nasl. zákona č. 229/1991 Zb. v sume 11 300 000 Sk (375 091,28 €).

Podaním z 10. marca 1997 doplnila návrh tak, že žiadala, aby súd pripustil rozšírenie žaloby o tieto povinné osoby: Poľnohospodárske družstvo A..., Poľnohospodárske družstvo R..., Poľnohospodárske družstvo L..., Poľnohospodárske družstvo R..., Poľnohospodárske družstvo K. a Poľnohospodárske družstvo C...

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 148/2007-1026 zo 17. septembra 2012 návrh zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   340/2012-1066   z   25.   apríla   2013   tak,   že   rozsudok okresného súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného rozsudku krajský súd uviedol: «K ďalším záverom súdu prvého stupňa o tom, že si navrhovatelia riadne a včas neuplatnili voči povinným osobám svoje nároky ako oprávnené osoby v súlade s § 21d ods. 2, 3 a § 20 ods. 5 Zákona č. 229/1991 Zb., odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa sa dostatočne vyporiadal so všetkými predloženými dôkazmi i v tomto smere, keď mal za to, že ich návrh zo dňa 31. 12. 1992 adresovaný Š. m. Z. nebol riadnou výzvou adresovanou povinnej osobe a ani zápis z jednania zo dňa 03. 02. 1995 (nie zo dňa 03. 02. 1992 ako uvádza navrhovateľ v 2/ rade vo svojom odvolaní) nie je kvalifikovanou výzvou na vydanie veci,   keď   z   neho   nie   je   zrejmé,   aký   nárok   si   navrhovatelia   voči   jednotlivým   povinným osobám uplatnili. Tento zápis svedči iba o tom, že pri jednaní oprávnených a povinných osôb vo veci vydania náhrady za živý a mŕtvy inventár na základe rozhodnutia RPIS MP SR v Nitre sa navrhovateľka v 1/ rade vyjadrila, že nesúhlasí s týmto rozhodnutím a štatutárni zástupcovia poľnohospodárskych družstiev určených ako povinné osoby sa vyjadrili, že sa necítia byť povinnými osobami a odmietli vydať živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám. Dôvodom bolo rozdelenie JRD... na viac subjektov podľa zákona č. 162/1990 Zb. a nápočet transformovaných podielov aj na pôdu získanú medzi sektorovými prevodmi.

Z   uvedeného teda vyplýva,   že   navrhovateľka v 1/   rade na tomto jednaní   žiadnu kvalifikovanú výzvu nepredniesla a teda aj vyjadrenie povinných osôb o odmietnutí vydať živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám je vo všeobecnej rovine.

Vychádzajúc   zo   zákonných   ustanovení,   na   ktoré   súd   prvého   stupňa   v   dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal, si navrhovatelia mohli svoje nároky voči povinným osobám uplatniť do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o určení povinných osôb, ktoré nadobudlo právoplatnosť 04. 01. 1995, t. j. do 04. 07. 1995. Nesplnenie tejto podmienky má za následok prekluziu práva, ku ktorej musí súd prihliadnuť z úradnej moci.

Pre samotné uplatnenie nároku „Zákon o pôde“ neustanovuje konkrétne požiadavky a nepredpisuje ani určitú formu, ako správne uvádza navrhovateľka v 1/ rade vo svojom odvolaní. Keďže ale ide o jednostranný právny úkon, musí tento spĺňať základné podmienky stanovené   pre   platnosť   právnych   úkonov   v   ustanoveniach   §   37   a   nasl.   Občianskeho zákonníka.

Dôkazné   bremeno   v   tomto   smere   zaťažovalo   navrhovateľov.   Právny   úkon navrhovateľov, na ktorý poukazujú (jednanie na RPIS MP SR Nitra dňa 03. 02. 1995) postráda   určitosť   a   zrozumiteľnosť,   pričom   nie   je   dodržaná   ani   ústna   forma   právneho úkonu, keď pri tomto jednaní navrhovateľka v 1/ rade vyjadrila iba nesúhlas s rozhodnutím RPIS MP SR a s výsledkom odvolacieho konania – rozkladu konaného na Ministerstve pôdohospodárstva SR Bratislava. Navrhovatelia nepreukázali, že by boli povinné osoby vyzvali na náhradu za živý a mŕtvy inventár, keď žiadnym právnym úkonom nešpecifikovali náhrady   za   aký   živý   a   mŕtvy   inventár,   v   akom   rozsahu   a   voči   komu   sa   domáhajú.   Je nevyhnutné,   aby   spoznanie   vôle   bolo   prístupné   osobám,   ktorých   sa   majú   zamýšľané následky   týkať   ako   účastníkov   právneho   pozemku,   ktorý   sa   má   týmto   prejavom   vôle založiť.»

Podstatou sťažnosti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 dohovoru je tvrdenie sťažovateľky o ústavne nekonformnom výklade ustanovení zákona   č.   229/1991   Zb. krajským súdom   v súvislosti   s posúdením „Zápisu z jednania“ oprávnených   osôb   vo   veci   vydania   náhrady   za   živý   a   mŕtvy   inventár z 3. februára 1995 (ďalej len „zápis z rokovania“) ako kvalifikovanej výzvy na poskytnutie náhrady podľa § 20 zákona č. 221/1991 Zb.

Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že vyzvala povinné   subjekty   na   vydanie   náhrady   za   mŕtvy   a   živý   inventár,   o   čom   svedčí   zápis z rokovania,   zdôrazniť,   že   je   v   ňom   uvedené: „Jednanie   otvoril   Ing.   F..   Prítomných oboznámil s rozhodnutím RPIS MP SR a výsledkom odvolacieho konania – rozkladom... K uvedenému sa vyjadrila Ch. – oprávnená osoba. Nesúhlasila s uvedeným rozhodnutím.“.

Na   návrh   sťažovateľky   Regionálna   pozemková   a   informačná   služba Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky v Nitre rozhodnutím č. 9/94/102 z 20. júna 1994 (ďalej len „rozhodnutie“) podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodla, že povinnou osobou na poskytnutie náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. sú „Poľnohospodárske   družstvo   U.,   Poľnohospodárske   družstvo   R...,   Poľnohospodárske družstvo L., Poľnohospodárske družstvo R..., PD K., PD C...“. Sťažovateľka s uvedeným rozhodnutím nesúhlasila a podaným rozkladom sa domáhala jeho zmeny tak, aby povinnou osobou na poskytnutie náhrady za živý a mŕtvy inventár bol Š. m. Z.. O rozklade rozhodlo Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím č. 8813/1994-410 zo 14. októbra 1994 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“) tak, že rozklad zamietlo. Sťažovateľka následne rozhodnutie ministerstva napadla návrhom na obnovu konania o určenie povinnej osoby, ktorý bol zamietnutý.

Ústavný súd zo zápisnice o pojednávaní konanom 13. augusta 2007 na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 148/07 zistil, že právna zástupkyňa sťažovateľky na tomto pojednávaní vyjadrila názor, že 6 subjektov, ktoré sa rokovania 3. februára 1995 zúčastnili, žaluje iba z opatrnosti, pričom všetky dôkazy nasvedčujú tomu, že živý a mŕtvy inventár sa nachádza u právneho predchodcu Š. m. Z. (teda subjektu, ktorý sa na rokovaní 3. februára 1995 nezúčastnil).

Vzhľadom na to, že v § 20 zákona č. 229/1991 Zb. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý   sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že výzva na vydanie náhrady by v   okolnostiach   danej   veci   nemusela   obsahovať   výšku   požadovanej   náhrady,   a   to s prihliadnutím   na   existenciu   rozhodnutia   ministerstva.   Takáto   požiadavka   sa   javí   ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel.

Ústavný   súd   však   musí   zároveň   konštatovať,   že   pokiaľ   je   v   zápise   o   rokovaní uvedené,   že   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba   nesúhlasila   s   rozhodnutím   ministerstva, týmto postojom iba opätovne vyjadrila svoj názor, že nepovažuje 6 subjektov, ktoré sa rokovania 3. februára 1995 zúčastnili, za osoby povinné na vydanie náhrady za mŕtvy a živý inventár, pričom je potrebné zdôrazniť, že to nebol iba ojedinelý prejav sťažovateľky, ale názor, ktorý prezentovala opakovane, a to aj počas konania na okresnom súde.

Právny   úkon   je   prejav   vôle   smerujúci   k   vzniku,   zmene   alebo   zániku   tých   práv a povinností,   ktoré   právne   predpisy   s   takýmto   prejavom   spájajú.   Vyjadrenie   nesúhlasu sťažovateľky s rozhodnutím ministerstva nie je možné po obsahovej stránke považovať za taký   právny   úkon,   ktorý   vyjadruje   vôľu   sťažovateľky,   aby   jej   bola   vydaná   náhrada za mŕtvy a živý inventár konkrétnymi osobami, a to ani v prípade, ak bol prezentovaný za účasti všetkých povinných subjektov.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s   názorom   krajského   súdu,   že sťažovateľka na rokovaní 3. februára 1995 žiadnu kvalifikovanú výzvu nepredniesla, keď neuviedla, proti komu sa nároku na vydanie náhrady domáha.

S poukazom na uvedené je ústavne akceptovateľný aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s ďalším obsahom zápisu z rokovania, ktorý je podľa sťažovateľky dôkazom o výzve šiestim povinným subjektom na vydanie náhrady za mŕtvy a živý inventár, keď uviedol,   že   vyjadrenie   povinných   osôb   o   odmietnutí   vydať   živý   a   mŕtvy   inventár oprávneným osobám je iba vo všeobecnej rovine.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych názorov všeobecných súdov.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že bolo porušené jej základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keď „... spochybňovaním, že došlo k uplatneniu na vydanie náhrady voči   odporcom   sa   postavili   na   stranu   odporcov,   nakoľko   zo   zápisu   z   jednania dňa 03. 02. 1995 je nepochybné, že odporcovia... odmietli vydať živý a mŕtvy inventár... Odporcovia si boli počas celého konania vedomí, že došlo k uplatneniu náhrady zo strany sťažovateľky... túto skutočnosť počas celého konania nenamietali...“, ústavný súd uvádza:

Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Podľa § 120 ods. 3 OSP ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Ústavný súd po preštudovaní spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 148/2007 konštatuje, že ani jeden zo subjektov   odporcov, ktorí boli prítomní na rokovaní 3. februára 1995, nikdy   zhodne   so   sťažovateľkou   netvrdili,   že   boli   na   vydanie   náhrady   za   mŕtvy   a   živý inventár   sťažovateľkou   na   rokovaní   3.   februára   1995   vyzvaní.   Naopak,   odporcovia   sa bránili spochybňovaním samotnej právoplatnosti rozhodnutia ministerstva, čo samo osebe vylučuje   tvrdenie   sťažovateľky,   že   odporcovia   si   boli   vedomí,   že   došlo   k   uplatneniu náhrady. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že pochybnosti o právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   vyslovovala   aj   sťažovateľka,   čo vyplýva aj z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 135/2010-893 z 31. marca 2011.

Pokiaľ   všeobecné   súdy   vyzvali   sťažovateľku,   aby   preukázala,   že   povinné   osoby vyzvala   na   vydanie   náhrady   za   mŕtvy   a   živý   inventár,   táto   výzva   bola   iba   výzvou na unesenie dôkazného bremena sťažovateľky a v žiadnom prípade ju nemožno hodnotiť ako porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené neboli.

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu a priznať jej primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené neboli, jej uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014