znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 169/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a   Petra   Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť I. D., bytom S., zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 26. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 29/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. D. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 26. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 29/2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. I. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 € (slovom štyristo eur), ktoré   j e   Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. I. D.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktorú   j   e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť na účet Mgr. D. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 169/2013-8 z 13. marca 2013 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť I. D. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na urýchlené rozhodnutie   o   zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 26. apríla 2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   29/2011.   V   časti   namietajúcej porušenie označených   práv   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Tos 81/2012 bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1,2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138   písm.   a)   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   bol   v   čase   prijatia   sťažnosti   stíhaný väzobne z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba)   a   väzba   začala   plynúť   26.   novembra   2009.   Sťažovateľ   opakovane   podával bezúspešne žiadosti   o prepustenie z väzby, bolo rozhodované o predĺžení lehoty väzby a v čase podania sťažnosti ústavnému súdu vec bola v štádiu konania pred okresným súdom.

3. Dňa 26. apríla 2012 podal sťažovateľ na hlavnom pojednávaní okresného súdu žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola v tento deň uznesením zamietnutá a súčasne bola zamietnutá   aj   žiadosť   o   nahradenie   väzby   písomným   sľubom.   Sťažovateľ   priamo na hlavnom   pojednávaní   zahlásil   proti   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   písomne   odôvodnil 29. apríla 2012. Okresný súd predložil spisový materiál krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti   až 20.   júna   2012,   teda   takmer   2   mesiace   po   podaní   sťažnosti.   O   sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 krajský súd tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

4. Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že,,... okresný súd aj krajský súd nerozhodli o žiadosti o prepustenie z väzby urýchlene a tým porušili jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Lehoty, v ktorých súdy rozhodovali nemožno považovať za urýchlené konanie s poukazom na absolútnu prioritu rýchlosti tohto konania.   Najmä   takmer   dvojmesačné   váhanie   so   zaslaním   spisu   na   rozhodnutie   je neospravedlniteľné.   Tým   súdy   obidvoch   inštancií   znemožnili   sťažovateľovi   periodickú kontrolu dôvodnosti pozbavenie osobnej slobody...

Okresný súd o žiadosti sťažovateľa prezentovanej na pojednávaní 26. apríla 2012 rozhodol toho istého dňa uznesením. Okresný súd doručil sťažovateľovi rozhodnutie, ktorým žiadosti   sťažovateľa   nebolo   vyhovené   až   17.   mája   2012,   teda   po   22   dňoch.   Napriek okamžitému zasťažovaniu a odôvodneniu sťažnosti po predloženie spisu druhostupňovému súdu   uplynulo   od   rozhodovania   56   dní.   Celková   doba,   počas   ktorej   sa   trestná   vec sťažovateľa nachádzala v dispozícii okresného súdu, predstavuje   danom prípade 56 dní. Už samotné takéto zistenie je postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu okresného súdu v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.“.  

II.

5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 15. apríla 2013 uviedla takéto skutočnosti:

•,,Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   26.4.2012   požiadal   obžalovaný   D. o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby písomným sľubom.

• Na hlavnom pojednávaní bol obžalovaný k žiadosti vypočutý a zároveň bola jeho žiadosť zamietnutá a písomný sľub súd neprijal.

• Dňa 26.4.2012 dala predsedníčka senátu pokyn na predloženie spisu   vyššej súdnej úradníčke (VSÚ)   na prípravu uznesenia o zamietnutí žiadosti a na vypracovanie uznesenia o tlmočnom.

• 2.5.2012 bolo vypracované uznesenie.

• 11.5.2012   uznesenie   prevzala   krajská   prokuratúra,   16.5.2012   obžalovaný a 17.5.2012 obhajca.

• 11.5.2012 spis predložila tajomníčka senátu VSÚ na ďalší postup (príprava predkladacej správy pre krajský súd).

• 14.5.2012 bolo vypracovaných 7 uznesení o svedočnom (svedkovia z C.). • 19.6.2012   sa   konalo   hlavné   pojednávanie   a   nakoľko   predsedníčka   senátu zistila, že spis ešte nebol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti bol daný pokyn na predloženie spisu krajskému súdu.

• 20.6.2012 bol predložený spis krajskému súdu

• 26.6.2012 bola krajským súdom sťažnosť obžalovaného zamietnutá.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   bolo rozhodnuté bez meškania a vzhľadom na potrebu vykonania ďalších úkonov vo veci bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného, ktorý taktiež rozhodol bez meškania. Podľa názoru súdu 56 dní nie je neúmerná dĺžka rozhodovania a nebola preukázaná ani žiadna ujma, ktorú obžalovaný vo svojej sťažnosti uvádza.

Súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ďalšieho pojednávania.“  

6. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu listom z 26. apríla 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej uviedol, že 9. apríla 2013 bol po 41 mesiacoch väzby prepustený na slobodu.

7. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.   Po   posúdení   sťažnosti,   jej   príloh   a   vyjadrenia   k   sťažnosti   dospel   ústavný   súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04). Ústavný súd zároveň judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 224/03, I. ÚS 34/04).

10. Podstatou sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd nepostupoval pri rozhodovaní o jeho väzbe urýchlene, keď jeho sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustení z väzby zahlásenú 26. apríla 2012 a písomne odôvodnenú 29. apríla 2012 predložil na rozhodnutie sťažnostnému súdu až 20. júna 2012. Táto doba zodpovedajúca takmer dvom mesiacom podľa názoru sťažovateľa nezodpovedá požiadavkám, ktoré vo vzťahu k rýchlosti rozhodovania o väzbe obsahujú ústava a dohovor.

11. Ústavný súd si pre účely posúdenia dôvodnosti sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu,   z   ktorého   vyplývajú   časové   súvislosti   rozhodovania   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby z 26. apríla 2012 tak, ako ich vo vyjadrení k sťažnosti prezentovala aj predsedníčka   okresného   súdu   (bod   5   odôvodnenia   tohto   nálezu).   Navyše,   ústavný   súd zo spisu zistil, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 9. apríla 2013 prepustený z väzby, ktorá bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť v deň jeho vyhlásenia. Za týchto okolností prislúchalo ústavnému súdu   posúdiť,   či   dĺžka   konania   a   rozhodovania   okresného   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa z 26. apríla 2012 zodpovedala požiadavkám čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

12.   V   prípade   sťažovateľa   je   potrebné   zvýrazniť,   že   v   čase   podania   predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby bol vo väzbe držaný už dva roky a takmer 5 mesiacov, pričom súd o jeho žiadosti rozhodol v deň jej podania priamo na hlavnom pojednávaní. Následne bolo predmetné uznesenie písomne vyhotovené (v priebehu asi jedného týždňa) a expedované prokurátorovi, obžalovanému a jeho obhajcovi (v priebehu ďalších približne dvoch   týždňov).   Aj   keď   doručovanie   predmetného   uznesenia   trvalo   dlhšie,   ako   býva zvykom (a to bez relevantnej príčiny na strane sťažovateľa, ktorý bol vo väzbe či obhajcu, ktorý   si   uznesenie   prevzal   ihneď),   až   po   tento   moment   vyhodnotil   ústavný   súd rozhodovanie a následný postup okresného súdu stále ako ústavne konformný.

13.   Nielen   ústavný   súd,   ale   aj   štrasburské   orgány   ochrany   práv   zdôrazňujú,   že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať   a   vykladať   v   závislosti   od   podmienok   a   okolností   každej   konkrétnej   veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (napríklad   III.   ÚS   255/03,   III.   ÚS   345/06, II. ÚS 353/06).

14. Vychádzajúc z uvedených judikatórnych záverov a ich aplikáciou na súdenú vec nemohol dospieť ústavný súd k inému záveru, ako je ten, že postup okresného súdu bol v zrejmom   rozpore   s   požiadavkou   na   prednostné   a   urýchlené   rozhodovanie   o   žiadosti o prepustenie z väzby. Úloha okresného súdu pri rozhodovaní v sťažovateľovej veci totiž nebola   splnená   vyhlásením   uznesenia,   jeho   písomným   vyhotovením   a   ani   následným doručením stranám trestného konania. Vzhľadom na podanú sťažnosť, o ktorej mal okresný súd vedomosť už v deň vyhlásenia napadnutého uznesenia (26. apríla 2012) a ktorá bola písomne odôvodnená 29.   apríla   2012,   bolo povinnosťou   okresného   súdu   urýchlene vec predložiť na rozhodnutie o sťažnosti sťažnostnému (krajskému) súdu. Okresný súd však túto povinnosť (ktorej korelujú práva obžalovaného podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru) nesplnil, a namiesto toho, aby urýchlene predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu, rozhodoval o tlmočnom a svedočnom, ktoré z hľadiska požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie väzobných vecí nemožno priorizovať pred rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby a pred rozhodnutím o sťažnosti proti takémuto rozhodnutiu. Okresný súd   predložil   spis   sťažnostnému   súdu   až   20.   júna   2012,   čo   je in   concreto ústavne neprijateľné a neospravedlniteľné, pretože toto obdobie trvajúce viac ako jeden mesiac, počas   ktorého   spis   obsahujúci   napadnuté   uznesenie,   doručenky   od   strán   a   sťažnosť obžalovaného ,,ležali“ na okresnom súde, nemožno považovať za primerané. Okrem dosiaľ uvedeného   pomalým   postupom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   zbavený   aj   možnosti opakovať   svoju   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   v   periodických   lehotách   vyplývajúcich zo zákona,   lebo táto   možnosť   je viazaná na právoplatné   rozhodnutie   o   predchádzajúcej žiadosti.

15. Ústavný súd preto dospel k záveru, že okresný súd tým, že nekonal urýchlene, ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   zasiahol   do   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   mu z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

16.   Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume   800   €.   S   prihliadnutím   na   dĺžku   obdobia,   počas   ktorého   nebolo   právoplatne rozhodnuté o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby, a na skutočnosť,   že samotné deklarovanie   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   nebolo   dostačujúce,   ústavný   súd považoval za primerané sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovieť v rozsahu sumy 400 €. V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú, avšak zásah do označených práv obvineného podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nebol natoľko   intenzívny,   aby   odôvodňoval   priznanie   celej   žiadanej   sumy   finančného zadosťučinenia.

17. Ústavný súd napokon rozhodol   aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu v sume 269,58 € za dva úkony právnej služby. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 127,16 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon   právnej   služby   sumu   7,63   €.   Náhrada   trov   konania   bola   preto   priznaná   spolu v celkovej sume 269,58 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť sumu na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013