znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 169/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   L.,   K.,   zastúpeného   Mgr. T.   H.   advokátom   a konateľom spoločnosti I., s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 239/2010-160 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 faxom doručená a 21. marca 2011 písomne doplnená sťažnosť Ing. J. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. T. H. advokátom a konateľom spoločnosti I., s. r. o., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 239/2010-160 zo 16. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «1.   Krajský   súd...   rozsudkom   zo...   16.   december   2010,   č.   k.   4Co/239/2010-160, čiastočne   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   zo...   26.   júna   2007,   č.   k. 19C/304/2000-101,   ktorým   ma   súd   prvého   stupňa   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi...   sumu 30 618 Sk.

2. Rozsudok Krajského súdu... v celom rozsahu napádam touto sťažnosťou, pričom tvrdím,   že   ma   ukracuje   na   mojich   ústavných   právach,   pretože   odvolací   súd   sa nevysporiadali   s mojou   argumentáciou   obsiahnutou   v mojich   vyjadreniach pred   súdom prvého stupňa a v odvolaní.

3.   V   prvom   rade   sa   súdy   dostatočne   nezaoberali   mnou   vznesenou   námietkou premlčania žalobcom uplatneného nároku. Mám za to, že v prípade, ak by aj žalobcom uplatnený   nárok   bol   dôvodný,   dvojročná   premlčacia   doba   začala   pre   jednotlivé   sumy zodpovedajúce žalobcom nezrazených preddavkov na daň plynúť nasledujúci deň po výplate alebo pri pripísaní mzdy v prospech môjho účtu a uplynula najneskôr dňom 31. január 2000...

4.   Súčasne   súdy   nedostatočne   a   nesprávne   vyhodnotili   skutočnosti,   vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Žalobca ako zamestnávateľ, t. j. platiteľ príjmu neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení platnom a účinnom pre zdaňovacie obdobie v roku 1997 (ďalej len „zákon“), a to najmä nezahrnul do základu dane z príjmov zo závislej činnosti všetky príjmy {aj nepeňažné) podľa zákona, nezrazil preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti zo zdaniteľnej mzdy v správnej výške   a   tieto   preddavky   na   daň   z   príjmov   zo   závislej   činnosti   a   funkčných   požitkov v správnej   výške   a   v   zákonom   stanovenom   termíne   neodviedol   správcovi   dane.   Táto skutočnosť je významná najmä z dôvodu, že nepeňažné plnenie, ktoré spočívalo v užívaní bytu, mi bolo poskytované na základe platnej a účinnej zmluvy o nájme bytu uzatvorenej dňa   27.   marca   1997   medzi   právnym   predchodcom   žalobcu   ako   prenajímateľom a zamestnávateľom a mnou ako nájomcom. Teda zamestnávateľ odo dňa vzniku nájmu vedel o poskytovaní nepeňažného plnenia v môj prospech... ktoré bol povinný zahrnúť do základu dane z príjmov zo závislej činnosti...

5. V danej veci súdy bez bližšieho odôvodnenia v rozsudkoch vec nesprávne právne posúdili,   keď   uzavreli,   že   som   povinný   plniť   žalobcovi,   a   to   titulom   bezdôvodného obohatenia   podľa   §   454   Občianskeho   zákonníka   č.   40/1964   Zb.   v   znení   neskorších predpisov,   ktoré   som   mal   získať   na   úkor   žalobcu   tým,   že   žalobca   zaplatil   „za   mňa“ správcovi dane sumu vo výške 30 618 Sk s príslušenstvom na základe platobného výmeru, ktorým   správca   dane   dodatočne   predpísal   žalobcovi   zaplatenie   nedoplatku   na   dani z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkoch za rok 1997...

6...   V   súdmi   prejednávanom   prípade...   chýba   priama   povinnosť   dlžníka (zamestnanca) plniť správcovi dane (veriteľovi)... Na základe uvedeného možno uzavrieť, že porušenie   povinnosti   uloženej   žalobcovi,   resp.   jeho   právnemu   predchodcovi   daňovými právnymi predpismi, a to zraziť preddavky na daň v správnej výške a odviesť ich správcovi dane   včas,   nemôže   založiť   vznik   zodpovednosti   za   bezdôvodné   obohatenie   daňovníka (zamestnanca)   na   úkor platiteľa dane (zamestnávateľa),   keď daňovník   nemôže žiadnym spôsobom   ovplyvniť   plnenie   uvedených   povinností   platiteľom   dane;   povinnosť   zrážok evidentne nie je povinnosťou zamestnanca...

9.   Zákonodarca   počítajúc   z   uvedenými   situáciami   výslovne   upravil   v   ustanovení § 40j   ods.   2   zákona   možnosť   dodatočného   zrazenia   dane   platiteľom   dane   daňovníkovi, pričom stanovil, že v prípade, ak platiteľ dane nezrazil u daňovníka preddavok v určenej výške, môže daň dodatočne zraziť za uplynulé zdaňovacie obdobie najneskôr do 31. marca nasledujúceho   roka.   V   tomto   prípade   najneskôr   do   31.   marca   1998.   Táto   lehota   má charakter prepadnej (prekluzívnej) lehoty s uplynutím, ktorej je spojený zánik akéhokoľvek nároku na dodatočne zrazenie dane platiteľom dane daňovníkovi. Naviac uvedené pravidlo má aj výrazný súkromnoprávny presah, práve čo do vzťahu platiteľa dane a daňovníka v prípade možnosti dodatočného zrazenia dane, keď jasne a zrozumiteľne stanovuje zánik nároku,   čo   vylučuje   akúkoľvek   možnosť   vzniku   bezdôvodného   obohatenia   na   strane zamestnanca   ako   daňovníka,   v   prípadoch   keď   je   platiteľ   dane   neskôr   správcom   dane donútený   daň   zaplatiť.   V   súvislosti   s   takto   platiteľom   dane   na   základe   dodatočného predpisu   zaplatenou   sumou   je   potrebné   uviesť,   že   zaplatená   suma,   čo   do   výšky zodpovedajúca   nezrazeným   preddavkom   na   daň   už   má   aj   povahu   určitej   sankcie   pre zamestnávateľa; k uvedenému záveru možno dôjsť výkladom ustanovenia § 68 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v spojení s ustanoveniami § 40j, ktorého nadpis v znení „Zodpovednosť platiteľov dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov“ napovedá o účele uvedených ustanovení.

10. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že uplynutím 31. marca 1998   zanikla   aj   povinnosť   zamestnanca   strpieť   zrážky   preddavkov   na   daň   zo   svojich príjmov, a ak v období po 31. marci 1998 žalobca zaplatil správcovi dane nedoplatok dane na základe dodatočného predpísania dane plnil len svoju povinnosť. Uvedené bez ďalšieho vylučuje aplikáciu § 454 Občianskeho zákonníka...

11.   Dodatočným   zaplatením nedoplatku dane   žalobcom nemohol   a ani   nevznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z mojej strany. Nakoľko povinnosť zrážať preddavky na daň a tieto v správnej výške odvádzať správcovi dani ukladajú daňové predpisy jedine platiteľovi dane, v tomto prípade žalobcovi, a teda ak platiteľ dane zaplatil správcovi dane dodatočne predpísanú daň, bol tak povinný urobiť lebo si plnil iba svoju povinnosť   vyplývajúcu   mu   z   ustanovenia   §   68   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   v   znení   neskorších   predpisov,   nakoľko   dodatočne   predpísaná   daň   mu   bola predpísaná,,k priamemu plateniu“...

12.   Na   uvedenom   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   právo   správcu   dane   dodatočne vyrubiť   daň   sa   voči   daňovému   dlžníkovi,   v   tomto   prípade   platiteľovi   dane,   premlčí uplynutím troch rokov od konca roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť...»

Sťažovateľ cituje časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Naviac z vykonaného dokazovania   nepochybne   vyplynulo,   že   žalobca   ako   platiteľ   dane,   správcovi   dane, daňovému orgánu uhradil dňa 10. 5. 1999 na základe ním vyššie uvádzaného vydaného výmeru, aj keď podľa zákona č. 286/1992 Zb. v znení neskorších predpisov platnom do 31. 12. 1999 takúto povinnosť nemal, lebo už žalovanému nevyplácal pôžitky a rozhodne túto povinnosť už mal v tomto čase žalovaný ako daňovník (§ 40ch ods. 8). Žalobca splnil za žalovaného jeho dlh, hoci podľa zákona plniť nemal a plnil za žalovaného to, čo mal plniť žalovaný   ako   daňovník.“,   pričom   v sťažnosti   ďalej   uvádza: „...   odvolací   súd   poprel existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu... ktorým správca dane   uložil   povinnosť   priamo   žalobcovi,   pričom   pre   právoplatné   rozhodnutia   platí prezumpcia správnosti. Len na okraj uvádzam, že uvedené rozhodnutie správcu dane nebolo zrušené, žalobca sa voči tomu rozhodnutiu nijakým právne relevantných spôsob nebránil a v konečnom dôsledku ma o takomto rozhodnutí ani neupovedomil a neumožnil, aby som sa voči takémuto rozhodnutiu účinne bránil sám v mene správcu, práve naopak povinnosť uloženú rozhodnutím správcu dane v dobrovoľne splnil. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 40ch   ods.   8   zákona   odvolacím   súdom   uvádzam,   že   toto   ustanovenie   sa   na   danú   vec nevzťahuje.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4Co/239/2010   porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   16.   decembra   2010,   č.   k. 4Co/239/2010-160,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajského   súdu   v   Košiciach   na   nové prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Krajský   súd v Košiciach   povinný   vyplatiť   priamo   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu je arbitrárny, keďže nedáva odpoveď na otázky, ktoré v konaní nastolil sťažovateľ.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19 C 304/2000-101 z   26.   júna   2007   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť žalobcovi OTP Banka Slovensko, a. s., 30 618 Sk s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia a 1 224 Sk trovy konania. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009. Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 35/2010-32 z 3. júna 2010 (ďalej len „nález ústavného   súdu“)   vyslovil   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009, pričom ústavný súd napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Vyslovenie porušenia uvedených základných a iných práv odôvodnil ústavný súd v relevantnej časti nálezu takto: «Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa iba v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu bez toho, aby vzhľadom na predmet konania, ktorým bolo rozhodnutie o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo i len uviedol príslušné   ustanovenie   Občianskeho   zákonníka   upravujúceho   otázku   bezdôvodného obohatenia,   ktoré   na   daný   prípad   aplikoval.   Občiansky   zákonník   upravuje   viacero skutkových   podstát   bezdôvodného obohatenia,   a to   v § 451 a § 454,   pričom   v   danom prípade sa iba z rozhodnutia okresného súdu možno dozvedieť, že na daný prípad bolo aplikované ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten,   za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Uvedená skutková podstata bezdôvodného obohatenia je naplnená za predpokladu, že ten, kto plnil veriteľovi, sám túto povinnosť nemal, ale plnil namiesto dlžníka, ktorému tento dlh voči veriteľovi vznikol, či už zo zákonného alebo zmluvného záväzku. Dôsledkom takéhoto plnenia je, že prijatím plnenia veriteľom od osoby odlišnej od dlžníka zanikol aj dlh dlžníka voči veriteľovi.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, žeby sa krajský súd, ktorý dospel   k   záveru   o naplnení   uvedenej   skutkovej   podstaty   bezdôvodného   obohatenia, vysporiadal aj s príslušnými ustanoveniami s vecou súvisiaceho zákona o dani z príjmov. Krajský súd sa zaoberal tým, že aj príjem z prenájmu služobného bytu sa považuje za príjem, ktorý podlieha zdaneniu daňou z príjmu podľa zákona o dani z príjmov, čo v danom prípade aj podľa sťažovateľa nebolo sporným. Spornou bola otázka, kto mal voči správcovi dane postavenie daňového dlžníka, a teda či žalobca (platiteľ dane) plnil správcovi dane „svoj dlh“, alebo či plnil dlh sťažovateľa (daňovníka), a teda namiesto neho. V tomto smere sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu javí ako nedostatočné.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   síce   neznamená,   že   súd   musí   dať   podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé iba stotožnenie sa krajského súdu s názorom okresného súdu, avšak bez toho, aby krajský súd toto svoje stanovisko zdôvodnil aj ústavne konformnými dôvodmi. Inými slovami, z rozsudku krajského súdu ani v spojení s rozsudkom okresného súdu nie sú dostatočne zrejmé dôvody, na základe ktorých krajský súd ustálil, že na strane žalovaného sťažovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vydať, a teda, že   boli   naplnené   znaky   skutkovej   podstaty   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   454 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd   dospel   k záveru,   že rozsudok krajského   súdu sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 je zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný, a teda ním bolo porušené základné právo a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.»

Po   zrušení   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   289/2007   z   12.   marca   2009 nálezom ústavného súdu o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu krajský súd opätovne   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   4   Co 239/2010-160 zo 16.   decembra   2010   tak,   že rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 30 168 Sk istiny a v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok okresného súdu a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu „Vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, keďže žalobca ako zamestnávateľ, t. j. platiteľ príjmu, neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 286/1992 Zb. v znení platnom a účinnom pre zdaňovacie obdobie roku 1997, t. j. najmä nezahrnul do základu dane z príjmov zo závislej činnosti všetky príjmy, podľa zákona nezrazil preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti zo zdaniteľnej mzdy v správnej výške a tieto preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov v správnej výške a v zákonom stanovenom termíne neodviedol správcovi dane.

Táto skutočnosť je významná najmä z dôvodu, že nepeňažné plnenie, ktoré spočívalo v   užívaní   bytu...,   bolo   poskytované   na   základe   platnej a účinnej   zmluvy   o   nájme   bytu uzatvorenej dňa 27. marca 1997 medzi právnym predchodcom žalobcu ako prenajímateľom a   ním   ako   nájomcom,   teda   zamestnávateľ   do   dňa   vzniku   nájmu   vedel   o   poskytovaní nepeňažného plnenia v jeho prospech, ktorý bol povinný zahrnúť do základu dane z príjmov zo závislej činnosti.

V ďalšom poukázal na to, že súd nesprávne posúdil vec, keď uzavrel, že je povinný zaplatiť žalobcovi uplatňovanú sumu titulom bezdôvodného obohatenia, keďže porušenie povinnosti   uloženej   žalobcovi   resp.   jeho   právnemu   predchodcovi,   daňovými   predpismi podľa § 40f, 40j, ods. 2 zák. č. 286/1992 Zb., resp. podľa § 5 ods. 3 zák. č. 511/92 Zb. zákona   o   správe   dani   (§   68   a   §   56   ods.   4)   a   to   povinnosti   zraziť   preddavky   na   daň v správnej výške a odviesť ich správcovi dane, včas nemôže založiť vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie daňovníka na úkor platiteľa dane, keď daňovník nemôže žiadnym spôsobom   ovplyvniť   plnenie   uvedených   povinností   platiteľom   dane.   Naviac   o   nesplnení uvedených povinností platiteľom dane a s tým súvisiacim dodatočným predpísaním dane nemal žalovaný žiadnu vedomosť a dozvedel sa o tom až potom, čo bola podaná žaloba vo veci. Naviac, ak platiteľ dane nezrazil u daňovníka preddavok v určenej výške, môže daň dodatočne zraziť za uplynulé zdaňovacie obdobie najneskôr do 31. marca nasledujúceho roka, teda v prejednávanom prípade najneskôr do 31. marca 1998, čo nepochybne vyplýva z ustanovenia § 40j ods. 2 z. č. 286/1992 Zb..

Táto lehota má charakter prekluzívnej lehoty, s uplynutím ktorej je spojený zánik akéhokoľvek nároku na dodatočné zrazenie dane platiteľom dane daňovníkovi a na tom nič nemení ani skutočnosť, že právo správcu dane dodatočne vyrubiť daň sa voči daňovému dlžníkovi, v tom prípade platiteľovi dane premlčí uplynutím troch rokov od konca roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo hlásenie alebo v ňom vznikla daňová povinnosť. Teda dodatočným zaplatením nedoplatku dane Žalobcu nemohol a ani nevznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z jeho strany.

Žalobca si teda plnil iba svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 68 z. č. 511/1992 Zb. o správe   daní   a   poplatkov,   nakoľko   dodatočne   predpísaná   daň   mu   bola   predpísaná k priamemu   plateniu,   čo   znamená,   že   takto   dodatočne   predpísaná   daň   žalobcovi   sa považuje za daň nezaplatenú žalobcom a nie za daň nezaplatenú žalobcom za daňovníka, t. j. za žalovaného. Naviac zotrval na vznesenej námietke premlčania tak, ako ju uviedol v podaní zo dňa 20. 6. 2007, keďže premlčacia lehota podľa neho uplynula najneskôr 31. januára 2000.“.

Z   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   v   ktorej   sa   krajský   súd vysporiadava s odvolaním sťažovateľa, vyplýva: „S poukazom na závery nálezu Ústavného súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí vytkol Krajskému súdu v Košiciach arbitrážnosť jeho postupu v odvolacom konaní a nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, odvolací súd k odvolacím námietkam sústredeným v odvolaní žalovaného uvádza:

Predmetom   konania   v predmetnej veci   je   Žalobcom uplatnený nárok na   vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 O. z., ku ktorému došlo v súvislosti so zvýhodneným užívaním   služobného   bytu   žalovaného,   vykonávajúceho   funkciu   člena   Predstavenstva právneho   predchodcu   žalobcu   (I.   a.   s.),   na základe   ktorého vznikla   zákonná   povinnosť žalovaného (daňovníka) zaplatiť daň. Žalobca ako platca dane porušil svoju povinnosť pri vyberaní a platení dane z príjmu zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov, preto mu bol daňovým   úradom   vyrubený   dodatočný   predpis   na   dani   platobným   výmerom   Daňového úradu B. 600/220/46254/ZČ/99/Str zo dňa 28. 4. 1999 podľa § 40r zák. č. 28671992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý aj zaplatil dňa 20. 5. 1999 v pomernej sume pripadajúcej na žalovaného, ktorá predstavuje uplatňovanú sumu v konaní.

Takýmto plnením žalobcu potom došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 454 O. z. na strane žalovaného, keďže žalobca použitím svojich finančných prostriedkov plnil za žalovaného, čo podľa práva mal plniť sám. Takúto povinnosť platiť daň mal daňovník, v predmetnom   prípade   žalovaný   a   žalobca   bol   len   v   pozícii   platiteľa   dane,   ktorý   mal zákonnú povinnosť odviesť daň.

Žalovaný   spochybňoval   dôvodnosť   uplatňovaného   nároku   citáciou   platných ustanovení zákona o daniach z príjmov, resp. zákona o správe dane a poplatkov porušením povinností zo strany žalobcu, z čoho vyvodzoval, že on ako daňovník nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť plnenie uvedenej povinnosti platiť dane a naviac o nesplnení takýchto povinností platiteľom dane správcovi dane ako daňovník ani nemal vedomosť s tým, že v tejto   súvislosti   zdôraznil   právnu   úpravu   uvedenú   v   ustanovení   §   40j   ods.   2   zák. č. 286/1990 Z. z. účinnom pre zdaňovacie obdobie v roku 1997. Poukázal aj na vznesenú námietku   premlčania,   keďže   premlčacia   doba   podľa   jeho   názoru   uplynula   najneskôr 31. januára 2000.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalovaného, že predmetom konania vo veci je žaloba na plnenie, teda na vydanie (zaplatenie) bezdôvodného obohatenia podľa §   454   O.   z.,   teda   plnenie   zo   záväzkovo-právneho   vzťahu   (majetkového   vzťahu, občianskoprávneho vzťahu) aký má na mysli ustanovenie § 1 O. z. (§ 489) a nie vzťahu administratívneho, teda vzťahu medzi daňovým orgánom Štátu a platiteľom dane.

Bezdôvodné obohatenie v Občianskom zákonníku je totiž definované ako záväzkovo- právny   vzťah   medzi   tým,   kto   sa   na   úkor   iného   obohatil   a   tým,   na   úkor   koho   došlo k bezdôvodnému obohateniu.

Záväzok z bezdôvodného obohatenia vznikne iba vtedy, ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatil). Predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových   hodnôt   jedným   subjektom,   a   to   na   úkor   iného,   v majetkových   pomeroch, ktorého sa táto zmena prejavila; ujma jedného je v podstate dôsledkom obohatenia iného. Pri   úvahe   o   povahe   konkrétneho   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   je   potrebné vychádzať   z   obsahu   tohto   vzťahu   a   zo   vzájomného   postavenia   jeho   účastníkov. Predpokladom zodpovednosti za získaný majetkový prospech, ktorý sa musí vydať nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia sa,   ku   ktorému   došlo   spôsobom,   ktorý   právny   poriadok   neuznáva,   teda   bez   právom uznaného dôvodu, bez ohľadu na to, či obohatený o získaní bezdôvodného obohatenia vedel alebo nevedel. V prípade § 454 O. z. ide o spôsob získania bezdôvodného obohatenia, keď je tu právna povinnosť na konkrétne plnenie u toho, za ktorého bolo plnené a naopak, nie je tu povinnosť na strane toho, kto za neho splnil. Ten, kto plnenie poskytol za iného, má právo žiadať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil a nie od toho, komu plnil. Dlžník, za ktorého bolo plnené, sa stáva obohatený na úkor toho, kto za neho veriteľovi poskytol plnenie, splnením jeho dlhu iným a to v okamihu, kedy zanikol jeho dlh. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na to, že užívanie nadštandardne vybaveného   služobného   bytu   žalovaným   bolo   príjmom   rovnakého   charakteru,   aký predpokladá ustanovenie § 6 ods. 3 zák. č. 286/1992 Z. z. v znení platnom a účinnom pre zdaňovacie obdobie   roku 1997   a takýto príjem bol   predmetom dane podľa   §   6 ods.   2 citovanej právnej normy a žalovaný mal postavenie daňovníka podľa § 2 ods. 1 citovanej právnej   normy.   Povinnosť   zaplatiť   daň   z   príjmov   správcovi   dane   zo   všeobecnosti   mal daňovník (žalovaný) v lehote na priznanie po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa daň vyrubovala (§ 40d ods. 1 uvedeného zákona).

Ustanovenie § 40f citovanej právnej normy ustanovovalo povinnosť zraziť preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov zo zdaniteľnej mzdy daňovníka platiteľovi   dane   a   tento   zrazený   preddavok   odviesť   správcovi   dane.   Nedoplatok   dane vyplývajúci z ročného vyúčtovania preddavkov má platiteľ dane zraziť daňovníkovi zo mzdy najneskôr   do   konca   zdaňovacieho   obdobia,   v   ktorom   sa   vykonávalo   ročné   zúčtovanie preddavkov a odviesť zrazený preddavok správcovi dane (§ 40ch ods. 8 uvedeného zákona). Za   tohto   stavu   daňová   povinnosť   zaplatiť   daň   z   príjmov   zo   závislej   činnosti a funkčných pôžitkov v prejednávanej veci vznikla žalovanému ako daňovníkovi. Žalobca ako platiteľ dane nezahrnul do ročného základu žalovaného uvedené príjmy, v dôsledku čoho bola ročná daň žalovaného vypočítaná nesprávne a daňový úrad ako správca dane započítal a žalobcovi vyrubil dodatočný   predpis   na   dani   vyššie uvedeným   rozhodnutím Daňového úradu...

Odvolací   súd   opätovne   poukazuje   na   to,   že   žalobcovi   bolo   síce   rozhodnutím príslušného daňového úradu, teda správcom dane vyrubený dodatočný predpis na dani, ale ako   platiteľovi   dane   a   nie   ako   daňovníkovi.   Pri   posudzovaní   dôvodnosti   uplatneného nároku   a   povahy   uplatneného   nároku   je   preto   nevyhnutné   dôsledne   rozlišovať   medzi vzťahom verejnoprávnym podľa daňových predpisov a vzťahom občianskoprávnym, medzi tým, kto vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia v občianskom súdnom konaní podanou Žalobou vymáha a tým, proti komu ju vymáha.

Daňovníkom je totiž osoba, ktorej príjmy a majetok alebo činnosti priamo podliehajú daní a je definovaná ustanovením § 5 ods. 2 zák. č. 511/92 Z. z. v znení účinnom pre uplatňované obdobie a platiteľom dane osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá a je definovaná v § 5 ods. 3 citovanej právnej normy.

Platiteľ   dane   teda   neplní   vlastnú   daňovú   povinnosť   zo   svojich   finančných prostriedkov, ale z prostriedkov daňovníka odvádza jeho daňovú povinnosť. Ide o špecifickú povahu prípadu, kedy do vzťahu medzi správcom dane a daňovníkom vstupuje tretia osoba – platiteľ dane, ktorý plní za daňovníka. Uskutočneným plnením sa síce majetok povinného subjektu daňovníka nezmenšil, avšak keby svoju povinnosť splnil, teda zaplatil svoju daň, k zmenšeniu   majetku   by   došlo.   Naopak,   keďže   za   neho   splnil   jeho   dlh   platiteľ   dane, okamihom   splnenia   dlhu,   teda   10.   5.   1999   daňovník   získava   neoprávnený   majetkový prospech. V prejednávanej veci nie je možné prijať ani ďalšiu argumentáciu žalovaného s poukazom   na   rozhodnutie   NS   SR   3Cdo   7/2001,   keďže   v predmetnej   veci   bol   žalobca platiteľom dane a chcel, aby sa na jeho plnení podieľal aj žalovaný.

V   prejednávanom   prípade   ide   v   občianskom   súdnom   konaní   o   vyššie   uvádzaný Špecifický   prípad,   kedy   do   vzťahu   medzi   správcom   dane   a   daňovníkom   (žalovaným) vstupuje tretia osoba platiteľ dane (žalobca), ktorý riadne splnil jeho dlh za daňovníka. Nejde teda o vzťah medzi daňovým orgánom štátu a platiteľom   dane,   ale vzťah medzi žalobcom, ktorý v predmetnej veci nie je v žiadnom vzťahu so správcom dane a žalovaným, za ktorého žalobca plnil. Významné pre určenie charakteru povinnosti žalovaného je, či išlo o   plnenie   verejnoprávnej   alebo   inej   povinnosti,   keďže   v   občianskom   súdnom   konaní v prejednávanej   veci   sa   jedná   o   vzťah   súkromnoprávny,   majetkový,   ako   má   na   zreteli právna úprava daná ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Preto je právne bezvýznamná aj   ďalšia   odvolacia   námietka   žalovaného   o   premlčaní   uplatneného   nároku   a   správne uzavrel súd prvého stupňa, ak stanovil dobu počiatku premlčacej lehoty v nadväznosti na zaplatenie   predpísanej   dane   žalobcom   10.   5.   1999,   keďže   predmetom   konania   nie   je premlčanie nároku na zrazenie preddavku na daň podľa daňových predpisov, ale vydanie bezdôvodného   obohatenia   vyplývajúce   zo   záväzkového   vzťahu   podľa   §   489   v   spojení s ustanovením § 454 Občianskeho zákonníka.

Naviac z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca ako platiteľ dane, správcovi dane, daňovému orgánu Štátu uhradil dňa 10. 5. 1999 na základe ním vyššie uvádzaného vydaného výmeru, aj keď v tom čase podľa zákona č. 286/1992 Zb. v znení platnom do 31. 12. 1999 takúto povinnosť nemal, lebo už žalovanému nevyplácal pôžitky a rozhodne túto povinnosť už mal v tomto čase žalovaný ako daňovník (§ 40ch ods. 8). Žalobca splnil za žalovaného jeho dlh, hoci podľa zákona plniť nemal a plnil za žalovaného to, čo mal plniť žalovaný ako daňovník.

Za   danej   situácie   preto   odvolací   súd   opätovne   uzatvára,   že   odvolacie   námietky žalovaného sa javia skutkovo aj právne bezvýznamné, preto podľa § 219 ods. 2 rozsudok súdu prvého stupňa čo do výšky uplatnenej istiny ako vecne správny potvrdil.“

Ako vyplýva z citovaného nálezu ústavného súdu, po zrušení rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   4   Co   289/2007   z   12.   marca   2009   bolo   úlohou   krajského   súdu   opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu pri rešpektovaní nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplývala povinnosť krajského súdu

- uviesť, či na daný prípad bezdôvodného obohatenia aplikoval ustanovenie § 451 alebo § 454 Občianskeho zákonníka,

- vysporiadať sa s príslušnými ustanoveniami s vecou súvisiaceho zákona o dani z príjmov,

- vyriešiť spornú otázku, kto mal voči správcovi dane postavenie daňového dlžníka, a teda či žalobca plnil správcovi dane svoj dlh alebo či plnil dlh sťažovateľa.

Po   preštudovaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súd   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by   boli   spôsobilé   spochybniť   správnosť   rozsudku   krajského   súdu,   iba   opakuje   dôvody sťažnosti, o ktorej už ústavný súd svojím nálezom rozhodol. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,   že   krajský   súd   pri   opätovnom   rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa   proti rozsudku   okresného   súdu   rešpektoval   v   plnej   miere   nález   ústavného   súdu   a   ústavne súladným spôsobom sa vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania, na ktoré ústavný súd v náleze poukázal. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania sťažovateľa, a to aj s tými, na ktoré ústavný súd v svojom náleze nepoukázal. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné k tomuto podrobnému odôvodneniu čokoľvek uvádzať.

Z   uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu, by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011