znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 169/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka v konaní o sťažnosti spoločnosti Z., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 231/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo akciovej spoločnosti Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 231/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť akciovej spoločnosti Z. trovy právneho zastúpenia v sume 245,90 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a deväťdesiat centov) na účet právneho zástupcu JUDr. M. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. decembra 2009 doručená sťažnosť akciovej spoločnosti Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 231/01.

2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 169/2010-20 z 28. apríla 2010 sťažnosť prijal na konanie.

3.   Konanie   vo   veci   začalo   pôvodne   na   základe   návrhu   podaného   sťažovateľkou 10. júla   2000   okresnému   súdu   vo   veci   určenia   vlastníctva,   a to   ideálneho   podielu k nehnuteľnosti   –   k administratívnej   budove   a obytnému   domu.   Dňa 5.   septembra   2000 vstúpili do konania vedľajší účastníci (občania – vlastníci bytov, ktorí uzavreli s Mestom M. zmluvu o prevode vlastníctva bytov). Mesto M. (v konaní pred okresným súdom žalovaný v 2. rade) požiadalo 17. apríla 2001 o vylúčenie veci na samostatné konanie. Okresný súd tomuto   návrhu   vyhovel   a nárok   sťažovateľky   uplatnený   v pôvodnom   návrhu   na určenie vlastníctva   k bytom   uznesením   sp.   zn.   11   C   299/00   z 21.   septembra   2001   vylúčil   na samostatné   konanie,   ktoré   je   v súčasnom   období   vedené   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 7 C 231/01.

4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval sťažovateľku a okresný súd,   aby   sa   vyjadrili   ku vhodnosti   ústneho   pojednávania vo   veci.   Ústavný   súd   zároveň doručil kópiu sťažnosti okresnému súdu s výzvou, aby sa k nej vyjadril.

Sťažovateľka   aj okresný   súd   ústavnému   súdu   oznámili,   že   vo   veci   netrvajú na ústnom pojednávaní. Vzhľadom na uvedené a podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

5. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a k nej pripojených príloh, s vyjadrením podpredsedu okresného súdu, ako aj so skutočnosťami uvedenými v spise okresného súdu sp. zn. 7 C 231/2001 zistil tento skutkový stav:

Konanie   vo   veci   začalo   pôvodne   na   základe   návrhu   podaného   okresnému   súdu sťažovateľkou 10. júla 2000   vo veci určenia vlastníctva k dvom nárokom, a to určenia ideálneho podielu k nehnuteľnostiam, ktoré sú evidované S., kat. úz. M., na LV č...., a to k administratívnej budove č...., postavenej na p. č...., a určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti   –   obytného   domu   č.  ...,   postaveného   na   p.   č.  ...,   ktorý   pozostáva   z... bytových jednotiek. Dňa 5. septembra 2000 vstúpili do konania vedľajší účastníci. Mesto M. požiadalo 17. apríla 2001 o vylúčenie veci na samostatné konanie. Okresný súd tomuto návrhu vyhovel a nárok sťažovateľky uplatnený v pôvodnom návrhu na určenie vlastníctva k obytnému   domu   uznesením   sp.   zn.   11   C   299/00   z 21.   septembra   2001   vylúčil   na samostatné   konanie,   ktoré   je v súčasnom   období   vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn. 7 C 231/01.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   došlo   pri   vylúčení   veci   okresným   súdom k porušeniu zákona, keď vec nebola pridelená pôvodnému zákonnému sudcovi, v dôsledku čoho podala vo veci námietky, o ktorých rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 25. novembra 2002 tak, že zákonným sudcom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 231/01 je   JUDr.   A.   K.   Po   ustálení   okruhu   účastníkov   konania   na   strane   odporcu   podal 25. júna 2003   právny   zástupca   sťažovateľky   návrh   na   prerušenie   konania.   Okresný   súd uznesením z 1. augusta 2003 žiadosti vyhovel a konanie prerušil. Okresný súd následne napriek   prerušeniu   konania   vo veci   ďalej   konal   a nariadil   pojednávanie   na 9. november 2004. Uznesenie o pokračovaní v konaní vydal okresný súd 15. marca 2005. Termín   pojednávania   na   31.   marec   2005   bol   zrušený,   keďže   sťažovateľka   uplatnila námietku   zaujatosti   konajúcej   sudkyne.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   NcC   20/05 z 22. apríla   2005   rozhodol,   že   sudkyňa   nie   je   zaujatá, a na   námietku   preto   neprihliada. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. júna 2005 a bolo odročené na 21. jún 2005, keď   okresný   súd   vyhlásil   vo   veci   rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Na základe odvolania podaného sťažovateľkou 12.   augusta   2005 krajský súd   uznesením č. k. 5 Co 465/2005-427 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresným súdom predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu 30. septembra 2005, kde sa nachádzal do 12. novembra 2007. Po vrátení spisu boli vo veci   vykonané   úkony   na   ustálenie   okruhu   účastníkov.   Okresný   súd   v ďalšom   období zabezpečoval listinné doklady pre konanie, uskutočnil pojednávanie vo veci 1. júla 2008, 18.   septembra   2008   a   16.   októbra   2008,   na ktorom   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh sťažovateľky   v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   rozsudku   podala   sťažovateľka 4. decembra 2008 odvolanie, ktoré bolo doplnené vyjadrením štatutárneho zástupcu. Spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 27. januára 2009. Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 27/2009-644 zo 4. augusta 2009 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa na krajskom súde nachádzal od 27. januára   2009   do   22.   septembra   2009.   Uznesením zo 7. januára   2010   okresný   súd pripustil   zmenu   účastníkov   na   strane   odporcov   a   21.   januára   2010   uskutočnil   vo   veci pojednávanie,   ktoré   odročil   na   11.   február   2010,   na ktorom   vyhlásil   rozsudok   vo   veci, ktorým   návrh   opätovne   v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   rozsudku   podala   sťažovateľka odvolanie, v dôsledku ktorého bol spis 7. apríla 2010 zaslaný na rozhodnutie krajskému súdu,   odkiaľ   bol   vyžiadaný   okresným   súdom   na vypracovanie   stanoviska   k podanej sťažnosti a bol zapožičaný aj ústavnému súdu.

6.   Sťažovateľka   podala   7.   apríla   2008   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. Podpredseda okresného súdu jej v odpovedi sp. zn. Spr. 2025/08 z 2. mája 2008 oznámil, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože vo veci sa koná plynulo a bez prieťahov.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou   súdu a   sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

8.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03 a ďalšie) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

8.1 Predmetom   namietaného   konania   je   určenie   vlastníctva   k nehnuteľnosti, v ktorom je potrebné určiť, či sťažovateľka nadobudla vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti, ktorá   je   obytným   domom   a pozostáva   z...   bytových   jednotiek.   Konanie   o určenie vlastníctva   k nehnuteľnosti   patrí   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   ku   ktorej existuje stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov, v zásade však v nich nemožno vylúčiť právnu   a faktickú   zložitosť   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosti   vyplývajúce   z uvedeného konania,   a to   jednak   okolností,   za   ktorých   došlo   po   združení   finančných   prostriedkov právnických subjektov k výstavbe objektu s bytovými jednotkami, následnému rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a   transformácii   majetku na   novovytvorené subjekty, ako aj   zmene vlastníckych vzťahov k jednotlivým bytovým jednotkám,   možno veci priznať ako právnu, tak aj skutkovú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom stanovisku aj okresný súd. Doterajšiu sťažovateľkou namietanú dĺžku konania však nemôže ústavný súd pripísať iba na vrub právnej a skutkovej zložitosti veci.

8.2 Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   zistil, že sťažovateľka   svojím   správaním   zásadným   spôsobom   neprispela   k doterajšej   dĺžke konania.

Sťažovateľka   uplatnila procesné   prostriedky,   ktoré   jej   Občiansky   súdny   poriadok priznáva ako   účastníkovi   konania. Je potrebné tiež   uviesť,   že ich   využívala v dôsledku pochybení   okresného   súdu   (námietka   nepridelenia   veci   zákonnému   sudcovi,   námietka zaujatosti   sudcu,   odvolania   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu).   Podľa   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, III. ÚS 58/02, II. ÚS 132/05) predĺženie konania, ktoré je dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, síce nemá povahu   zbytočných   prieťahov,   avšak   účastník   konania   (v   danom   prípade   sťažovateľka) musí strpieť predĺženie konania, ktoré je sprievodným znakom ich využitia.

8.3 Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   konal.   Konanie   vedené okresným   súdom   začalo   na   návrh   sťažovateľky   na   určenie   vlastníctva   k dvom nehnuteľnostiam – administratívnej budove a obytnému domu s... bytovými jednotkami, ktorý   bol   podaný   okresnému   súdu   10.   júla   2000.   Po   vstupe   vedľajšieho   účastníka do konania a návrhu odporcu v 2. rade bol návrh v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva k obytnému domu vylúčený uznesením z 21. septembra 2001 na samostatné konanie.

Konanie vo veci trvá už takmer desať rokov a napriek tomu, že nevykazuje žiadne zásadné obdobia nečinnosti okresného súdu, jeho dĺžku nemožno považovať za primeranú. Ústavný súd však poznamenáva, že z doterajšej dĺžky konania sa spis viac ako tri roky nachádzal na krajskom súde (pričom sťažovateľka prieťahy v konaní postupom krajského súdu   nenamietala),   ktorý   rozhodoval   o sťažovateľkou   uplatnenej   námietke   o nepridelení veci   zákonnému   sudcovi,   o námietke   zaujatosti   sudcu   a opakovane   o   odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku.   Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   sťažovateľka   podala 7. apríla 2008   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 2. mája 2008 konštatoval, že k prieťahom v konaní nedošlo. Konanie vo veci pokračovalo plynulo aj po tomto dátume a po pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2010 okresný súd 11. februára 2010 vyhlásil vo veci rozsudok. Sťažovateľka podala   proti uvedenému rozsudku odvolanie, v dôsledku čoho bol spis opätovne postúpený na rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd posudzujúc všetky relevantné skutočnosti viažuce sa na konanie a berúc do úvahy skutočnosť, že vec nie je ani po viac ako deviatich rokoch právoplatne skončená, a uplatňujúc kritériá, ktorými hodnotí konanie ako prieťahové aj ESĽP, dospel k záveru, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 7 C 231/01 bolo vzhľadom na jeho celkovú dĺžku potrebné považovať za   neprimerané a porušujúce práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

9. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   došlo   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti   požadovala, aby ústavný súd nálezom prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci sp. zn. 7 C 231/2001 okresný súd 11. februára 2010 vyhlásil rozsudok, ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

10.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia s odôvodnením: „nakoľko príčinná súvislosť medzi porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vznikom nemajetkovej ujmy na jeho strane je preukázateľne daná, požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000 EUR“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia však nie je priznanie náhrady škody do náhrady nemajetkovej ujmy, ako to požadovala sťažovateľka, ale dovŕšenie ochrany porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia práva... (IV. ÚS 210/04).

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do úvahy všetky okolnosti súdneho konania, predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľka v danej   veci   vystupuje   ako   navrhovateľka   domáhajúca   sa   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, pričom okresný súd vo veci po vykonanom dokazovaní rozsudkom (ktorý nie   je   právoplatný) jej   návrh   v celom   rozsahu zamietol. Ústavný   súd   dospel   k záveru, že vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľky   je dostatočným uplatnením právomoci ústavného súdu a primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľke,   ktorej sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľky   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľky   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

11. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. M. B. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom   dvakrát   po   6,95   €   (§ 16 ods. 3   vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) (bod 2 výroku nálezu).

12. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010