znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 169/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. marca 2008 doručené podanie J. R., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., v ktorej namieta porušenie práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   1/08   zo   4.   januára   2008   (ďalej   aj „uznesenie zo 4. januára 2008“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008 (ďalej aj „uznesenie z 22. januára 2008“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a jej príloh vyplýva, že okresný   súd   uznesením   zo 4.   januára 2008 rozhodol   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie sa stal, má znaky   trestného činu,   sú v tomto   štádiu   konania dôvody   na   podozrenie,   že ich   spáchal obvinený (sťažovateľ, pozn.), pričom existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia zo zadržania, by sa... skrýval alebo by ušiel, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu najmä, ak mu v prípade uznania viny hrozí vysoký trest“.

Krajský   súd   uznesením   z 22.   januára   2008   rozhodol   o zamietnutí   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 4. januára 2008, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým, že „po prejednaní veci dospel k záverom, ktoré majú oporu vo výpovedi utajeného svedka a v súlade s jeho výpoveďou doposiaľ zadokumentovaných listinných dôkazov, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôkazy na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený (sťažovateľ,   pozn.) a spol.“. V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel krajský súd rovnako ako okresný súd k záveru, že „existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinený R. je občanom L., nemá tu rodinné zázemie, v súčasnosti je stíhaný za obdobný trestný čin a je teda dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu hrozí, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu“.

Právny zástupca sťažovateľa s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2 ústavy a „čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (ďalej len „dohovor“), ako aj na § 86   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) v spojení s § 71 Trestného poriadku v sťažnosti uviedol, že zadržanie sťažovateľa považuje za   nezákonné,   pretože „V   zmysle   trestného   poriadku,   podľa   ktorého   bolo   zadržanie vykonané je jednoznačne stanovené, že policajt môže obvineného zadržať, len v prípade, ak vec   neznesie   odklad,   a   súčasne   rozhodnutie   o   väzbe   nebolo   možné   zadovážiť   vopred. Z predloženého spisu vyplýva, že ide o vykonštruované trestné stíhanie vedené pod sp. zn. PPZ-29/BOK-C-2007,   ktoré   sa   taktiež   opiera   len   o   jedného   utajovaného   svedka   č.   1, ktorého hodnovernosť doposiaľ taktiež nebola preukázaná. Ide o trestné stíhanie začaté už v roku 1999, ktoré bolo niekoľkokrát prerušované z dôvodu, že neexistovali skutočnosti odôvodňujúce vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe. K výpovedi tohto utajovaného svedka č. 1 malo dôjsť 6. 6. 2007, v následnej rekognícii identifikoval V. P. ako osobu, ktorá udrela S. a J. R. ako osobu, ktorá strieľala. Z uvedeného vyplýva, že z poskytnutej výpovede orgány činné v trestnom konaní už v lete 2007 mali možnosť začať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe, avšak svoje rozhodnutie úmyselne posúvali na vhodnejšie obdobie, a to na   čas,   kedy   uplynie   maximálna   prípustná   lehota   trvania   väzby   môjmu   klientovi“. Za účelom preukázania uvedených tvrdení sťažovateľ poukázal na obsah vyjadrenia Krajskej prokuratúry v Bratislave v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby z 1. januára 2008.

Podľa   sťažovateľa   k odôvodneniu   napadnutých   uznesení,   v ktorom   poukazujú   na dôvodnú   obavu   z toho,   že   ujde   alebo   sa   bude   skrývať   s cieľom   vyhnúť   sa   trestnému stíhaniu, najmä preto, že nemá stále bydlisko, je treba uviesť, že „takáto obava je na mieste len   vtedy,   ak   došlo   napríklad   k zadržaniu   obvineného   v blízkosti   hraníc   s pozmeneným cestovným pasom alebo jeho vyhlásením, že ujde, a v tej istej súvislosti je napríklad zaistený list obvineného adresovaný jeho rodine, prípadne ak obvinený prevedie majetok na iného, alebo   sa   preukáže   občianskym   preukazom   na   iné   meno   a pod.,   obvinený   nemá   stále bydlisko, ak nemá kde bývať, alebo má kde bývať, ale v tomto bydlisku sa nezdržiava, prípadne toto bydlisko často mení, bez toho, aby to oznámil orgánom činných v trestnom konaní alebo súdu“.

V uvedenom spoločnom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-29/BOK-C-2007 väzba   sťažovateľa   podľa   jeho   názoru „neplní   svoj   účel,   nakoľko   ide   o   zmanipulované trestné stíhania, ktoré sleduje jediný cieľ, a to udržanie osoby sťažovateľa vo väzbe až do právoplatného   rozhodnutia   v   inej   trestnej   veci   a   to   napriek   tomu,   že   už   prípustná maximálna lehota trvania väzby uplynula... Keďže väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných   oblastí   súkromia   a   dôstojnosti   jednotlivca,   v   prípade   jej   nezákonnosti dochádza k porušovaniu aj uvedených základných práv a slobôd“.

Dňa   31.   decembra   2007   uplynula   sťažovateľovi   maximálna   lehota   trvania   väzby (4 roky)   v predmetnej   veci   a práve   v tento   deň   došlo   k jeho   zadržaniu „políciou,   a to v rozpore s § 86 Tr. por. a následnému opätovnému umiestneniu do väzby v inej trestnej veci“. Uvedený postup orgánov činných v trestnom konaní považuje sťažovateľ za účelový „s jediným cieľom a to zamedziť pobytu obvineného (sťažovateľa pozn.) na slobode“. Podľa sťažovateľa   ide   «o   obdobu   postupu   tej   istej   policajnej   súčasti   Prezídia   PZ,   konkrétne vyšetrovateľa   Prezídia   PZ,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   Odbor vyšetrovania, Bratislava, ČVS: PPZ-12/BOK-C-2006 voči obv. Y. a obv. P., ktoré trestné stíhanie bolo následne zastavené KP v Trnave, sp. zn. Kv 27/07 zo dňa 19. 6. 2007. Tu obdobne   vystupoval   utajený   svedok   č.   1,   ktorého   tvrdenia   sa   ukázali   jednoznačne vyfabrikované políciou, o čom svedčí fakt, že do dnešného dňa nebol vyvodený žiadny, či už trestno-právny   alebo   disciplinárny   postih   voči   tomuto   utajenému   svedkovi   č.   1   alebo vyšetrovateľovi, ktorý takéto účelové trestné stíhanie viedol opäť len s jediným úmyslom, a to udržať obžalovaného „za každú cenu“ vo väzbe.

4-ročná prípustná lehota trvania väzby, počas ktorej je osoba obmedzená vo svojej osobnej slobode (pričom sa voči nej neustále uplatňuje prezumpcia neviny) je dostačujúca na to, aby súd na základe vykonaných dôkazov vo veci už rozhodol, alebo obžalovaného prepustil a viedol voči nemu trestné stíhanie na slobode. Počas tejto doby sa nepreukázali skutočnosti uvádzané v uzneseniach vydaných orgánmi činnými v trestnom konaní (v inej trestnej veci,   ktorá do dnešného dňa nie je právoplatne skončené a pri ktorej je toľký záujem orgánov činných v trestnom konaní a súdu na udržaní osoby sťažovateľa vo väzbe, a to aj na úkor porušovania jeho základných ľudských práv a slobôd) a preto súdy v úmysle obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa rozhodli o umiestnení do väzby, hoci sa tak stalo pod zámienkou vykonštruovaných nových trestných činov.

Z vyššie uvedených tvrdení vyplýva zjavne sledovanie jediného cieľa, a to predĺžiť väzbu   obžalovaného (sťažovateľa   pozn.) v   inej   trestnej   veci   nad   zákonom   ustanovený časový limit jej trvania a tým dochádza k porušovaniu čl. 17 ods. 2, 5 Ústavou, čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách».

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby v predmetnej veci vydal nález, v ktorom rozhodne, že uznesením zo 4. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom okresného súdu, ako aj uznesením z 22. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, zaviaže krajský súd prepustiť ho ihneď z väzby na slobodu, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa bol ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Porušenie práv zaručených dohovorom ako aj   Listinou   základných   práv   a   slobôd,   na   ktoré   sťažovateľ   poukazoval v odôvodnení sťažnosti,   chápal ústavný súd   ako   súčasť   širšej   argumentácie sťažovateľa, o ktorej nežiadal výslovne (vzhľadom na rozsah stanovený v petite sťažnosti) rozhodnúť. Uvedený   názor   ústavného   súdu   umocňuje   skutočnosť,   že   sťažovateľa   v konaní   pred ústavným súdom zastupoval kvalifikovaný právny zástupca.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 1/08   zo 4.   januára   2008   a jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené jeho práva zaručené čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy a základné práva zaručené čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.A   K namietanému   porušeniu   sťažovateľových   základných   práv   uznesením okresného súdu zo 4. januára 2008

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ proti uvedenému   uzneseniu   podal   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom   konaní   vedenom   okresným   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až 195 Trestného   poriadku)   na   krajskom   súde,   ktorému   prináleží   právomoc   zrušiť   napádané rozhodnutie okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozhodnutiu.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   (teda   vo vzťahu   k   okresnému   súdu)   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   sa   obsahom   uznesenia   okresného   súdu   zo 4.   januára   2008   a jemu predchádzajúcim postupom zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu z 22. januára 2008

Podstatou   námietok   v tejto   časti   sťažnosti   je   spochybnenie   dôvodov   väzby sťažovateľa   uvedených   v uzneseniach   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v jeho   veci, v dôsledku   ním   tvrdeného   nezákonného   zadržania   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní, neexistencie   dôvodov   obavy   z úteku   alebo   skrývania   sa   u sťažovateľa,   resp.   dôvodov útekovej väzby u neho, ako aj v dôsledku „vykonštruovaného“, resp. „zmanipulovaného“ trestného stíhania vedeného proti nemu s cieľom udržať ho vo väzbe až do právoplatného rozhodnutia v inej trestnej veci.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

V súvislosti s už uvedenými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nedostatočného podopretia dôvodov väzby ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 22. januára 2008, ktorý v rámci jeho odôvodnenia vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľa a k jeho obrane (resp. k argumentácii jeho obhajcu) v ňom uviedol: „Po prejednaní veci zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli   spáchané,   majú   znaky   trestného   činu   a   sú   dôkazy   na   podozrenie,   že   tieto   skutky spáchali obvinení. Takéto závery majú oporu vo výpovediach utajených svedkov a v súlade s ich výpoveďou doposiaľ zadokumentovaných listinných dôkazoch.

Trestné stíhanie vo veci ohľadom skutku, ktorý mal byť spáchaný dňa 6. 11. 1999 (pošk. Ch.) bolo začaté toho istého dňa a ohľadom skutku, ktorý sa mal stať na jeseň roku 2001 (poškodený G.) bolo začaté trestné stíhanie dňa 28. 12. 2007. Od tejto doby bolo vykonaných vo veci množstvo úkonov, ktoré tvoria vecný základ pre vznesenie obvinenia obvineným.

Väzba je zaisťovací inštitút, predmetom ktorého nie je rozhodovať o vine či nevine obvinených. Z tohto dôvodu pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby súdu neprislúcha hodnotiť   vinu   obvinených,   obhajobu obvinených a dôkazov spôsobom upraveným   v § 2 ods. 12 Tr. por., ale len materiálne a formálne podmienky pre rozhodnutie o väzbe. Vyšetrovanie vo vzťahu k obvineným je iba v počiatočnom štádiu konania a preto nebolo možné zabezpečiť všetky úkony ohľadne všetkých obvinených a spoluobvinených, konkrétne výsluch V. Y. Bude vecou ďalšieho dokazovania, či dôvodnosť pre podozrenie sa rozptýli   alebo   nie,   a to   v   súvislosti   s preverovaním   svedeckých   výpovedi   utajovaných svedkov.

K námietke obhajoby, že v inej trestnej veci bolo trestné stíhanie proti obvinenému P. napriek   výpovedi   utajeného   svedka   zastavené,   nemožno   podľa   názoru   krajského   súdu paušalizovať a už dopredu prejudikovať, že tomu tak bude i v predmetnej veci.

Pokiaľ boli zo strany obhajoby vznesené námietky, že spisový materiál neobsahuje dôkaz o tom, že poškodený P. G. je mŕtvy, k tomu je potrebné uviesť, že aj v tomto smere boli na označenom mieste nájdené kostrové nálezy a balistické stopy, ktoré sa toho času odborne skúmajú a vyhodnocujú...

Pri preskúmaní dôvodov väzby obvinených v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Tr.   por.   Dospel   krajský   súd   k zhodnému   záveru   so   súdom   prvého   stupňa,   že   existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinení by mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť, ak nemajú stále bydlisko alebo ak im hrozí vysoký trest...

Obvinený   J.   R.,   prezývaný   K.,   je   cudzí   štátny   občan,   ktorý   nepreukázal   svoju totožnosť žiadnym dokladom a teda jeho identita nie je preukázaná. Nie je známa krajina z ktorej pochádza a preto nemožno zistiť kde má trvalé alebo prechodné bydlisko prípadne iné miesta, kde sa zdržiava. Vystupuje pod menom, ktoré po preskúmaní jeho odtlačkov prstov,   podľa obsahu spisového   materiálu,   sa zhodovalo s menom   V.   J.   G.   s rovnakým dátumom narodenia a krajinou pôvodu L. Sám sa k tejto skutočnosti vyjadril tak, aby bol i naďalej považovaný za J. R.“

Krajský súd sa stotožnil v rámci svojho rozhodnutia s uznesením okresného súdu zo 4. januára 2008, v odôvodnení ktorého k dôvodom väzby sťažovateľa okresný súd uviedol, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, čo „vyplýva najmä z doposiaľ zadovážených svedeckých výpovedí utajených svedkov č. 1 a č. 2, A.   K.,   N.   G.,   znaleckých   posudkov   a listinných   dôkazov   zadokumentovaných   v spise“. Následne okresný súd uviedol, že preskúmaním spisového materiálu zistil, že sťažovateľ je v súčasnosti stíhaný krajským súdom aj pre ďalšiu obzvlášť závažnú trestnú činnosť, je „cudzím štátnym príslušníkom bez trvalého, či prechodného pobytu na území Slovenskej republiky,   nemá   žiaden   doklad   totožnosti   a doposiaľ   sa   nepodarilo   zistiť   jeho   pravú totožnosť“. Na   základe   uvedeného   okresný   súd   dospel   k záveru,   že „doteraz   zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie sa stali, majú znaky trestných činov a sú v tomto štádiu konania dôvody na podozrenie, že ich spáchali obvinení, pričom z vyššie uvedených skutočností vyplýva odôvodnená obava, že v prípade prepustenia zo zadržania by sa skrývali alebo by ušli, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, najmä, ak v prípade uznania viny im hrozí vysoký trest a u obvineného R. aj vzhľadom na to, že je bez dokladu totožnosti a sú tu pochybnosti o jeho totožnosti, pod ktorou vystupuje, čím je daný dôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. u všetkých troch obvinených“.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktorý konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby, a teda, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tento skutok má znaky trestného činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený (sťažovateľ),   ako   aj   súčasné   splnenie   podmienky   existencie   dôvodu   „útekovej“   väzby. Okresný súd tieto svoje závery vyvodil z dosiaľ v konaní získaných konkrétnych dôkazov, na   ktoré   vo   svojom   rozhodnutí   poukázal.   Záver   o existencii   dôvodu   útekovej   väzby u sťažovateľa oprel okresný súd o skutočnosť, že je v súčasnosti stíhaný krajským súdom aj pre ďalšiu obzvlášť závažnú trestnú činnosť, a následne za účelom podopretia svojho záveru poukázal   na   fakt,   že   sťažovateľ   je   cudzí   štátny   príslušník   bez   dokladu   totožnosti,   bez trvalého či prechodného pobytu na území Slovenskej republiky a s dosiaľ nezistenou pravou totožnosťou.

Popísanú argumentáciu skutkových a právnych záverov okresného súdu krajský súd akceptoval a stotožnil sa s ňou. Tiež konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a reagoval aj na argumentáciu sťažovateľa   o relevantnosti   dôkazov   preukazujúcich   spáchanie   skutku.   Tieto   považoval za dostatočne relevantné (prihliadnuc aj na štádium prípravného konania) pre vyvodenie záverov o naplnení podmienky požadovanej ustanovením § 71 ods. 1 Trestného poriadku – zistenie takých skutočností, ktoré nasvedčujú spáchaniu skutku.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 22. januára 2008 nemožno vyvodiť, že by sa v ňom tento súd nevysporiadal náležite s existenciou dôvodov väzby sťažovateľa alebo s jeho právne   relevantnou   argumentáciou   adekvátne   a preskúmateľne,   a preto   ho   možno podľa právneho názoru ústavného súdu považovať za ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 3, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu z 22. januára 2008

Vzhľadom   na   predchádzajúce   závery   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné zaoberať sa osobitne namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie neobsahuje úpravu základných práv a slobôd a spravidla je porušené iba v prípadoch, keď ústavný súd súčasne zistí a vysloví porušenie niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej hlavy ústavy (obdobne IV. ÚS 232/05, III. ÚS 325/07).

Ústavný súd v závere tiež poznamenáva, že zároveň zistil nedostatok relevantných súvislostí   medzi   obsahom   námietok   sťažovateľa   a niektorými   článkami   ústavy,   ktorých porušenie sťažovateľ namieta (čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 3, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a vyvodzuje záver (bez toho aby podrobnejšie interpretoval obsah uvedených článkov), že uvedené námietky spojené s týmito článkami sa už od počiatku javili ako zjavne neopodstatnené.

Pokiaľ ide o namietaný čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd osobitne pripomína, že uvedený   článok   ústavy   sa   spravidla   vzťahuje na   konanie   vo   veci   samej,   teda   v danom prípade   ratione   materiae   do   obsahu   tohto   článku   ústavy   sťažovateľom   namietané skutočnosti nespadajú. Uvedená námietka sa preto už od počiatku javila tiež ako zjavne neopodstatnená

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008