znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 169/07–7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   H.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 37 ods. 2 a ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobod rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 51/2006 z 18. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 a ods. 3 ústavy   a podľa   čl.   37   ods.   2   a   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobod (ďalej   len   „dohovor“). Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«(...)   Prevod   dotknutého   majetku   nepochybne   naplnil   všetky   zákonné   podmienky dané   ust.   42a   ods.   1,   2,   3,   Občianskeho   zákonníka,   keďže   nielen   ukrátil   uspokojenie vymáhateľných   pohľadávok   sťažovateľky,   ale   ich   absolútne   znemožnil.   (...)   Opätovne poukazujem   taktiež   na   skutočnosť   vyplývajúcu   plne   z vykonaného   dokazovania   a to,   že žalovanému ako osobe blízkej „predávajúcemu“ právom možno vyčítať zavinenie údajnej resp.   prípadnej   nevedomosti,   že   dotknutým   úkonom   –   „predajom“   mal   „predávajúci“ nepochybne úmysle ukrátiť sťažovateľku. (...)»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe jej sťažnosti vydal tento nález:

  „1. (...) v dovolacom konaní boli napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 8 Co 51/2006-140 z 18. 01. 2007 porušené:

a) Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp. článok 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd publikovaný pod č. 23/1991 Zb., t. j. že:

- Všetci účastníci sú si v (súdnom) konaní rovní,

b) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.,

  2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 8 Co 51/2006-140 z 18. 01. 2007 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,   t.   j.   opätovné prerokovanie a rozhodnutie v súlade s patričným právnym názorom,

  3. Priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.“

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   veci   Krajským   súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľka. Túto   skutočnosť   vníma   sťažovateľka   ako   porušenie   svojich   ústavných   práv.   Jej   návrh v konaní   pred   všeobecným   súdom   smeroval   k dovolaniu   sa   neplatnosti   kúpnej   zmluvy, ktoré nakoniec nebolo úspešné, čo malo následne znamenať znevýhodnenie sťažovateľky ako   oprávnenej   v exekučnom   konaní,   ktoré   sa   vedie   voči   jej   bývalému   manželovi. Sťažovateľka ako navrhovateľka bola v konaní pred všeobecným súdom v prvostupňovom konaní na začiatku sporu úspešná, ale odporca sa odvolal a súd v druhostupňovom konaní zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   a zaviazal   prvostupňový   súd   právnym   názorom.   Takto sťažovateľka aj s odporcom viackrát využili právo odvolať sa a rozhodnutie bolo zmenené pre   nedostatky.   Nakoniec   prvostupňový   súd   rozhodol   v súlade   s   právnym   názorom druhostupňového   krajského   súdu,   čo   sťažovateľka   napadla   odvolaním,   ktoré   nakoniec nebolo úspešné z pohľadu sťažovateľky, pretože odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Je potrebné konštatovať, že aj keď sa viackrát v jednom a tom istom konaní pred všeobecným súdom zmenilo prvostupňové rozhodnutie v dôsledku úspešného odvolania, či už   na   jednej   alebo   na   druhej   strane,   nikdy   nebol   využitý   mimoriadny   opravný prostriedok.

Po preštudovaní spisu ústavný súd nenašiel také pochybenie súdu, ktoré by malo za následok zásah do označených ústavných práv. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti,   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   obsahuje aj zhodnotenie   právnej   otázky,   ktorá   podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   bola dostatočne   posúdená,   keďže   krajský   súd   správne   posúdil   dôvody,   pre   ktoré   je možno odporovať právnemu úkonu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   nijako   nemohlo   v označenom   konaní   dôjsť k porušeniu   označeného   ústavného   práva,   a teda   že   rovnosť   účastníkov   v konaní   bola dôsledne dodržaná počas celého konania. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. rozhodnutie   nie   je   arbitrárne,   čo   neumožňuje   stotožniť   sa   s názorom   sťažovateľky o nespravodlivosti konania všeobecných súdov konajúcich v jej veci.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka   súdneho   konania, resp.   právo   na úspech   v konaní (II. ÚS 218/02,   I ÚS   3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007