znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 169/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 8 Co 285/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 25. júla 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. júla 2005 Mgr. M. K., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. J. G., T., namietal porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 285/04.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 285/2004-83 z 29. apríla 2005   s tým,   aby   bolo   toto   uznesenie   zrušené   a vec   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk.

Zo   sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   v občianskom súdnom konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 19 C 162/02, v ktorom bol sťažovateľ žalovaným, rozsudkom č. k. 19 C 162/02-59 z 11.   mája 2004 bolo konanie v časti   zaplatenia sumy 14 616 Sk zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom a sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 5 240 Sk. Uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 285/2004-83 z 29. apríla 2005 bol rozsudok okresného súdu potvrdený vo výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy konania.

Podľa názoru sťažovateľa výrok o náhrade trov konania je porušením jeho vyššie označených   základných   práv.   Všeobecné   súdy   dospeli   k záveru,   že   zastavenie   konania v dôsledku   späťvzatia   žaloby   zavinil   sťažovateľ   tým,   že   nesplnil   povinnosť   oznámiť žalobcovi, že už nie je držiteľom poisteného motorového vozidla. Táto skutočnosť totiž znamenala zánik poistného vzťahu a zároveň aj zánik povinnosti sťažovateľa platiť poistné v sume   14   616   Sk.   Keby   bol   sťažovateľ   túto   rozhodujúcu   skutočnosť   žalobcovi   pred podaním žaloby oznámil, žalobca by v rozsahu 14 616 Sk žalobu nepodával. Z tohto dôvodu považovali všeobecné súdy za správne zaviazať sťažovateľa nahradiť trovy konania. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy sa uvedenou argumentáciou dostali do polohy, keď pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   brali   do   úvahy   hmotné   právo,   čo   je   neprípustné. Hmotnoprávne úvahy majú totiž miesto len pri rozhodovaní v merite veci. Nie je správny ani predpoklad, podľa ktorého by žalobca nebol musel podať žalobu, keby sťažovateľ splnil svoju   oznamovaciu   povinnosť.   Ak   je   dôvodom   zastavenia   konania   späťvzatie   žaloby, žalobca by nezavinil zastavenie konania iba vtedy, ak by zobral späť žalobu, ktorú dôvodne podal, a to pre správanie protistrany. Tak je tomu hlavne v prípade, keď dlžník uspokojí pohľadávku veriteľa až po podaní žaloby. O takúto situáciu však v danom prípade nejde. Dôvodnosť podania žaloby je potrebné vnímať rýdzo ako procesnú otázku. To znamená, že zastavenie konania zavinil v danom prípade žalobca tým, že žalobu vzal späť. Právo na náhradu trov mal preto sťažovateľ.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 285/2004-83 z 29. apríla 2005 vyplýva, že krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   19   C   162/02-59   z 11.   mája   2004 v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Krajský súd vychádzal z ustanovenia § 146   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   niektorý   z účastníkov zavinil,   že   konanie sa   muselo   zastaviť,   je povinný uhradiť jeho trovy.   Ak   sa   však   pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania   odporca.   Podaná   žaloba   sa   týkala   zaplatenia   nedoplatku   poistného   havarijného poistenia a poistenia pre prípad odcudzenia motorového vozidla. Vo veci bolo rozhodnuté platobným rozkazom,   voči   ktorému   podal   sťažovateľ   odpor.   Namietal   v ňom   porušenie § 801 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého poistné zaniká uplynutím trojmesačnej, resp. šesťmesačnej lehoty. Až následne na pojednávaní uviedol, že poistené motorové vozidlo v minulosti predal, pričom došlo aj k jeho prepisu na príslušnom policajnom orgáne. Ešte neskôr predložil potvrdenie notárskeho úradu, podľa ktorého v deň ním tvrdeného predaja motorového vozidla bol overený jeho podpis na splnomocnení ohľadom uzavretia kúpnej zmluvy týkajúcej sa motorového vozidla. Na základe týchto skutočností, ktoré sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom postupne uvádzal a dokladal, požiadal žalobca príslušný policajný orgán o oznámenie, či je motorové vozidlo ešte evidované na mene sťažovateľa. Takto žalobca zistil, že v minulosti bolo naozaj prepísané na inú osobu.   Pritom podľa čl. 2 ods. 5 písm. c) všeobecných poistných podmienok žalobcu poistenie zaniká okrem iných dôvodov aj ukončením užívania poistenej veci. Túto skutočnosť musí poistený oznámiť poistiteľovi   písomne   a predložiť   o tom   preukázateľný   doklad.   Žalobca   po   zistení,   že sťažovateľ poistené motorové vozidlo predal, vzal žalobu v časti týkajúcej sa zaplatenia 14 616 Sk späť, lebo zánikom poistenia došlo aj k zániku nároku žalobcu na poistné v tomto rozsahu.   Za   takejto   skutkovej   a právnej   situácie   krajský   súd   posudzoval   vec   z hľadiska náhrady trov konania už iba procesne a dospel k záveru, že sťažovateľ zavinil, že žalobca vzal   žalobu   v časti   týkajúcej   sa   sumy   14   616   Sk   späť,   lebo   mu   riadne   predaj   vozidla neoznámil.   V dôsledku   toho   žalobca   nevediac   o tejto   skutočnosti   podal   žalobu   súdu. V konečnom   dôsledku   to   znamená, že   sťažovateľ   zavinil   zastavenie   konania, a preto je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Argumentáciu   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárnu,   resp.   zjavne neodôvodnenú. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do výkladu príslušných ustanovení zákona prislúchajúceho všeobecnému súdu zasahoval z hľadiska ústavnoprávneho.

Je   potrebné   zdôrazniť   zásadu   (ktorú   aj   sťažovateľ   obhajuje),   podľa   ktorej   pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania,   ktoré   bolo   zastavené   pre   späťvzatie   návrhu,   je rozhodujúce,   ktorý   účastník   zastavenie   konania   svojím   správaním   zavinil.   To   je procesnoprávne hľadisko. Nie je teda podstatné, či by bolo bývalo žalobe vyhovené, keby nedošlo   k späťvzatiu   žaloby,   ako   ani   to,   či   bola   žaloba   dôvodne   podaná   z hľadiska hmotnoprávneho. V ustálenej súdnej praxi nie sú pochybnosti o tom, že zastavenie konania je zavinené žalovaným v prípade, ak žalobcovu pohľadávku uhradí až po podaní žaloby. To však   zrejme   nie   je jediný   prípad.   Práve   v danej   veci   judikoval   všeobecný   súd   aj   ďalší špecifický   prípad,   keď   zastavenie   konania   zavinil   svojím   správaním   žalovaný. Z hmotnoprávneho hľadiska   je nepochybné a medzi účastníkmi konania na všeobecnom súde bolo nesporné, že poistný vzťah predajom motorového vozidla zanikol, čím zároveň zanikol aj nárok žalobcu na poistné od momentu predaja motorového vozidla. Žalobca však objektívne   o tejto   skutočnosti   nemohol   vedieť   až   do   chvíle,   kým   sa   to   od   sťažovateľa nedozvedel.   Práve   preto   celkom   logicky   mal   sťažovateľ   povinnosť   túto   skutočnosť žalobcovi   oznámiť   a hodnoverne   preukázať.   Akonáhle   sa   žalobca   presvedčil   o tejto skutočnosti, vzal príslušnú časť žaloby späť, lebo bolo zrejmé, že ním uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Podľa názoru ústavného súdu treba preto záver krajského súdu o tom, že sťažovateľ zavinil svojím správaním zastavenie konania, považovať za správny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005