znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 168/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   súčasne   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 147/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/323/2012   a jeho   rozsudkom   z 31.   januára   2013 a postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 146/2011 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a súčasne práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cdo   147/2013   a jeho   uznesením   z 21. októbra   2013, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/323/2012 a jeho rozsudkom z 31. januára 2013 a postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 146/2011 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom „v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 800 eur spolu s príslušenstvom“ vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 146/2011. Okresný súd rozsudkom z 23. apríla 2012   žalobu   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 9 Co/323/2012   z 31.   januára   2013,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu. Sťažovateľovo dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2013 najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 147/2013 z 21. októbra 2013 odmietol.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „rozhodnutiami   súdov   prvostupňového a odvolacieho bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že sa súdy v odôvodneniach rozsudkov nezaoberali všetkými jeho v konaní uvádzanými námietkami. Sťažovateľ   ako   účastník   konania   má   právo   na   dostatočné   a   presvedčivé   odôvodnenie rozhodnutia,   ktoré   by   malo   obsahovať   postoj   súdu   ku   všetkým   účastníkom   konania namietaným a tvrdeným skutočnostiam, čo v danom prípade v rozsudkoch súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu absentovalo. Ďalej má sťažovateľ taktiež za to, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu jeho práva na právnu a inú súdnu ochranu tým, že bolo jeho dovolanie odmietnuté, nakoľko sťažovateľ podaním dovolania sledoval predovšetkým ochranu svojich subjektívnych práv, ktorá v danom prípade nebola zabezpečená.“.

4. Sťažovateľ tvrdí, že namietanými rozhodnutiami menovaných súdov boli porušené ním označené práva (body 1 a 5).

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva J. B... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom   Okresného   súdu...   sp.   zn.   15   C/146/2011   zo   dňa   23.   04.   2012   rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 9 Co/323/20l2 zo dňa 31. 01. 2013 uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 Cdo 147/2013 zo dňa 21. 10. 2013 porušené boli

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 31. 01. 2013, sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 340,90...“

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 146/2011 z 23. apríla 2012 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/323/2012   z 31.   januára   2013. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaných odvolaní patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2013 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 147/2013 z 21. októbra 2013 odmietol.

15. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 21. októbra 2013. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho)   súdu,   v   sťažnosti   vychádzal   viac-menej   z   dôvodov,   ktoré   uviedol   aj v podanom dovolaní.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v   §   239   OSP.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľa „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol, ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol“.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 147/2013 z 21. októbra 2013, ktorým tento súd dovolanie sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co/323/2012   z 31.   januára   2013 odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanovisko žalovaného k nej:

„Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   dovolanie   žalobca.   Navrhol,   aby Najvyšší súd... napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Poukázal   na   dôvod   ním uplatnenej pohľadávky,   reakciu   žalovaného,   rozhodnutia súdov nižšieho stupňa a odôvodnenia ich skutkových a právnych záverov, s ktorými sa z uvedených dôvodov nestotožnil. Podľa jeho názoru súdy sa nedostatočne vysporiadali s jeho námietkami neplatnosti zmluvy o nájme z 28. septembra 2009 z dôvodu nemožnosti jej plnenia zo strany žalovaného ako aj s námietkou, že plnenie z oboch zmlúv súčasne (t. j. zo   zmluvy   o nájme   a   z   mandátnej   zmluvy)   nebolo   možné.   Tiež   s   tým,   z   akého   dôvodu považovali   odovzdanie   hnuteľných   vecí   za   plnenie   práve   z   nájomnej   zmluvy,   pokiaľ existovala aj mandátna zmluva, z ktorej záväzok vykonávať činnosť pre žalovaného ako mandanta žalobou plnil a teda táto zmluva bola platná a účinná. Súdy nijako neodôvodnili, ako sa vysporiadali s plnením záväzku z mandátnej zmluvy zo strany žalovaného, ktorý sa zmluvou zaviazal, že mandatárovi vytvorí predpoklady na riadny výkon činnosti. Neuviedli ani, ako posúdili námietku, že plnenie z obidvoch zmlúv súčasne je v rozpore s dobrými mravmi   a ako   mali za preukázané,   že poskytol   žalovanému plnenie z nájomnej   zmluvy úhradami nájomného. Z týchto dôvodov považoval odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa za nedostatočné a nepresvedčivé, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Žalovaný   považoval   skutočnosti   uvádzané   žalobcom   v   dovolaní   za   nedôvodné, nezakladajúce sa na pravde, preto navrhol dovolanie zamietnuť.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   Podľa   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd, odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p., je, dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo   výroku   ktorého   odvolací   súď   vyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť, zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého' súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd... k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov,   spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,   o prekážku veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého   konania,   o   nepodanie   návrhu   na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   závažnými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva   účastníka   súdneho   konania   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   právo   zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov, aj čl. 46 a nasl. Ústavy   Slovenskej   republiky   ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že   v   konaní   k   takejto   procesnej   vade   došlo,   ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   takouto   vadou   postihnuté,   t.   j.   že   nastali skutočnosti   v   dôsledku,   ktorých   vada   vznikla   (prejavila   sa)   resp.   nebola   odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.

Žalobca namietal, že konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v dôsledku nezaoberania   sa   jeho   námietkami   prezentovanými   pred   súdom   prvého   stupňa   ako   aj v podanom odvolaní.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci   nemusí byt' totožné s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre zákonného   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   O.   s.   p.),   pričom   účastníkovi   konania   musí   dať odpoveď   na   podstatné   (zásadné)   otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv.účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov   a   rozhodnutí   1999-I   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   (účastníka)   bola   daná   odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (rozsudok   Georgiadis   proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka   rozsudkov   a   rozhodnutí   1998-1).   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovil   že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu“   a   že   takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového   súdu,   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   považoval   za   vecne   správne.   V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti postupu prvostupňového   súdu   pri   skúmaní   splnenia   podmienok   pre   započítanie   pohľadávky žalovaného voči' pohľadávke žalobcu (uplatňovanej titulom bezdôvodného obohatenia) a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov zdôraznil, ktoré skutočnosti boli v konaní   preukázané   a   na   základe   ktorých   je   správny   záver   o   splnením   podmienok započítania   v   zmysle   ustanovenia   §   580   Občianskeho   zákonníka.   Vysporiadal   sa   aj s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré vyhodnotil za neopodstatnené..

Zo   spisu   pritom   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o dôvodnosti kompenzačnej námietky a neopodstatnenosti právneho posúdenia veci prezentovaným žalobcom, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti   ani   zaoberať   nemohol.   Teda   odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny, proces (pozri. III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Napriek žalobcom vyvodzovanej prípustnosti dovolania z vady konania spočívajúcej v   odňatí   mu   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f/   O.   s.   p.)   nepreskúmateľným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, porovnaním obsahu odvolania a dovolania možno   konštatovať   zhodu   odvolacích   a   dovolacích   námietok   vo   vzťahu   (výlučne) k právnemu posúdeniu veci súdmi nižších stupňov, nestotožniacich sa s ním (v priebehu celého konania) prezentovanými právnymi názormi.

Právnym   posúdením   je   činnosť,   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny 'predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod,   samo   osebe   ale   prípustnosť dovolania   nezakladá   (nemá   základ   vo   vade   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   ustanovenia   §   237   O.   s.   p.   V   dôsledku   toho   by posúdenie,   či   odvolací   súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne interpretoval   alebo   či   zo   skutkových   záverov   vyvodil   (ne)správne   právne   závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (v prejednávanej veci: o taký prípad nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov teda nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu ich procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn:   1 Cdo 62/2010,   2   Cdo   97/2010,   3   Cdo   53/2011,   4   Cdo   68/2011,   5   Cdo   44/2011, 6 Cdo 41/2011,   7 Cdo   26/2010   a   pod.).   Pre   úplnosť   treba   uviesť,   že   ani   tzv.   iné   vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) prípustnosť dovolania nezakladajú. Teda pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (daný prípad) nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Vzhľadom   na   uvedené   Najvyšší   súd...   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p., preto dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

19. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

20. Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

21. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

22.   Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/323/2012 z 31. januára 2013.

25.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

28. Pretože namietané rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie rozsudku krajského súdu z 31. januára 2013 a priznaním mu náhrady trov konania (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014