znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 168/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. E. H., spol. s r. o., N., za ktorú koná advokátka JUDr. E. H., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 54/2012 z 23. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012 doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 54/2012 z 23. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v N. ČVS: ORP-1737/OVK-NR-2010   Da   (ďalej   len   „uznesenie   o vznesení   obvinenia“)   z 23.   novembra   2010   bolo proti sťažovateľovi   a   ďalším   dvom   osobám   vznesené   obvinenie   pre   zločin   vydierania   podľa § 189   ods.   1   a 2   písm.   a)   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   formou   spolupáchateľstva.   Prokurátor   Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal 2. augusta 2011 na sťažovateľa a ďalších dvoch spoluobvinených pre tento zločin obžalobu. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný   súd“)   na verejnom   zasadnutí   5.   marca   2012   predbežne   prerokoval   podanú obžalobu a rozhodol uznesením sp. zn. 4 T 91/2011 tak, že obžalobu podanú na sťažovateľa a ostatných   obvinených   odmietol   a vec   vrátil   prokurátorovi.   Okresný   súd   tak   rozhodol z dôvodu podľa § 244 ods. 1 písm. h) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pretože postupom orgánov činných v trestnom konaní mali byť porušené práva sťažovateľa na obhajobu. Podstata pochybenia sa mala týkať toho, že orgány činné v trestnom konaní nezisťovali od sťažovateľa, ktorého z jeho obhajcov (JUDr. E. H. alebo JUDr. M. K., pozn.) určil na doručovanie písomností. Podľa   okresného   súdu   bolo   povinnosťou   orgánov   činných   v trestnom   konaní   doručiť uznesenie   o vznesení   obvinenia   z 23.   novembra   2010   aj JUDr. E.   H.,   ktorá   mala   ako obhajkyňa sťažovateľa tiež právo podať proti tomuto uzneseniu sťažnosť.

Uznesenie   okresného   súdu   z 5.   marca   2012   sp.   zn.   4   T   91/2011   napadol   hneď na verejnom   zasadnutí   prokurátor   sťažnosťou,   ktorú   následne   písomne   odôvodnil. O sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   z 5.   marca   2012   a okresnému   súdu   uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Ako sťažovateľ v sťažnosti uvádza, na základe výroku napadnutého   uznesenia   bol   v trestnej   veci   sťažovateľa   nariadený   termín   hlavného pojednávania na 3. a 5. október 2012.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v štádiu po začatí trestného stíhania vo veci vypočutý ako zadržaný podozrivý 22. novembra 2010. Sťažovateľovi bolo dané poučenie v zmysle § 85 ods. 6 Trestného poriadku, kde uviedol, že si za obhajcu volí JUDr. E. H., avšak sťažovateľ nepredložil písomné splnomocnenie udelené tejto obhajkyni. Následne   na   druhý   deň   bol   uznesením   o vznesení   obvinenia   z   23.   novembra   2010 sťažovateľ spolu s ďalšími osobami obvinený zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm.   a)   Trestného   zákona.   Sestra   sťažovateľa   písomne   zvolila   23.   novembra   2010 sťažovateľovi   za   obhajcu   v tejto   trestnej   veci   JUDr.   M.   K.,   pre   ktorého   udelené splnomocnenie   bolo   následne   predložené   vyšetrovateľovi.   Zároveň   bolo   v ten   istý   deň predložené   vyšetrovateľovi   aj   splnomocnenie,   ktoré   mal   sťažovateľ   udeliť   na   svoju obhajobu   JUDr.   E.   H.   avšak   bez uvedenia   konkrétnej   trestnej   veci,   ktorej   sa   obhajoba má týkať.   V splnomocnení   udelenom   JUDr.   E.   H.   bol   jeho   vecný   rozsah   vymedzený iba označením „trestná   obhajoba“,   t.   j.   bez   označenia   čísla   vyšetrovacieho   spisu či trestného   činu   a príslušného   zákonného   ustanovenia   Trestného   zákona,   ktorého sa obhajoba   týka.   V splnomocnení   tiež   nebol   uvedený   dátum,   kedy   bolo   podpísané sťažovateľom. Uznesenie o vznesení obvinenia z 23. novembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené doručením jeho rovnopisu v ten istý deň, t. j. 23. novembra 2010, a zároveň bolo doručené v tento deň   aj obhajcovi JUDr.   M.   K..   Sťažovateľ   sám   a ani prostredníctvom obhajcu   JUDr.   M.   K.   nepodal   sťažnosť   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia z 23. novembra 2010.

4. Podstata   sťažnosti   sa   týka   údajného   pochybenia   pri   doručovaní   uznesenia o vznesení obvinenia z 23. októbra 2010, pretože podľa sťažovateľa „... vec realizujúci policajt...“ ho mal doručiť aj jeho zvolenej obhajkyni JUDr. E. H. Sťažovateľ si zvolil dvoch   obhajcov,   a keďže   nebol   určený   obhajca   na   doručovanie   písomností, mal vyšetrovateľ uznesenie doručiť v zmysle § 44 ods. 8 Trestného poriadku JUDr. E. H., pretože mala byť zvolená za obhajcu ako prvá. Obhajkyňa sťažovateľa ako oprávnená osoba by bola oprávnená tiež podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 23. novembra 2010 sťažnosť. Tým podľa sťažovateľa došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo na spravodlivé súdne konáme sťažovateľa, upravené čl. 46 odsek 1, čl. 47 odsek 2, čl. 47 odsek 3 a čl. 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu zo dňa 23. 05. 2012, sp. zn. 1 To/54/20l2-425-IČS: 411 1010905 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu zo dňa 23. 05. 2012, sp. zn. 1 To/54/2012-425-IČS: 41 11010905 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R.   A.,   rod.   R.,   nar...,   trváte   bytom...   N.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- EUR, ktoré predstavuje mieru právnej neistoty, do ktorej sa sťažovateľ   dostal   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   vydaním   uznesenia   zo   dňa 23. 05. 2012, sp. zn. 1 To/54/2012-425-1ČS: 41 11010905.

4.   R.   A.,   rod.   R.,   nar...,   trvale   bytom...   N.   priznáva   trovy   konania   a   právneho zastúpenia v sume 269,58 € slovom dvestošesťdesiatdeväť eur paťdesiatosem centov, ktoré je   Krajský   súd   Nitra   povinný   zaplatiť   na   účet   Advokátska   kancelária   JUDr.   E.   H., spol. s r. o... N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

8.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základných   práv   podľa   čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy,   ako   aj základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy.   V sťažnosti   poukazuje na porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   resp. na právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť účastníkov konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sťažnosť   bližšie   neodôvodňuje.   Sťažovateľ   podal sťažnosť   v zastúpení   JUDr. E.   H.,   ktorej   podľa   názoru   sťažovateľa   malo   byť   doručené uznesenie o vznesení obvinenia z 23. novembra 2010. Obsah sťažnosti je však formulovaný tak,   akoby sa   svojich   práv   domáhala predovšetkým   obhajkyňa. Podľa   sťažovateľa   tým, že obhajkyni   JUDr.   E.   H.   nebolo   doručené   predmetné   uznesenie,   nemohla   obhajkyňa „... ako oprávnená osoba“ proti tomuto uzneseniu podať „... riadny opravný prostriedok, a to sťažnosť“, čím malo byť porušené právo sťažovateľa na obhajobu. Ako však vyplýva z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, teda nie práv iného subjektu. Navyše, obhajca podáva sťažnosť proti uzneseniu (resp. iný opravný prostriedok) vždy v mene obvineného, teda nie je oprávnený sám podať takýto opravný prostriedok. Ústavný súd je však v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažovateľa, ktorý je kvalifikovane zastúpený právnou zástupkyňou. Ústavný súd preto sťažnosť preskúmal z hľadiska možného porušenia už uvedených základných práv, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

9.   Podstata   sťažnosti   sa   týka   údajného   pochybenia   pri   doručovaní   uznesenia o vznesení obvinenia z 23. novembra 2010, pretože uvedené uznesenie nebolo doručované JUDr. E. H., ktorá mala byť za obhajkyňu sťažovateľa zvolená ako prvá. Okresný súd z toho dôvodu uznesením sp. zn. 4 T 91/2011 z 5. marca 2012 odmietol obžalobu podanú na sťažovateľa   a ďalšie   osoby   a vec   vrátil   prokurátorovi.   Na   základe   sťažnosti   podanej okresným   prokurátorom   krajský   súd   napadnutým   uznesením   z 23.   mája   2012   zrušil uznesenie   okresného   súdu   z   5.   marca   2012   a uložil   okresnému   súdu   vo   veci   konať a rozhodnúť. Krajský súd napadnutým uznesením jednoznačne zdôraznil, že v súvislosti s doručovaním   uznesenia   o vznesení   obvinenia   z 23.   novembra   2010   v žiadnom   prípade nedošlo k porušeniu práv na obhajobu. Sťažovateľ však s týmto názorom krajského súdu nesúhlasí a v sťažnosti prezentuje názor, že postupom orgánov činných v trestnom konaní, a teda aj krajského súdu, boli porušené označené základné práva.

10. Po oboznámení sa so sťažnosťou ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená z týchto dôvodov:

V súvislosti   s doručovaním   uznesenia   o vznesení   obvinenia   platí   osobitná   úprava jeho oznamovania ustanovená v § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorej sa uznesenie o vznesení obvinenia ihneď oznámi obvinenému. Zároveň podľa tohto ustanovenia ak bolo uznesenie   o vznesení   obvinenia   oznámené   jeho   vyhlásením,   je   policajt   povinný   vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia bez meškania. Dodržanie tohto postupu sťažovateľ nespochybňuje,   ako   vyplýva   z príloh   sťažnosti,   uznesenie   o vznesení   obvinenia z 23. novembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené doručením jeho rovnopisu v ten istý deň, t. j. 23. novembra 2010. Pokiaľ ide o doručovanie uznesenia o vznesení obvinenia obhajcovi, je potrebné uviesť, že právna úprava v § 179 ods. 1 až 3 Trestného poriadku všeobecne   ustanovuje   iba   tieto   prípady,   keď   sa   uznesenie   oznamuje   obvinenému, ako aj obhajcovi:

a) ak je obvinený pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, alebo

b) ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave.

Pokiaľ   nejde   o žiaden   z týchto   prípadov,   nie   je   povinnosťou   orgánov   činných v trestnom   konaní   oznamovať   vydané   uznesenie   obvinenému,   ako   aj   jeho   obhajcovi. U sťažovateľa   v čase   vydania   uznesenia o vznesení   obvinenia,   t.   j.   23.   novembra 2010, nešlo   ani   o jeden   z týchto   prípadov,   pretože   sťažovateľ   nebol   pozbavený   spôsobilosti na právne úkony a jeho spôsobilosť na právne úkony nebola ani obmedzená, sťažovateľ nebol vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody a ani na pozorovaní v zdravotníckom ústave.   Sťažovateľ   bol   v čase   vydania   uznesenia   o vznesení   obvinenia   zadržaný ako podozrivý   a bol   umiestnený   v cele   policajného   zaistenia   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v N., z ktorej bol na základe príkazu prokurátora okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010 prepustený na slobodu.   Preto skutočnosť,   že uznesenie o vznesení obvinenia   z 23. novembra   2010   nebolo   doručené   obhajkyni   JUDr.   E.   H.   (a   ani   inému obhajcovi), nemohla sama osebe mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa na obhajobu, resp. na právnu pomoc.

11. Napriek tomu však uznesenie o vznesení obvinenia z 23. novembra 2010 bolo v ten istý deň doručené aj zvolenému obhajcovi sťažovateľa JUDr. M. K., čo uvádza aj sám sťažovateľ.   Z toho   vyplýva,   že   príslušné   orgány   činné   v trestnom   konaní   zabezpečili ochranu práv sťažovateľa až nad rámec svojich povinností. Sťažovateľ tak v plnom rozsahu mohol   uplatňovať   svoje   práva   na   obhajobu   buď   sám,   alebo   prostredníctvom   obhajcu. Skutočnosť, že sťažovateľ v konkrétnom prípade nepodal, a to ani prostredníctvom obhajcu JUDr. M. K., sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako porušenie práva na obhajobu. V prípade sťažovateľa nešlo o takú situáciu, keď by   bolo   potrebné   doručovať   uznesenie   o vznesení   obvinenia   aj   (ktorémukoľvek) obhajcovi. Krajský súd napadnutým uznesením správne konštatoval, že v danom prípade neboli naplnené podmienky na postup podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, pozn.), pretože nebol zistený žiaden zákonný dôvod na doručovanie uznesenia o vznesení obvinenia aj JUDr. E. H. Krajský súd preto napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu z 5. marca 2012 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

12.   Právne   závery   krajského   súdu   sú   preto   celkom   legitímne   a   ústavnoprávne akceptovateľné.   Krajský   súd   správne   interpretoval   a aplikoval   príslušné   ustanovenia Trestného poriadku ako relevantnej právnej normy. Napadnutým uznesením krajského súdu neboli žiadnym spôsobom porušené práva sťažovateľa vrátane práva na obhajobu. Ústavný súd preto z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu   a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods.   1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

13. Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013