znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 168/2011- 18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 417/09 z 30. novembra 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2011 faxom   a   16.   marca   2011   poštou   doučená   sťažnosť   R.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou S. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 417/09 z 30. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 5. júna 2007 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 7 440 Sk s príslušenstvom od svojho bývalého zamestnávateľa – advokátky JUDr. Kataríny Čechovej, Štúrova 4, Bratislava (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že „bol   zamestnancom   Žalovaného   a   vykonával u Žalovaného prax advokátskeho koncipienta od 1. júla 2004 až do 6. júna 2005, kedy bol pracovný pomer ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru. Napriek skutočnosti, že v uvedenej dohode o skončení pracovného pomeru Žalovaný potvrdil svoj záväzok vyplatiť Sťažovateľovi mzdu za mesiac máj 2005 a mesiac jún 2005 včítane náhrady za zostatok nevyčerpanej dovolenky, z výpisu z bežného účtu za mesiac jún 2005 Sťažovateľ zistil, že Žalovaný bez akéhokoľvek dôvodu zrazil Sťažovateľovi zo mzdy sumu vo výške 16.140,- Sk. Sťažovateľ sa v rámci svojho dispozičného práva rozhodol súdne vymáhať len časť z tejto zrazenej sumy a to sumu vo výške 7.440,- Sk.“.

Súčasne   sťažovateľ   využil   inštitút   zmierovacieho   konania   na   pôde   Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“), k zmierlivému vyriešeniu záležitosti však nedošlo a vec bola postúpená ako sťažnosť pre porušenie advokátskych predpisov Revíznej komisii SAK, ktorá dospela k záveru, že žalovaný sa uvedeným konaním dopustil disciplinárneho previnenia   v   zmysle   stavovských   –   advokátskych   predpisov,   a   iniciovala   disciplinárne konanie proti žalovanému, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené.

V   občianskom   súdnom   konaní,   ktoré   inicioval   sťažovateľ,   vydal   okresný   súd 29. februára 2008 platobný rozkaz, «v zmysle ktorého bol Žalovaný povinný zaplatiť celú žalovanú   sumu   s   príslušenstvom.   Žalovaný   podal   proti   uvedenému   platobnému   rozkazu v zákonnej lehote odpor, a preto súd nariadil pojednávanie. Dňa 10. septembra 2009 vydal Okresný   súd   Bratislava   I   rozsudok,   ktorým   Sťažovateľovi   vyhovel   v   plnom   rozsahu.   V zmysle tohto rozsudku bol Žalovaný povinný zaplatiť Sťažovateľovi 246,96 EUR so 6 % úrokom   z omeškania   od   8.   júna   2005   do   zaplatenia   a   nahradiť   trovy   konania   na   účet právneho zástupcu.   V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia Okresný súd Bratislava I uzavrel, že čl. V ods. 4 pracovnej zmluvy medzi Sťažovateľom a Žalovaným, o ktorý uvedenú zrážku   zo mzdy   Žalovaný   opieral,   je   absolútne   neplatný   v   zmysle   §   39   Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore so Zákonníkom práce. Inými slovami, keďže uvedená časť predmetnej   pracovnej   zmluvy,   ktorou   argumentoval   Žalovaný,   je   absolútne   neplatná   a Sťažovateľ so Žalovaným neuzavreli žiadnu stabilizačnú dohodu ani dohodu o zrážkach zo mzdy   predvídanú   Zákonníkom   práce,   na   uskutočnenie   zrážok   zo   mzdy   Sťažovateľa neexistoval právny dôvod a Žalovaný zrazil uplatňovanú sumu „nedôvodne“.».

Rozsudok   okresného súdu   sp.   zn. 5 Co 417/09 z 10. septembra   2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) napadol žalovaný odvolaním argumentujúc, že uskutočnenie zrážok zo mzdy sťažovateľa umožňovala pracovná zmluva.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho žalovanému nahradiť trovy konania. Krajský súd pri svojom   rozhodovaní   konštatoval,   že   sťažovateľ,   ktorý   žaloval „výlučne“ náhradu   za školenia advokátskych koncipientov, neuniesol v konaní dôkazné bremeno, a preto bolo nadbytočné   riešiť   otázku   čiastočnej   neplatnosti   pracovnej   zmluvy   z   dôvodu   rozporu so Zákonníkom práce.

Podľa sťažovateľa z jeho žalobného návrhu žiadnym spôsobom nevyplýva, že by si uplatňoval   náhradu   za   školenia   advokátskych   koncipientov   tak,   ako   to   mylne   uvádza v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajský   súd.   Svoj   návrh   sťažovateľ   formuloval   na zaplatenie   určitej   peňažnej   čiastky,   ktorú   si   nárokoval   z   titulu   pracovného   pomeru so žalovaným,   a   nie   ako   náhradu   nákladov   za   absolvované   semináre   advokátskych koncipientov   organizované   SAK.   Počas   súdneho   konania   nedošlo   k   žiadnej   zmene žalobného návrhu a sťažovateľ ani na pojednávaniach a vo svojich písomných vyjadreniach netvrdil   žiadne   nové   skutkové   okolnosti.   Konštatáciou   krajského   súdu   v   odôvodnení napadnutého rozsudku, že sťažovateľ sa „domáhal náhrady nákladov za semináre SAK, odvolací   súd   úplne   ignoroval   petit   Žaloby   a   nepochopiteľným   spôsobom   skresľujúco interpretoval výpoveď Sťažovateľa na pojednávaní. Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Bratislave   týmto   vyvodil   závery,   ktoré   sú   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením krajského súdu, že neuniesol dôkazné   bremeno,   keďže „v   konaní   pred   súdom   bolo   jednoznačne   preukázané,   že k nevyplateniu žalovanej čiastky zo strany Žalovaného došlo, pričom Sťažovateľ preukázal aj riadny právny titul na žalovanú sumu. Preukázanie oprávnenosti zrážok zo mzdy bolo povinnosťou   Žalovaného   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   pohľadávka   Sťažovateľa   voči Žalovanému vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu Žalovaný opieral nevyplatenie žalovanej čiastky o ustanovenie čl. V ods. 4 pracovnej zmluvy medzi Sťažovateľom a Žalovaným.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ považuje „názor Krajského súdu v Bratislave, že zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava   I   bolo   nadbytočné   prejudiciálne   skúmať   platnosť vyššie uvedeného ustanovenia pracovnej zmluvy, je preto zjavne nesprávny a vo svojich dôsledkoch viedol vo vzťahu k Sťažovateľovi k odopretiu spravodlivosti“.

Rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa neodôvodnený a arbitrárny, pretože krajský   súd   sa   zásadnou   právnou   otázkou   v   jeho   veci   vôbec   nezaoberal   a   vo   svojej argumentácii sa natoľko odchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení, že došlo k popretiu ich účelu a významu.

Podľa   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom   predchádzajúcim   jeho vydaniu   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva „podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky na   verejné   prerokovanie veci   a práva na   súdne konanie v súlade s procesnými   predpismi   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   podľa   ktorého   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné práva Sťažovateľa v zmysle článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5 Co 417/09 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 417/09-137 zo dňa 30. novembra 2010 porušené.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   sp.   zn.   5   Co   417/09-137   zo   dňa 30. novembra   2010 sa zrušuje a   vec sa vracia   Krajskému   súdu   v Bratislave na   ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   Sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II.   ÚS 71/97).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade najmä so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala údajne nesprávneho právneho posúdenia   jeho   veci   krajským   súdom,   čím   došlo   podľa   jeho   názoru   k   porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 5. júna 2007 okresnému súdu žalobu, ktorou sa   domáhal   proti   žalovanému   –   bývalému   zamestnávateľovi   zaplatenia   sumy   246,95 € s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy v dohodnutej sume podľa pracovnej zmluvy. Okresný súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť uplatnenú pohľadávku   s   príslušenstvom.   Na   základe   odvolania   podaného   žalovaným   krajský   súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol, pričom podľa   názoru   sťažovateľa   na   ním   formulovaný   petit   žaloby   vôbec   neprihliadal,   pokiaľ uviedol, že sa žalobou domáhal náhrady nákladov za semináre organizované SAK.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „Ako   vyplýva z obsahu spisu navrhovateľ odôvodnil v žalobe svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy tak, že mu vznikla majetková ujma tým, že mu odporkyňa strhla zo mzdy sumu, ktorá predstavuje základy za účasť navrhovateľa na jesennom a jarnom seminári koncipientov v roku 2004 a 2005. Z takéhoto opísania skutkových okolností musel súd vychádzať, z nich mu bolo jasné o čom má konať a rozhodovať, keďže súd nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované.

Predložené   dôkazy   a   výsledky   vykonaného   dokazovania   však   nepreukázali,   žeby odporkyňa žalovanú prípadne akúkoľvek sumu navrhovateľovi zrazila zo mzdy za semináre poriadané advokátskou komorou (jesenný a jarný seminár r. 2004, 2005). Odporkyňa toto tvrdenie rozporovala   a navrhovateľ žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami,   vyplývajúcimi z vykonaného   dokazovania   toto   svoje   tvrdenie   nepreukázal,   preto   neostalo   odvolaciemu súdu, než napadnutý rozsudok spočívajúci na nesprávnom právnom posúdení veci zmeniť a nárok zamietnuť s konštatovaním neunesenia dôkazného bremena zo strany navrhovateľa, ktorý žaloval výlučne a len náhradu za školenia koncipientov, nie inú náhradu, a preto bolo nadbytočné   riešiť   otázku   čiastočnej   neplatnosti   pracovnej   zmluvy   z   dôvodu   rozporu   so Zákonníkom práce.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   krajského   súdu   poukazuje   na   svoju judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu krajský   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd zmenil právny dôvod vzniku jeho pohľadávky uvedený v žalobe, ústavný súd konštatuje, že ako vyplýva z predloženého súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 78/08, na pojednávaní konanom 26. februára 2009 sťažovateľ uviedol, že si proti žalovanému uplatňuje pohľadávku, ktorú predstavuje suma za účasť na seminároch advokátskych koncipientov konaných v októbri 2004 a apríli 2005. Ústavný súd konštatuje, že   predmetom   občianskeho   súdneho   konania   je   procesný   nárok   opísaný   v   žalobe a vymedzený v žalobnom petite. V rámci dispozície s návrhom je žalobca oprávnený žalobu zmeniť. O zmenu žaloby však nejde, ak žalobca na základe toho istého skutku mení iba jeho právnu   kvalifikáciu.   Keďže   požadovanie   rovnakého   plnenia,   ale   z   iného   skutku   než špecifikoval   sťažovateľ   v   konaní,   si   z   procesného   hľadiska   vyžaduje   zmenu   návrhu (žaloby),   nemožno   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné bremeno v konaní, v ktorom žaloval náhradu za školenia koncipientov, a nie inú náhradu, a preto   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a žalobu   sťažovateľa   zamietol,   považovať   za arbitrárny o to viac, že sťažovateľ bol aj v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpený.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, akým konaním malo dôjsť k namietanému porušeniu označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, a to nielen v označení základného práva a   slobody,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   ale   aj   pri   predložení   príslušných   dôkazov (zdôvodnené námietky), tak ako to požaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   k   takémuto   zdôvodneniu   námietky   nedošlo,   bolo   bez   ďalšieho   právneho významu   sa   s   námietkou   predloženou   sťažovateľa   zaoberať.   Keďže   základné   právo   na spravodlivé súdne konanie inkorporuje viacero konkrétnych práv, ktoré vo svojom súbore obsahujú   pravidlá   spravodlivého   procesu   pri   absencii   konkrétnej   námietky,   nemohol ústavný   súd   nahradiť   vôľu   sťažovateľa   a jeho   námietku   zdôvodniť,   keďže   by   konal v rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sťažnosť môžu podať fyzické a právnické osoby, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

Na   základe   uvedeného   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011