znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 168/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., T., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Ť., Advokátska kancelária, L., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických   právach   konaním   Správy   katastra   v Trenčíne   a konaním   a   rozhodnutiami Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   13   Sp/61/2006-20   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 177/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. augusta 2009 doručená sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Ť., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   konaním   Správy   katastra   v Trenčíne (ďalej aj „správa katastra“), Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy konaním správy katastra a   krajského súdu, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 14 ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt“) rozhodnutiami krajského súdu   č. k. 13 Sp/61/2006-20   a najvyššieho súdu   sp. zn. 1 Sžo 177/2008.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   so   svojimi   rodičmi   uzavrel 24. apríla 2006 darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu č.   42   na   2.   poschodí   bytového   domu,   súpisné   číslo   139,   zapísaného   na   LV   č.   1315, vedeného   správou   katastra,   katastrálne   územie   Trenčianske   Teplice.   Sťažovateľ   podal 2. mája 2006   na   správe   katastra   návrh   na   vklad vlastníckeho   práva   k uvedenému   bytu. Správa katastra návrh na vklad rozhodnutím sp. zn. V 1494/06 z 13. júla 2006 zamietla a po sťažovateľom   podanom   odvolaní   vec   postúpila   na   rozhodnutie   krajskému   súdu. Krajský súd uznesením č. k. 13 Sp 61/2006-20 zo 4. apríla 2007 odvolanie ako oneskorené odmietol.   Po   sťažovateľom   podanom   odvolaní   najvyšší   súd   rozhodnutím   sp.   zn.   1   Sžo 97/2007 z 30. novembra 2007 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom   č.   k. 13 Sp 61/2006-36   zo 6. mája 2008 rozhodnutie správy katastra potvrdil. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, najvyšší súd uznesením sp. zn.1 Sžo 177/2008 z 28. apríla 2009 rozsudok krajského súdu potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

II.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Správy   katastra   v   Trenčíne a Krajského súdu Trenčín

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom správy   katastra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V 1494/06   a postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Sp 61/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 246 ods. 1 OSP   na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné krajské súdy, ak zákon neustanovuje inak.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že proti nečinnosti správy katastra mohol sťažovateľ podať žalobu podľa § 250t ods. 1 OSP, o ktorej bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodovať o takýchto žalobách vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci.

5. Z podanej sťažnosti vyplýva, že konanie o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnosti je právoplatne   ukončené,   keďže   správa   katastra   návrh   na   vklad   rozhodnutím   sp.   zn. V 1494/06   z 13.   júla   2006   zamietla,   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Sp   61/2006-36 zo 6. mája   2008   rozhodnutie   správy   katastra   potvrdil   a rozsudok   krajského   súdu po podanom odvolaní potvrdil najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 177/2008 z 28. apríla 2008, ktorý sa stal právoplatným 30. júna 2009.

6. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom v odôvodnení sťažnosti namietal predovšetkým nedodržanie zákonných lehôt stanovených zákonom č. 162/1995 Z. z.   o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) konajúcou správou katastra pri rozhodovaní o návrhu na vklad do katastra a predkladaní spisu krajskému súdu po podanom odvolaní.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 Sp 61/2006-36 zo 6. mája 2008 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 177/2008 z 28. apríla 2009

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý   nezávislým   a   nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   podľa   ktorých   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K uvedenému je potrebné uviesť, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

K časti, v ktorej sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo   k porušeniu   označených   práv   tým,   že   sa   nemohol   vyjadriť   k stanovisku   správy katastra k podanému odvolaniu, ktoré pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy ako krajský súd,   tak   aj najvyšší   súd,   ústavný   súd   poznamenáva, že   postup   oboch   súdov   vzhľadom na charakter správneho súdnictva bol ústavný a náležite odôvodnený.

  9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv krajským súdom ústavný súd uvádza, že sťažovateľ využil možnosť podania odvolania priznanú mu Občianskym súdnym poriadkom, na základe ktorého vo veci rozhodol najvyšší súd.

  Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

10. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 177/2008 z 28. apríla 2009 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy a ani to, že by závery najvyššieho súdu o potvrdení rozsudku krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.

Z týchto   záverov   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods.   1 paktu rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, je zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   rozhodnutím   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu v označenom   konaní   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods.   1 ústavy.   Napokon   ústavný súd   pripomína   aj svoju   stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

12.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010