znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 168/05-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   G.,   bytom   B.,   zastúpeného   ustanoveným advokátom   JUDr.   Ľ.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 82/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 82/94 p o r u š i l základné právo Ing. J. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ing.   J.   G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   Ing.   J.   G.   v sume   10   331   Sk   (slovom   desaťtisíc   tristotridsaťjeden slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   je p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia v sume   10   331   Sk   (slovom   desaťtisíc   tristotridsaťjeden   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 25. augusta 2005 č. k. I. ÚS 168/05-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. G., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), a ustanovil mu za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 82/94.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 5. marca 1993 podal na okresnom súde návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany D. B. (ďalej len „odporca“) a súčasne sa domáhal doplatenia rozdielu na mzde. Mzdový nárok vylúčil   okresný   súd   13.   decembra   1993   na   samostatné   konanie   (pozri   nižšie   II.   časť odôvodnenia tohto nálezu). Podľa tvrdenia sťažovateľa „predmetné konanie sa začalo viac ako 12 rokov pred podaním ústavnej sťažnosti a ku dňu jej podania nebolo právoplatne skončené“.

Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   ním   označeného základného práva.

3.   Aj   napriek   viacerým   sťažnostiam   na   nečinnosť   súdu   a na   prieťahy   v konaní podaniami adresovanými predsedovi okresného súdu podľa tvrdenia sťažovateľa nedošlo k náprave.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie „v sume 130 000 Sk“ a náhradu trov konania..

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   podpredsedníčkou   poverenou   zastupovaním   predsedu,   vyjadrením sp. zn. Spr. 2012/97 z 12. decembra 2005. Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k uvedenému vyjadreniu okresného súdu podaním z 11. januára 2006.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s predloženým   dokumentačným   materiálom   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 82/94.

A

Obvodný   súd   B.   uznesením   č.   k.   9   C   29/93-23   z 13.   decembra   1993   vylúčil   na samostatné   konanie „tú   časť   návrhu   navrhovateľa,   ktorou   sa   navrhovateľ   domáha doplatenia   rozdielu na   mzde za obdobie   júl 1992   až   marec 1993   vo   výške   33.300 Sk“. Navrhovateľom v spore (o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a mzdové nároky) bol sťažovateľ. Vylúčenie časti veci na samostatné konanie (ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 19 C 82/94) bolo odôvodnené tým, že sťažovateľ sa „domáha vyslovenia neplatnosti výpovede   z pracovného   pomeru,   ktorý   skončil   zo   strany   odporcu   a jednak...   doplatenia rozdielu na mzde od obdobia od júla 1992 do marca 1993... Pretože v danom prípade ide o dva rôzne nároky, pričom tieto spolu nesúvisia a ich spoločné prejednanie by predĺžilo konanie...“

Pokynom   z 15.   apríla   1994   bolo   uložené   súdnej   kancelárii   pripojiť   súdny   spis sp. zn. 9 C 29/93   (až   po   právoplatnom   skončení   veci).   Podľa   úradných   záznamov z 20. apríla 1994 a 4. augusta 1994 vec ešte nebola právoplatne skončená a podľa záznamu z 27.   septembra 1994 požadovaný súdny   spis   bol „u   referenta,   preto som   ho   nemohla pripojiť“.

Sťažovateľ   18.   júla   1994   požiadal   okresný   súd   o „...   samostatné   rokovanie doplatenia rozdielu na mzde...“.

Okresný súd 22. novembra 1994 stanovil termín pojednávania na 6. december 1994. Toto   pojednávanie   (prítomní   sťažovateľ   a právna   zástupkyňa   odporcu   advokátka JUDr. V. D.) bolo odročené na neurčito „za účelom prerokovania nároku navrhovateľa s vedením podniku“. Sťažovateľ mal do 1. januára 1995 súdu oznámiť „či na návrhu trvá“.Okresný súd 16. decembra 1994 stanovil termín pojednávania na 19. január 1995. Na tomto   pojednávaní   (prítomní   sťažovateľ   a odporca)   boli   vypočutí   účastníci   konania. Pojednávanie   bolo   odročené   na   16.   február   1995   s tým,   že   odporca   predloží   doklad (a odôvodnenie)   o preradení   sťažovateľa   do   nižšej   tarifnej   triedy.   Sťažovateľovi   bolo doručené písomné vyjadrenie odporcu zo 17. januára 1995 k jeho návrhu (žalobe).Sťažovateľ 7. februára 1995 predložil súdu svoje stanovisko k vyjadreniu odporcu.Odporca 9. februára 1995 predložil súdu písomné stanovisko k predmetu sporu.Na   pojednávaní   konanom   16.   februára   1995   (prítomní   účastníci   konania)   boli oboznámené doteraz predložené písomnosti. Pojednávanie bolo odročené na 28. marec 1995 s tým, že bude predvolaná svedkyňa Ing. D. N., CSc., z K. banky, a. s. B.

Sťažovateľ   21.   februára   1995   doručil   okresnému   súdu   písomné   vyjadrenie   ku „stanovisku odporcu zo 7. februára 1995“.

Na   pojednávaní   konanom   28.   marca   1995   (prítomní   sťažovateľ   a odporca)   bol oboznámený   doterajší   priebeh   konania,   boli   vykonané   prednesy   účastníkov   k predmetu sporu   a bola   vypočutá   svedkyňa   (bývala   vedúca   sťažovateľa   na   pracovisku   odporcu). Pojednávanie bolo odročené na 4. máj 1995 s tým, že účastníci majú možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.

Sťažovateľ   4.   apríla   1995   predložil   okresnému   súdu   písomné „Vyjadrenie k stanovisku svedkyne z 28. 3. 1995“ a 26. apríla 1995 stanovisko k predmetu sporu.Na   pojednávaní   konanom   4.   mája   1995   (prítomní   sťažovateľ   a odporca)   bol oboznámený doterajší priebeh konania a posledne doručené písomné prednesy účastníkov. Sťažovateľovi bolo uložené upresniť petit žaloby. Pojednávanie bolo odročené na 15. jún 1995.Sťažovateľ 11. mája 1995 písomne upravil petit („rozšírenie doplnenia rozdielu na mzde“) a predložil súdu písomné „oboznámenie problémových miest týkajúcich sa súdneho sporu“.

Odporca 8. júna 1995 doručil súdu „sumarizáciu (prehľad) organizačných zmien D., zmien mzdových predpisov a z toho vyplývajúce zatriedenie Ing. G....“

Na   pojednávaní   konanom   15.   júna   1995   (prítomní   sťažovateľ   a odporca)   bolo oboznámené podanie odporcu z 8. júna 2005 „za účelom oboznámenia sa navrhovateľovi“. Súd uznesením pripustil rozšírenie návrhu a rozsudkom návrh zamietol.

Predseda okresného súdu 7. júla 1995 vyhovel žiadosti zákonného sudcu zo 6. júla 1995 a predĺžil mu lehotu na písomné vypracovanie rozsudku do 15. augusta 1995. Písomné vyhotovenie   rozsudku   č.   k.   19   C   82/94-43   z 8.   júna   2005   bolo   doručené   účastníkom 21. augusta 1995.

Sťažovateľ   4.   septembra   1995   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   ktoré   bolo 14. septembra 1995 doručené odporcovi na vyjadrenie.

Okresný súd 10. októbra 1995 predložil súdny spis na odvolacie konanie Mestskému súdu v B. (ďalej aj „mestský súd“ a „krajský súd“), ktorý uznesením z 19. februára 1996 prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Súdny   spis   bol   doručený okresnému súdu 22. apríla 1996 a uznesenie mestského súdu 30. apríla 1996, resp. 3. mája 1996 účastníkom.

Okresný súd 7. júna 1996 stanovil termín pojednávanie na 8. august 1996. Na tomto pojednávaní (konanom za prítomnosti   sťažovateľa a odporcu)   bol   oboznámený doterajší priebeh   konania   a sťažovateľovi   bolo   uložené,   aby „doplnil   svoje   podanie   v súlade s uznesením MS“. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   augusta   1996   navrhol sťažovateľ vypočuť svedkov Ing. D. N., z K. banky a Ing. E. H., z Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Okresný súd 7. októbra 1996 stanovil termín pojednávania na 18. december 1996.Odporca   predložil   9.   decembra   1996   okresnému   súdu   písomné „vyjadrenie k predmetnej veci“. Republiková centrála Slovenského odborového zväzu verejnej správy 16.   decembra   1996   poverila   svoju   pracovníčku   JUDr.   M.   S.   zastupovaním   sťažovateľa v predmetnom spore.

Pojednávanie   konané   18.   decembra   1996   (prítomní   sťažovateľ,   jeho   právna zástupkyňa, odporca) bolo odročené na neurčito (právna zástupkyňa sťažovateľa sa pokúsi spor uzavrieť mimosúdne).

Sťažovateľ 10. januára 1997 žiadal o vytýčenie pojednávania a navrhol vypočuť už uvedených svedkov. Jeho právna zástupkyňa 13. januára 1996 oznámila súdu, že „nedošlo k mimosúdnemu usporiadaniu uvedeného sporu“.

Okresný   súd   14.   januára 1997 stanovil termín   pojednávania na 17. február 1997 (predvolanie bolo včas doručené účastníkom, ich právnym zástupcom a svedkom).Pojednávanie konané 17. februára 1997 (prítomní účastníci, ich právni zástupcovia, svedok Ing. E. H.) bolo z dôvodu nepripravenosti sudkyne zastupujúcej zákonnú sudkyňu (spis jej bol predložený 14. februára 1997) a nekompletnosti senátu odročené na neurčito.Okresný   súd   21.   apríla   1997   stanovil   termín   pojednávania   na   14.   máj   1997. Vzhľadom na práceneschopnosť právnej zástupkyne odporcu (na jej žiadosť z 29. apríla 1997) bol stanovený termín pojednávania 6. máj 1997 zrušený.

Okresný súd 30. mája 1997 stanovil termín pojednávania na 25. august 1997. Na tomto   pojednávaní   (prítomní   účastníci   a ich   právni   zástupcovia)   bol   vypočutý   svedok Ing. E. H. Po prednesoch   účastníkov bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že opätovne bude vypočutý svedok Ing. E. H. a svedkyňa Ing. N. bude predvolaná pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Okresný   súd   8.   decembra   1997   stanovil   termín   pojednávania   na   26.   január 1998 (predvolanie doručené účastníkom, ich právnym zástupcom, svedkovi Ing. E. H.).Sťažovateľ 16. januára 1998 predložil okresnému súdu písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal doplniť dokazovanie.

Na   pojednávaní   konanom   26.   januára   1998   (prítomní   účastníci,   ich   právni zástupcovia,   svedkyňa   Ing.   D.   N.)   bola   vypočutá   svedkyňa.   Keďže   súd   nemohol   pre krátkosť   času   doplniť   dokazovanie   v zmysle   sťažovateľovho   písomného   návrhu   zo 16. januára 1998, pojednávanie odročil na neurčito.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 30. januára 1998 navrhol ďalšie doplnenie dokazovania.

Okresný   súd   13.   júla   1998   stanovil   termín   pojednávania   na   25.   november   1998 (predvolal účastníkov a ich právnych zástupcov).

Podľa   úradného   záznamu   na   č.   l.   115   spisu   mal   sťažovateľ   12.   augusta   1998 o 8. 30 h. telefonicky verbálne napadnúť zákonnú sudkyňu.

Okresný súd 13. augusta 1998 zrušil termín pojednávania stanovený na 25. november 1998   a zákonná   sudkyňa   13.   augusta   1998   predložila   súdny   spis   na   rozhodnutie   o jej zaujatosti voči navrhovateľovi.

Krajský súd uznesením z 30. septembra 1998 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Súdny   spis   bol   vrátený okresnému súdu 23. októbra 1998 a uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom 6. a 11. novembra 1998.

Okresný súd 29. marca 1999 stanovil termín pojednávania na 5. máj 1999. Na tomto pojednávaní právni zástupcovia účastníkov konštatovali skončenie dokazovania a žiadali vo veci rozhodnúť. Pojednávanie bolo odročené na 10. máj 1999. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok,   ktorým   bol   návrh   zamietnutý.   Rozsudok   č.   k. 19   C 82/94-128 bol doručený účastníkom 8., resp. 12. júla 1999.

Sťažovateľ   27.   júla   1999   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   ktoré   bolo   doručené odporcovi 5. augusta 1999.

Súdny spis bol 16. augusta 1999 doručený krajskému súdu na odvolacie konanie (stanovisko odporcu bolo doručené krajskému súdu 7. septembra 1999).

Okresnému   súdu   bol   1.   decembra   1999   vrátený   súdny   spis „ako   predčasne predložený z dôvodu, že neboli odstránené vady odvolania navrhovateľa“.

Okresný súd 3. decembra 1999 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa na odstránenie vád odvolania (výzva jej bola doručená 22. decembra 1999).

Sťažovateľ   4.   januára   2000   predložil   okresnému   súdu   „Doplnenie   odvolania k rozsudku...“

Okresný   súd   11.   januára   2000   urgoval   zaslanie   odpovede   na   svoju   výzvu z 3. decembra 1999. Právna zástupkyňa sťažovateľa 21. februára 2000 oznámila okresnému súdu, že sa stotožňuje s obsahom podania sťažovateľa zo 4. januára 2000 („Odvolanie je zároveň aj návrhom na opravu dôvodov rozhodnutia“).

Okresný   súd   22.   februára   2000   opätovne   zaslal   súdny   spis   krajskému   súdu   na odvolacie konanie.

Okresnému súdu bol 7. apríla 2000 súdny spis opätovne vrátený „bez meritórneho rozhodnutia   z dôvodu,   že   doteraz   nebolo   rozhodnuté...   o návrhu...   na   opravu   dôvodov rozhodnutia...“

Okresný   súd   uznesením   z 3.   júla   2000   návrh   na   opravu   dôvodov   rozhodnutia zamietol.

Krajskému   súdu   bol   4.   júla   2000   opätovne   predložený   súdny   spis   na   odvolacie konanie.

Krajský súd uznesením z 27. februára 2001 prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Druhostupňové   uznesenie   bolo   doručené   okresnému   súdu   26.   apríla   2001 a účastníkom konania 14. a 23. mája 2001 (resp. 23. a 25. mája 2001).

Sťažovateľ 27. júla 2001, 18. júla 2001 a 17. septembra 2001 nahliadol do súdneho spisu.Okresný   súd   5.   novembra   2001   požiadal   sťažovateľa   o oznámenie   (upresnenie) relevantných   skutočností,   z ktorých   vychádzal   pri   výpočte   svojho   nároku   (požiadavky), a odporcu,   aby   zaslal   súdu   pracovné   zmluvy   troch   pracovníkov,   ktorí   boli   zaradení v rovnakej triede ako sťažovateľ, a oznámil mu ďalšie skutočnosti (sťažovateľ odpovedal 13. novembra 2001 a 23. novembra 2001. V súdnom spise na č. l. 198 až 210 sa nachádzajú pracovné   zmluvy   a platové   dekréty   pracovníkov   odporcu   zaradených   v obdobnom funkčnom a platovom zaradení ako sťažovateľ).

Okresný súd 27. februára 2002 vyzval sťažovateľa na ďalšie „doplnenie dokladov“ (sťažovateľ požadované doručil 19. marca 2002).

Okresný   súd   29.   júla   2002   stanovil   termín   pojednávania   na   11.   september   2002 (predvolania boli doručené účastníkom 2. a 8. augusta 2002).

Na   pojednávaní   konanom   11.   septembra   2002   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia)   informoval   súd   o doterajšom   priebehu   konania   a vyzval   sťažovateľa „na upresnenie   petitu   a chronologický   postup   jeho   práce   u zamestnávateľa“.   Po   prednese sťažovateľa   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   13.   november   2002 „z   dôvodu špecifikácie petitu a založenia dokladov a zápisnice vyššie spomenutých“.

Okresnému súdu bolo 24. októbra 2002 doručené sťažovateľove podanie označené ako „Vyjadrenie k doplateniu rozdielu na mzde“.

Podľa úradného záznamu z 28. októbra 2002 sťažovateľ osobne súdu oznámil, „že on a jeho právna zástupkyňa nebudú dodávať ďalšie dôkazy. Udáva, že všetko už dodali“.Z dôvodu „PN sudkyne“ bol 6. novembra 2002 zmenený termín pojednávania na 15. január 2003. Na tomto pojednávaní (prítomní účastníci a ich právni zástupcovia) bola pripustená   zmena   petitu   žaloby,   bolo   ukončené   dokazovanie   a okresný   súd   rozsudkom uložil   odporcovi   zaplatiť   sťažovateľovi „87.563,-   Sk   brutto   spolu   so   17   %   úrokom z omeškania   odo   dňa   23.   11.   1995   do   zaplatenia   v lehote   3   dní   od   právoplatnosti rozsudku“.

Rozsudok bol doručený účastníkom 24., resp. 26. marca 2003 a odporca ho 4. apríla 2003 napadol odvolaním. K odvolaniu sa 30. apríla 2003 písomne vyjadril sťažovateľ.Súdny spis bol doručený krajskému súdu 13. júna 2003.Krajský súd 28. novembra 2003 stanovil termín pojednávania na 24. marec 2003 (predvolanie bolo doručené účastníkom a ich právnym zástupcom). Na tomto pojednávaní (po   prednesoch   právnych   zástupcov   účastníkov)   krajský   súd   prvostupňové   rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 26. mája 2004.Sťažovateľ 31. mája 2004, 11. júna 2004 a 14. júna 2004 nahliadol do súdneho spisu.Okresný súd 21., resp. 22. júna 2004 doručil uznesenie krajského súdu účastníkom.Sťažovateľ   17.   júna   2004   nahliadol   do   súdneho   spisu   a 23.   júna   2004   požiadal okresný   súd   o vyžiadanie   štatútu   odporcu   (platný   od   1.   januára   1992)   a podaním z 25. augusta 2004 sa vyjadril k predmetu sporu.

Okresný súd 10. februára 2005 stanovil termín pojednávania na 20. apríl 2005.Sťažovateľ 1. marca 2005 nahliadol do súdneho spisu.Na   pojednávaní   konanom   20.   apríla   2005   (po   prednesoch   právnych   zástupcov účastníkov) okresný súd ukončil   dokazovanie a rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Rozsudok bol doručený účastníkom 25. mája 2005, resp. 6. júna 2005.

Sťažovateľ 23. mája 2005 a 29. júna 2005 nahliadol do súdneho spisu a 4. júla 2005 podal proti rozsudku z 20. apríla 2005 odvolanie.

Okresný   súd   uznesením   zo   6.   júla   2005   odvolanie   sťažovateľa   odmietol   podľa ustanovenia § 209 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako „oneskorene podané“. Proti uzneseniu podal sťažovateľ 22. júla 2005 odvolanie, ktoré doplnil dodatkom 26. júla 2005.Krajský súd uznesením z 28. septembra 2005 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súdny   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   27.   októbra   2005   a uznesenie   bolo   doručené účastníkom 8., resp. 14. novembra 2005

B

Z právne   relevantných   skutočností   charakterizujúcich   (a   aj   hodnotiacich)   postup okresného   súdu   v predmetnej   veci   považoval   ústavný   súd   za   dôvodné   uviesť   (citovať z odôvodnení druhostupňových rozhodnutí a tiež z pokynov krajského súdu):

1. Z uznesenia mestského súdu č. k. 13 Co 305/95-38 z 19. februára 1996, ktorým bol zrušený prvostupňový rozsudok z 15. júna 1995:

„(...) Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 písm. e) O. s. p. dospel k záveru, že rozhodnutie súdu I. stupňa nie je vecne správne, odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Súd I. stupňa nezistil náležitým spôsobom skutočný stav veci, nevykonal dokazovanie v náležitom rozsahu, vyslovený právny záver je nesprávny. (...)

Keďže súd I. stupňa nezistil riadne skutočný stav, nezisťoval, akú konkrétnu prácu vykonával navrhovateľ, čo je rozhodujúce pre posúdenie výšky mzdy, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu I. stupňa v zmysle § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil v zmysle § 221 ods. 2 cit. ust. na ďalšie konanie. (...)“

2. Z uznesenie krajského súdu č. k. 16 Co 26/00-182 z 27. februára 2001, ktorým bol zrušený   prvostupňový   rozsudok   z 10.   mája   1999: „(...)   Z obsahu   spisu   nevyplýva jednoznačne čoho sa navrhovateľ domáha. Navrhovateľ sa pôvodne domáhal doplatenia mzdy za obdobie júl 1992 až marec 1993 vo výške 33.000,- Sk. Návrhom z 10. 5. 1995 žiadal rozšíriť doplatenie mzdy za obdobie od 1. 4. 1993 do 26. 10. 1994 v sume 70.000,- Sk. Na pojednávaní 5. 5. 1999 už žiadala jeho zástupkyňa doplatok mzdy od júla 1992 do marca 1993 v sume 33.370,- Sk. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé na aké obdobie bolo dokazovanie zamerané.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,   stručne   a jasne   vyloží,   ktoré skutočnosti má   preukázané   a ktoré nie,   o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal   i ďalšie   dôkazy   a posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení, ktoré použil.

Prvostupňový súd sa týmito ustanoveniami neriadil. Výrok   rozhodnutia   musí   zodpovedať   výsledkom   dokazovania   a vyhodnoteniu dôkazov.   To   sa   musí   prejaviť   v odôvodnení   rozhodnutia,   dôvody   musia   byť   jasné a presvedčivé.

Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   obsahuje   podrobný   prednes   svedkov,   ale neobsahuje, čo súd z výpovedí zistil a aké okolnosti mal súd preukázané. Z odôvodnenia nie je zrejmé na základe čoho usúdil súd prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a vôbec akú prácu za žalované obdobie vykonával.

Z odôvodnenia nevyplýva podľa akého právneho predpisu súd vec posúdil. (...)“

3.   Z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   136/03-268,   ktorým   bol   zrušený prvostupňový rozsudok z 15. januára 2003: «(...) Odvolací súd je toho názoru, ž doteraz vykonaným   dokazovaním   nebolo   preukázané,   akú   prácu   navrhovateľ   v uplatňovanom období skutočne vykonával. Preto záver súdu prvého stupňa pri vyčíslení mzdového nároku navrhovateľa vychádzajúc z porovnania mzdy ním uvedených pracovníkov je predčasný. (...) Úlohou   súdu   prvého   stupňa   bude   doplniť   dokazovanie,   prípadne   i znaleckým posudkom potrebným pre jednoznačné ustálenie akú skutočnú prácu navrhovateľ vykonával v uplatňovanom období, teda do akej funkcie mal byť zaradený podľa popisu ním skutočne vykonávanej   práce   a následne   stanoviť,   akú   mal   mať   mzdu   v súlade   s vtedy   platnými mzdovými predpismi. Až po takomto ustálení bude možné mzdu vyčísliť spôsobom, ako už postupoval   súd   prvého   stupňa,   samozrejme   zohľadniac   právne   následky   spojené s doručením výpovede a určením jej neplatnosti. (...)

Odvolací súd súčasne upozorňuje súd prvého stupňa, že podľa § 156 ods. 3 O. s. p., len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. V danej veci písomne vyhotovený rozsudok t. j. výrok   rozsudku   nezodpovedá   výroku   rozsudku   tak,   ako   bol   vyhlásený.   Konkrétne v rozsudku ako bol vyhlásený chýba výrok „vo zvyšku súd návrh zamieta“, ktorý výrok už je v jeho písomnom vyhotovení. (...)»

4. Z pokynu krajského súdu sp. zn. 19 Co 215/99 z 29. októbra 1999: „(...) Spis vraciame bez rozhodnutia ako predčasne predložený z dôvodu, že neboli odstránené vady dovolania navrhovateľa.

Je potrebné právnu zástupkyňu navrhovateľa vyzvať na doplnenie dôvodov odvolania (§ 205, § 42 ods. 3 O. s. p.), najmä toto kvalifikovane zdôvodniť, aby bolo zrejmé čoho sa svojím   odvolaním   domáhajú,   ako   žiadajú   vo   veci   rozhodnúť   a pod.,   pod   následkami zastavenia odvolacieho konania (§ 43 ods. 2 O. s. p.).

Potom spis opätovne predložte odvolaciemu súdu. (...)“

5.   Z pokynu   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   61/00   z 31.   marca   2000: „(...)   Spis opätovne vraciam bez meritórneho rozhodnutia z dôvodu, že doteraz nebolo rozhodnuté súdom   prvého   stupňa   o návrhu   navrhovateľa   (č.   l.   133,   č.   l.   175)   na   opravu   dôvodov rozhodnutia, o ktorom je potrebné rozhodnúť v zmysle § 165 O. s. p.

Potom spis opätovne predložte odvolaciemu súdu s novou predkladacou správou. (...)“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   poverená   zastupovaním   predsedu   vo   svojom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti okrem iného uviedla:

„(...) Priebeh konania bol zo strany vedenia Okresného súdu Bratislava I, Krajského súdu v Bratislave a MS SR na základe sťažnosti navrhovateľa od 26. 02. 1997 sledovaný. Sťažnosť sťažovateľa bola hodnotená ako nedôvodná.

Neboli   zistené   skutočnosti   svedčiace   o narušovaní   dôstojnosti   súdneho   konania súdnymi osobami, ani prieťahy v konaní zavinené zákonnou sudkyňou JUDr. E. B. Z obsahu spisového materiálu tunajšieho súdu sp. zn. 19 C 168/94 a sťažnostného spisu   Spr.   2012/97   je   zrejmé,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní nedochádzalo   a skutočnosť,   že   navrhovateľ   nebol   úspešný   v konaní   nie   je   dôvodom   na konštatovanie, že v predmetnom konaní bolo porušené právo navrhovateľa na prejednanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Subjektívne   zavinenie   konajúcich   zákonných sudkýň zistené nebolo. Vzhľadom na predmet sporu ako i skutočnosť, že v odd. 19 C bol vybavovaný neúmerne vysoký počet vecí popri priemernom mesačnom nápade, súd vo veci konal bez zbytočných a ním zavinených prieťahov.

Ctený ÚS SR, aby boli vzaté uvedené skutočnosti na vedomie a sťažovateľovi neboli priznané   finančné   zadosťučinenie   a to   z dôvodu,   že   k zavinenému   prieťahu   v konaní nedošlo, na konanie súdu v predmetnej veci mali vplyv objektívne skutočnosti a vyslovený právny   názor   súdu   prvého   a druhého   stupňa.   Neúspech   sťažovateľa   v konaní   ako navrhovateľa nemôže byť kompenzovaný finančným zadosťučinením. (...)“

K vyjadreniu   podpredsedníčky   okresného   súdu   zaujal stanovisko   právny   zástupca sťažovateľa, v ktorom uviedol:

«(...) Sťažovateľ je účastníkom konania, ktoré sa na okresnom súde začalo doručením sťažovateľovho podania dňa 5. marca 1993, čiže viac ako 12 rokov pred podaním sťažnosti. Okresný   súd   uznesením   z 13.   decembra   1993   vylúčil   vec   (časť   pôvodného   návrhu)   na samostatné konanie, ktoré bolo v ďalšom vedené na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 82/94. Predmetom konania je návrh navrhovateľa na doplatenie rozdielu mzdy. Ide teda o spor pracovno–právneho charakteru,   ktorý berúc do úvahy prácu ako zdroj sťažovateľových príjmov a obživy) má pre sťažovateľa úplne esenciálnu povahu. (...)

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že   predmetné konanie sa začalo viac ako 12 rokov   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   a ku   dňu   jej   podania   nebolo   právoplatne skončené.   Predmetný   spor   je   sporom   pracovno–právnej   povahy,   ktorého   charakter   je obzvlášť   senzibilný   na   dĺžku   trvania   konania.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   spomenúť skutočnosť, že konanie o neplatnosť výpovede, od ktorého bolo konanie 19 C 82/94 vylúčené na samostatné konanie sa už právoplatne skončilo úspechom sťažovateľa – teda rozsudkom konštatujúcim,   že   výpoveď,   ktorá   mu   bola   daná   je   neplatná.   Paradoxne   ekonomickej reflexie tohto výroku sa sťažovateľ nedočkal ani po 12 rokoch od začatia konania. V konaní 19 C 82/94 okresný súd vydal štyri rozsudky, z ktorých tri boli odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Až zarážajúco pôsobí fakt, že okresný súd prvý raz ukončil vo veci dokazovanie v roku 1995, čiže už v roku 1995 (desať rokov pred podaním ústavnej sťažnosti) disponoval dostatočným penzom informácií na to, aby mohol vo veci meritórne rozhodnúť. Napriek tomu mu trvalo ďalšie štyri roky, kým vydal „druhý rozsudok“ a potom ešte ďalšie štyri roky kým vydal „tretí rozsudok. Aj posledný zmienený rozsudok však bol odvolacím súdom zrušený.

Pohľad na chronológiu tohto konania pôsobí až tragikomickým dojmom, osobitne, keď si recipient informácie uvedomí fakt, že ide o pracovno-právny spor a keď prihliadne na   vek   sťažovateľa   (70   rokov).   Chladnokrvne   potom   pôsobí   tvrdenie   podpredsedníčky okresného súdu v liste sp. zn. Spr. 2012/97, že „... je zrejmé, že k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní nedochádzalo a skutočnosť, že navrhovateľ nebol úspešný v konaní nie   je   dôvodom   na   konštatovanie,   že   v predmetnom   konaní   bolo   porušené   právo navrhovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov...“ Opak je pravdou, konanie trpelo prieťahmi, či už bezprostrednými – spočívajúcimi v úplnej nečinnosti (napríklad od 13.   decembra   1993   do   6.   decembra   1994   a mnohými   ďalšími)   alebo   spočívajúcimi v neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   (tu   ide   takmer   o celé   konanie,   osobitne   treba upozorniť napríklad na fakt, že okresný súd natoľko dostatočne zistil skutkový stav pred vydaním   „prvého   rozsudku“,   že   pred   vydaním   „druhého   rozsudku“   ešte   preventívne šesťkrát pojednával). Neefektívnosť činnosti okresného súdu je ďalej celkom zjavná nielen z celkovej dĺžky trvania predmetného konania ale aj z jeho jednotlivých častí – viacnásobné neúspešné pokusy postúpiť spis krajskému súdu, opakované rušenie rozhodnutí krajským súdom a vracanie veci na ďalšie konanie, množstvá neefektívnych pojednávaní, neúspešný pokus o vylúčenie sa konajúcej sudkyne a pod.

Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu a na existenciu už označených prieťahov podal   sťažovateľ   predsedovi   okresného   súdu   množstvo   sťažností   na   prieťahy   v konaní. Napriek týmto sťažnostiam však prieťahy v konaní odstránené neboli. (...)»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   82/94,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania boli mzdové nároky sťažovateľa, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

3.1.   Posudzovanú   vec   ústavný   súd   nepovažuje za   právne   a ani fakticky   zložitú. V danej veci je potrebné poukázať najmä na usmernenie mestského súdu v jeho rozhodnutí z 19.   februára   1996,   v súlade   s ktorým   mal   okresný   súd   postupovať   pri   zisťovaní skutočného stavu veci a získať tak v podstatne kratšej (skoršej) dobe materiálny základ na jej rozhodnutie.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní, ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti,   ktorých dôsledkom   by bolo neúmerné predĺženie doby konania, resp. ktoré by mohli mať negatívny vplyv na jeho priebeh. Úprava petitu žaloby, doplňovanie návrhov na dokazovanie, návrh na mimosúdne riešenie   sporu   a odvolania   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   neboli   rozhodujúcimi skutočnosťami pôsobiacimi na priebeh (spôsob vedenia) a celkovú dĺžku konania.

3.3.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej nápadu na okresný súd 5. marca 1993 do podania sťažnosti ústavnému súdu (22. júla 2005) trvalo vyše 12 rokov (resp. od vylúčenia náhrady rozdielu na mzde na samostatné konanie 13. decembra 1993 vyše 11 rokov). Konanie v predmetnej veci bolo ukončené odmietnutím odvolania sťažovateľa (proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2005) ako oneskorene podané.

Za   posudzované   obdobie   okresný   súd   vytýčil   19   pojednávaní,   z ktorých   bolo 13 vykonaných. Pojednávanie konané 18. decembra 1996 bolo na návrh právnej zástupkyne sťažovateľa na vykonanie pokusu o zmier odročené; pojednávanie konané 17. februára 1997 bolo pre nepripravenosť zastupujúcej sudkyne odročené. Na pojednávaní konanom 10. mája 1999 bol vyhlásený rozsudok. Termín pojednávania stanovený na 13. november 2002 bol pre   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   zmenený   na   15.   január   2003.   Termíny   dvoch pojednávaní boli zrušené (14. mája 1997 pre práceneschopnosť právnej zástupkyne odporcu a 25. novembra 1998 pre námietku zaujatosti vyslovenú zákonnou sudkyňou).

Okresný   súd   vo   veci   štyrikrát   rozhodol   rozsudkom   (pozri   vyššie   chronologický prehľad úkonov okresného súdu v časti II. A odôvodnenia), z čoho odvolací súd zrušil tri rozsudky z dôvodov uvedených vyššie v časti II. B odôvodnenia tohto nálezu (posledný rozsudok   okresného   súdu   nemal   krajský   súd   možnosť   vecne   preskúmať   z dôvodu odmietnutia sťažovateľovho odvolania ako oneskorene podaného).

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 19 C 82/94 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

-   od   13.   decembra   1993   (vylúčenie   mzdového   nároku   na   samostatné   konanie)   do 22. novembra   1994   (stanovenie   termínu   pojednávania)   t.   j.   v trvaní   vyše   11   mesiacov (keď len   na   základe   pokynu   z 15.   apríla   1994   žiadal   pripojenie   súdneho   spisu sp. zn. 9 C 29/93);

- od 23. októbra 1998 (vrátenie spisu z krajského súdu) do 29. marca 1999 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše 5 mesiacov (keď len doručoval druhostupňové rozhodnutie);

- od 16. augusta 1999 (doručenie spisu na odvolanie konania) do 4. júla 2000 (opätovné doručenie   spisu   krajskému   súdu),   t.   j.   v trvaní   vyše   10   mesiacov   (keď   bol   súdny   spis 1. decembra 1999 a 7. apríla 2000 vrátený späť okresnému súdu ako predčasne predložený);

- od 26. apríla 2001 (doručenie súdneho spisu z krajského súdu) do 5. novembra 2001 (výzva sťažovateľovi) t. j. v trvaní vyše 6 mesiacov;

-   od   23.   novembra   2001   (odpoveď   sťažovateľa)   do   29.   júla   2002   (stanovenie   termínu pojednávania),   t.   j.   v trvaní   vyše   8   mesiacov   (keď   okresný   súd   len   opätovne   vyzýval sťažovateľa na podanie ďalšej informácie);

-   od   26.   mája   2004   (vrátenie   súdneho   spisu   z krajského   súdu)   do   10.   februára   2005 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše 8 mesiacov,t. j. spolu vyše 48 mesiacov (vyše 4 rokov), bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádzal. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť (resp. nízku efektívnosť procesných úkonov) okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Vysoká zaťaženosť vo veci konajúcich sudkýň nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   ústavný   súd   nad   rámec   vyššie   uvedených konštatácií   ešte   poznamenáva,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného rozhodnutia   súdu   trvalo tak dlho,   ako   je tomu   v danej   veci,   je konaním nezlučiteľným s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Nadväzujúc na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   k čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, ktorú   si   ústavný   súd   osvojil   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ (ustanoveného čl. 48 ods. 2 ústavy), ústavný súd zdôrazňuje v zásade obsahovú príbuznosť (totožnosť, nie odlišnosť) týchto práv.

Konanie   v neprimeranej   lehote   v kontexte   uvedeného   znamená   teda   súčasne   aj konanie   so   zbytočnými   prieťahmi   (oboje   spôsobujú   pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty účastníkov konania).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že posudzovaná vec bola 28. júna 2005 právoplatne skončená, ústavný súd sa návrhom sťažovateľa, aby prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, nezaoberal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 130 000 Sk, ktoré odôvodnil tým, že: «V dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu okresného súdu   je   sťažovateľ   neprimerane   dlhý   čas   vystavený   značnej   právnej   neistote.   Predmet konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 82/94 priamo súvisí s bytostnými a existenčnými záujmami sťažovateľa – ide o pracovno–právny spor týkajúci sa zaplatenia mzdy za vykonanú prácu. Sťažovateľ rozhodne nepatrí do „silnej príjmovej skupiny“ o čom v konečnom   dôsledku   svedčia   aj   dôvody   na   základe   ktorých   ústavný   súd   rozhodol o ustanovení   právneho   zástupcu   sťažovateľovi   v tomto   konaní.   Predmet   konania   na okresnom súde v sebe z pohľadu sťažovateľa obsahuje naviac silne emotívny prvok.

Pocity   krivdy   a zúfalstva,   ktoré   sú   spôsobené   niekoľkoročným   nekonaním (ignoranciou)   okresného   súdu   resp.   jeho   absolútne   neefektívnou   činnosťou,   sťažovateľ znáša zle. Negatívne pocity vyvolané postupom okresného súdu spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres a ohrozujú (pokiaľ nie poškodzujú) jeho zdravie.

Z uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že samotné deklarovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno považovať za dostatočné.»

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä s ohľadom na celkovú dĺžku konania a jeho význam pre sťažovateľa považuje za primerané vo výške 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia ustanoveným   advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie a prípravu   zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z   11.   januára   2006   a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 16. januára 2006. Odmena za jeden úkon   právnych   služieb   (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu   s režijným paušálom 164 Sk   sumu 2 894 Sk.   Odmena   advokátovi za   poskytnuté právne   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   spolu   sumu   (za   tri   úkony právnych služieb) 8 682 Sk.

Vzhľadom na to, že advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), vyššie   uvedená   suma   sa   zvyšuje   o 19   %.   Trovy   právneho   zastúpenia   teda   predstavujú celkom sumu 10 331,50 Sk vrátane DPH.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   priznal   ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu vo výške 10 331,50 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred   ústavným súdom,   uložil   Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006