SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 167/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom JUDr.Tomášom Zbojom, Kuzmányho 4, Martin, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konanívedenom pod sp. zn. 5 C 26/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 Ro 126/2013) a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 11. marca2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 26/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn.10 Ro 126/2013; ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 22. mája 2013, resp.22. októbra 2013, na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplateniesumy 6 300 € s prísl. Okresný súd vydal 19. novembra 2013 platobný rozkaz, proti ktorémupodal odporca odpor 30. januára 2014. Od 21. februára 2014 okresný súd vo veci samejnekonal, preto sa sťažovateľka 11. novembra 2014 obrátila na predsedníčku okresného súduso sťažnosťou na zbytočné prieťahy, ktorá uznala prieťah v konaní len v období od 12. júna2014 do 19. novembra 2014.
3. Sťažovateľka sa s vyjadrením predsedníčky okresného súdu z 9. decembra 2014nestotožňuje a tvrdí, že konanie je poznačené prieťahmi už v období od 21. februára 2014,keď okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odporu, a ani po vybavení jejsťažnosti v decembri 2014 okresný súd nekoná viac ako tri mesiace a neurčil ešte ani termínpojednávania.
4. Sťažovateľka sa na základe tohto skutkového stavu v petite sťažnosti domáha, abyústavný súd vyslovil, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bezzbytočných prieťahov, zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trovkonania.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jehozáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Vo vzťahuk základnému právu podľa ústavy a právu podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnúodlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhuústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného právaalebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatismutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
9. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnostisťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zjavná neopodstatnenosť sťažnostimôže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalovôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08,I. ÚS 630/2013), prípadne ak argumenty sťažovateľky v sťažnosti nepreukázali v časepodania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosťprijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom okresného súdu došlok porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, pretože okresný súd spôsobil prieťahy v konaní od 21. februára 2014, keďsťažovateľka doručila vyjadrenie k podanému odporu, až do 19. novembra 2014, keďokresný súd nepriznal odporcovi oslobodenie od súdneho poplatku za odpor, a potom ajneskôr v trvaní troch mesiacov až do podania sťažnosti ústavnému súdu (11. marec 2015)tým, že vo veci samej nekonal a bol ďalej nečinný.
11. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania veci z obsahu sťažnostia pripojených listín a dopytom na okresnom súde zistil, že argumenty sťažovateľky sú zatiaľneopodstatnené jednak preto, že v čase podania sťažnosti okresný súd nemohol užspôsobovať žiadne prieťahy v konaní (21. januára 2015 zaslal spis Krajskému súdu v Trnavena rozhodnutie o odvolaní odporcu proti rozhodnutiu o vyrubení súdneho poplatku zaodpor, ktoré okresný súd vydal 31. marca 2014), a tiež preto, že v dôsledku tohtorozhodnutia podal odporca odvolanie 28. apríla 2014, v ktorom požiadal aj o oslobodenie odplatenia súdneho poplatku, a okresný súd uznesením z 26. mája 2014 vyzval odporcu nadoplnenie návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov o jeho majetkové pomery(doplnil ich 12. júna 2014).
12. Z uvedeného vyplýva, že aj keď bol okresný súd v posudzovanej veci nečinnýviac ako 5 mesiacov (od 12. júna 2014 do 19. novembra 2014), uvedená skutočnosť samaosebe nie je ešte relevantným dôvodom konštatovania zbytočných prieťahov v konaní predokresným súdom, ak navyše od 21. januára 2015 sa spis nachádza na nadriadenom súde,ktorý rozhoduje o odvolaní odporcu. V zásade preto uvedené argumenty sťažovateľkynesignalizujú reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite,ktoré by si vyžadovali zásah ústavného súdu. Z jeho stabilizovanej judikatúry tiež vyplýva,že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08), aleboojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, ešte sama osebe nemusízakladať porušenie sťažovateľom označeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05).Navyše, na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytliopakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania(I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), čo sa však v prípade sťažovateľky zatiaľnepotvrdilo.
13. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tomto čase ako zjavne neopodstatnenú a poodmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšímipožiadavkami uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015