znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   F.,   zastúpenej   advokátkou   JUD. Ivetou   Balalovou, Ružová dolina 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv „podľa čl. 12 ods. 1, 2... čl. 20 ods. 1... čl. 46 ods. 1... a čl. 48 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P/172/2012 a jeho uznesením   z 26. apríla 2014,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 445/2013 a jeho uznesením z 18. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. januára 2014   doručená   sťažnosť   Z.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj „opatrovníčka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv „ podľa čl. 12 ods. 1, 2... čl. 20 ods. 1... čl. 46 ods. 1... a čl. 48 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P/172/2012 a jeho uznesením   z 26.   apríla   2013,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoP   445/2013   a jeho   uznesením z 18. októbra 2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Uznesením Okresného súdu zo dňa 26. apríla 2013 bola sťažovateľka uvoľnená z funkcie opatrovníka pre osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony T. M. Zároveň súd ustanovil T. M. za opatrovníka Stredisko Evanjelickej Diakónie Bratislava. Krajský súd (na odvolanie sťažovateľky, pozn.) potvrdil prvostupňové uznesenie rozhodnutím zo dňa 18. októbra 2013.“. Okresný súd začal na podnet Okresnej prokuratúry Bratislava II z 3. augusta 2012 konanie o zmene opatrovníka. Dôvodom podaného podnetu bolo trestné oznámenie matky osoby pozbavenej spôsobilosti na právne úkony (ďalej aj „opatrovankyňa“)   na   sťažovateľku,   že   ako   opatrovníčka   koná   v rozpore   so   záujmami opatrovankyne.

3. Podľa názoru sťažovateľky sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov boli porušené jej „základné práva slobody uvedené v čl. 20 ods. 1/ ústavy, čl. 46 ods. 1/ ústavy a čl. 48 ods. 2/ ústavy zaručeného v čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“ najmä   z dôvodu, „lebo   jej   vyjadrenia a dôkazy, ktoré boli do súdneho spisu založené neboli vôbec brané do úvahy“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo Z. F. na spravodlivý proces podľa čl. 12 ods. 1, 2/ Ústavy SR, čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR, čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR zaručeného v čl. 6 ods.   1/   Dohovoru...   postupom   Okresného   súdu...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49 P/172/2012 a Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 445/2013 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   napadnuté   právoplatné   rozhodnutia   Okresného   súdu...   sp.   zn. 49 P/172/2012 a Krajského súdu... sp. zn. 11 CoP 445/2013 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.“

5.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľka   (okrem   iných   písomností)   pripojila namietané   rozhodnutia   okresného   súdu   č.   k.   49   P/172/2012-252   z 26.   apríla   2013 a krajského súdu sp. zn. 11 CoP 445/2013 z 18. októbra 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácií Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

11.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iný orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 49 P/172/2012 a jeho uznesenie z 26. apríla 2013.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti   namietajúcej porušenie označených   práv postupom   okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho „práva na spravodlivý proces“ zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   nie   je ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 11 CoP 445/2013 z 18. októbra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z výsledkov   v konaní   vykonaného   dokazovania   a z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a odvolacej   argumentácie sťažovateľky.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa   § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne a sú dané dôvody na zmenu opatrovníka. Súd prvého stupňa v danej veci vykonal náležité dokazovanie v zmysle § 120 ods. 1, 2 O. s. p., jednotlivé vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle § 132 O. s.p., vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom s právnym záverom ku ktorému po vykonanom dokazovaní dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd.

Podľa § 192 ods. 1, 2 O. s. p...

Podľa § 193 O. s. p... Podľa §180 ods. 3 O. s. p... Podľa § 28 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „O. z.“), ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.

V danej súvislosti odvolací súd dopĺňa, že osobná starostlivosť o opatrovanca môže ale   nemusí   tvoriť   zložku   výkonu   opatrovníctva,   opatrovník   teda   nemá   vo   vzťahu k opatrovancovi   aj   povinnosť   osobnej   starostlivosti.   Takáto   starostlivosť   je   najčastejšie prítomná   za   predpokladu   príbuzenského   vzťahu   medzi   opatrovancom   a opatrovníkom. U cudzej   fyzickej   osoby   nepatriacej   do   príbuzenskej   línie   opatrovanca   a tiež   bez akéhokoľvek   predchádzajúceho   vzťahu   k opatrovancovi   však   nie   je   možné   ignorovať pohnútky,   na základe   ktorých   sa   fakticky bezplatne   (za príspevok 73,90 euro   mesačne) podujme   na   výkon   celodennej   osobnej   starostlivosti   o opatrovanca,   ktorý   sa   navyše nekontrolovateľne pomočuje a vyprázdňuje.

Kým   teda   osobná   starostlivosť   o opatrovanca   je   v rámci   zložiek   výkonu opatrovníctva fakultatívnou,   tak   najpodstatnejšími   (a to   obligatórnymi)   zložkami   výkonu tejto funkcie je predovšetkým zastupovanie ako i riadna správa majetku opatrovanca, pri ktorých je opatrovník nezastupiteľný a ktoré má vykonávať osobne.

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní otázky, či opatrovníctvo plní svoj účel a je na prospech opatrovancovi, nemožno vychádzať iba z faktoru doloženej bezchybnej osobnej starostlivosti,   ale je potrebné posudzovať výkon celého komplexu zložiek opatrovníctva, najmä tých podstatných.

Vykonaným   dokazovaním   súdu   prvého   stupňa   bolo   bez   akejkoľvek   pochybnosti preukázané,   že   opatrovníčka   nespravovala   majetok   opatrovankyne   s tzv.   starostlivosťou riadneho hospodára. Je nepochybné, že opatrovníčka nakladala s majetkom opatrovankyne svojvoľne,   keď   bez   potrebného   súhlasu   súdu,   ktorý   bola   povinná   si   vyžiadať,   vykonala kompletnú   rekonštrukciu   bytu   opatrovankyne   a rovnako   i vtedy,   keď   bez   súhlasu   súdu zrušila   jej   účet   a založila   opatrovankyni   iný.   Odôvodnenie   opatrovníčky   o zdĺhavosti prípadného   súdneho   konania   o súhlase,   s odvolaním   sa   na   dĺžku   konania   sp.   zn. 28 Ps 10/2009,   je   i podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v danom   prípade   bez   akéhokoľvek právneho   významu.   Neobstojí   ani   odvolací   argument   opatrovníčky,   že   rekonštrukciu vykonala na základe ústnej zmluvy o pôžičke s matkou opatrovankyne A. M.

Hoci   opatrovníčka   mala   na   účelom   rozsiahlej   rekonštrukcie   vynaložiť   vlastné prostriedky (čo aj s tvrdeným prísľubom ich náhrady zo strany matky opatrovankyne), je v prípade   matky   opatrovankyne   z výsledkov   doterajšieho   dokazovania   zrejmé,   že   ide o osobu bez právneho vzťahu k zrekonštruovanému bytu (keďže výlučnou vlastníčkou je nesvojprávna   T.   M.,   a preto   sa   úspech   prípadnej   snahy   vymôcť   náhradu   vynaložených prostriedkov od matky opatrovankyne javí nanajvýš pochybným. Opatrovníčke by za tejto situácie zrejme neostalo iné, než požadovať náhradu od osoby, ktorá sa na jej úkor takto bezdôvodne obohatila, teda od samotnej opatrovankyne. Ak potom opatrovankyňa poberá iba   dôchodok,   ktorý   každomesačne   pohltia   réžie   za   bývanie   a základné   potreby, opatrovníčka by ňou vynaložené sumy zrejme mohla vymôcť len za cenu speňaženia bytu, o ktorý tu podľa názoru odvolacieho súdu ide v prvom rade, čím by bola opatrovankyňa pripravená o jediný nehnuteľný majetok v jej vlastníctve.

Údajnú   nevedomosť   opatrovníčky   o obsahu   inštitútu   opatrovníctva   možno   celkom vylúčiť faktom, že bola súdom o právach, povinnostiach a význame opatrovníctva riadne poučená (čl. 60 spisu 28 Ps 28/2009), založila sľub opatrovníka, a bola jej vydaná Listina o ustanovení za opatrovníka (čl. 59 spisu 28 Ps 28/2009) obsahujúca jasný obsah výkonu opatrovníctva.

Je treba uviesť, že činnosť opatrovníkov osôb pozbavených spôsobilosti na právne úkony je a má byť kontrolovaná súdom aj prostredníctvom nutnosti vopred daného súhlasu súdu, pokiaľ ide o nakladanie s majetkom opatrovanca v iných než bežných veciach, ktorým sa má zabrániť práve svojvôli opatrovníka smerujúcej priamo či nepriamo k pozbaveniu majetku opatrovanca. Nie je preto prípustné (tak ako práve v prejednávanom prípade), aby dochádzalo   k situáciám,   kedy   opatrovník   koná   o dôležitých   veciach   opatrovanca   bez súhlasu súdu, ktorý sa tým dostáva do postavenia neinformovaného subjektu bez možnosti zasiahnuť.

Podľa článku 19 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991   Zb.,   rodičovstvo   a rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Osobitná   ochrana   detí a mladistvých je zaručená.

Z citovaných článkov Ústavy a Listiny je potrebné vyvodiť, že ustanovený opatrovník rovnako   nie   je   oprávnený   podmieňovať   právo   styku   opatrovankyne   s matkou   svojim subjektívnym   dojmom   či   názorom   o nevhodnom   vplyve   matky   na   opatrovankyňu. Oprávnenie na zásah do súkromného a rodinného života osoby nemá byť produktom úvahy zasahovateľa,   a neprislúcha   ustanovenému   opatrovníkovi   o prerušení   rodinných   väzieb rozhodovať, dokonca s tvrdením, že ak by chcela nesvojprávna matku vidieť, môže prísť otvoriť dvere sama.

Keďže   doterajší   výkon   opatrovníctva   so   zreteľom   k už   uvedenému   nemožno považovať za riadny, je i podľa názoru odvolacieho súdu vhodnou alternatívou ustanovenie Strediska   Evanjelickej   Diakónie   Bratislava,   ktoré   má   v zmysle   vyjadrenia   k odvolaniu vytvorené všetky podmienky tak pre celodennú starostlivosť o opatrovankyňu, ako i o jej matku, a ako právnická osoba môže opatrovankyňu aj zastupovať pri právnych úkonoch a spravovať jej majetok, pričom v zmysle vyjadrenia strediska budú činiť mesačné finančné náklady   opatrovankyne   na   pobyt   v zariadení   600   euro,   nakoľko   zvyšok   je   financovaný z príspevkov VÚC.

Pokiaľ odvolaná opatrovníčka v odvolaní namieta, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   (výsluch   ošetrujúcich lekárov ohľadom negatívneho vplyvu prítomnosti matky na zdravotný stav opatrovankyne) je treba uviesť, že odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Vykonanie tohto dôkazu ani odvolací súd nepovažoval za dôkaz smerujúci k objasneniu skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o zmene opatrovníka ustanoveného opatrovankyni rozhodnutím súdu pre riadne neplnenie si povinností z jeho strany.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p...»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov),   ako   aj   obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu   za   legitímny   s ústavne   –   v nevyhnutnom   rozsahu   –   korešpondujúcou   mierou interpretácie na vec použitých   zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré spoločne zahrnula pod „základné právo...na spravodlivý proces“ (bod 4. 1). Porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods.   2 ústavy namietala ako celok a odôvodnila ich porušenie   výslovne   len   tým,   že „jej   vyjadrenia   a dôkazy,   ktoré   boli   do   súdneho   spisu založené neboli vôbec brané do úvahy, pričom účelové a zavádzajúce vyjadrenia matky opatrovankyne boli brané ako pravda“.

25. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach... Podľa ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti,   jazyk,   vieru   a náboženstvo...   Nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, ak sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

26. Krajský súd „podľa § 214 ods. 2 O. s. p.“ rozhodol bez nariadenia pojednávania (teda z dôvodu ustanoveného zákonom, pozn.). O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného   súdu   z 26.   apríla   2013   krajský   súd   rozhodol   18. októbra 2013,   teda   v lehote nespôsobilej   porušiť   v   zásade   označené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka mala možnosť (a aj ju náležite využila) vyjadriť sa v prvostupňovom   konaní   a aj   v rámci   podaného   odvolania   k   v konaní   produkovaným relevantným   dôkazom.   Podstatou   argumentácie   sťažovateľky   je   jej   polemizovanie s hodnotením   existujúceho   skutkového   stavu   zisteného   v konaní   všeobecnými   súdmi a z neho   vyplývajúcich   právnych   záverov   týchto   súdov.   Nestotožnenie   sa   všeobecných súdov   so   skutkovými   a právnymi   závermi   (názormi)   sťažovateľky   nie   je   samo   osebe spôsobilé porušiť ani tieto sťažovateľkou označené základné práva. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v časti   namietajúcej   porušenie   základných   práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

27. Z podobných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v rozsahu označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. K uvedenému ústavný súd už iba dodáva,   že   keďže   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nebolo   porušené   právo základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 23), nemohlo potom dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. l ústavy.

28. Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sú všeobecnými ustanoveniami k základným právam   upraveným   ústavou   (resp.   medzinárodnou   zmluvou)   adresované   predovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným pravidlom ochrany základných práv a slobôd.   Uvedené základné, resp.   všeobecné pravidlá   nemajú charakter   samostatne   uplatňovaného   práva.   Ich   porušenie   možno   namietať   len   súčasne s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho súdu   (bod   23),   nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   týchto   základných   interpretačných,   resp. aplikačných pravidiel, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

29.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jej návrhom na zrušenie namietaných rozhodnutí (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014