znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   Ď.,   Ž.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a 3 a čl. 43 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 2 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety pri konaní dizertačnej skúšky 19. apríla 2012 a jej listom bez spisovej značky zo 7. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a 3 a čl. 43 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 2 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Vysokej   školy   zdravotníctva   a sociálnej práce sv. Alžbety (ďalej len,,vysoká škola“) pri konaní dizertačnej skúšky 19. apríla 2012 a jej listom bez spisovej značky zo 7. júna 2012.

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol v decembri   2011   zapísaný   na   vysokej   škole   ako   externý   doktorand.   V   januári   2012 sa prihlásil   na   dizertačnú   skúšku   s   témou   písomnej   časti „Mechanizmy   a   donucovacie praktiky kultov a siekt v školskom prostredí mesta Ž.“, ktorá sa konala 19. apríla 2012, pričom   samotný   sťažovateľ   je   názoru,   že   pre   nesplnenie   podmienok   smernice   rektora č. 10/2011   o doktorandskom   štúdiu   na   vysokej   škole   nešlo   o   dizertačnú   skúšku, ale o ,,čudné   konanie,   resp.   čudné   stretnutie“.   Nedošlo   totiž   k   čítaniu   posudkov jeho školiteľky a oponenta (ktoré mali byť priaznivé) a ani k ďalšej rozprave, nedošlo ani k možnosti,   aby   mohol   preukázať   svoje   vedomosti   v   určených   predmetoch   dizertačnej skúšky. Z príloh pripojených k sťažnosti zreteľne vyplýva, že sťažovateľ bol na dizertačnej skúške   skúšobnou   komisiou   hodnotený   klasifikačným   stupňom  ,,neprospel“.   Sťažovateľ tvrdí, že ,,Nedostal som priestor prezentovať svoju prácu k dizertačnej skúške, len som musel   asertívne   reagovať   na agresívne   sugestívne   a   kapciózne   otázky   mimoriadneho profesora,   čo   však   komisia   neocenila,   keďže   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   má   ísť o záujmovú   skupinu,   ktorá   si   neželá   z rôznych   nevedeckých   dôvodov   moje   pôsobenie vo vedeckej oblasti.“.

3. V ten istý deň sťažovateľ mailom a 20. apríla 2012 poštovou prepravou odoslal rektorovi vysokej školy list s námietkami proti priebehu dizertačnej skúšky a žiadal ho o opravu rozhodnutia skúšobnej komisie z ,,neprospel“ na ,,vyhovel“. V tomto liste dôvodil najmä tým,   že ,,V   právnom   štáte   nie   je   možné,   aby   ma   školiteľ   aj   oponent   odporučili na obhajobu práce k dizertačnej skúške, a aby komisia na tejto skúške skonštatovala, že celá práca je zlá, že má nevyhovujúci rozsah, nevyhovujúcu štruktúru, hoci obidva posudky hovoria   niečo   opačné.   Právny   štát   nie   je   lotériou“. Zároveň   polemizoval   o   otázkach formálnej   úpravy   práce.   Následne   sa   sťažovateľ   29. apríla 2012   obrátil   mailom aj na kontrolóra vysokej školy, kde popísal priebeh svojej dizertačnej skúšky. V ďalšej časti sťažnosti   sťažovateľ   podrobne   opisuje   mailovú   komunikáciu   s   rôznymi   osobami zainteresovanými na jeho doktorandskom štúdiu.

4. Vysoká škola listom zo 7. júna 2012 podpísaným jej kontrolórom sťažovateľovi oznámila,   že   jeho   žiadosť   bola   rektorom   daná   na   posúdenie   vymenovanej   kontrolnej skupine   a   tiež   úseku   vnútornej   kontroly.   Na   základe   výsledku   šetrenia   kontrolórov, ako i zápisnice   z   rokovania   skúšobnej   komisie   k   dizertačnej   skúške   bolo   konštatované, že pri priebehu   dizertačnej   skúšky   neboli   zistené   porušenia   smernice   o   doktorandskom štúdiu   a rozhodnutie   komisie   je   právoplatné.   Zároveň   bolo   sťažovateľovi   oznámené, že mu neprislúcha vrátenie školného a že má právo žiadať o opakovanie dizertačnej skúšky.

5.   Ďalej   sťažovateľ   vysokej   škole   vyčíta   pochybenia   súvisiace   so   zverejňovaním jej interných   predpisov,   hľadá   motívy   jej   konania   a   argumentáciu   uzatvára   tvrdením, že prestieraním   toho,   že „čudné   konanie“ malo   byť   jeho   dizertačnou   skúškou,   došlo k porušeniu:

,,Čl. 12 ods. 1 ústavy (rovnosť v dôstojnosti a v právach) Čl. 12 ods. 2 ústavy (záruka základných práv a slobôd/zákaz diskriminácie) Čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy Čl. 35 ods. 1 ústavy (právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň) Čl. 42 ods. 1 ústavy (právo na vzdelanie) Čl. 42 ods. 3 (vyučovanie na neštátnych školách len na základe zákona) Čl. 43 ods. 1 ústavy (právo na slobodu vedeckého bádania) Čl. 1 dohovoru (záväzok dodržiavať ľudské práva) Čl. 17 dohovoru (zákaz zneužitia práv) Čl. 2 dodatkového protokolu k dohovoru (právo na vzdelanie) Čl. 14 dohovoru (zákaz diskriminácie).“

6.   Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   –   osobitne   práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru   aj tým, že vysoká škola sa riadne̶

nevenovala jeho námietkam z mailového podania z 19. apríla 2012 adresovaného rektorovi. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že jeho práva označené   v záhlaví   tohto   uznesenia   boli   porušené   a   žiada   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   1 624 272 €.   Požadovanú   výšku   primeraného   finančného zadosťučinenia sťažovateľ stotožňuje s náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom porušujúcim jeho označené práva a rozsiahlo vypočítava jednotlivé časti jeho ekonomickej   straty   (stratená   mzda,   poplatky   a   náklady   na   štúdium,   predĺženie   jeho dlhodobej nezamestnanosti, strata na výsluhovom dôchodku) a morálnej a psychickej ujmy.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 42 ods. 1 a 3 ústavy každý má právo na vzdelanie. Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

Podľa čl. 43 ods. 1 ústavy sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pred posúdením sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní musel ústavný súd najskôr   ustáliť   jej   predmet,   keďže   sťažnosť   napísaná   na   29   stranách   a   doplnená   37 prílohami   obsahuje   veľmi   podrobný   a   obsiahly   popis   situácií   interpretovaných sťažovateľom, ktoré nastali (mali nastať) pred a po dizertačnej skúške sťažovateľa, ktorá sa konala   19.   apríla   2012.   Z   obsahu   sťažnosti   vyvodil   ústavný   súd   dva   okruhy   opatrení, resp. postupov vysokej školy, v ktorých sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv: (i) najskôr sťažovateľ namieta porušenie jeho práv postupom vysokej školy pri konaní jeho dizertačnej skúšky 19. apríla 2012 a následne (ii) jej postupom pri vyhodnocovaní jeho námietok z 19. apríla 2012, ktorý vyvrcholil listom zo 7. júna 2012.

10.   Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   postupu   vysokej   školy pri konaní dizertačnej skúšky sťažovateľa, čím malo dôjsť najmä k porušeniu jeho práva na vzdelanie,   slobodnú   voľbu   povolania   a   slobodu   vedeckého   bádania,   v   tejto   časti   je sťažnosť nielen zjavne neopodstatnená, ale aj predčasná, neprípustná a na jej prerokovanie nemá ústavný súd právomoc. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti je daná tým, že neúspešné vykonanie   akejkoľvek   skúšky   na   akejkoľvek   vysokej   škole   (verejnej   alebo   súkromnej) nemôže v zásade samo osebe viesť k porušeniu označených práv. Uvedené platí v prípade sťažovateľa o to viac, že išlo o prvý termín dizertačnej skúšky, a vnútorný predpis vysokej školy pripúšťal možnosť prihlásiť sa na opakovaný termín dizertačnej skúšky, čo sťažovateľ mohol a mal využiť v záujme ochrany jeho dotknutých práv.

11. Právo na vzdelanie zaručené ústavou aj dodatkovým protokolom k dohovoru nemožno absolutizovať, keďže získanie akademického titulu (v prípade sťažovateľa PhD.), je   viazané   na   splnenie   podmienok   uvedených   v   zákone   č.   131/2002   Z.   z.   o   vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o vysokých   školách“)   a konkretizovaných   v   príslušnom   študijnom   programe. Ich splnenie   posudzujú   v   rámci   priebežného   hodnotenia,   záverečného   hodnotenia či štátnych   skúšok   príslušní   vysokoškolskí   učitelia,   skúšobné   komisie   zložené z vysokoškolských   učiteľov,   ako   aj   významných   odborníkov   z   praxe   a   v   konečnom dôsledku   osvedčujú   orgány   akademickej   samosprávy.   Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh nevyplýva, aký bol ďalší osud štúdia sťažovateľa na vysokej škole. V každom prípade však platí,   že   prípadné   nesplnenie   požiadaviek   vyplývajúcich   zo študijného   programu   alebo študijného   poriadku   vedie   k dôsledku   predpokladanému   v § 66   ods.   1   písm.   c)   zákona o vysokých školách, teda k vylúčeniu zo štúdia, o čom sa rozhoduje rozhodnutím.

12.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Predčasnosť a neprípustnosť sťažnosti je takto daná tým, že proti prípadnému rozhodnutiu o vylúčení zo štúdia sa sťažovateľ môže brániť žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu).

13. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 244 ods. 2 a 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti   verejnej   správy   (ďalej   len   „rozhodnutie   správneho   orgánu“).   Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy každý kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd. Keďže je zrejmé, že prípadné rozhodnutie o vylúčení sťažovateľa zo štúdia na vysokej škole sa bezprostredne dotýka jeho základného práva na vzdelanie a keďže ide o doktorandské štúdium, tak aj jeho slobody vedeckého bádania, nemožno toto rozhodnutie   rozumne   vylúčiť   zo   súdneho   prieskumu.   Právomoc   všeobecného   súdu v správnom   súdnictve   preskúmať   zákonnosť   a   ústavnosť   takéhoto   rozhodnutia   vylučuje právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy).

14.   Obdobné   závery   pritom   platia   aj   vo   vzťahu   k   druhej   časti   sťažnosti,   kde sťažovateľ namieta postup vysokej školy pri vyhodnocovaní jeho námietok z 19. apríla 2012, ktorý vyvrcholil listom zo 7. júna 2012. Podľa § 244 ods. 4 a 5 Občianskeho súdneho poriadku súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na uloženie povinnosti orgánom verejnej   správy   konať   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb v oblasti verejnej správy a konajú aj o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ak teda sťažovateľ v sťažnosti vytýka vysokej škole (ktorá je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku správnym orgánom) nezákonnosť v jej postupe a nečinnosť pri vybavovaní jeho námietok, čím malo dôjsť k zásahu do jeho označených práv   (na   vzdelanie,   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   iných),   bolo   jeho   povinnosťou pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podať   návrh   na   začatie   konania   príslušnému správnemu   súdu,   do   ktorého   právomoci   patrí   toto   rozhodovanie   (§   250t   a   §   250v Občianskeho súdneho poriadku). Právomoc všeobecných súdov aj v tomto smere vylučuje právomoc ústavného súdu.

15. V súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásady uvedenej   predovšetkým   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   zopakovanej   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 48/2010). Až v prípade, že nie je dosiahnutá   náprava   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   môže   sa   uplatniť   ochrana poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

16.   Iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ   využil   všetky   jemu   dostupné   právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto práva alebo základnej slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Aj všeobecné súdnictvo je totiž zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd nie je oprávnený a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. m. m. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu   takej   sťažnosti   bráni   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

17. Vychádzajúc   zo   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol,   a   to   pre   neprípustnosť,   nedostatok právomoci   na   jej   prerokovanie,   ako   aj   pre   zjavnú   neopodstatnenosť.   Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013