znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 167/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., N., C., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska   kancelária   S.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Mobdo 7/2010 z   31. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Mobdo 7/2010 z 31. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/31/2009 z 22. októbra 2009 a rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 34 Cb/320/2006-203 z 19. januára 2009, konanie bolo zastavené a vec bola postúpená na konanie Daňovému úradu K.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť C., a. s., K., si uplatnila nárok na úhradu nadmerného odpočtu DPH na základe daňového priznania k DPH za január 1999 v sume 5 540 937 Sk (ďalej len „nadmerný odpočet“).

Daňový   úrad   K.   po   vykonaní   daňovej   kontroly   rozhodnutím č. j. 698/320/1015/21131/2000/Sep   nepriznal   nadmerný   odpočet   a   určil   daňovému subjektu   daňovú   povinnosť   vo   výške   494   907   Sk,   ktorú   rozhodnutím č. j. 698/320/1015/21132/2000/Sep   zvýšil   na   sumu   801   458   Sk.   Ústredné   daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. VI/210/761/2997/2000/1 z 15. júna 2000 potvrdilo obidve už uvedené rozhodnutia.

Najvyšší   súd   rozhodnutím   sp. zn. 6   Sž/191/00   z   28. marca   2011   v   konaní o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky z 15. júna 2000 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Po vyhlásení konkurzu na spoločnosť C., a. s., príslušný daňový úrad vykonal opakovanú   daňovú   kontrolu,   ktorej   výsledkom   bolo   opätovné   rozhodnutie   o nepriznaní nadmerného odpočtu a určení daňovej povinnosti vo výške 494 907 Sk. Ústredné daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   na odvolanie   úpadcu   zrušilo   predmetné rozhodnutie   s poukazom na prebiehajúce konkurzné konanie, ktoré bránilo vykonaniu daňovej kontroly.

4. Krajský súd rozsudkom č. k. 17 Cb/720/01-30 z 25. októbra 2004 zamietol žalobu Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorou žiadalo určiť nespornosť pohľadávky vo výške 801 458 Sk, z dôvodu, že táto pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá.

5. Sťažovateľka na základe kúpnej zmluvy a opatrenia krajského súdu z 18. júla 2005 nadobudla   majetok   úpadcu   patriaci   do   konkurznej   podstaty   vrátane   pohľadávky s príslušenstvom z titulu nadmerného odpočtu DPH.

6. Sťažovateľka uviedla, že keďže si správca dane nesplnil svoju zákonnú povinnosť vrátiť nadmerný odpočet jej predchodcovi, podala žalobu o zaplatenie sumy 181 925,41 € s prísl. okresnému súdu, ktorý rozsudkom z 19. januára 2009 žalobe vyhovel, a krajský súd na základe odvolania žalovaného rozsudkom z 22. októbra 2009 tento rozsudok potvrdil.

7.   Na   podnet   príslušného   správcu   dane   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti uvedenému   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý   uznesením   z   31.   októbra   2011   zrušil rozhodnutia   nižších   súdov,   konanie   pre   nedostatok   právomoci   zastavil   a   vec   postúpil príslušnému daňovému úradu.

8.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   napadnutým   uznesením   najvyšší   súd porušil   jej   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   najmä tým, že pre   nevyužitie dovolania   ako   ďalšieho   opravného   prostriedku   účastníka   konania   mal   najvyšší   súd mimoriadne dovolanie odmietnuť. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa, ktorou je obchodná spoločnosť G., so sídlom..., N., C., registračné číslo HE 114783, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn. 3 Mobdo 7/2010 zo dňa 31.10.2011 porušené bolo. 2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   3   Mobdo   7/2010   zo   dňa 31.10.2011   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby vo veci znovu konal a rozhodol. 3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., so sídlom..., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

9. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

11. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla v tom, že najvyšší súd mal odmietnuť mimoriadne dovolanie s poukazom na to, že žalovaný sám nevyužil možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   preto   podľa   jej   názoru   neboli   splnené   podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania.

12. Ústavný súd je v prvom rade nútený pripomenúť, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný súd je súčasťou súdnej moci upravenej v 7. hlave ústavy, je vyčlenený zo sústavy všeobecných súdov;   nie   je   im   preto   nadriadený   a   neprislúcha   mu   spravidla   prehodnocovať   nimi vykonávané   dôkazy   ani   právne   závery   na   ich   základe   urobené,   pokiaľ   tým   nedošlo k porušeniu ústavou (dohovorom) zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

13. Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nedošlo   k   zásahu   do   označených   základných   práv sťažovateľky. Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti.  

14.   Ak   je   právo   na   mimoriadne   dovolanie   zakotvené   v   Občianskom   súdnom poriadku (§ 243e a nasl.), požíva ústavnú ochranu vzhľadom na čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnako ako dovolanie podané účastníkom konania. Preto aj podmienky jeho prípustnosti treba vykladať tak, aby bola naplnená ústavou stanovená povinnosť súdov poskytnúť právnickej či fyzickej osobe tak ochranu jej základných práv, ako aj účel daného typu   dovolacieho   konania.   Najvyšší   súd   v   zmysle   uvedených   zásad   postupoval,   keď v prerokúvanej veci dospel k záveru o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania a na jeho základe zrušil napadnuté rozhodnutia nižších súdov.

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 145/2010). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

16. Ústavný súd totiž nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmania vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.

17.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   záverov   konštatuje,   že   najvyšší   súd v napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   a   podrobne   rozoberá   dôvody,   na   základe   ktorých dospel   k   záveru   o   potrebe   kasácie   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho   rozhodnutia napadnutých generálnym prokurátorom, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný zákonný   základ.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má   na   dané   okolnosti   iný   názor,   nijako neindikuje porušenie jej práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

  20. Ústavný súd ako obiter dictum dodáva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je konečným rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj z hľadiska dokazovania či z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je uznesením, ktorým sa vec postúpila na ďalšie konanie príslušnému daňovému úradu. Preto všetky argumenty, ktorými sťažovateľka podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu uplatniť v príslušnom konaní, v ktorom sa o jej nároku meritórne rozhodne. Na základe uvedeného, rešpektujúc princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd môže konať o porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv   pred   iným   súdom,   resp.   iným   štátnym   orgánom,   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľka môže domôcť   využitím   jej   dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

20.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   bola   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnutá (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012