znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 167/2011-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti JUDr. M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 47/2010 z 24. novembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. M. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 47/2010 z 24. novembra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 47/2010 z 24. novembra 2010 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. M. K. trovy právneho zastúpenia   v sume 314,18   € (slovom   tristoštrnásť   eur a osemnásť centov)   na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 47/2010 z 24. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Mesto K., pracovisko K. (ďalej len „prvostupňový stavebný úrad“) právoplatným rozhodnutím č. MK-08/216 530-2/IV-Ka z 19. júna 2008 (ďalej len „rozhodnutie o umiestnení stavby“) rozhodlo o umiestnení stavby stavebníka M. Ž. „... na parc. č....,... a..., kat. úz...., ul...., K.“ za podmienok vymedzených v tomto rozhodnutí...

prvostupňový   stavebný   úrad...   stavebným   povolením   č.   MK-08/222   327-04/IV-Ka z 20. októbra 2008 (ďalej len „stavebné povolenie prvostupňového stavebného úradu“) povolil stavebníkovi M. Ž. stavbu „... na parc. č....,... a..., kat. úz...., ul...., K.“ za podmienok vymedzených v tomto stavebnom povolení v bodoch 1. až 18.

Sťažovateľ   ako   účastník   stavebného   konania   titulom   vlastníctva   rodinného   domu a pozemku   nachádzajúcich   sa   v   priamom   susedstve   pozemkov,   na   ktorých   sa   stavba rodinného domu... povoľovala,   podal odvolanie proti   stavebnému povoleniu vydanému prvostupňovým stavebným úradom.

Krajský   stavebný   úrad   v   Košiciach   (ďalej   len   „druhostupňový   stavebný   úrad“) na základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   svojim   rozhodnutím   č.   2009/00259 zo 16. februára 2009 (ďalej len „rozhodnutie druhostupňového stavebného úradu“) zmenil stavebné   povolenie   prvostupňového   stavebného   úradu   tak,   že   do   podmienok   povolenia stavby vymedzených v bodoch 1. až 18. s poukazom na § 66 ods. 3 písm. a) a c) stavebného zákona doplnil bod č. 6a, do bodu č. 12 doplnil odkaz na zákonné ustanovenia a v ostatnej časti stavebné povolenie prvostupňového stavebného úradu potvrdil.

Sťažovateľ 6.   mája 2009 podal Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   v   konaní   podľa   §   247   a   nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu druhostupňového stavebného úradu a navrhol, aby krajský súd označené rozhodnutie zrušil a vec vrátil druhostupňovému stavebnému úradu na ďalšie konania.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7S   49/2009-40   zo   4.   novembra   2009   (ďalej   len „rozsudok   krajského   súdu“)   vyhovel   žalobe   sťažovateľa   a   zrušil   rozhodnutie druhostupňového aj prvostupňového stavebného úrad a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie   druhostupňový   stavebný   úrad   aj stavebník M. Ž.

V konaní o odvolaní stavebníka M. Ž. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.   zn.   2   Sžo   47/2010   z   24.   novembra   2010   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   a „napadnutý rozsudok“) zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľa zamietol...»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: «V konaní o umiestnení stavby bolo vydané právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby stavebníka, pričom z obsahu rozhodnutia je zrejmé,   že bolo vydané bez akýchkoľvek podkladov   o   geologickom   skúmaní   dotknutého územia a podkladov o výsledkoch takéhoto skúmania…

- Stavebné úrady oboch stupňov v čase svojho rozhodovania o stavebnom povolení už mali vedomosť o tom, že ide o povoľovanie stavby na geologicky problematickom území, na ktorom už došlo k zosuvom pôdy a taktiež vedomosť o tom, že na oporných múroch stavaných   na   pozemku,   na   ktorom   má   byť   postavená   aj   povoľovaná   stavba   dochádza k prasklinám, ktorých možnou príčinou môže byť aj geologická nestabilita pozemku, pričom túto vedomosť mali minimálne z námietok a odvolania sťažovateľa…

- Prvostupňový stavebný úrad nepovažoval za potrebné za účelom náležitého zistenia skutkového stavu ohľadom stability terénu vo vzťahu k plánovanej stavbe rodinného domu vyzvať stavebníka na vykonanie a doloženie výsledkov geologického prieskumu podľa § 60 ods. 1 stavebného zákona a stavebníkom predložená dokumentácia mu postačovala k záveru o splnení všetkých podmienok na povolenie stavby podľa § 62 ods. 1 a 3 stavebného zákona v spojení s príslušnými vykonávacími vyhláškami a tým k záveru o nenaplnení podmienok pre zamietnutie žiadosti o povolenie stavby podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona a svoje skutkové závery oprel o „statický posudok, ktorý vypracovval stavebný inžinier Ing. I. J.“...

- Druhostupňový stavebný úrad sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s odvolacími dôvodmi   sťažovateľa   tak,   že   žiadnym   spôsobom   nespochybnil   správnosť   a   dostatočnosť zistenia   skutkového   stavu   prvostupňovým   stavebným   úradom   ohľadom   stability   terénu vo vzťahu   k   plánovanej   stavbe   rodinného   domu   a   teda   tiež   nepovažoval   za   potrebné vykonanie a doloženie výsledkov geologického prieskumu pre náležité posúdenie splnenia podmienok pre povolenie stavby v danom teréne v spojitosti s predloženou projektovou dokumentáciou a pre stanovenie záväzných podmienok uskutočnenia stavby v stavebnom povolení podľa § 66 ods. 1 a 2 stavebného zákona, resp. pre posúdenie či nie sú dané dôvody   pre   zamietnutie   žiadosti   o   stavebné   povolenie   podľa   §   66   ods.   4   stavebného zákona...

Druhostupňový   stavebný   úrad   v   nadväznosti   na   odvolacie   dôvody   sťažovateľa považoval za dostačujúce len doplniť podľa § 66 ods. 3 písm a) a c) stavebného zákona bod. 6a do podmienok uskutočnenia stavby vymedzených v bodoch 1. až 18. stavebného povolenia prvostupňového stavebného v znení „stavebník pred začatím uskutočnenia stavby predloží   stavebnému   úradu   výsledky   geologického   prieskumu   a   ak   to   vyplynie   z   jeho výsledkov,   podrobnejšiu   dokumentáciu,   ktorá   je   potrebná   pre   kontrolu   dodržiavania podmienok   určených   na   vyhotovenie   stavby“,   pričom   takto   učinil   s   poukazom   na   opis stavby, ktorá je predmetom povoľovania (viď vyššie) a s odôvodnení, že „Návrh základov stavby bol vykonaný na základe predpokladanej povrchovej vrstvy ílov.   V závere tohto posúdenia (pozn. statického posudku Ing. I. J.) však je uvedené, že pre realizáciu stavby je potrebné spodrobniť statický výpočet a predložiť realizačnú projektovú dokumentáciu, ktorá bude obsahovať všetky podrobnosti a výkresy výstuže jednotlivých železobetónových prvkov. Keďže   ust.   §   66   ods.   3   stavebného   zákona   umožňuje   v   závažných   podmienkach uskutočňovania stavby určiť podľa potreby aj ďalšie podmienky, bol tunajším úradom výrok prvostupňového rozhodnutia zmenený a doplnený o bod 6a.“...

Krajský   súd   v   konaní   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   svojim rozsudkom   zrušil   rozhodnutie   druhostupňového   aj   prvostupňového   stavebného   úrad a s poukazom na § 66 ods. 1, § 62 ods. 4 stavebného zákona a § 10 ods. 1 písm. e/ vyhl. č. 453/2002 Z. z. uviedol: „Stavebné povolenie môže byť vydané až potom, keď sú splnené zákonné   podmienky.   Zákonná   podmienka   má   byť   stavebnému   úradu   známa   ešte   pred určovaním   daných   podmienok,   ktoré   vedú   k   vydaniu   stavebného   povolenia.   V   danom prípade,   námietky   účastníka   stavebného   konania   na   strane   žalobcu   boli   opodstatnené v rozsahu, ktorými namietal, že v prípade neprimeraného zásahu do terénnych úprav dôjde k prípadnému zosuvu pôdy, čo aj naznačujú praskliny v opornom múre, s týmito námietkami sa   správny   orgán   vôbec   nevysporiadal.   Výsledok   geologického   prieskumu   ako   obsah stanovenej podmienky nebol stavebnému úradu známy, pričom od neho závisí, či stavba môže byť povolená alebo nie. Stanovenie tejto podmienky pre realizáciu stavby nevylúči, napr. takú skutočnosť, že stavba by mohla ohrozovať verejný záujem a vlastnícke práva účastníkov stavebného konania. V záujme ochrany práva účastníka konania – žalobcu nie je vylúčené v stavebnom konaní, aby stavebný úrad na zhodnotenie určenej podmienky privzal konzultanta, prípadne znalca odboru stavebníctva, ktorý sa vyjadrí k zámerom stavebníka pred začatím realizácie stavby, v tomto prípade k námietke účastníka konania, či statika postaveného   oporného   múru   zodpovedá   príslušným   technickým   požiadavkám.   Stavebný úrad   súčasne   zistí,   v   akom   rozsahu   má   byť   zmenený   terén   stavebníka,   v   súvislosti s navážanou,   resp.   upravovanou   zemnou   v   okolí   stavby,   teda   výsledok   geologického prieskumu použije nielen vo vzťahu k navrhovanej stavbe, ale aj k celkovému terénu, najmä vo vzťahu k susednému pozemku (žalobcu).“...

- Najvyšší súd v napadnutom rozsudku, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že   zamietol   žalobu   sťažovateľa   vymedzil   tzv.   spornú   otázku   konania,   keď   uvádza,   že v konaní na všetkých stupňoch vrátane odvolacieho konania vedeného najvyšším súdom „Spornou   bola   otázka   týkajúca   sa   neúplnosti   skutkového   stavu   zisteného   správnymi orgánmi   ohľadom   stability   terénu   vo   vzťahu   k   plánovanej   stavbe   rodinného   domu   ako i právneho posúdenia veci.“.

Napadnutý   rozsudok   v   odôvodnení   v   prevažnej   časti   obsahuje   zhrnutie   obsahu rozhodnutí   stavebných   úradov   oboch   stupňov,   rozsudku   krajského   súdu,   odvolaní odvolateľov, citovanie zákonných ustanovení a všeobecné závery o dôvodnosti podaných odvolaní,   o   tom,   že   krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   neriadil   ustanoveniami upravujúcimi   rozsah   prieskumnej   právomoci   súdu   v   správnom   súdnictve,   o   nestožnení sa najvyššieho súdu s odôvodnením rozsudku krajského súdu a o správnosti skutkových i právnych záverov stavebných úradov oboch stupňov.

Vo   vzťahu   k   názoru   „o   správnosti   skutkových   zistení   správnych   orgánov   a   ich právneho   posúdenia“   najvyšší   súd   všeobecne   uviedol   (viď   strana   11   napadnutého rozsudku):   „...   stavebný   úrad   preskúmal   žiadosť   o   stavebné   povolenie...   z   hľadísk uvedených v ustanoveniach § 62 ods. 1 a 3 stavebného zákona, § 8 a § 9 vyhlášky č. 453/2000   Z.   z…,   vyhlášky   č.   532/2002   Z.   z…   a   správne   posúdil,   že   predložená dokumentácia stavby spĺňa podmienky územného rozhodnutia, spĺňa požiadavky ochrany verejných záujmov, predovšetkým ochrany životného prostredia, ochrany zdravia a života ľudí   a   zodpovedá   všeobecným   technickým   požiadavkám   na   výstavbu   a   príslušným technickým normám...

... pokiaľ odvolací orgán zmenil rozhodnutie stavebného úradu a doplnil podmienky uskutočňovania   stavby   o   predloženie   výsledkov   geologického   prieskumu   a   v   prípade nutnosti   podrobnej   dokumentácie   zabezpečil   stabilitu   územia   ako   aj   bezpečnosť realizovanej   stavby.   Pokiaľ   sa   jedná   o   námietku   týkajúcu   sa   stability   oporných   múrov odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že tieto boli predmetom samostatného konania a povolenia...

... Krajský stavebný úrad v K. tak urobil vzhľadom na okolnosti prípadu pretože zvážil, že je potrebné zabezpečiť právom chránené záujmy účastníkov konania, nakoľko zistil,   že   z   technickej   dokumentácie   pre   stavebné   povolenie   vyplynulo,   že   na   pozemku stavebníka sa vykonáva geologický prieskum, ktorý určí definitívny spôsob založenia stavby. Odvolací súd tak poukazuje práve na vyššie citované ustanovenie § 66 ods. 3 písm. a/ a c/, v ktorých je uvedené, čo sa určí v záväzných podmienkach uskutočňovania stavby podľa potreby, t. j. podľa okolností prípadu.“

Podľa najvyššieho súdu „Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že zákonné podmienky pre vydanie stavebného povolenia boli jednoznačne splnené. Stavebník splnil podmienky územného   rozhodnutia.   Až   pri   založení   stavby,   t.   j.   konkrétnom   fyzickom   budovaní   jej základov je potrebné sledovať, či budú stačiť navrhnuté základové konštrukcie, alebo ich bude potrebné spevniť. Skutočné pomery v území i obavy vlastníka susednej nehnuteľnosti – žalobcu mali za následok, že aj keď predmetné územie bolo geologicky posúdené, a z toho dôvodu je aj geologicky ďalej sledované, bolo územie naďalej preverované a tým, aby bolo zabezpečené   realizovanie   stavby   tak,   aby   táto   vyhovovala   všeobecným   technickým požiadavkám na stavby, ktoré vyplývajú zo stavebného zákona ako aj vyhlášky č. 532/2002 Z. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver zhodne s názorom žalovaného udáva, že nie možné, aby sa spájalo a zmieňalo konanie o povolení stavby s jej fyzickou realizáciou. Možné problémy, ktoré môžu vzniknúť pri fyzickej realizácii stavby neznamenajú, že by stavebné povolenie nebolo vydané v súlade so stavebným zákonom.“...»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý   považuje   za   nedostatočne   odôvodnený   a   založený   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch, a vo svojej argumentácii uvádza: „Podľa názoru sťažovateľa vyššie zhrnuté odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (tvoriace rozsah 12 strán v napadnutom rozsudku) je nejasné, neurčité a nezrozumiteľné a ani pri najlepšej vôli ho nie je možné považovať   za   meritórne   a   relevantné   odôvodnenie   v   súlade   so   zásadami   prieskumnej právomoci súdov v právnom súdnictve.

V takomto odôvodnení absentuje minimálna logická a vecná argumentácia, ktorou by bola   spochybňovaná   správnosť   záverov   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   bol   najvyšším súdom v odvolacom konaní preskúmavaný...

a posudzovanie splnenia podmienok pre povolenie stavby v danom teréne v spojitosti s predloženou   projektovou   dokumentáciou   a   pre   stanovenie   záväzných   podmienok uskutočnenia stavby v stavebnom povolení podľa § 66 ods. 1 a 2 stavebného zákona, resp. pre posúdenie či nie sú dané dôvody pre zamietnutie žiadosti o stavebné povolenie podľa § 66   ods.   4   stavebného   zákona   vychádzali   len   zo   skutkového   stavu   vyplývajúceho z technickej   dokumentácie   stavby   predloženej   stavebníkom   vrátane   statických   posudkov (podkladom vyhotovenia ktorých taktiež neboli výsledky žiadneho geologického prieskumu). Absencia odôvodnenia v namietanej časti je osobitne závažná za stavu, keď krajský súd práve z dôvodu, stavebné úrady nevyžadovali a ani nemali k dispozícii pri svojom rozhodovaní výsledky geologického prieskumu terénu, na ktorom sa stavba povoľovala, napriek tomu, že mali vedomosť o geologickej kritickosti tohto terénu, o skorších zosuvoch pôdy na tomto teréne a o tom, že už došlo k prasklinám na stavebníkom stavaných oporných múroch   na   tomto   teréne,   ktorých   príčinou   mohla   byť   aj   geologická   nestabilita   terénu, v súlade s rozsahom jeho preskúmavacej právomoci v správnom súdnictve dospel k záveru, že   skutkový   stav   v   čase   rozhodovania   stavebných   úradov   o   stavebnom   povolení   (pre povolenie   stavby,   určenie   jeho   podmienok   vykonania   resp.   pre   prípadné   zamietnutie žiadosti o stavebné povolenie) nebol dostatočne zistený a preto ani záver o povolení stavby nemôže byť správny.

To,   že   najvyšší   súd...   konštatuje   splnenie   podmienok   pre   vydanie   stavebného povolenia   stavebníkovi,   uvádza   prečo   druhostupňový   stavebný   úrad   doplnil   bod   6a   do stavebného   povolenia.   pričom   uvádza   doslovne   dôvody   z   odvolania   druhostupňového orgánu proti rozsudku krajského súdu a následne ako svoje závery prezentuje opätovne len doslovne opísané dôvody z odvolania druhostupňového stavebného úradu proti rozsudku krajského   súdu   (viď.   vyššie   podčiarknuté   v   citáciách)   nie   je   možné   považovať   za argumentáciu o náležitom zistení skutkového stavu stavebnými úradmi pri ich rozhodovaní a o nesprávnom závere krajského súdu o nedostatočnom zistení skutkového stavu a tým nesplnení podmienok pre vydanie ním preskúmavaných rozhodnutí stavebných úradov. A už vôbec takéto odôvodnenie nie je možné považovať za s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Záverom   sťažovateľ   považuje   za   potrebné   dodať,   že   ak   najvyšší   súd   hovorí o vykonávaní geologického prieskumu sporného terénu v čase rozhodovania stavebných úradov činí tak jedine v dôsledku doslovného použitia textácie z odvolania druhostupňového stavebného úradu proti rozsudku krajského súdu. Pričom samotný druhostupňový stavebný úrad túto skutočnosť uvádza prvýkrát vo svojom odvolaní a v jeho rozhodnutí sa nič také neuvádza.

Sťažovateľ   odmieta   názor,   že   výsledky   geologického   prieskumu   terénu   nie   sú rozhodujúce   pre   samotné   posúdenie   žiadosti   o   povolenie   stavby,   práve   naopak   už z charakteru   závažnosti   možných   dopadov   povolenia   stavby   na   geologicky   nestabilnom teréne (ktoré dopady môžeme toho času aktuálne vidieť v rôznych lokalitách Slovenska) vyplýva,   že   bez   výsledkov   takéhoto   prieskumu   nemohlo   dôjsť   k   náležitému   zisteniu skutkového stavu pre správne závery stavebných úradov. (najmä posúdenia či nie sú dané dôvody pre zamietnutie žiadosti o stavebné povolenie podľa § 66 ods. 4 stavebného zákona) Sťažovateľ taktiež odmieta názor, že výsledok geologického prieskumu je postačujúce zohľadňovať až po vydaní stavebného povolenia v realizačnom projekte resp. pri samotnej realizácii stavby a ukladaní jej základov (ako to prezentoval druhostupňový stavebný úrad, keď do stavebného povolenia zahrnul bod 6a podľa § 66 ods. 3 písm. a) a c) stavebného zákona a ktorý názor v konečnom dôsledku odobril najvyšší súd), a to z dôvodu, že výsledky geologického prieskumu ak by aj umožňovali vôbec vydanie stavebného povolenia, potom by   boli   určite   rozhodujúcou   skutočnosťou   pre   stanovenie   samotných   podmienok uskutočňovania stavby v zmysle § § 66 ods. 1 a 2 stavebného zákona.

Na   uvedenom   nič   nemení   fakt,   že   v   danom   prípade   stavebný   úrad   už   vydal právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby, najmä ak pri jeho vydaní nijak neskúmal geologické podmienky terénu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžo 47/2010 z 24. novembra 2010 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   47/2010 z 24. novembra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 261,82 € (za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie sťažnosti 2 x 123,50 a 2 x 7,41 režijný paušál) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesením č. k. I. ÚS 167/2011-15 z 9. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním č.   k. KP 4/2011-61 z 20. júla 2011,   ktorý   vo svojom vyjadrení zhrnul obsah napadnutého rozsudku a uviedol, že sťažnosť sťažovateľa považuje za nedôvodnú.

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 20. júla 2011 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 1. augusta 2011 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   60   ods.   1   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodnom období aj v toho času účinnom znení (ďalej len „stavebný zákon“) ak predložená žiadosť o stavebné povolenie, najmä dokumentácia neposkytuje dostatočný podklad pre posúdenie navrhovanej stavby, vyzve stavebný úrad stavebníka, aby žiadosť v primeranej lehote doplnil, a upozorní ho, že inak stavebné konanie zastaví.

Podľa § 62 ods. 1 písm. b) stavebného zákona v stavebnom konaní stavebný úrad preskúma   najmä,   či   dokumentácia   spĺňa   požiadavky   týkajúce   sa   verejných   záujmov, predovšetkým ochrany životného prostredia, ochrany zdravia a života ľudí, a či zodpovedá všeobecným   technickým   požiadavkám   na   výstavbu   ustanoveným   týmto   zákonom a osobitnými predpismi.

Podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona ak by sa uskutočnením alebo užívaním stavby mohli   ohroziť   verejné   záujmy   chránené   týmto   zákonom   a   osobitnými   predpismi   alebo neprimerane obmedziť či ohroziť práva a oprávnené záujmy účastníkov vo väčšom rozsahu, než   sa   počítalo   v   územnom   rozhodnutí,   stavebný   úrad   žiadosť   o   stavebné   povolenie zamietne.

Podľa   § 66 ods.   1 stavebného zákona   v   stavebnom   povolení určí   stavebný   úrad záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania.   Stavebný   úrad   zabezpečí   určenými   podmienkami   najmä   ochranu   záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických   požiadaviek   na   výstavbu,   prípadne   ich   predpisov   a   technických   noriem a dodržanie   požiadaviek   určených   dotknutými   orgánmi,   predovšetkým   vylúčenie   alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie.

Podľa   §   66   ods.   2   písm.   b)   stavebného   zákona   záväznými   podmienkami uskutočňovania   stavby   sa   zabezpečí,   prípadne   určí   ochrana   verejných   záujmov, predovšetkým zdravia ľudí a životného prostredia.

Podľa   §   66   ods.   3   písm.   a)   stavebného   zákona   v   záväzných   podmienkach uskutočňovania stavby sa podľa potreby ďalej určí podľa písm. a) predloženie podrobnejšej dokumentácie ešte pred začatím stavby, ktorá je potrebná na kontrolu dodržania podmienok určených na vyhotovenie stavby, podľa písm. c) predloženie dokladov, odborných expertíz, meraní a posudkov.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočívala v namietaní arbitrárnosti skutkových a právnych   záverov   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   jeho   nedostatočného odôvodnenia.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   je   možné   ustáliť,   že   v   posudzovanej   veci prvostupňový aj druhostupňový stavebný úrad v konaní o povolení stavby mali vedomosť o možnej geologickej nestabilite terénu, na ktorom sa stavba stavebníka povoľovala.

Predmetnú okolnosť druhostupňový stavebný úrad vyhodnotil tak, že v rozhodnutí o povolení   stavby   a   v   ňom   stanovených   podmienkach   uskutočnenia   stavby   uložil stavebníkovi podľa § 66 ods. 3 písm. a) a c) stavebného zákona túto povinnosť: „stavebník pred   začatím   uskutočnenia   stavby   predloží   stavebnému   úradu   výsledky   geologického prieskumu a ak to vyplynie z jeho výsledkov, podrobnejšiu dokumentáciu, ktorá je potrebná pre kontrolu dodržiavania podmienok určených na vyhotovenie stavby“.

Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pri   preskúmaní   rozhodnutí stavebných úradov v konaní o žalobe sťažovateľa podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dospel k záveru, že v stavebné úrady nepostupovali a nerozhodli správne, keď stavebníkovi svojím rozhodnutím povolili stavbu bez toho, že by im pred vydaním   rozhodnutia   o   povolení   stavby   boli   známe   výsledky   geologického   prieskumu, pričom podľa krajského súdu od výsledku geologického prieskumu závisí, či stavba môže byť   povolená   (§   62   ods.   4   stavebného   zákona)   alebo   nie,   resp.   určenie   podmienok uskutočňovania stavby (§ 66 ods. 1 stavebného zákona). Z uvedených dôvodov krajský súd svojím   rozsudkom   zrušil   sťažovateľom   napadnuté   rozhodnutia   stavebných   úradov o povolení stavby a vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nestotožnil so záverom krajského súdu a za správne   považoval   závery   stavebných   úradov,   preto   na   odvolanie   stavebníka,   ako i druhostupňového   stavebného   úradu   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   tak,   že   žalobu sťažovateľa o preskúmanie stavebného povolenia zamietol.

Najvyšší súd sa stotožnil so závermi stavebných úradov, že predloženie výsledkov geologického   prieskumu   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   povoľovanej   stavbe   nebolo   potrebné na rozhodnutie o povolení či nepovolení stavby, resp. v prípade jej povolenia na určenie podmienok   uskutočnenia   stavby.   Podľa   najvyššieho   súdu   predloženie   výsledkov geologického prieskumu a ich zohľadnenie postačuje až pri uskutočňovaní už povolenej stavby. Ďalej uviedol, že až „pri založení stavby, t. j. konkrétnom fyzickom budovaní jej základov je potrebné sledovať, či budú stačiť navrhnuté základové konštrukcie, alebo ich bude potrebné spevniť... nie možné, aby sa spájalo a zamieňalo konanie o povolení stavby s jej   fyzickou   realizáciou.   Možné   problémy,   ktoré   môžu   vzniknúť   pri   fyzickej   realizácii stavby   neznamenajú,   že   by   stavebné   povolenie   nebolo   vydané   v   súlade   so   stavebným zákonom.“.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   dostatočne   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie a „odmieta názor, že výsledok geologického prieskumu je postačujúce zohľadňovať až po vydaní stavebného povolenia v realizačnom projekte resp. pri samotnej realizácii stavby a ukladaní jej základov (ako to prezentoval druhostupňový stavebný úrad... a ktorý názor v konečnom   dôsledku   odobril   najvyšší   súd),   a   to   z   dôvodu,   že   výsledky   geologického prieskumu ak by aj umožňovali vôbec vydanie stavebného povolenia, potom by boli určite rozhodujúcou skutočnosťou pre stanovenie samotných podmienok uskutočňovania stavby... Na   uvedenom   nič   nemení   fakt,   že   v   danom   prípade   stavebný   úrad   už   vydal právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby, najmä ak pri jeho vydaní nijak neskúmal geologické podmienky terénu...“.

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   otázkou,   či   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti z hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   základného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   týkajúcich sa rozhodovacej   činnosti   súdov   a   iných   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   I.   ÚS   57/07, IV. ÚS 182/07).

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako   všeobecný   súd   v   ich   veci   vyložil   a   aplikoval   príslušné   procesné   a   hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Účelom právnej regulácie výstavby a jej povoľovania štátnymi orgánmi je nesporne ochrana verejných   záujmov vrátane ochrany zdravia a života   ľudí   a   maximálne možné vylúčenie nebezpečenstiev, ku ktorým by mohlo dôjsť počas výstavby.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku konštatuje, že jej podstatná časť je venovaná zhrnutiu obsahu rozhodnutí stavebných úradov a opravných prostriedkov účastníkov, pričom v ňom absentuje vyčerpávajúce uvedenie dôvodov, pre ktoré najvyšší súd považoval za nesprávne ním preskúmavané závery krajského súdu aj v súvislosti   s   naplnením   účelu   právnej   regulácie   výstavby   v   skutkových   okolnostiach konkrétnej veci.

V okolnostiach danej veci ústavný súd považuje samotný právny názor najvyššieho súdu,   podľa   ktorého   sú   výsledky   geologického   prieskumu   terénu   relevantné   až   pri uskutočňovaní   stavby,   a   nie   pre   posúdenie   splnenia   podmienok   na   vydanie   stavebného povolenia   alebo   na   určenie   podmienok   uskutočnenia   stavby   v   stavebnom   povolení,   za právny názor, ktorý opomína dôsledné naplnenie právnej regulácie povoľovania výstavby.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzatvára,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo porušené sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie viazaný   právnym názorom ústavného súdu vysloveným v časti II tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom   JUDr.   M.   K.,   K..   Ústavný   súd   pri   priznaní   odmeny   vychádzal   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena   advokáta   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2011   1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v   sume   123,50   €   a   7,41   €   režijný   paušál,   teda   za   dva   úkony   právnej   služby prináleží advokátovi suma 261,82 €, ďalej 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 52,36 €, t. j. spolu 314,18 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012