znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Daňového   úradu   Košice   I   a   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 79/2007 a jeho uznesením z 19. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Daňového   úradu   Košice   I   (ďalej   aj   „daňový   úrad“)   a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 S 79/2007 a jeho uznesením z 19. marca 2009.

1. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   daňový   subjekt „v   dňoch 20. až 22. 12. 2006 podal... 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad Košice V“.

Sťažovateľ   uviedol   viacnásobnú   korešpondenciu   medzi   týmto   daňovým   úradom, Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a ním, predmetom ktorej bolo domáhanie sa sťažovateľa „o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V“ a vyjadrenie   nespokojnosti   s formou   vybavenia   jeho   podaní,   t. j. „odpoveďou,   resp. postúpením   veci   nadriadenému orgánu“. Zo   žiadosti   vyplýva,   že v roku   2007   sa   stal „novým správcom dane“ Daňový úrad Košice I („Daňové riaditeľstvo SR... rozhodnutím... zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že... delegoval miestnu príslušnosť... z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia.“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 8. 8. 2007 podal... žalobu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.

Dňa 20.4. 2009 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 6 S 79/2007 zo dňa 19.3. 2009, ktorým súd návrh zamietol...“.

2. Sťažovateľ v odôvodnení predmetu svojej sťažnosti (porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) okrem iného uviedol:

„Daňové   riaditeľstvo   SR   listom   zo   dňa   6.   6.   2007...   uviedol... správca   dane odpovedal na podania doručené v dňoch 20. - 22. 12. 2006, kedy samostatne na každé podanie vydal oznámenie, resp. rozhodnutie dňa 13. 3. 2007, ktoré boli Ing. Mgr. K. M. doručené dňa 19. 3. 2007...

Tento spôsob vybavenia sťažnosti sťažovateľa svedčí o snahe tak správcu dane, ale aj orgánu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľa   vybavoval,   vyhnúť   sa   povinnosti   správcu   dane rozhodnúť   v   začatých   daňových   konaniach...   Ustanovenie   §   20   nepripúšťa   možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením...

V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v napadnutom uznesení Krajského súdu..., podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového konania...

Vychádzajúc   zo   zásady   zakotvenej   v   článku   2   ods.   2   Ústavy...   je   správca   dane viazaný v Zákone č. 511/1992 Zb. predpísanými postupmi a v prípade, že daňové konanie začalo, čo je nesporné, postupovať v ňom jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Ako je zrejmé zo sťažnosti, a jej príloh, správca dane doposiaľ nevydal v konaní, začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom. Krajský súd... mu túto ochranu neposkytol.

Neposkytnutím   ochrany   sa   takto   stal   zodpovedným   za   porušovanie   práva sťažovateľa.“

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takýmto nálezom:„Právo sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu... sp. zn. 6 S 79/2007 zo dňa 19. 3. 2009 a postupom Daňového úradu... porušené.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 6 S 79/2007 zo dňa 19. 3. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd...   zakazuje   Krajskému   súdu...   aj Daňovému   úradu...   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad... a Krajský súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je namietané porušenie   označeného   základného práva zaručeného ústavou postupom daňového úradu a krajského súdu a ich rozhodnutiami (resp. administratívnymi vybaveniami) v jeho daňových veciach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napadol v petite   sťažnosti   bližšie   neoznačený   postup   daňového   úradu.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom ustanovený   prostriedok   nápravy,   ktorý   sťažovateľ   využil,   keď   proti   nečinnosti   orgánu verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 S 79/2007 z 19. marca 2009 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 S 79/2007 z 19. marca 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení § 20   a   §   30a zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov a o zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn. 6 S 79/2007 z 19. marca 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľov návrh, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„... Súd   v   konaní   podľa   §   250t   O.   s.   p.   po   oboznámení   sa   s   obsahom   návrhu, vyjadrením a administratívnym spisom odporcu dospel k záveru, že návrh nieje dôvodný... Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánu verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Správny   súd   na   základe   návrhu,   ktorým   sa   navrhovateľ   domáha   preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je, alebo   nie je v súlade s týmito zákonmi.   Pri preskúmaní   zákonnosti   činnosti správneho orgánu   súd   skúma,   či   správny   orgán   vykonal   zákonom   predpísané   úkony,   alebo   ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon.

Navrhovateľ v podaniach doručených správcovi dane v dňoch 20. - 22. 12. 2006 predovšetkým poukazoval na postavenie súdneho exekútora v zmysle zákona č. 233/1995 Z. z.   s   tým,   aby   správca   dane   vzal   do   úvahy,   že   súdny   exekútor   nemá   postavenie podnikateľa,   čo   by   malo   ďalšie   právne   následky   vyplývajúce   pre   práva   a   povinnosti daňového subjektu.

Predmetný   návrh   na   zastavenie   daňových   (vyrubovacích)   konaní   ohľadne   dane z pridanej hodnoty bol doručený správcovi dane dňa 22. 12. 2006, pričom odporca ukončil vyrubovacie konania vydaním celého radu platobných výmerov už dňa 3. 11. 2006.

Podľa názoru súdu podanie návrhu na zastavenie vyrubovacieho konania za situácie, keď   vyrubovacie   konanie   už   bolo   ukončené   vydaním   platobného   výmeru,   nemožno považovať za podanie spôsobilé vyvolať začatie konania v zmysle § 20 zákona č. 511/1992 Zb. Môže ísť iba o obranu daňového subjektu (platiteľa dane), ktorým namieta neexistenciu svojej   daňovej   povinnosti.   Preto   odporca   nebol   nečinný,   ak   o   návrhu   navrhovateľa   na zastavenie   daňových   konaní   nerozhodoval   formou   rozhodnutia   v   zmysle   §   30   zákona č. 511/1992 Zb., ale na podanie navrhovateľa reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007. Vzhľadom   k   tomu,   že   podanie   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zastavenia vyrubovacieho   konania,   bolo   realizované   v   čase,   keď   správca   dane   už   vydal   príslušné rozhodnutia (platobné výmery) o vyrubení dane, v danej fáze konania už nebolo aktuálne a argumentácia navrhovateľa, ktorý sa necítil spôsobilým subjektom majúcim povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty, mohla byť vzatá do úvahy iba v odvolacom konaní, resp. v rámci súdneho preskúmania platobných výmerov. V žiadnom prípade neprichádzalo do úvahy, aby správca dane vyrubovacie konanie zastavil, lebo tomu by muselo predchádzať zrušenie platobných výmerov ním vydaných. Skutočnosť, či navrhovateľovi svedčila daňová povinnosť z titulu dane z pridanej hodnoty,   bola   predmetom   súdneho   prieskumu   vo   viacerých   konaniach   vedených   pred Krajským   súdom   v   Košiciach   napr.   pod   sp.   zn.   6S   79/2007,   6S   85/2007,   6S   86/2007, 6S 87/2007, 6S 88/2007, 6S 89/2007, 6S 90/2007, 6S 91/2007, 6S 92/2007, 6S 93/2007, 7S 71/2007 a iné. Vzhľadom na ukončené daňové konania súd súčasne poukazuje na rozhodnutie NS SR č. sp. 1 SžKS/61/2005 zo dňa 24. 9. 2008, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor má byť subjektom dane z pridanej hodnoty v súlade so Šiestou smernicou a § 3 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. a pokiaľ išlo o začiatok a koniec daňového konania, tento právny názor už bol ustálený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Sžf9/2007 zo dňa 19.4.2007. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   navrhovateľ   v   návrhu   na   konanie   proti   nečinnosti odporcu   ničím   nepreukázal,   že   by   odporca   na   základe   ním   navrhovaných   podnetov /sťažností,   opravných   prostriedkov,   námietok   a   i./   bol   v   konám   nečinný,   v   podstatných častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Preto   z   vyššie   uvedených   dôvodov   súd   návrh   navrhovateľa   bez   pojednávania   v zmysle ustanovenia § 250t ods. 4 O. s. p. ako nedôvodný uznesením zamietol.

Výrok o trovách konania súd oprel o ustanovenie § 250k ods. 1 O. s. p. za použitia ustanovenia § 250t ods. 8 O. s. p.“.

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom   dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009