znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   V.   K.   a J.   K.,   obaja   bytom   S.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   domáhať   sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 14 NcC 73/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. K. a J. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 19. júla 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) toho istého dňa, označeným ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ MUDr.   V.   K.   a J.   K.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovatelia“   alebo „sťažovateľka“), zastúpení advokátkou JUDr. I. R., K., namietajú porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 NcC 73/04.

Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 NcC 73/04-274 zo 17. septembra 2004, zrušil toto uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadajú, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľov. Napokon sa domáhajú náhrady trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sa pod   sp.   zn.   10   C   741/96   vedie   konanie   o žalobe   sťažovateľov   proti   žalovaným   J.   B. s manželkou a mestu S. o ochranu vlastníckeho práva a náhradu škody. Konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené. Nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. júla 2002 bolo rozhodnuté,   že   okresný   súd   v tejto   občianskoprávnej   veci   porušil   základné   právo sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom prikázal   okresnému   súdu   konať   v zmysle   zákona   a sťažovateľom   priznal   finančné zadosťučinenie. Uznesením krajského súdu č. k. 14 NcC 73/04-274 zo 17. septembra 2004 bolo rozhodnuté tak, že sudca okresného súdu JUDr. M. J. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania občianskoprávnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 741/96. Toto uznesenie nebolo sťažovateľom doručené, pričom sťažovateľka ho osobne prevzala 22. júna 2005.

Podľa   názoru   sťažovateľov   uznesením   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   ich základného práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je tomu tak preto,   že z uznesenia krajského súdu vyplýva, že sudca   sám sa vzhľadom   na konanie sťažovateľov cíti byť zaujatý voči nim, a to vzhľadom na ich opakované námietky zaujatosti   a vyjadrenia   na   adresu   sudcu.   Sudca   preto   sám   navrhol,   aby   bol   z konania a rozhodovania   vylúčený.   Krajský   súd   v uznesení   uviedol   napriek   tomu,   že   nebola preukázaná existencia zákonného dôvodu na vylúčenie sudcu vyplývajúca z ustanovenia § 14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo   subjektívny   pocit   sudcu   vyplývajúci z opakovaných sťažností sťažovateľov podávaných predsedovi okresného súdu, ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky a ústavnému súdu nie je objektívne spôsobilý založiť pochybnosti o nezaujatosti sudcu v konaní a rozhodovaní. Sudcovi nič nebráni, aby vo veci konal   a rozhodol   nestranne.   Názor   krajského   súdu   je   nesprávny.   Podstatné   totiž   je,   že samotný   sudca   jednoznačne   a jasne   deklaroval   svoju   zaujatosť   voči   sťažovateľom vyplývajúcu podľa jeho vlastného tvrdenia z opakovaných sťažností podaných sťažovateľmi tak v súvislosti s priebehom konania, ako aj v súvislosti s osobou sudcu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 NcC 73/04-274 zo 17. septembra 2004 vyplýva, že v občianskom súdnom   konaní sp. zn. 10 C 741/96 vedenom na okresnom súde na základe   žaloby   sťažovateľov   voči   J.   B.   s manželkou   a mestu   S.   o ochranu   vlastníckeho práva   a náhradu   škody   bolo   rozhodnuté,   že   sudca   okresného   súdu   JUDr.   M.   J.   nie   je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z odôvodnenia je zrejmé, že predseda okresného súdu predložil túto vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže sudca JUDr. M. J. vo vyjadrení z 2. augusta 2004   uviedol, „že   sú   tu   skutočnosti,   pre   ktoré   je   z konania   vylúčený“,   a to   pre   pomer k sťažovateľom.   Predseda   okresného   súdu   vyslovil   názor,   že   niet   dôvodu   pochybovať o nezaujatosti sudcu v tejto veci. Z písomného vyjadrenia sudcu vyplýva, že zo sťažnosti sťažovateľov z 3. júna 2004 adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vyvodil záver, že sťažovatelia namietali aj jeho zaujatosť. Pritom zo   strany   sťažovateľov   ide   o opakovanú   námietku   zaujatosti   a zároveň   sa   sústavne spochybňuje   objektívnosť   a nezaujatosť   sudcu   formou   podaní   adresovaných   predsedovi okresného súdu, ministerstvu a ústavnému súdu. Ide o námietky, ktoré nie sú konkrétne podložené.   Vzhľadom   na   tieto   opakovane   vznášané   námietky   zaujatosti   je   zrejmé,   že sťažovatelia   nemajú   dôveru   voči   žiadnemu   sudcovi   okresného   súdu   (opakovane   totiž žiadajú aj to, aby vec bola okresnému súdu odňatá a prikázaná inému okresnému súdu). Vzhľadom na to sa sudca cíti byť vo veci zaujatý voči sťažovateľom pre ich opakované námietky zaujatosti a vyjadrenia na jeho adresu ako sudcu. Navrhuje, aby bol z konania a rozhodovania   vylúčený.   Podľa   názoru   krajského   súdu   nie   sú   splnené   podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na vylúčenie sudcu z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci.   Nebola   totiž   preukázaná   existencia   takého vzťahu vlastného záujmu sudcu k veci alebo takého jeho osobného vzťahu k účastníkom konania   alebo   ich   zástupcom,   ktoré   by   spochybňovali   jeho   objektívny   postoj   pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Ani subjektívny pocit sudcu vyplývajúci z opakovaných sťažností sťažovateľov podávaných predsedovi okresného súdu, ministerstvu a ústavnému súdu   nie   je   objektívne   spôsobilý   založiť   pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu   v konaní a rozhodovaní. Sudcovia sú totiž pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom. Zákony a iné všeobecne   záväzné   predpisy   vykladajú   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a svedomia. Rozhodujú nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených   v súlade   so   zákonom.   Sudcovi   okresného   súdu   JUDr.   M.   J.   nič   nebráni,   aby v uvedených intenciách vo veci nestranne a zákonne konal a rozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Predovšetkým   treba z pohľadu   ústavného   súdu   zdôrazniť,   že uznesenie krajského súdu č. k. 14 NcC 73/04-274 zo 17. septembra 2004 bolo vydané v dôsledku skutočnosti, že samotný sudca postupom podľa § 15 Občianskeho súdneho poriadku oznámil predsedovi okresného   súdu   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   mal   byť   vylúčený   z konania a rozhodovania veci. Keďže predseda okresného súdu s názorom sudcu nesúhlasil, v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie o tom, či má byť sudca z konania a rozhodovania veci vylúčený. Nešlo preto o prípad, keď účastník konania postupom podľa § 15a ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku   uplatňuje   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   vec   prejednáva   a má   o nej rozhodnúť.

Z tvrdení   sťažovateľov   vyplýva,   že   považujú   sudcu   za   zaujatého   na   základe   tej skutočnosti,   že sudca samotný sa v tomto zmysle vyjadril.   V takomto prípade ochranu práva sťažovateľov na nestranný súd zabezpečuje všeobecný súd, a to postupom v zmysle § 15a a § 16 Občianskeho súdneho poriadku. To znamená, že sťažovatelia mali uplatniť námietku zaujatosti sudcu na okresnom súde, pričom o tejto námietke by rozhodol krajský súd.   Je preto úlohou krajského súdu   poskytnúť ochranu sťažovateľom v súvislosti   s ich právom   na   nestranný   súd.   Iba   po   uplatnení   námietky   zaujatosti   sťažovateľmi   a po rozhodnutí krajským súdom o nej by prichádzala prípadne do úvahy právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Nie je možné, aby sa sťažovatelia obracali priamo na ústavný súd bez toho, aby predtým požiadali o ochranu označeného základného práva na všeobecnom súde. Nie je to možné ani v prípade, ak krajský súd rozhodoval o vylúčení sudcu na základe oznámenia samotného sudcu. Nič sa tým totiž nemení na skutočnosti, že ochranu   základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   nestranný   súd   poskytuje všeobecný   súd,   a to   na   základe   príslušného   podnetu   účastníka   konania   v zmysle   §   15a Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti treba poukázať aj na čl. 51 ods. 1 ústavy, z ktorého okrem iného vyplýva, že domáhať sa základného práva na nestranný súd je možné iba   v medziach   zákona,   teda   iba   v rámci   inštitucionálneho   postupu   zakotveného v ustanoveniach   §   14   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Postup,   ktorý   si   zvolili sťažovatelia a ktorý je mimo uvedeného inštitucionálneho rámca, je v rozpore s čl. 51 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005