znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Jozefa   Kucíka,   bytom   T.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd   a práva   na   právnu   pomoc   pred   súdom   podľa   čl.   47   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Prešove   pod   sp.   zn.   3 Co   249/03, 3 Co 267/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Jozefa Kucíka   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2004   doručená   sťažnosť   MUDr.   Jozefa   Kucíka,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na právnu pomoc pred súdom podľa čl. 47   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 249/03, 3 Co 267/03.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 prvej   vety   dohovoru   a čl.   47   ods.   2   ústavy   výrokom   uznesenia   krajského   súdu č. k. 3 Co 249/03-133,   3   Co   267/03   z 25.   júna   2004,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   3   C   717/00-93 z 19. decembra 2002. Ďalej požaduje zrušenie tohto výroku a vrátenie veci krajskému súdu na   nové   konanie   a rozhodnutie,   ako   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 50 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Z podania vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca od 10. októbra 2000 je účastníkom občiansko-právneho sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 717/00, ktorý dosiaľ nie   je   právoplatne   ukončený.   Sťažovateľ   v tomto   konaní   podaním   z 13.   októbra   2002 požiadal   okresný   súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie   právneho zástupcu s poukazom na to, že je zdravotne postihnutým invalidným dôchodcom s nízkym dôchodkom a bez akéhokoľvek ďalšieho príjmu, resp. majetku. Uznesením okresného súdu sp.   zn.   3   C   717/00   z 19.   decembra   2002   mu   nebolo   priznané oslobodenie   od   súdnych poplatkov a návrh na ustanovenie právneho zástupcu bol zamietnutý. Sťažovateľ podal proti uzneseniu 11. januára 2003 odvolanie. Uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 249/03-133, 3 Co 267/03 z 25. júna 2004 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Sťažovateľ prevzal uznesenie krajského súdu 2. augusta 2004.

Podľa názoru sťažovateľa treba uznesenie považovať za rozporné s čl. 47 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorého   aj   sťažovateľ   má   právo   na   právnu   pomoc   v konaní pred   súdmi. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že príjmové pomery sťažovateľa nie sú také, aby bolo možné   ho   oslobodiť   od   súdneho   poplatku,   treba   tento   záver   považovať   za   nezákonný a neústavný. Krajský súd totiž k nemu dochádza na základe tej úvahy, že v danej veci je súdny poplatok iba 700 Sk, ktorý sťažovateľ môže pri svojich príjmoch zaplatiť, pričom navyše už tento súdny poplatok aj zaplatil. Pravda je však taká, že zo svojho príjmu nemôže uhradiť trovy právneho zastúpenia, ktoré sú nepomerne vyššie ako súdny poplatok. Hoci pri rozhodovaní   o ustanovení   právneho   zástupcu   je   podstatné,   či   účastník   konania   spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno v takejto veci vychádzať iba z výšky súdneho poplatku a nebrať na zreteľ zároveň aj predpokladateľné trovy právneho zastúpenia advokátom.

Označené porušenie čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru sťažovateľ nijako skutkovo, ale ani právne neodôvodňuje.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 249/03-133, 3 Co 267/03 z 25. júna 2004 vyplýva, že krajský súd okrem iného potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 C 717/00 z 19. decembra 2002. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že na rozdiel od okresného súdu, ktorý oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal preto, lebo žalobné nároky sťažovateľa považoval za svojvoľné, resp. bezúspešné uplatňovanie práva, podľa názoru krajského súdu sťažovateľ vzhľadom na výšku svojho invalidného dôchodku, ako aj s poukazom na to, že vlastní   nehnuteľný   majetok,   je   schopný   uhradiť   a aj   uhradil   súdny   poplatok.   Keďže možnosť   ustanovenia   právneho   zástupcu   podľa   §   30   Občianskeho   súdneho   poriadku   je viazaná na to, že účastník spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, nebolo možné   vyhovieť   ani   požiadavke   sťažovateľa   na   ustanovenie   advokáta   ako   právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná (...) nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   odlišné   právne   posúdenie   podmienok   na oslobodenie od súdneho poplatku a nadväzného ustanovenia právneho zástupcu účastníkovi konania   krajským   súdom.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sú   totiž   splnené   všetky   zákonné predpoklady a pokiaľ aj napriek tomu nebol mu právny zástupca – advokát ustanovený, došlo tým nielen k porušeniu § 30 Občianskeho súdneho poriadku, ale aj čl. 47 ods. 2 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   legitímnym   právom   krajského   súdu   vykladať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa problematiky oslobodenia od súdnych poplatkov a ustanovenia právneho zástupcu. Ústavný súd nevidí dôvod na to, aby do tohto výkladu zasahoval. Treba uviesť, že krajský súd príjmové a majetkové pomery sťažovateľa náležite preskúmal, a tak dospel k záveru o tom, že nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu. Keďže uznesenie krajského súdu nie je ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené, neobstojí ani záver, že by ním došlo k porušeniu označených základných   práv.   Pokiaľ   v budúcnosti   dôjde   k zmene   pomerov,   nič   nebude   brániť sťažovateľovi žiadosť opakovať.

Ústavný súd považuje za potrebné navyše ešte dodať, že podľa § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   advokát môže   poskytnúť   právne   služby   za   zníženú   odmenu   alebo   bezplatne,   ak   to   odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery klienta, alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa. To znamená, že postup podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku nie je jedinou alternatívou, na základe ktorej sa môže účastník konania, ktorý nemá dostatočné finančné prostriedky,   domáhať   svojho   práva   na   právne   zastupovanie   v konaní   pred   súdom.   Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sa sťažovateľ pokúšal túto možnosť využiť. Preto treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004