znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. U., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 220/01, Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 332/02 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 152/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   U.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. I. P., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol“)   Okresným   súdom   Bratislava   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 220/01, Krajským súdom v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co   332/02 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 152/02.

Sťažovateľ   pod   označenými   článkami   ústavy   a Dohovoru   konkrétne   namietal porušenie týchto práv: práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   vlastniť a pokojne užívať svoj majetok, resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a čl. 20 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy v konaní pred „slovenskými súdnymi orgánmi“ podľa čl. 13 Dohovoru.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv žiadal uložiť krajskému súdu,   aby   „po   preskúmaní   dlhodobej   neodôvodnenej   nečinnosti   zákonného   sudcu Okresného súdu Bratislava 2 rozhodol o odňatí veci tomuto sudcovi a prikázaní inému súdu svojho obvodu a pre takýto prípad navrhujem aby ním bol Okresný súd Bratislava 5“, ďalej žiadal   priznať   mu   nárok   na   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi ako vlastníkovi reštituovaného majetku bola   13.   júna   2001   na   okresnom   súde   podaná   žaloba   na   určenie   neplatnosti   výpovede nájomnej   zmluvy   a návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   že   okresný   súd   „bez akejkoľvek   verifikácie   podmienok   konania a tvrdení   žalobcu, že existuje nejaký právny vzťah   medzi   ním   a vlastníkom,   takmer   okamžite   (25.   06.   2001)   ma   zbavil   akejkoľvek dispozície s týmto mojím majetkom a od toho času nielen on, ale aj súd odvolací a dovolací sa už viac s vecou nezaoberajú, podmienky konania neoverujú a zhodne tvrdia, že ak sa raz tak súdom rozhodlo, tak do meritórneho rozhodnutia vo veci samej (ktoré nevedno kedy vynesú)   ide   o stav   nemenný,   t.   j.   potvrdzujúci   „legalitu“   užívania   môjho   majetku neoprávnenou osobou a vrátane poberania všetkých (ekonomicky značných) úžitkov z neho. (...)   Ani   jeden   zo   súdov   (okresný,   odvolací   a dovolací)   sa   s mojou   záležitosťou   ako procesnej strany, týkajúcej sa zásahu a totálneho obmedzenia mojich vlastníckych práv za dobu viac ako dva roky vôbec verejne ale ani fakticky nezaoberal a ani neskúmal či vôbec sú splnené podmienky pre existenciu takéhoto súdneho konania a napriek tomu každý z nich (nespravodlivo) rozhodol jednostranne tak, aby úžitky z môjho majetku poberal ten, čo ma o majetok (via facti) pripravil. (...) Rozhodujúcou vecou je, že všeobecné súdy vo veci konajú bez zistenia či sú vôbec splnené všetky zákonom požadované procesné podmienky súdneho konania vrátane neexistencie prekážky litispendencie (...) s rovnako nečinným ale skorším konaním u Okresného súdu Bratislava 1 (...)“.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, na ktoré sa v sťažnosti odvolával. Okrem toho sa odvolal aj na nález z 20. augusta 2002 č. k. III. ÚS 20/02-30, ktorým ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 24/00.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok (...) (ods. 1).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok, resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a čl. 20 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13   Dohovoru,   ktorého   sa   mal   dopustiť   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 220/01,   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co   332/02   a najvyšší   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 152/02.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pod uvedenými spisovými značkami ide o jednu a tú istú občianskoprávnu vec, v ktorej okresný súd koná ako súd prvého stupňa, krajský súd konal ako odvolací súd a najvyšší súd konal ako dovolací súd. V tejto veci na základe žaloby obchodnej spoločnosti Michalská spol. s r. o. so sídlom v Bratislave (ďalej len „žalobca“) podanej okresnému súdu 13. júna 2001 proti sťažovateľovi ako žalovanému o neplatnosť výpovede z nájmu a návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia okresný súd uznesením   z 25. júna 2001 vydal predbežné opatrenie, ktorým   sťažovateľovi uložil povinnosť strpieť a umožniť žalobcovi nerušené užívanie označenej nehnuteľnosti.Sťažovateľ podal proti nemu odvolanie 20. septembra 2001, ktoré však krajský súd uznesením   zo   7.   októbra   2002   odmietol   ako   neskoro   podané   s odôvodnením,   že sťažovateľovi   bolo   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   doručené   náhradným   doručením. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal 11. novembra 2002 dovolanie s odôvodnením, že mu v zmysle § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bola odňatá možnosť domôcť sa práva na odvolacom súde, keď o   predbežnom opatrení vydanom okresným súdom sa dozvedel iba náhodne až 19. septembra 2001 a ihneď 20.   septembra   2001   podal   proti   nemu   odvolanie.   V dovolaní   sťažovateľ   ďalej   vyčítal okresnému súdu, že jeho odvolanie „nikam nepredložil a ani nevykonal nijaký iný procesný úkon vo veci samej, preto som dňa 31. 02. 2002 zopakoval svoje odvolanie (...) Dňa 16. 05. 2002   som   podal   sťažnosť   na   nečinnosť   súdu   jeho   predsedovi,   ktorý   ju   8.   07.   2002 akceptoval a prisľúbil mi nápravu (...)“.

Najvyšší   súd   uznesením   z 18.   decembra   2002   dovolanie   sťažovateľa   odmietol s odôvodnením, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. Okrem toho najvyšší súd uviedol, že v danom prípade „ide   však   aj   o neskoro   podané   odvolanie,   čo   odvolací   súd   správne   posúdil   (...)“.   Po vybavení dovolania bol spis vrátený okresnému súdu 18. februára 2003.

Sťažovateľ podal 24. februára 2003 návrh na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP, ktorý však okresný súd uznesením z 2. mája 2003 č. k. 20 C 220/01-106 zamietol.   Podľa   poučenia   uvedeného   v tomto   uznesení   je   proti   nemu   „možné   podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, písomne“. Zo sťažnosti nevyplýva, či sťažovateľ podal proti nemu odvolanie a či už bolo o ňom rozhodnuté, resp. prečo odvolanie v zmysle daného poučenia proti nemu nepodal.  

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 3. júna 2003 označeného ako „Žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti“ vyplýva, že „Vaša pôvodná sťažnosť zo dňa 16. 05. 2002 na prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 20 C 220/01 bola predsedom tohto okresného súdu vybavená riadne a včas, keď Vám dňa 08. 07. 2002 bola zaslaná jeho odpoveď,   v ktorej   vyhodnotil   sťažnosť   za   dôvodnú.   Súčasne   Vám   oznámil,   že   zákonná sudkyňa bola upozornená na zistené prieťahy a potrebu vo veci plynule a bez zbytočných prieťahov konať. Túto odpoveď ste prevzali dňa 11. 07. 2002.

Stotožňujem sa so záverom predsedu Okresného súdu Bratislava II, že v čase keď Vám   bola   zaslaná   odpoveď   na   sťažnosť,   boli   v konaní   sp.   zn.   20   C 220/01   spôsobené prieťahy. K tomuto len dodávam, že k týmto došlo v čase od 08. 10. 2001, kedy navrhovateľ zaplatil   súdny   poplatok   za   podaný   návrh,   až   do   predloženia   spisu   na   Krajský   súd v Bratislave dňa 09. 08. 2002, v súvislosti s Vašim odvolaním zo dňa 20. 09. 2001, ktoré ste podali proti uzneseniu súdu zo dňa 25. 06. 2001. Tunajší krajský súd vo veci rozhodol urýchlene a bezprieťahovo, keď ešte dňa 07. 10. 2002 pod sp. zn. 16 Co 332/02 uznesením bolo odvolanie odmietnuté. Spis bol vrátený späť na okresný súd 24. 10. 2002. Už dňa 31. 10. 2002 bolo uznesenie odvolacieho súdu doručované procesným stranám. Dňa 11. 11. 2002 ste podali dovolanie, a preto musel byť spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 09. 12. 2002, ktorý pod sp. zn. 5 Cdo 152/02 uznesením zo dňa 18. 12. 2002 dovolanie   odmietol.   Spis   bol   z Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   Okresný   súd Bratislava   II   vrátený   dňa   18.   02.   2003   a následne   dňa   25.   02.   2003   bolo   rozhodnutie dovolacieho súdu doručované. Dňa 24. 02. 2002“ (správne 2003) „ste vo veci podali návrh na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   o ktorom   bolo   uznesením   zo   dňa   02.   05.   2003 zamietajúco rozhodnuté.

Na   základe   vyššie   uvedeného   Vašu   žiadosť   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti predsedníčkou okresného súdu som vyhodnotila za nedôvodnú. (...)“  

1. Pokiaľ predmetná sťažnosť smeruje k porušeniu práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý   je   kvalifikovane   zastúpený,   túto   sťažnosť   bližšie   nekonkretizoval,   najmä nešpecifikoval obdobia, v ktorých sa všeobecné súdy mali dopustiť „zbytočných prieťahov“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. prekročenia „primeranej lehoty“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS   61/98).   Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy (II.   ÚS   57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03). Obdobne to platí v danej súvislosti aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. I. ÚS 109/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   vzhľadom   najmä   na celkovú dĺžku konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy a Dohovoru.   Je   síce   možné   zistiť   v postupe   okresného   súdu   aj   prieťah,   tak   ako   ho konštatoval predseda tohto súdu a predsedníčka krajského súdu (pozri vyššie), išlo však doteraz   o ojedinelý   prieťah,   ktorý   bol   napravený   predložením   spisu   s odvolaním sťažovateľa odvolaciemu súdu 9. augusta 2002. Za určitú nápravu vzniknutého prieťahu možno   považovať   aj   evidentnú   snahu   krajského   súdu   z tohto   dôvodu   uprednostniť prerokovanie tohto odvolania, no najmä výsledok tejto snahy: jeho skutočné prerokovanie a rozhodnutie o ňom odvolacím súdom v lehote do dvoch mesiacov (od 9. augusta 2002 do 7.   októbra   2002).   Obdobne   možno   kvalifikovať   aj   ďalší   postup   okresného   súdu a najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   (pozri   cit.   vyjadrenie   predsedníčky   krajského súdu). V tomto smere sa táto vec odlišuje od veci sťažovateľa, v ktorej ústavný súd nálezom z 20. augusta 2002 č. k. III. ÚS 20/02-30 vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na základe zistenia, že v posudzovanom konaní došlo k opakovaným zbytočným prieťahom v celkovej dobe 22 mesiacov.   Táto   vec   sa   navyše   odlišuje   od   predmetnej   sťažnosti   aj   v tom,   že   vtedy sťažovateľ „svojím správaním neprispel (...) ku zbytočným prieťahom“, čo však obdobne nemožno konštatovať v súvislosti s vecou napadnutou predmetnou sťažnosťou. Totiž, ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné   prostriedky   dané   mu   príslušným   procesným   kódexom,   na   druhej   strane   musí počítať   s tým,   že   ich   využitie   môže   mať   za   nevyhnutný   dôsledok   spomalenie   postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne   úspešne   pričítať   výlučne   postupu   konajúceho   súdu   a len   z tohto   dôvodu vyvodzovať porušenie jeho práv podľa cit. článkov ústavy a Dohovoru. A fortiori to platí v prípade opravných prostriedkov (riadnych, mimoriadnych) využívaných v súdnom konaní spôsobom,   ktorý   odporuje   príslušnému   procesnému   kódexu.   Za   takéto   „správanie“ pričítateľné podľa okolnosti veci výlučne na ťarchu účastníka konania možno považovať aj „neskoro podané odvolanie“ a „neprípustné dovolanie“ v prípade sťažovateľa v danej veci (mutatis mutandis I. ÚS 41/03).  

Pokiaľ ide o uvedený ojedinelý prieťah, ústavný súd uvádza, že podľa jeho doterajšej judikatúry jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j.   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03).   Ústavný   súd   už   rozhodol,   že v kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 34/03, I. ÚS 65/03).

Sťažovateľ   sa   o tomto   prieťahu   okresného   súdu   dozvedel,   keď   o jeho   odvolaní rozhodol   odvolací   súd,   a   najneskôr   11.   novembra   2002,   keď   podal   proti   uzneseniu odvolacieho   súdu   dovolanie,   v ktorom   uvedený   prieťah   okresnému   súdu   aj   vyčítal. Predmetnú sťažnosť sťažovateľ ústavnému súdu však podal až 11. augusta 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému konaniu pred okresným súdom musel preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť vo vzťahu k tomuto prieťahu ako návrh podaný oneskorene a vo vzťahu k postupu okresného súdu v ďalšom   období   ako   návrh   zjavne   neopodstatnený.   Vo   vzťahu   k postupu   krajského a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsah sťažnosti ani jej prílohy nenaznačujú žiadne prieťahy spôsobené týmito súdmi v doterajšom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 220/01, a preto aj v tejto časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o námietky porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd uvádza, že práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   skúmanie prípustnosti   návrhu   na začatie   súdneho   konania   vrátane   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí (podmienok) je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný kódex.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (napr. I. ÚS 46/03).

Z obsahu   napadnutých   rozhodnutí   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   zastúpený advokátom,   mohol   v tomto   konaní   namietané skutočnosti   riadne   uplatniť a že   konajúce všeobecné súdy riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody, pre ktoré jeho návrhy na rozhodnutie   vrátane   podaného   odvolania   a   dovolania   nepovažovali   za   odôvodnené s ohľadom   na   príslušné   zákonné   ustanovenia.   Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ uvádzal v konaní pred   ústavným súdom,   žiadny   taký dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   ich   právne   závery   o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých všeobecné súdy rozhodli o týchto návrhoch sťažovateľa, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s ich   právnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

K tomu ústavný súd dodáva, že v danej veci sa občianske súdne konanie nachádza ešte len v štádiu prípravy veci na dokazovanie v rámci výkonu právomoci okresného súdu konať o veci, ktorej sa žaloba týka, teda v štádiu konania, keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov a neumožňuje mu v súčasnosti posúdiť, či toto občianske súdne konanie ako celok zodpovedá garanciám spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako sa toho v tejto časti sťažnosti domáhal sťažovateľ. V tomto smere bola predmetná sťažnosť podaná aj predčasne.

3.   Vo vzťahu k čl. 20 ods.   1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu ústavný súd uvádza,   že   porušenie   práv   priznaných   týmito   článkami   nemôže   samo   osebe   nastať rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   (napr. I. ÚS 44/03). Okrem toho sťažovateľ má stále k dispozícií na ochranu týchto práv právne prostriedky podľa procesného predpisu v konaní pred všeobecným súdom (napr. odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 2. mája 2003, ktorým bol jeho návrh zamietnutý). Na základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru, že jeho sťažnosť   vo vzťahu k právam podľa   čl.   20   ústavy   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   nie   je   prípustná   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu,   resp.   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 121/03).

Napokon s ohľadom na dôvody uvedené vyššie bolo potrebné považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 Dohovoru (pozri cit. I. ÚS 121/03).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný   postup   všeobecných   súdov   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie označených práv sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bola preto z uvedených dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2003