SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 167/02
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., trvale bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v I., zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., ktorou namietal porušenie čl. 17 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Bratislave, sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002 a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. P. P. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 15. novembra 2002 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. novembra 2002, označeným ako „Sťažnosť pre porušenie mojich základných práv a slobôd“, doplňujúcimi podaniami z 18. novembra 2002 a z 25. novembra 2002 doručenými ústavnému súdu 20. novembra 2002 a 26. novembra 2002, ako aj doplňujúcim podaním z 22. novembra 2002 došlým ústavnému súdu 28. novembra 2002 požaduje Ing. P. P., trvale bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátkou JUDr. V. F., K., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Bratislave, sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002 a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002 boli porušené jeho základné práva zakotvené v čl. 17 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ďalej požaduje, aby ústavný súd uznesenia vyšetrovateľa a krajskej prokuratúry zrušil.
Sťažovateľ uvádza, že uznesením vyšetrovateľa sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona na tom základe, že spolu s ďalšími obvinenými mal v období od novembra 2001 do súčasnosti zosnovať zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a v zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti BMG Invest, s. r. o., Košice a Horizont Slovakia, a. s., Košice a ďalších spoločností, získať nad nimi kontrolu, ale najmä získať príjmy a páchať rôznu trestnú činnosť tak, že na podklade splnomocnení mali sa prevádzať a nakupovať akcie a obchodné podiely, prevádzať a započítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky pri súčasnom sfalšovaní rôznych zmlúv a pri spôsobení škody najmenej 600 000 000 Sk pre Horizont Slovakia, a. s.
Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ bezodkladne sťažnosť, ktorú však krajská prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002 zamietla ako nedôvodnú.
Podľa názoru sťažovateľa uznesenia vyšetrovateľa a krajskej prokuratúry o vznesení obvinenia sú nedôvodné, lebo sťažovateľ žiadnym svojím konaním skutkové podstaty trestných činov, z ktorých je obvinený, nenaplnil. Práve preto vydaním týchto uznesení je porušený čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy garantujúci právo každého vlastniť majetok a garantujúci aj rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov.
Sťažovateľ konkrétne vytýka, že uznesenie vyšetrovateľa neobsahuje vlastne žiadne odôvodnenie, lebo v časti uznesenia označenej ako odôvodnenie sa v podstate iba opakuje výroková časť uznesenia.
Ďalej sťažovateľ považuje uznesenie vyšetrovateľa z hľadiska jeho konštrukcie za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, pričom z jeho obsahu nie je jasné, ktoré skutky vyšetrovateľ podraďuje pod ktorú skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, a z uznesenia nie je zrejmé ani to, kto má byť poškodený.
Uznesenie vyšetrovateľa neobsahuje predpísané zákonné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 163 ods. 2 Trestného poriadku, v dôsledku čoho ho nemožno považovať za zákonné vznesenie obvinenia v zmysle § 163 ods. 1 Trestného poriadku.
Ďalej podľa názoru sťažovateľa z uznesenia vyšetrovateľa sa nedá posúdiť, či a ako bola naplnená objektívna stránka trestného činu a chýba aj akákoľvek špecifikácia subjektívnej stránky jednotlivých trestných činov.
Keďže sťažovateľ je výlučným vlastníkom spoločnosti CAVALIER SALES LLC, mal výlučné právo disponovať s vlastníctvom tejto spoločnosti v súlade s čl. 20 ústavy. Aj keby pri disponovaní s vlastným majetkom spôsobil škodu sám sebe, toto nemôže byť trestné a trestné stíhanie je v takomto prípade vylúčené ustanovením § 11 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Vyčíslenie údajnej škody na sumu 600 000 000 Sk je celkom nereálne, lebo firma Horizont Slovakia, a. s., majetok v takejto hodnote v momente vyhlásenia konkurzu nemala a nebolo preto ani možné prijať takéto vyčíslenie škody od správcu konkurznej podstaty JUDr. V. B.
Napokon sťažovateľ namieta tvrdenie vyšetrovateľa, podľa ktorého firma CAVALIER SALES LLC ako subjekt práva vôbec nejestvuje. Toto tvrdenie nie je ničím preukázané a ani nejestvuje žiaden dôkaz o neexistencii takéhoto subjektu. V. F. ako bývalý majoritný vlastník obchodných podielov spoločnosti Horizont Slovakia, a. s., sám potvrdil, že sa necíti byť vlastníkom, lebo svoj obchodný podiel predal spoločnosti CAVALIER SALES LLC. Zmluvou o prevode obchodných podielov z pôvodných vlastníkov spoločnosti Horizont Slovakia, a. s., na CAVALIER SALES LLC došlo dňom 25. januára 2002 aj k zmene osôb oprávnených konať za túto spoločnosť navonok.
Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002 vyplýva, že sťažovateľ spolu s D. B. a JUDr. Ing. J. M. boli obvinení zo spáchania trestných činov založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona v jednočinnom súbehu. Mali sa ich dopustiť tak, že v presne nezistenom čase v období asi od novembra 2001 do súčasnosti spolu s ďalšími doposiaľ nestotožnenými osobami mali založiť zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a v zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločností BMG Invest, s. r. o., Košice a Horizont Slovakia, a. s., Košice, ako aj ďalších spoločností, získať tým nad spoločnosťami kontrolu, ale najmä získať príjmy, mali páchať rôznu trestnú činnosť tak, že na podklade splnomocnení mali prevádzať a nakupovať akcie a obchodné podiely, prevádzať a započítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky, pričom tento zámer mali realizovať tak, že JUDr. Ing. M. činnosť koordinoval a B. so sťažovateľom a ďalšími ešte nestotožnenými osobami mali realizovať plnenie jednotlivých úloh tak, že mali sfalšovať rôzne zmluvy, a tým mali spôsobiť spoločnosti Horizont Slovakia, a. s., škodu najmenej 600 000 000 Sk.
Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že výrok sa opiera o svedecké výpovede pätnástich osôb vypočutých v procesnom postavení svedkov, ako aj o ostatný spisový materiál.
Z uznesenia krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002 vyplýva, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa, krajská prokuratúra ako nedôvodnú zamietla v zmysle § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to spolu aj so sťažnosťou JUDr. Ing. J. M.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva predovšetkým, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť ústne do zápisnice u vyšetrovateľa 21. októbra 2002, pričom sťažovateľ pred vyšetrovateľom v súlade s ustanovením § 33 Trestného poriadku odmietol vypovedať a podanú sťažnosť neodôvodnil.
Podľa názoru krajského prokurátora z výpovedí množstva svedkov, a to najmä svedkov Ing. Š., F., Ing. H. a JUDr. B., z domových prehliadok, z prehliadok nebytových priestorov v rôznych spoločnostiach (najmä v spoločnosti SIPOX Holding, a. s., Bratislava, kde sa získali poznatky z počítačovej databázy) a zo zabezpečených listinných dôkazov vyplýva, že sa všetci obvinení mali dopustiť žalovaných trestných činov a že preto uznesenie vyšetrovateľa je v súlade so zákonom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať (...) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 104/02).
Predmetom sťažnosti je porušenie základných práv sťažovateľa podľa cit. článkov ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a uznesením krajskej prokuratúry, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa podaná proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá ako neodôvodnená, z dôvodov, že podľa sťažovateľa žiadnym svojím konaním nenaplnil skutkové podstaty trestných činov, ktoré sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia.
Ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, medzi ktoré však nepatrí právomoc zasahovať do procesnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Účastníkom trestného konania poskytujú príslušné všeobecne záväzné právne predpisy možnosť domáhať sa nápravy prípadných nedostatkov v postupe a rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní prostredníctvom opravných prostriedkov v rámci samotného trestného konania, prípadne prostredníctvom ingerencie príslušných inšpekčných orgánov.
Sťažovateľ namieta porušenie uvedených základných práv v štádiu prípravného konania, t. j. v štádiu pred začatím konania pred súdom. Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 174 a nasl. Trestného poriadku), ktorý je oprávnený zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa a policajného orgánu, ktoré môže nahrádzať vlastnými rozhodnutiami a opatreniami (§ 174 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku). Obvinený má právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo nedostatky v postupe vyšetrovateľa. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený (§ 167 Trestného poriadku). V rámci rozhodovania o väzbe podľa § 72 Trestného poriadku všeobecný súd skúma okrem iného aj dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu. Na rozhodnutie o vine a treste za konanie vykazujúce znaky trestného činu sú príslušné výlučne všeobecné súdy. Trestný poriadok v prípade trestného stíhania sťažovateľa pred súdom (po podaní obžaloby prokurátorom) poskytuje účinné právne prostriedky na ochranu uvedených základných práv.
Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ v súvislosti s uvedeným trestným stíhaním môže domáhať ochrany označených základných práv v konaní pred všeobecným súdom. Rovnako je tomu aj pokiaľ ide o ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám zaručuje.
Okrem toho je sťažnosť sťažovateľa založená na tvrdení o porušení základných práv zjavne neopodstatnená. Zo žiadnej skutočnosti uvedenej v sťažnosti totiž nevyplýva, že sťažovateľ nie je stíhaný „z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“, in concreto podľa § 163 a nasl. ustanovení Trestného poriadku. Okolnosť, že sťažovateľ nesúhlasí so vznesením obvinenia z dôvodu, že podľa jeho názoru neboli splnené základné podmienky trestnosti podvodu, nie je sama osebe spôsobilá spochybniť tento záver.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2002