znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 167/02

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 18.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., trvale bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v I., zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., ktorou namietal porušenie čl. 17 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   vyšetrovateľa   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   v   Bratislave,   sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002 a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 15. novembra 2002 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. novembra 2002, označeným ako „Sťažnosť pre porušenie mojich   základných   práv   a   slobôd“,   doplňujúcimi   podaniami   z 18.   novembra   2002 a z 25. novembra 2002 doručenými ústavnému súdu 20. novembra 2002 a 26. novembra 2002,   ako   aj   doplňujúcim   podaním   z 22.   novembra   2002   došlým   ústavnému   súdu 28. novembra 2002 požaduje Ing. P. P., trvale bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   v I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený advokátkou JUDr. V. F., K., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Bratislave, sekcie justičnej polície Policajného   zboru,   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   (ďalej   len „vyšetrovateľ“)   sp.   zn.   VKE-10/OVOZTČ-BA-2002   z 21.   októbra   2002   a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002 boli porušené jeho základné práva zakotvené v čl. 17 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“).   Ďalej   požaduje,   aby   ústavný   súd uznesenia vyšetrovateľa a krajskej prokuratúry zrušil.

Sťažovateľ uvádza, že uznesením vyšetrovateľa sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21.   októbra   2002   bolo   proti   nemu   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného   zákona   na   tom   základe,   že   spolu   s ďalšími   obvinenými   mal   v období   od novembra   2001   do   súčasnosti   zosnovať   zločineckú   skupinu   pôsobiacu   v Bratislave,   na území   Slovenskej   republiky   a v zahraničí   s úmyslom   preniknúť   do   orgánov   spoločnosti BMG Invest, s. r. o., Košice a Horizont Slovakia, a. s., Košice a ďalších spoločností, získať nad   nimi   kontrolu,   ale   najmä   získať   príjmy   a páchať   rôznu   trestnú   činnosť   tak,   že   na podklade   splnomocnení   mali   sa   prevádzať   a   nakupovať   akcie   a obchodné   podiely, prevádzať a započítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky pri súčasnom sfalšovaní rôznych zmlúv a pri spôsobení škody najmenej 600 000 000 Sk pre Horizont Slovakia, a. s.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ bezodkladne sťažnosť, ktorú však krajská   prokuratúra   uznesením   sp.   zn.   1 Kv   82/02   z 22.   októbra   2002   zamietla   ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa uznesenia vyšetrovateľa a krajskej prokuratúry o vznesení obvinenia   sú   nedôvodné,   lebo   sťažovateľ   žiadnym   svojím   konaním   skutkové   podstaty trestných činov, z ktorých je obvinený, nenaplnil. Práve preto vydaním týchto uznesení je porušený čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy garantujúci   právo   každého   vlastniť   majetok   a garantujúci   aj   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov.

Sťažovateľ konkrétne vytýka, že uznesenie vyšetrovateľa neobsahuje vlastne žiadne odôvodnenie, lebo v časti uznesenia označenej ako odôvodnenie sa v podstate iba opakuje výroková časť uznesenia.

Ďalej sťažovateľ považuje uznesenie vyšetrovateľa z hľadiska jeho konštrukcie za nezrozumiteľné   a nepreskúmateľné,   pričom   z jeho   obsahu   nie   je   jasné,   ktoré   skutky vyšetrovateľ podraďuje pod ktorú skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, a z uznesenia nie je zrejmé ani to, kto má byť poškodený.

Uznesenie   vyšetrovateľa   neobsahuje   predpísané   zákonné   náležitosti   vyplývajúce z ustanovenia § 163 ods. 2 Trestného poriadku, v dôsledku čoho ho nemožno považovať za zákonné vznesenie obvinenia v zmysle § 163 ods. 1 Trestného poriadku.

Ďalej podľa názoru sťažovateľa z uznesenia vyšetrovateľa sa nedá posúdiť, či a ako bola   naplnená   objektívna   stránka   trestného   činu   a chýba   aj   akákoľvek   špecifikácia subjektívnej stránky jednotlivých trestných činov.

Keďže sťažovateľ je výlučným vlastníkom spoločnosti CAVALIER SALES LLC, mal výlučné právo disponovať s vlastníctvom tejto spoločnosti v súlade s čl. 20 ústavy. Aj keby   pri   disponovaní   s vlastným   majetkom   spôsobil   škodu   sám   sebe,   toto   nemôže   byť trestné a trestné stíhanie je v takomto prípade vylúčené ustanovením § 11 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Vyčíslenie údajnej škody na sumu 600 000 000 Sk je celkom nereálne, lebo   firma   Horizont   Slovakia,   a.   s.,   majetok   v takejto   hodnote   v momente   vyhlásenia konkurzu   nemala   a nebolo   preto   ani   možné   prijať   takéto   vyčíslenie   škody   od   správcu konkurznej podstaty JUDr. V. B.

Napokon   sťažovateľ   namieta   tvrdenie   vyšetrovateľa,   podľa   ktorého   firma CAVALIER SALES LLC ako subjekt práva vôbec nejestvuje. Toto tvrdenie nie je ničím preukázané a ani nejestvuje žiaden dôkaz o neexistencii takéhoto subjektu. V. F. ako bývalý majoritný vlastník obchodných podielov spoločnosti Horizont Slovakia, a. s., sám potvrdil, že sa necíti byť vlastníkom, lebo svoj obchodný podiel predal spoločnosti CAVALIER SALES   LLC.   Zmluvou   o prevode   obchodných   podielov   z pôvodných   vlastníkov spoločnosti Horizont Slovakia, a. s., na CAVALIER SALES LLC došlo dňom 25. januára 2002 aj k zmene osôb oprávnených konať za túto spoločnosť navonok.

Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002 vyplýva, že sťažovateľ spolu s D. B. a JUDr. Ing. J. M. boli obvinení zo spáchania trestných činov   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona v jednočinnom súbehu. Mali sa ich dopustiť tak, že v presne nezistenom čase v období asi od novembra 2001 do súčasnosti spolu s ďalšími doposiaľ nestotožnenými osobami mali založiť   zločineckú   skupinu   pôsobiacu   v Bratislave,   na   území   Slovenskej   republiky a v zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločností BMG Invest, s. r. o., Košice a Horizont Slovakia, a. s., Košice, ako aj ďalších spoločností, získať tým nad spoločnosťami kontrolu, ale najmä získať príjmy, mali páchať rôznu trestnú činnosť tak, že na podklade splnomocnení   mali   prevádzať   a nakupovať   akcie   a obchodné   podiely,   prevádzať a započítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky, pričom tento zámer mali realizovať tak, že JUDr. Ing. M. činnosť koordinoval a B. so sťažovateľom a ďalšími ešte nestotožnenými osobami mali realizovať plnenie jednotlivých úloh tak, že mali sfalšovať rôzne zmluvy, a tým mali spôsobiť spoločnosti   Horizont Slovakia, a. s., škodu najmenej 600 000 000 Sk.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že výrok sa opiera o svedecké výpovede pätnástich   osôb   vypočutých   v procesnom   postavení   svedkov,   ako   aj   o ostatný   spisový materiál.

Z uznesenia krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 82/02 z 22. októbra 2002 vyplýva, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa, krajská prokuratúra ako nedôvodnú zamietla v zmysle § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to spolu aj so sťažnosťou JUDr. Ing. J. M.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva predovšetkým, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť ústne   do   zápisnice   u vyšetrovateľa   21.   októbra   2002,   pričom   sťažovateľ   pred vyšetrovateľom   v súlade   s ustanovením   §   33   Trestného   poriadku   odmietol   vypovedať a podanú sťažnosť neodôvodnil.

Podľa   názoru   krajského   prokurátora   z výpovedí   množstva   svedkov,   a to   najmä svedkov Ing. Š., F., Ing. H. a JUDr. B., z domových prehliadok, z prehliadok nebytových priestorov v rôznych spoločnostiach (najmä v spoločnosti SIPOX Holding, a. s., Bratislava, kde   sa   získali poznatky   z počítačovej   databázy) a zo   zabezpečených   listinných   dôkazov vyplýva,   že   sa   všetci   obvinení   mali   dopustiť   žalovaných   trestných   činov   a že   preto uznesenie vyšetrovateľa je v súlade so zákonom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať (...) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 104/02).

Predmetom sťažnosti je porušenie základných práv sťažovateľa podľa cit. článkov ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a uznesením krajskej   prokuratúry,   ktorým   bola   sťažnosť   sťažovateľa   podaná   proti   tomuto   uzneseniu vyšetrovateľa   zamietnutá ako   neodôvodnená,   z dôvodov,   že podľa   sťažovateľa žiadnym svojím konaním nenaplnil skutkové podstaty trestných činov, ktoré sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia.

Ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, medzi   ktoré   však   nepatrí   právomoc   zasahovať   do   procesnej   činnosti   orgánov   činných v trestnom konaní. Účastníkom trestného konania poskytujú príslušné všeobecne záväzné právne   predpisy   možnosť   domáhať   sa   nápravy   prípadných   nedostatkov   v postupe a rozhodnutiach   orgánov   činných   v trestnom   konaní   prostredníctvom   opravných prostriedkov   v rámci   samotného trestného   konania, prípadne prostredníctvom   ingerencie príslušných inšpekčných orgánov.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   uvedených   základných   práv   v štádiu   prípravného konania, t. j. v štádiu pred začatím konania pred súdom. Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom   konaní vykonáva   prokurátor   (§   174   a nasl.   Trestného   poriadku),   ktorý   je oprávnený zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa a policajného orgánu, ktoré môže nahrádzať vlastnými rozhodnutiami a opatreniami (§ 174 ods.   2   písm.   e)   Trestného   poriadku).   Obvinený   má   právo   kedykoľvek   v priebehu vyšetrovania   žiadať   prokurátora,   aby   boli   odstránené   prieťahy   vo   vyšetrovaní   alebo nedostatky v postupe vyšetrovateľa. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania   musí   byť   žiadateľ   upovedomený   (§   167   Trestného   poriadku).   V rámci rozhodovania o väzbe podľa § 72 Trestného poriadku všeobecný súd skúma okrem iného aj dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu.   Na   rozhodnutie   o vine   a treste   za konanie vykazujúce znaky trestného činu sú príslušné výlučne všeobecné súdy. Trestný poriadok   v prípade   trestného   stíhania   sťažovateľa   pred   súdom   (po   podaní   obžaloby prokurátorom) poskytuje účinné právne prostriedky na ochranu uvedených základných práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   sťažovateľ   v súvislosti   s uvedeným   trestným stíhaním môže domáhať ochrany označených základných práv v konaní pred všeobecným súdom. Rovnako je tomu aj pokiaľ ide o ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám zaručuje.

Okrem toho je sťažnosť sťažovateľa založená na tvrdení o porušení základných práv zjavne neopodstatnená.   Zo   žiadnej   skutočnosti   uvedenej   v sťažnosti   totiž   nevyplýva, že sťažovateľ nie je stíhaný „z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“, in concreto podľa § 163 a nasl. ustanovení Trestného poriadku. Okolnosť, že sťažovateľ nesúhlasí so vznesením obvinenia z dôvodu, že podľa jeho názoru neboli splnené základné podmienky trestnosti podvodu, nie je sama osebe spôsobilá spochybniť tento záver.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2002