znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 166/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., Ž., zastúpenej spoločnosťou JUDr. A. V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. A. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 31 K 4/2008 z 12. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 K 4/2008 z 12. januára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom v konkurznom konaní, ktoré je vedené okresným súdom na majetok úpadcu spoločnosti N., a. s. Sťažovateľka si do konkurzného konania prihlásila svoje pohľadávky v celkovej výške   607   546,03   €,   z   čoho   suma   607   505,33   €   bola   zabezpečená   záložným   právom k nehnuteľnostiam   vo   vlastníctve   úpadcu.   Po   speňažení   zabezpečených   nehnuteľností správca spracoval návrh konečného rozvrhu výťažku oddelenej podstaty pre sťažovateľku ako zabezpečeného veriteľa. Sťažovateľka nesúhlasila s predloženým rozvrhom výťažku a vzniesla správcovi konkurznej podstaty opakované námietky, ktorými namietala výdavky na   právne   služby,   výšku   dane   z   nehnuteľnosti   za   rok   2008,   výšku   odmeny   uhradenej za služby   dražobnej   spoločnosti   z   dôvodu   jej   nepreskúmateľnosti,   formálny   prístup k rozdeleniu pohľadávok proti podstate medzi všeobecnú a oddelenú podstatu a odmenu správcu. O podaných námietkach sťažovateľky napokon rozhodol napadnutým uznesením okresný súd, ktorý námietkam nevyhovel.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   okresného   súdu   porušuje   jej   označené základné   práva   a   slobody   hneď   z   viacerých   dôvodov.   Sťažovateľka   okresnému   súdu v prvom   rade   vyčítala, že   svoje rozhodnutie „vôbec   neodôvodnil,   čím porušil   základné práva... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“, a v tejto súvislosti ďalej uviedla: „Rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky kladie zásadný dôraz na ústavne konformný   výklad   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorý   spočíva   v   riadnom   a   presvedčivom odôvodnení rozhodnutia súdu.

S takouto požiadavkou je v priamom rozpore odôvodnenie Uznesenia zo dňa 12. 01. 2012 (napadnuté uznesenie, pozn.), z ktorého nie je zrejmé:

- na akých   právnych   záveroch   spočívajú   tvrdenia   súdu   k   jednotlivým   námietkam Sťažovateľa,

- z akých skutkových zistení súd pri hodnotení námietok sud vychádzal a

- aké dôkazy na hodnotenie týchto skutkových zistení súd použil..

Rovnako Okresný súd Nitra nedostatočne odôvodnil uznanie pohľadávok uhradených externému   právnemu   zástupcovi,   pohľadávok   uhradených   za   uskladnenie   dokumentov nearchívnej povahy, ako aj uznanie výpočtu odmeny správcu bez jej krátenia za pomalosť konania a nevyjadril sa dostatočne k argumentácii Sťažovateľa...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   v   prípade   posúdenia   a   uznania   pohľadávok   Daňového úradu..., ako aj Sociálnej poisťovne ako pohľadávok proti podstate súd nevykonal žiadne dôkazy a nezaoberal sa žiadnymi relevantnými prameňmi práva, o ktoré by mohol dôsledne oprieť svoje právne tvrdenia tak, aby boli presvedčivé a všeobecne akceptovateľné. Súd sa vo svojom   uznesení   zo   dňa   12.   01.   2012   obmedzil   len   na púhe   konštatovanie   svojho názoru, domnienky, bez potrebného odôvodnenia.“

4. Ďalšia námietka sťažovateľky spočívala v jej nesúhlase so záverom napadnutého uznesenia   okresného   súdu,   keď   postup   správcu   konkurznej   podstaty   pri   rozdeľovaní pohľadávok   proti   podstate   medzi   všeobecnú   podstatu   a   oddelenú   podstatu   považoval za zákonný   a   správny.   Sťažovateľka   s   poukazom   na   ustanovenie   §   87   ods.   5   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“)   v   znení   účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku, argumentovala: «Dôsledným uplatnením zmienenej právnej vety v praxi dochádza k takým absurdným situáciám, keď správca priradí pohľadávky   proti   podstate   aj   k súpisovým   položkám   osobitnej,   čiže   oddelenej   podstaty napriek tomu, že táto nemá žiadny súvis s predmetnými pohľadávkami.

Nakoniec v prípade, ak úpadca disponuje výlučne majetkom, ktorý je predmetom záložného práva, pričom sú v konaní prihlásené pohľadávky proti podstate, tieto sa uhradia z   výťažku   oddelenej   podstaty   bez   ohľadu   na práva   a   právom   chránene   záujmy zabezpečeného veriteľa. Takýto postup pokladáme za absurdný už len z dôvodu, že inštitút záložného   práva   má   svojou   podstatou   slúžiť   na ochranu   práv   zabezpečeného   veriteľa pre prípad neplnenia záväzkov zo strany dlžníka; domnievame sa, že ani konkurzné konanie často   označované   ako   generálna   exekúcia   majetku   dlžníka   nemôže   „prelomiť“   inštitút záložného   práva   a   uprednostniť   uspokojenie   iných,   tzv.   prednostných   pohľadávok (pohľadávok   proti   podstate).» Označený   výklad   právnej   normy,   ku   ktorému   pristúpil okresný   súd   v   napadnutom   uznesení,   považuje   sťažovateľka   za   zjavne   neodôvodnený, arbitrárny, a tak z ústavnoprávneho hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný, majúci za následok porušenie označených základných práv.

5. V   nadväznosti   na   citovanú   argumentáciu   sťažovateľka   upriamila   pozornosť na novelizáciu relevantného ustanovenia § 87 zákona o konkurze s účinnosťou od 1. januára 2012, keď zákon o konkurze už prísne rozdeľuje pohľadávky proti podstate ako pohľadávky proti všeobecnej podstate a pohľadávky proti oddelenej podstate, pričom pohľadávky proti oddelenej   podstate   sú   náklady,   ktoré   súvisia   s   oddelenou   podstatou,   čo   podľa   názoru sťažovateľky iba potvrdzuje rozporný a arbitrárny výklad napadnutého uznesenia okresného súdu.

6.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa ústavy a dohovoru uznesením okresného   súdu,   zrušil   napadnuté   uznesenie,   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   a   priznal jej náhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   v   prvom   rade sa zameral najmä na zistenie, či napadnuté uznesenie okresného súdu nie je neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Podstatnú námietku sťažovateľky tvorí jej nesúhlas so záverom okresného súdu v tom,   že   správca   nepostupoval   správne,   ak   časť   pohľadávok   proti   podstate   rozpočítal pomerne   medzi   všetky   súpisové   zložky   majetku,   teda   i   medzi   tie,   ktoré   boli   zapísané do súpisu podstát pre oddelenú (zabezpečenú) podstatu.

14. Podľa § 96 ods. 1 zákona o konkurze účinného do 31. decembra 2011 výťažok zo speňaženia majetku, ktorý podlieha konkurzu, po odpočítaní pohľadávok proti podstate, ktoré   sa   k   nemu   vzťahujú,   sa   veriteľom   prihlásených   pohľadávok   vydáva   rozvrhom. Náklady uspokojenia pohľadávky znáša veriteľ prihlásenej pohľadávky sám.

Podľa   §   96   ods.   2   zákona   o   konkurze   účinného   do   31.   decembra   2011   rozvrh obsahuje v prehľadnom členení jednotlivé celkové sumy výťažkov priradených k súpisovým zložkám majetku, ktoré sú predmetom rozvrhu, spolu so sumami pohľadávok proti podstate, ktoré sú priradené k týmto súpisovým zložkám majetku, a výslednú sumu výťažku určenú na uspokojenie zabezpečeného veriteľa alebo nezabezpečených veriteľov.

Podľa § 96 ods. 5 zákona o konkurze účinného do 31. decembra 2011 pri každej sume   pohľadávky   proti   podstate   sa   v   rozvrhu   uvedie   právny   dôvod,   čas   vzniku,   čas uspokojenia a veriteľ pohľadávky proti podstate, ako aj dôvod jej priradenia k príslušnej súpisovej zložke majetku.

Podľa § 87 ods. 1 zákona o konkurze účinného do 31. decembra 2011 pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním   majetku   podliehajúceho   konkurzu,   výživné   pre   maloleté   deti,   odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.

Podľa § 87 ods. 2 zákona o konkurze účinného do 31. decembra 2011 pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,   poistné   na   zdravotné   poistenie,   poistné   na   sociálne   poistenie,   mzdy   alebo   platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku.

Podľa § 87 ods. 5 zákona o konkurze účinného do 31. decembra 2011 po vzniku pohľadávky proti podstate správca priradí pohľadávku proti podstate tej súpisovej zložke majetku,   v   súvislosti   s   ktorou   pohľadávka   proti   podstate   vznikla. Ak   pohľadávka   proti podstate vznikla v súvislosti s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta   pohľadávku   proti   podstate   medzi   dotknuté   súpisové   zložky   majetku   podľa ich vzájomnej hodnoty, pričom vychádza z hodnoty uvedenej v súpise; ak je už súpisová zložka   majetku   speňažená,   správca   vychádza   z   hodnoty   ešte   nerozvrhnutého   výťažku zo speňaženia. Ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka   proti   podstate   vznikla,   správca   rozpočíta   pohľadávku   proti   podstate   medzi všetky súpisové zložky majetku; ak však pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s uplatňovaním odporovacieho práva, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi tie súpisové zložky majetku, ktoré tvoria tú podstatu, ktorá môže mať z uplatňovania odporovacieho   práva   prospech.   Pohľadávky   proti   podstate   priradené   súpisovej   zložke majetku   vylúčenej   zo   súpisu   správca   rozpočíta   novým   spôsobom.   O   priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ, právny dôvod,   čas vzniku   a čas uspokojenia pohľadávky   proti podstate, ako aj jej priradenie súpisovej zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu pohľadávok   proti   podstate   správca   vedie   osobitne   pre   všeobecnú   podstatu   a   osobitne pre každú oddelenú podstatu.

15. Okresný súd odôvodnil výrok sťažnosťou napadnutého uznesenia v podstatnom takto: „Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vypláva, že pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky definované v ustanovení § 87 ods. 1 ZKR (zákona o konkurze, pozn.) okrem iného   ako   pohľadávky,   ktoré   vznikli   v   súvislosti   so   správou   a   speňažovaním   majetku podliehajúceho konkurzu,   a tiež   pohľadávky   definované v   ustanovení §   87 ods.   2 ZKR okrem   iného   ako   dane,   poplatky,   poistné   na   sociálne   poistenie,   mzdy   alebo   platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Pre obidve takto definované skupiny   pohľadávok   je   charakteristické,   že   vznikli   po   vyhlásení   konkurzu.   Medzi pohľadávky proti podstate patriace do skupiny pohľadávok podľa § 87 ods. 1 ZKR patria pohľadávky   veriteľov   zo zmlúv   uzatvorených   správcom.   Pokiaľ   správca   zabezpečuje činnosti v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, náklady týchto činností sú tiež pohľadávkami proti podstate. Medzi pohľadávky proti podstate patria tiež mzdové nároky a iné nároky zamestnancov úpadcu, bez ohľadu na to či plnia povinnosti v   súvislosti   so   správou   a   speňažovaním   majetku   alebo   nie.   Pri   všetkých   vyššie špecifikovaných pohľadávkach je možné aplikovať ustanovenie § 87 ods. 5 ZKR v prípade, že nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku vznikli.

Prvá   námietka   zabezpečeného   veriteľa   sa   týkala   pohľadávky   proti   podstate priradenej k oddelenej podstate vo výške 16.338,53 eura za právne služby. Z evidencie pohľadávok proti podstate (č. l. 7819), zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci (č. l. 7824), z dodatku č. 3 ku zmluve o poskytovaní právnej pomoci (č. l. 7830) a z rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 05. 2011 č. k. 27 Cbi/8/2008-495 (č. l. 7777) mal súd preukázané, že správca   bol   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Nitra   pod   spisovou   značkou 27 Cbi/8/2008,   predmetom ktorej bolo určenie neúčinnosti právneho úkonu, účastníkom konania na strane odporcu a bol právne zastúpený Mgr. Ing. M. O., advokátom. Rovnako mal súd preukázanú dohodnutú odmenu za poskytnuté právne služby vo výške 16.338,53 eura.   Uvedenú   odmenu   je   potrebné   v   celom   rozsahu   považovať   za pohľadávku   proti podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 1 ZKR, nakoľko vznikla zo zmluvy uzavretej medzi správcom a advokátom, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnych služieb, konkrétne zastupovanie   v   súdnom   konaní.   Uvedená   pohľadávka   sa   týka   len   oddelenej   podstaty, nakoľko predmetom konania bol majetok zapísaný do súpisu majetku podstát pre oddelenú podstatu.

Ďalšia námietka zabezpečeného veriteľa sa týkala pohľadávok proti podstate titulom odstupného a nároku na preplatenie dovolenky zamestnancov M., K., B. a R. a pohľadávky z Dohody o skončení pracovného pomeru zamestnanca S. Z evidencie pohľadávok proti podstate (č. l. 7820) a z listín predložených správcom (č. l. 7629 až č. l. 7633) mal súd preukázané,   že   zamestnanci   M.,   K.,   B.,   R.   a S.   uplatnili   po   vyhlásení   konkurzu   voči správcovi   pohľadávky   proti   podstate   vzniknuté z pracovného pomeru s úpadcom.   Tieto pohľadávky sú pohľadávkami proti podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR a zároveň sú takého charakteru, že pri nich nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku   vznikli,   preto   je   namieste   aplikácia   ustanovenia   §   87   ods.   5   ZKR,   a   to   ich rozpočítanie pomerne medzi všetky súpisové zložky majetku, pričom kritériom pre určenie pomeru ich vzájomná hodnota uvedená v súpise.

Zabezpečený   veriteľ   tiež   zotrval   na   námietkach   voči   pohľadávkam   uplatneným Daňovým úradom N. listom zo dňa 12. 05. 2008, z dôvodu že nejde o pohľadávky proti podstate,   nakoľko   vznikli   pred   vyhlásením   konkurzu,   námietkach   voči   pohľadávkam uplatneným   Daňovým   úradom   N.   listom   zo   dňa   15.   12.   2008,   z   dôvodu   že   nesúvisia so správou a speňažením oddelenej podstaty, námietkach voči pohľadávkam uplatneným Daňovým   úradom   N.   listom   zo   dňa   24.   09.   2009,   z   dôvodu   že   DPH   určite   nesúvisí so správou a speňažením oddelenej podstaty, námietkach voči pohľadávkam uplatneným Daňovým   úradom   N.   listom   zo   dňa   15.   04.   2010,   z   dôvodu   že   nesúvisia   so   správou a speňažením oddelenej podstaty a tiež v časti ide o sankciu, za ktorú nesie zodpovednosť správca. Z listín predložených správcom (č. l. 7701 až 7709) mal súd preukázané, že vyššie uvedené pohľadávky boli uplatnené u správcu a svojou podstatou šlo o dane, respektíve z daňového   konania   vyplývajúce   nároky   správcu   dane   voči   úpadcovi,   ktoré   vznikli po vyhlásení konkurzu a ktoré podľa § 87 ods. 2 sú pohľadávkami proti podstate. Aj tieto pohľadávky   podľa   názoru   súdu   sú   takého   charakteru,   že   pri   nich   nie   je   možné   určiť, v súvislosti   s   ktorou   súpisovou   zložkou   majetku   vznikli,   preto   je   namieste   aplikácia ustanovenia § 87 ods. 5 ZKR, a to ich rozpočítanie pomerne medzi všetky súpisové zložky majetku, pričom kritériom pre určenie pomeru ich vzájomná hodnota uvedená v súpise. Rovnako zabezpečený veriteľ zotrval na námietkach voči pohľadávkam uplatnených Sociálnou poisťovňou prihláškou z 26. 05. 2008 z dôvodu, že nezaplatené poistné a plnenie dávok   garančného   poistenia   nemá   žiadny   súvis   so   zabezpečenou   podstatou.   Z   listín predložených   správcom   (č.   l.   7634   –   7700)   mal   súd   preukázané,   že   vyššie   uvedené pohľadávky boli uplatnené u správcu a svojou podstatou šlo o plnenie dávok garančného poistenia, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a ktoré podľa § 87 ods. 2 sú pohľadávkami proti podstate. Tieto pohľadávky sú takého charakteru, že pri nich nie je možné určiť, v súvislosti   s   ktorou   súpisovou   zložkou   majetku   vznikli,   preto   je   namieste   aplikácia ustanovenia § 87 ods. 5 ZKR, a to ich rozpočítanie pomerne medzi všetky súpisové zložky majetku, pričom kritériom pre určenie pomeru ich vzájomná hodnota uvedená v súpise. Ďalej zabezpečený veriteľ tiež zotrval na námietke voči pohľadávke proti podstate vzniknutej titulom zmluvy o vytriedení a uskladnení písomností úpadcu dôvodu, že úpadca bol   povinný   viesť   riadne   účtovníctvo   a uschovávať   a   chrániť   účtovnú   dokumentáciu v zmysle zákona č. 395/2002 Zb. a za plnenie týchto povinností je zodpovedný štatutárny orgán úpadcu – predstavenstvo, preto mal správca vyzvať predstavenstvo, aby registratúrne záznamy prevzalo a zabezpečilo ich vytriedenie a uskladnenie a správca nebol oprávnený bez vedomia zabezpečeného veriteľa uzatvoriť zmluvu o vytriedení a uskladnení písomností úpadcu. Z ponuky na dlhodobú úschovu písomností (č. l. 7738), zo zmluvy o skladovaní (č. l. 7740)   a   z   faktúry   vystavenej   spoločnosťou   L.   s.   r.   o.   dňa   28.   09.   2010   na   sumu 63.560.64 eura (č. l. 7745) mal súd preukázané, že pohľadávka v sume 63.560,64 eura je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 ZKR. Táto pohľadávka je podľa názoru súdu takého   charakteru,   že pri nej nie   je   možné   určiť,   v   súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku vznikla, preto je namieste aplikácia ustanovenia § 87 ods. 5 ZKR, a to jej rozpočítanie pomerne medzi všetky súpisové zložky majetku, pričom kritériom pre určenie pomeru ich vzájomná hodnota uvedená v súpise. K tejto pohľadávke súd osobitne poukazuje na ustanovenie § 90 ZKR, ktoré stanovuje povinnosti správcu pri uschovávaní písomnosti úpadcu.

Vo   vzťahu   k   námietke   zabezpečeného   veriteľa   voči   pohľadávkam   proti   podstate priradeným k oddelenej podstate v pomernej výške, podľa názoru súdu správca postupoval správne,   keď   pohľadávky   zamestnancov   úpadcu   z   nárokov   vyplývajúcich   z   pracovného pomeru   (odstupné),   pohľadávky   Daňového   úradu   N.   na   daniach   a   iných   nárokoch z daňového   konania   voči   úpadcovi,   ktoré   vznikli   po   vyhlásení   konkurzu,   pohľadávky Sociálnej poisťovne na dávkach plnených garančného poistenia po vyhlásení konkurzu, ako i pohľadávku proti podstate vyplývajúcu zo zmluvy o skladovaní, rozpočítal pomerne medzi všetky   súpisové   zložky   majetku,   teda   medzi   tie,   ktoré   boli   zapísané   do   súpisu   podstát pre oddelenú podstatu, ako i medzi tie, ktoré boli zapísané do súpisu podstát pre všeobecnú podstatu. Pomer medzi jednotlivými podstatami mal súd preukázaný z listiny predloženej správcom (č. l. 7856), z ktorej vyplývajú zmeny pomeru podstát, ktoré vznikli v súvislosti s vylúčením niektorých súpisových zložiek majetku zo súpisu majetku podstát pre všeobecnú podstatu. V tejto súvislosti je namieste konštatovanie, že zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii   nevyplýva,   že   k   majetku   zapísaného   do   súpisu   majetku podstát   pre   oddelenú   podstatu   je   možné   priradiť   len   pohľadávky   proti   podstate,   ktoré vznikli   v   súvislosti   so   správou   a   speňažovaním   majetku   tejto   podstaty,   ktoré   definuje ustanovenie § 87 ods.   1 ZKR.   Podľa   názoru súdu rovnako je k tomuto majetku možné priradiť aj pohľadávky proti podstate, ktoré vznikli podľa § 87 ods. 2 ZKR a pokiaľ ide o pohľadávky,   pri   ktorých   nie   je   možné   určiť,   v   súvislosti   s   ktorou   súpisovou   zložkou majetku vznikli, tak je namieste pomerne rozpočítanie týchto pohľadávok podľa ustanovenia § 87 ods. 5 ZKR.“

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom   konaní. Pokiaľ ide   o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli   účel   a   význam   zákonného   predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I. ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

17. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad   aplikovaných   právnych   predpisov a dostatočne   odôvodňuje   svoj   výrok.   V   uznesení   okresného   súdu   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté   uznesenie   je   vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené námietkam sťažovateľky.

18. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že relevantné ustanovenie § 87 ods. 5 zákona o konkurze účinné v rozhodnom čase stanovuje nie možnosť, ale povinnosť správcu („... správca   rozpočíta...“)   rozpočítať   pohľadávky   proti   podstate   medzi   všetky   súpisové zložky majetku, ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku tieto pohľadávky proti podstate vznikli. Nemožno preto považovať postup a výklad okresného súdu   za   arbitrárny,   odkláňajúci   sa   od   znenia   zákona,   ak odobril   postup   správcu,   ktorý pomerne rozpočítal pohľadávky proti podstate aj k súpisovým zložkám oddelenej podstaty. Ani neskoršia zmena právnej úpravy nie je spôsobilá spochybniť tento záver, keďže okresný súd bol povinný na vec sťažovateľky podľa § 206a zákona o konkurze aplikovať znenie zákona účinné do 31. decembra 2011.

19. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   okresného   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

20. Neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky   o   nedostatočnom   odôvodnení   uznesenia okresného súdu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa   námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

21. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   teda absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013