znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 166/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Sžo 434/2009 z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2011 faxom doručená a 14. januára 2011 písomným podaním doplnená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sžo   434/2009   z   28.   septembra   2010   (ďalej   len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva: «Sťažovateľ   podal   žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 20. 09. 2007 na Ministerstvo životného prostredia SR, ktorou žiadal „zápisnicu z rokovania rozkladovej komisie ministra životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 08. 08. 2007 vrátane všetkých rozhodnutí prijatých na tomto zasadnutí.“.

Riaditeľ komunikačného odboru, Ing. P. V. Ministerstva životného prostredia SR vydal dňa 01. 10. 2007 rozhodnutie o čiastočnom nesprístupnení žiadosti o informáciu č. 15/2007-CE, ktorým čiastočne nevyhovel žiadosti o sprístupnenie,,zápisnice z rokovania rozkladovej   komisie   ministra   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktoré   sa uskutočnilo dňa 08. 08. 2007 vrátane všetkých rozhodnutí prijatých na tomto zasadnutí.“. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad. Minister životného prostredia SR rozhodnutím č. 90/2007-rozkl. zo dňa 17. 12. 2007 napadnuté rozhodnutie zrušil.

Sťažovateľ podal dňa 27. 12. 2007 na Obvodný úrad v B. návrh na prejednanie priestupku,   v   ktorom   uviedol   ako   páchateľa   priestupku   Ing.   P.   V...   „Rozhodnutia   o čiastočnom   nesprístupnení   žiadosti   o   informáciu   č.   15/2007-CE   zo   dňa   01. 10.   2007“, ktorým   nesprístupnil   informáciu   –   zápisnicu   z   rokovania   rozkladovej   komisie   ministra životného prostredia SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 08. 08. 2007...

Sťažovateľ si... 25. 02. 2008 uplatnil trovy konania... Obvodný úrad v Bratislave... oznámil listom č. OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3 zo dňa 24. 03. 2008, že žiadosti sťažovateľa nevyhovuje.

Obvodný   úrad   v   Bratislave...   rozhodnutím   č.   OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3   zo   dňa 11. 03. 2008 rozhodol tak, že obvineného Ing... V. uznal vinným zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám... tým,   že   ako   zodpovedný   zamestnanec   povinnej   osoby   MŽP   SR   v   zmysle   § 6   zákona   o priestupkoch vydaním rozhodnutia č. 15/2007-CE zo dňa 1. 10. 2007 MŽP SR zapríčinil porušenie práva na sprístupnenie informácií, keď na základe žiadosti zo dňa 20. 9. 2007 sťažovateľa informáciu v zákonnej lehote nesprístupnil, ale vydal rozhodnutie č. 15/2007- CE, ktoré bolo ministrom MŽP SR zo dňa 17. 12. 2007 pod č. 90/2007-rozkl. ako nezákonné zrušené, uložil mu uhradiť pokutu vo výške 1 000 Sk a trovy konania vo výške 500 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal obvinený odvolanie... Ministerstvo vnútra... rozhodnutím č. SVS-230-2008/01651/TJH zo dňa 28. 07. 2008, napadnuté rozhodnutie Obvodného úradu v B... zrušilo.

Proti uvedenému rozhodnutiu Ministerstva vnútra... podal sťažovateľ na Krajský súd v Bratislave žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S 191/2008-70 zo dňa 06. 08. 2009 žalobu sťažovateľa zamietol...

Proti... rozhodnutiu Krajského súdu... podal sťažovateľ... 11. 09. 2009 odvolanie na Najvyšší   súd...   a   navrhoval   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   zmeniť,   jeho   žalobe vyhovieť...

Uznesením   sp.   zn.   6Sžo   434/2009   zo   dňa   28.   09.   2010   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave a konanie zastavil... Najvyšší súd... zdôvodnil zastavenie konania a zrušenie rozsudku Krajského súdu... tým, že rozhodnutím správneho orgánu, ktoré sťažovateľ napadol žalobou a dožadoval sa jeho preskúmania súdom, nebol sťažovateľ ukrátený na subjektívnych právach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky týmto vyložil pojem práva uvedený v ustanovení § 247 ods. 1 O. s. p. reštriktívne a týmto výkladom zasiahol do práv sťažovateľa zaručených mu   ústavou   aj   Dohovorom.   Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sa rozhodnutie   v priestupkovom   konaní   týkalo   iba   osoby obvinenej   z priestupku a   svojimi účinkami   neovplyvňuje   právnu   pozíciu   žalobcu   (sťažovateľa)   a   nezasahuje   do   jeho právneho postavenia.

Tento   názor   všeobecného   súdu   nemožno   považovať   za   správny,   pretože   účinky interpretácie zákona a jeho aplikácie sú také, že nie sú zlučiteľné so základnými právami zaručenými   ústavou   a   Dohovorom.   V   dôsledku   toho,   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky založené na takomto právnom názore viedlo k tomu, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom a to tým, že sa súd – Najvyšší súd Slovenskej republiky, nezaoberal meritom veci a nepreskúmal v odvolacom konaní rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uplatnených v odvolaní. Nie je zrejmé, akým postupom dospel súd k záveru, že pojem obsiahnutý v ustanovení § 247 ods. 1 O. s. p – „ukrátený na právach“, je potrebné vykladať reštriktívne. Ustanovenie §. 247 ods. 1 O. s. p. ustanovuje, že podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom správneho   orgánu   a   žiada,   aby   súd   preskúmal   zákonnosť   tohto   rozhodnutia.   Toto ustanovenie je vo svojej časti priamou citáciou článku 46 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.   Je teda nesporné,   že právo podať žalobu na preskúmanie rozhodnutia   správneho orgánu, je základným ľudským právom zakotveným v Ústave SR.»

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: «Ako   je   nesporné   a   ani   Najvyšší   súd...   republiky   túto okolnosť   nespochybňuje,   sťažovateľ   bol   účastníkom   priestupkového...   konania.   Najvyšší súd... vyvodzoval sťažovateľovo postavenie účastníka konania z ustanovenia § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Sťažovateľ považuje za potrebné poukázať na to, že postavenie účastníka konania mu vyplývalo aj z ustanovenia § 21a ods. 3 Zákona o slobode informácií.

Z ustanovenia § 81 ods. 4 Zákona o priestupkoch vyplýva, že v prípadoch, keď možno priestupok prejednať   len na   návrh,   môže   sa   navrhovateľ odvolať   proti   tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného. Z citovaného ustanovenia... ako aj z ustanovenia § 21a ods. 3 a ods. 4 Zákona o slobode informácií nepochybne vyplýva, že spáchanie priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám je za každým zásahom do   práv   osoby,   ktorá   o   sprístupnenie   informácie   žiadala.   Zákon   o   slobode   informácií používa   na   označenie   osoby,   ktorej   informácie   neboli   sprístupnené,   pojem   postihnutá osoba. Je teda nepochybne, že zvolením tohto označenia upravením postavenia postihnutej osoby   ako   osoby   oprávnenej   podať   návrh   na   prejednanie   priestupku   a   ako   účastníka konania,   vyjadril   zákonodarca   názor,   že   spáchanie   priestupku   na   úseku   prístupu   k informáciám,   je   zásahom   do   práv   postihnutej   osoby   a   to   takým,   že   je   potrebné   dať postihnutej osobe oprávnenia na to, aby mohla disponovať konaním do takej miery, aby ho mohla začať a aby mohla na rozdiel od iných osôb poškodených konaním, ktoré je právnymi predpismi kvalifikované ako priestupok, podať proti rozhodnutiu o vine odvolanie. Takáto zákonná úprava postavenia osoby postihnutej nesprístupnením informácií, je nepochybne jedným z prostriedkov, ktorým štát zabezpečuje a umožňuje realizovať právo na informácie zakotvené v čl. 26 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.

Satisfakciou za porušenie takéhoto práva je nepochybne aj označenie za priestupok takého konania, ktoré znamená zásah do práva na vyhľadávanie a prijímanie informácií, ako   aj   možnosť,   aby   osoba,   do   práva   ktorej   bolo   zasiahnuté,   mohla   vlastnými   úkonmi ovplyvniť vyvodenie zodpovednosti voči osobe zodpovednej za neposkytnutie informácií, a to či už návrhom na začatie priestupkového konania alebo odvolaním proti rozhodnutiu o vine.   Súbor   týchto   oprávnení   zaručuje   realizáciou   práva   na   prístup   k   informáciám. Nemožno   teda   súhlasiť   so   záverom   Najvyššieho   súdu...,   že   predmetom   priestupkového konania nebolo sťažovateľovo „právo“. Predmetom priestupkového konania bola ochrana sťažovateľovho práva na slobodný prístup k informáciám a tým, že Ministerstvo vnútra... svojim   rozhodnutím   nevyvodilo   zodpovednosť   voči   obvinenému   z   priestupku,   ochranu sťažovateľovho práva mu odoprel.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa, L.

- na informácie zakotvené v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom svojho   práva   na   súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- obracať sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým   bol   ukrátený   na   svojich   právach   zakotvený   v   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,

- na slobodu prejavu zakotvené v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 434/2009 zo dňa 28. 09. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 6S2o 434/2009 zo dňa 28. 09. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ústavy uznesením najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) sp. zn. SVS-230-208/01651/THJ z 28. júla 2008 (ďalej   len   „rozhodnutie   ministerstva   vnútra“),   ktorým   ministerstvo   vnútra   zrušilo rozhodnutie Obvodného úradu v Bratislave, odboru všeobecnej vnútornej správy sp. zn. OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3 z 11. marca 2008 (ďalej len „rozhodnutie obvodného úradu“), ktorým bol Ing. V. uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 21a ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 191/2008-70 zo 6. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského   súdu   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zrušil   rozsudok   krajského   súdu a konanie zastavil.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uviedol: „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť   rozhodnutí   a   postupu   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   sa   zakladajú,   menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté § 244 ods. 1, 2 OSP.

Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,. ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Predpokladom   postupu   súdu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP   (rozhodovanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov)   je,   aby   pri   rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo   právoplatnosť § 247ods. 2 OSP.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť- tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2, veta prvá OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) vychádzajúc z dôvodov odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po oboznámení sa s obsahom   pripojeného   súdneho   a   administratívneho   spisu   má   za   to,   že   Krajský   súd v Bratislave   mal   na   základe   vyššie   uvedeného   najskôr   posúdiť,   či   žalobca   je   osobou oprávnenou na podanie žaloby v súlade s § 250 ods. 2 veta prvá OSP, s ohľadom na tvrdené ukrátenie na právach. V opačnom prípade mal konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastaviť z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne   dva   predpoklady,   a   to   postavenie   účastníka   správneho   konania   a   súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní.

Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov krajského súdu a ich rozpore so zákonom   nestačí.   Takémuto   tvrdeniu   musí   korešpondovať   jeho   subjektívne   oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Súd v každej konkrétnej veci v intenciách citovaných   zákonných   ustanovení   posudzuje,   či   žalobca   spĺňa   zákonom   stanovené podmienky   procesnej   aktívnej   legitimácie   na   podanie   žaloby   v   správnom   súdnictve. V konaní podľa piatej časti OSP súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou.

Je nesporné, že žalobca Lesoochranárske zoskupenie VLK, so sídlom Tulčík bol ako navrhovateľ   účastníkom   priestupkového   konania   v   zmysle   ustanovenia   §   72   písm.   d/ v spojení   s   §   68   ods.   1   zákona   o   priestupkoch.   V   priestupkovom   konaní,   sa   však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. Petrovi Vyšváderovi, a týmto rozhodnutím   nebol   žalobca   ukrátený   na   právach,   pretože   rozhodnutie   o   priestupku   sa osobne týka   iba   osoby obvinenej   z priestupku a   svojimi   účinkami   neovplyvňuje   právnu pozíciu žalobcu,   t.   j.   nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.

Podľa   Najvyššieho   súdu   žalobca   nieje   oprávnenou   osobou   na   podanie   žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2008/01651/TJH zo dňa 28. mája 2008, ktorým zrušil   rozhodnutie   Obvodného   úradu   v   Bratislave,   odboru   všeobecnej   vnútornej   správy č. OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3   zo   dňa   11.   marca   2008,   ktorým   bol   Ing.   Peter   Vyšváder uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií, nebolo rozhodnuté o právach alebo povinnostiach   žalobcu,   z   čoho   vyplýva,   že   týmto   rozhodnutím   žalobca   nemôže   byť   ani ukrátený na svojich právach.

V   konaní   nebolo   osvedčené   splnenie   procesnej   podmienky   osoby   oprávnenej   na podanie žaloby – aktívnej procesnej legitimácie žalobcu. Procesné podmienky sa skúmajú v každom štádiu súdneho konania, a pokiaľ nie sú splnené, tak sa konanie musí zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 S/191/2008-70 zo dňa 06. augusta 2009 zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP a konanie podľa § 221 ods. 2 OSP v spojení s § 250d ods. 3 OSP zastavil, pretože žalobca nie je osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 2 OSP.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/00), a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Z uvedeného vyplýva, že právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Uplatnenie   práva   na   prístup   k   súdu   sa   vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Tieto podmienky správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodujú súdy o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   v   prípadoch,   v   ktorých fyzická   alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podľa žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Ako vyplýva z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, najvyšší súd nespochybňuje skutočnosť, že sťažovateľ mal postavenie účastníka priestupkového konania, a to v zmysle § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“),   a   teda   spĺňal   prvú   podmienku   na   podanie   žaloby   o   preskúmanie rozhodnutia ministerstva vnútra podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje za potrebné zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že bol účastníkom priestupkového konania aj podľa § 21a ods. 2 zákona o slobode informácií.

Sťažovateľ   odvádza   svoje   právo   podať   žalobu   o   preskúmanie   rozhodnutia ministerstva vnútra z ustanovenia § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch.

Podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí aj ten, kto vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú osobitným predpisom,   alebo   ten,   kto   vydaním   rozhodnutia   alebo   vydaním   príkazu,   alebo   iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií.

Podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1 písm. a) sa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby alebo jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej len „navrhovateľ“).

Podľa § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch pri priestupkoch, ktoré možno prejednať len na   návrh,   sa   môže   navrhovateľ   odvolať   len   proti   tej   časti   rozhodnutia,   ktorá   sa   týka vyslovenia   viny   obvineného   z   priestupku   alebo   povinnosti   navrhovateľa   uhradiť   trovy konania; môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 76 ods. 2).Podľa   §   83   ods.   2   zákona   o   priestupkoch   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia o priestupku   súdom   možno   podať   až   po   vyčerpaní   riadneho   opravného   prostriedku v správnom konaní.

Podľa § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch na podanie návrhu podľa odseku 2 sú oprávnení účastníci konania (§ 72) v rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   citované   ustanovenia   zákona o priestupkoch   nemožno   vo   vzťahu   k   právu   sťažovateľa   podať   návrh   na   preskúmanie rozhodnutia   o   priestupku   súdom   posudzovať   izolovane   od   už   uvedených   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Pre posúdenie sťažnosti je podstatná otázka, či bola splnená aj druhá podmienka ustanovená zákonom (Občianskym súdnym poriadkom) na to, aby sa sťažovateľ mohol domáhať   preskúmania   rozhodnutia   ministerstva   vnútra   žalobou   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku, a to či rozhodnutím ministerstva vnútra bol sťažovateľ ukrátený na svojich právach. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že samotné tvrdenie sťažovateľa o tom, že bol ukrátený na svojich právach, nepostačuje na to, aby bol aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby.

Ústavný súd sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu,   že   rozhodnutie   o   priestupku   sa   týka   iba   osoby   obvinenej   z priestupku,   a   teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a ani nespôsobuje zmenu jej právneho postavenia. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení a ktoré by svedčili o prípadnej arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti právnych záverov vyslovených v uznesení najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie uznesenia najvyššieho   súdu   obsahuje   veľmi   podrobné,   dôsledné   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie právneho názoru týkajúceho sa splnenia zákonných podmienok podľa § 247 ods. 1 OSP na postup podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Výklad príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorý podal najvyšší súd vo svojom uznesení a podľa ktorého nebol sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože   rozhodnutím   ministerstva   vnútra   nebolo   zasiahnuté   do   jeho subjektívnych práv, možno podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.

Na   základe   takýchto   záverov   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   základné   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu neboli porušené, a preto sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011