znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 166/2010-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., V., J. P., V., M. P., V., a A. G., V., zastúpených advokátkou Mgr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa   čl.   19   ods.   2   a   čl.   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Mestského   zastupiteľstva   mesta   V.   č.   32/2010   zo   4.   februára   2010,   ktorým v časti F bode 11 došlo ku schváleniu územného plánu mesta V., a všeobecne záväzným nariadením Mesta V. č. 1/2010 zo 4. februára 2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta V., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B., J. P., M. P. a A. G.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2010 elektronickou formou a 12. apríla 2010 poštou doručená sťažnosť R. B., J. P., M. P. a A. G. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Mestského   zastupiteľstva   mesta   V.   (ďalej   len „mestské zastupiteľstvo“) č. 32/2010 zo 4. februára 2010, ktorým v časti F bode 11 došlo ku schváleniu   územného   plánu   mesta   V.,   a všeobecne   záväzným   nariadením   Mesta V. č. 1/2010   zo   4.   februára   2010,   ktorým   sa   vyhlasuje   záväzná   časť   územného   plánu mesta V.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia majú trvalý pobyt v meste V. a zároveň sú vlastníkmi   nehnuteľností   nachádzajúcich   sa   v jeho   katastrálnom   území.   Mestské zastupiteľstvo prijalo 4. februára 2010 uznesenie č. 32/2010, ktorým bol „v časti F bod 11.“ schválený územný plán mesta V. (ďalej len „uznesenie“), a všeobecne záväzné nariadenie č. 1/2010 „ktorým   sa   vyhlasuje   záväzná   časť   územného   plánu   mesta   V.“ (ďalej   len „všeobecne záväzné nariadenie“).

3.   Podľa   názoru   sťažovateľov „uznesenie   mestského   zastupiteľstva...,   ktorým   bol schválený územný plán Mesta V., ako aj všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa vyhlasuje záväzná   časť   územného   plánu   Mesta   V.,   sú   nezákonné   a boli   prijaté   v rozpore s ustanoveniami   zákona   č.   50/1976   Zb.   stavebného   zákona   a ostatných   príslušných zákonov...“, v dôsledku čoho bolo podľa tvrdenia sťažovateľov „porušené... právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

4.   Sťažovatelia   ďalej   tvrdia, že   „schválením   územného   plánu   došlo   k   priamemu dotknutiu ich práv vyplývajúcich zo stavebného zákona, ako aj vlastníckeho práva a ich práva na priaznivé životné prostredie.

Realizáciou zámerov a výstavby uvedených v územnom pláne dôjde k výraznej zmene charakteru vidieckeho a krajinného rázu, ktoré je mestu V. v súčasnosti vlastné, pretože súčasná   rozvoľnená   a   solitérna   zástavba   (ktorá   je   umiestnená   tak   aby   pohľady,   ktoré v horách smerujú zdola hore, zohľadňovali špecifické prírodné a krajinné prostredie V.) sa bude môcť výrazne zahustiť a premeniť sa na zástavbu s mestským charakterom. Vzhľadom k tomu, že sťažovatelia si zvolili svoje trvalé bydlisko v Meste V.   a užívajú byt (resp. rodinný dom) vo svojom vlastníctve aj z dôvodu doterajšieho vidieckeho charakteru mesta a jeho krajinného rázu, sú presvedčení o tom, že schváleným územným plánom dochádza k priamemu dotknutiu ich práv na nerušené užívanie svojho vlastníctva.

Realizáciou stavebných zámerov uvedených v územnom pláne sa zároveň na obdobie ich výstavby výrazne zvýši hlučnosť a prašnosť v ich okolí, a to v takom rozsahu, že tým dôjde k výraznému dotknutiu práva sťažovateľov na nerušené užívanie svojho vlastníctva (vyššie uvedených nehnuteľností).

Realizáciou   zámerov   a   výstavby   uvedených   v   územnom   pláne   dôjde   zároveň k výraznému zníženiu plôch zelene v Meste V. T. (plocha zelene by mala predstavovať cca 30 %) z celkovej plochy mesta. Vzhľadom k tomu. že ochrana mestskej zelene predstavuje vyjadrenie práva sťažovateľov na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy (keďže   mestská   zeleň   v   mieste   ich   trvalého   bydliska   je   súčasťou   životného   prostredia sťažovateľov),   je   zrejmé,   že   znížením   jej   plochy   a   ochrany   (prostredníctvom   záväzných regulatívov územného plánu) dôjde zároveň k priamemu dotknutiu aj tohto práva.“.

5.   Sťažovatelia   tiež   uviedli,   že „Podľa   nášho   názoru   slovenský   právny   poriadok neposkytuje   sťažovateľom   iný   prostriedok   na   ochranu   ich   práv,   iba   ústavnú   sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy SR.

Občiansky   súdny   poriadok   síce   umožňuje   preskúmavanie   zákonnosti   uznesení a všeobecne záväzných nariadení obce súdom (§ 250zf a § 250zfa OSP), ale toto konanie sa začína iba na základe návrhu prokurátora, podaného potom, ako nebolo vyhovené protestu prokurátora...

Napriek   tomu   však   sťažovatelia   podali   paralelne   s touto   ústavnou   sťažnosťou   aj žalobu   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   druhej   hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl.)...“.

6. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a základné právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením mestského zastupiteľstva Mesta V. č. 32/2010 zo dňa 04. 02. 2010, ktorým v časti F bod 11 došlo k schváleniu územného plánu Mesta V., a schválením všeobecne záväzného nariadenia Mesta V. č. 1/2010 zo dňa 04. 02. 2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta V., porušené bolo.

2. Uznesenie mestského zastupiteľstva Mesta V. T. č. 32/2010 zo dňa 04. 02. 2010, ktorým v časti F bod 11 došlo k schváleniu územného plánu Mesta V. T., sa v časti F bod 11 zrušuje. Všeobecne záväzného (zrejme záväzné, pozn.) nariadenie Mesta V. č. 1/2010 zo dňa 04. 02. 2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta V., sa zrušuje.“

Sťažovatelia súčasne požiadali o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS   358/09). Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia (uznesenia) mestského zastupiteľstva pri schvaľovaní územného plánu mesta V.   a posúdenie   ústavnosti   na   toto   uznesenie   nadväzujúceho   všeobecne   záväzného nariadenia,   najmä   z hľadiska   rešpektovania   ich   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie nimi označené práva (bod 3, 4 a 6), v dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhali,   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním žaloby o „... preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu“ na konanie príslušnému   všeobecnému   súdu   (bod   5)   zrušenia   uznesenia   mestského   zastupiteľstva č. 32/2010 zo 4. februára 2010 a všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2010 zo 4. februára 2010.

11. Ak sa za danej (existujúcej) situácie sťažovatelia domáhali svojich práv jednak na správnom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv,   ktorých   porušenie namietajú, bude vo vzťahu k mestskému zastupiteľstvu a jeho rozhodnutiam rozhodovať krajský (správny) súd.

12.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade podania   správnej   žaloby   a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o tejto žalobe. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

13.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľov meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010