znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 166/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   MCdo/9/2008   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co/504/06 zo 7. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   MCdo/9/2008   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/504/06 zo 7. januára 2008. Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „...   Krajský   súd   Bratislava   vymáhal   výzvou poplatok v rozpore so zákonom dňa 6. 12. 2006 a vzápätí neoslobodil žalobcu od poplatkov uznesením 9Co/504/06-52 zo dňa 7. 1. 2008 po zbytočných prieťahoch...

Generálna prokuratúra SR podala mimoriadne dovolanie dňa 07. 05. 2008, o ktorom nebolo ešte rozhodnuté, hoci ide o jednoduchú vec.“.

2. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal nález tohto znenia: „II.   A.   Krajský   súd   Bratislava   v konaní   9Co/504/06   porušil   čl.   6   ods.   1 medzinárodného dohovoru a Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

II. B. Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 20.000 Eur ( pre opakované delikty) v lehote 15 dní od právoplatnosti Nálezu.

II. C. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný konať bez ďalších prieťahov aj povinný zaplatiť satisfakciu D. B. 1.000 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti Nálezu. II. D. Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť trovy konania...“

3.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   advokáta   na   jeho   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ktoré bližšie nezdôvodnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti – ako to vyplýva z jej obsahu i petitu – je tvrdenie sťažovateľa, že krajský   súd   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/504/06   (mal zrejme na mysli jeho uznesenie   zo   7.   januára   2008,   pozn.)   porušil   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a najvyšší súd (zrejme v konaní sp. zn. 4 MCdo/9/2008) porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co/504/06 zo 7. januára 2008

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ – ako to vyplýva z petitu uvedenej sťažnosti –ústavnou sťažnosťou pre porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadol uznesenie krajského   súdu sp.   zn.   9   Co/504/06   zo   7.   januára   2008,   proti   ktorému bolo   následne generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 13. mája 2008 podané mimoriadne dovolanie, o ktorom konal a rozhodoval najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu preskúmať napadnutý postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co/504/06 zo 7. januára 2008 vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by do úvahy prichádzalo len preskúmanie rozhodnutia najvyššieho súdu, nie však preskúmavanie   postupu   a napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   sa   toho   domáhal sťažovateľ   (mutatis   mutandis   III. ÚS 211/03,   II.   ÚS   223/02).   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   teda   nemá právomoc   preskúmavať   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie v danom prípade preskúmal najvyšší súd.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

5.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 MCdo/9/2008

5.1 Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky,   ktoré má podľa zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.

V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Keďže   ústavný   súd   nezistil,   že   by   sťažovateľ   podal   predsedovi   najvyššieho   súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu   sťažnosti   a   z jej   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky   prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

5.2 Podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť, keďže doterajšia celková dĺžka posudzovaného konania pred najvyšším súdom pod sp. zn. 4 MCdo /9/2008 dosiahla len 12 mesiacov.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Doterajšia   dĺžka   konania   vedeného   pred   najvyšším   súdom pod   sp.   zn. 4 M Cdo/9/2008 (12 mesiacov) spolu s charakterom veci (mimoriadne dovolanie) vylučuje, aby ho bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi, resp. nepostačuje na prijatie záveru, že by kratšie prieťahy dosahovali takú intenzitu, že by ich bolo možné označiť za zbytočné.

5.3 Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (14. mája 2009) k sťažovateľom namietaným prieťahom v konaní pred najvyšším súdom už nemôže   dochádzať,   keďže   najvyšší   súd   rozhodol   30.   apríla   2009   a spis   bol   vrátený krajskému súdu 18. mája 2009.

6. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009