znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 166/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   Š.,   L.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 66/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2007 doručená   sťažnosť   T.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 66/02. Táto sťažnosť bola doplnená týmito prílohami :

- rozsudkom okresného súdu č. k. 19C/66/2002-149 zo 4. decembra 2006,

- doplnením odvolania z 12. apríla 2007,

- platobným rozkazom z 8. apríla 2003,

- uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 30. marca 2007,

- prípisom okresného súdu z 2. februára 2005,ktoré boli ústavnému súdu doručené 16. júla 2007.

Dňa 30. júla 2007 bola ústavnému súdu doručená kópia rozhodnutia S., ústredie B., o výške starobného dôchodku, ktorou doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť.

Dňa 20. augusta 2007 zaslala sťažovateľka ústavnému súdu list, v ktorom dala súhlas na neverejné konanie pred ústavným súdom bez účasti právneho zástupcu.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 19 C 66/02.

Dňa   12.   5.   2003   bol   sťažovateľke   doručený   platobný   rozkaz   pod   uvedenou sp. značkou na základe návrhu (...).

Dňa 26. 5. 2003 – v lehote – podala sťažovateľka odpor proti platobnému rozkazu. (...)

Dňa 7. 2. 2007 bol sťažovateľke doručený rozsudok, ktorým súd vo veci rozhodol, že má navrhovateľovi zaplatiť úroky z omeškania a súdne trovy.

Pretože   súd   nevzal   do   úvahy   správanie   navrhovateľa,   ktorý   ignoroval   vytýčené pojednávania v minulosti celkom 3 razy, ignoroval, že navrhovateľ podal v rovnakej veci ďalšie návrhy, pričom mohol pôvodný návrh iba rozšíriť, ignoroval tiež, že navrhovateľ nepreukázal hodnoverne doručenie výzvy na úhradu dlhu a odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhla sťažovateľka, táto sa po doručení do určitej lehoty, ktorú neskôr požiadala predĺžiť, pretože   sa   po   30   rokoch   sťahovala   do   iného   regiónu   a pre   komplikácie   pri   sťahovaní nemala k dispozícii všetky materiály k súdnym sporom.   Sťažovateľka odvolanie doplnila dôvodmi   12.   4.   2007   netušiac,   že   jej   neúplné   podanie   –   odvolanie   bolo   už   promptne predložené KS Bratislava (...)

Sťažovateľka je presvedčená, že postupom, ktorý je zjavný z chronológie veci, bolo porušené jej právo na nezávislý súd, na prerokovanie veci v rozumnom čase, na nestranné posúdenie prípadu, ktorý vôbec nie je právne zložitý, právo na nestranné konanie a postup súdu, ktorý mal prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa, akým je zmena bydliska osamelej invalidnej osoby. (...)

V dôsledku   postupu   okresného   súdu,   ktorý   je   v rozpore   s nestrannosťou a primeranou dĺžkou na rozhodnutie v tejto jednoduchej veci, bola sťažovateľka vystavená právnej neistote.

Pre zmätočné konanie súdu bola zaťažovaná zbytočnou korešpondenciou. (...)

Situácia, ktorá je okolo nevyriešených sporov pre prieťahy, sa negatívne odráža na zdravotnom stave sťažovateľky, ktorá sa okrem toho stala rukojemníkom bratislavských súdov pre prieťahy v konaniach, ktoré trvajú celé roky.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní 19 C 66/02 porušil jej základné právo na prerokovanie veci nestranným súdom v primeranej lehote ako podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, tak podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2.   sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20.000,-   Sk, ktoré je povinný vyplatiť porušovateľ,

3.   Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   nahradiť   trovy   konania   a právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 66/02 pri spôsobe vybavovania tejto veci.

1.   Podľa   sťažovateľky   bolo   porušené   jej   právo   na   nezávislý   súd   a na   nestranné posúdenie veci.

Ústavný súd po preštudovaní spisu konštatuje, že nenašiel také právne pochybenia okresného súdu, ktoré by znamenali porušenie uvedených práv. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z postavenia ústavného súdu   vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,   ak v konaní ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu byť teda   predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   ďalej   nad   rámec   poznamenáva,   že   okresný   súd   nemohol   porušiť označované   ústavné   právo   tým,   že   krajský   súd   v odvolacom   konaní   vydal   rozhodnutie 30. marca 2007. Sťažovateľka uviedla vo svojom odvolaní, že dôvody, pre ktoré napáda rozhodnutie okresného súdu, doručí do 15. apríla 2007.

Podľa § 100 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   „Len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.“

Podľa § 101 ods. 1 OSP „Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu“.

Podľa § 101 ods. 2 OSP „Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.“

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Z uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľka (tak ako každý účastník v súdnom konaní) nemala nárok na „moment“ rozhodnutia, a teda nemohlo jej byť upreté ústavné právo, ktoré namieta. Preto v tejto časti sťažnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Ústavný súd ďalej uvádza, že ústavné právo, aby sa vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, je podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru možné úspešne uplatniť na ústavnom súde len vtedy, ak sťažovateľka využila právne prostriedky, ktoré jej na ochranu práv poskytoval do 31. marca 2005 zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 17 a nasl. s účinnosťou od 1. apríla 2005 poskytuje v   ustanoveniach   §   62   a nasl.   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov. Ústavný súd nevyžaduje ako podmienku prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   využitie   uvedených   prostriedkov   nápravy,   ak   z okolností   konkrétneho   prípadu vyplýva, že túto podmienku sťažovatelia nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05).

Zo zistení ústavného súdu, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch   a   tiež   neuviedla   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Na   základe   uvedeného   v súlade   so svojou   stabilnou   judikatúrou   (IV.   ÚS   44/03, IV. ÚS 153/03, III. ÚS 304/04) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany ich základných   práv,   a preto   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o jej odmietnutí pre neprípustnosť. Odhliadnuc od uvedeného ani celková dĺžka konania (vyše 4 rokov) v dvoch súdnych inštanciách nebola neprimeraná.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007