znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 166/05-60

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   28.   februára   2006   v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. L. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., B., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 2018/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   2018/99 p o r u š i l základné   právo   JUDr.   L.   R.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   JUDr.   L.   R.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2005 (doplnená podaniami z 26. mája 2005 a 20. júna 2005) doručená sťažnosť JUDr. L. R., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   aj „okresný   súd“),   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16 C 2018/99.

2. Ústavný súd 25. augusta 2005 prijal sťažovateľovu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie   základného   práva,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 16 C 2018/99   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. K sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 3529/05 z 24. novembra 2005, v ktorom podal chronologický popis doterajšieho konania a uviedol, že sťažovateľ «(...) Podanie na Ústavný súd podával v ten istý deň, keď písal ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní na našom súde a domáha sa na ÚS SR aj toho, aby súd vo veci konal. V čase, keď mal súd vyriešené všetky predbežné a procesné námietky a je predvolaný na pojednávanie. V čase, keď vo veci sa ide rozhodnúť.

Súd preto vidí problém v sťažovateľovi. Súd sa subjektívne dostal do situácie, keď kvôli úkonom sťažovateľa nemohol sa sústrediť na meritórne prejednanie veci a sťažovateľ sa   sám   dostával   „mimo   poradie“.   Akceptujem,   že   v niektorých   obdobiach   mohol   súd jednoznačne a nekompromisne postupovať a vec uzavrieť (zastavením, odmietnutím) o niečo skôr.   Najťažšie   však   nie   sú   prípady   skutkovo   a právne   obtiažne,   ale   veci,   ktoré   sú „zamotané“ absurdnými podaniami účastníkov. Tie je oveľa ťažšie zastaviť a odmietnuť ako vyhovieť alebo zamietnuť ťažký právny prípad.

O finančnom zadosťučinení a o trovách konania navrhujem rozhodnúť tak, aby bolo zohľadnené,   v akom   rozsahu   sa   svojich   nárokov   sťažovateľ   domáhal   a v akom   bude prípadne aj úspešný. Rozdiel je už teraz priepastný (už vydané rozhodnutie ÚS SR), kedy a ako sa domáhal svojich nárokov a ako a kedy postupoval v napádanom konaní. (...)»

4. Sťažovateľ reagoval na stanovisko okresného súdu listom z 20. decembra 2005, v ktorom mimo iného uviedol: „(...) list porušovateľa zn. Spr. 34539/05 zo dňa 24. 11. 2005 hodnotím ako (...) prejav, (...) bez priznania si akejkoľvek viny na prieťahoch súdneho konania 16 C 2018/99, bez jeho zodpovednosti na dopadoch tohto konania na dopadoch na jednotlivé konania na plnenie, ktoré svojím rozhodnutím mohol a mal ovplyvniť, ako aj na celkový dopad na moju osobu. List neobsahuje právne hodnotenie jeho konaní, neobsahuje odvolania sa na príslušne ustanovenia zákona v zmysle ktorého konal a prečo tak konal, ako konal. (...) List hodnotím ako účelový, v snahe zo strany porušovateľa zbaviť sa viny a zodpovednosti a zamedziť môjmu finančnému zadosťučineniu. (...)“

5. Na výzvu ústavného súdu okresný súd oznámil, že súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho   pojednávania.   Sťažovateľ   žiadal,   aby „ústavný   súd   v tejto   veci   nariadil   ústne pojednávanie, ktorého sa chcem zúčastniť aj ja“. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval   danú   vec   na   ústnom pojednávaní konanom 28. februára 2006 za prítomnosti sťažovateľa. Právny zástupca svoju neúčasť   na   pojednávaní   písomne   ospravedlnil.   Taktiež   okresný   súd   svoju   neúčasť   na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s tým, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ na   otázku   predsedu   senátu,   či   súhlasí   s tým,   aby   sa   ústne   pojednávanie   konalo   bez prítomnosti   jeho   právneho   zástupcu,   oznámil,   že   súhlasí   a trvá   na   tom,   aby   konanie prebiehalo aj bez prítomnosti jeho právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   2018/99   zistil   nasledovný priebeh a stav konania:A.

Sťažovateľ podal 26. novembra 1999 okresnému súdu „Návrh na určenie právnych vzťahov   a vydanie   predbežného   opatrenia“,   ktorým   sa   domáhal   vyslovenia   zániku   jeho členstva v K. [(ďalej len „komora“) a aj zrušenia uloženého mu disciplinárneho opatrenia komorou] a prikázania komore pozastaviť všetky súdne a exekučné konania voči nemu.Okresný súd 1. decembra 1999 vyzval sťažovateľa na uhradenie súdneho poplatku za návrh   (výzva   bola   doručená   sťažovateľovi   10.   decembra   1999   a poplatok   uhradený 14. decembra 1999).

Okresný   súd   22.   septembra   2000   vyzval   sťažovateľa,   aby   v lehote   15   dní „špecifikoval, ktoré súdne a exekučné konanie“ má pozastaviť (výzva doručená 9. októbra 2000).Komora sa 6. novembra 2000 písomne vyjadrila k návrhu.Okresnému súdu bolo 7. novembra 2000 doručené „stanovisko“ sťažovateľa k výzve z 22. septembra 2000.

Okresný súd uznesením z 29. januára 2001 konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavil.   Proti   uzneseniu   podal   sťažovateľ   6.   marca   2001   odvolanie,   v ktorom   žiadal o vylúčenie zákonného sudcu a sudcov okresného súdu „z rozhodovania tejto veci“ a o jej prikázanie „okresnému súdu v rámci iného kraja“.

Okresný súd 6. marca 2001 vyzval sťažovateľa, aby „v lehote 3 dní predložil jeden rovnopis odvolania...“

Fotokópia   odvolania   bola   na   základe   pokynu   z 3.   októbra   predložená   sudcom okresného súdu na vyjadrenie.

Okresnému   súdu   bola   8.   apríla   2002   doručená   z najvyššieho   súdu   sťažnosť sťažovateľa   na   postup   okresného   súdu   pri   vybavovaní   jeho   námietky,   v ktorej   súčasne namietal aj predpojatosť „na Krajskom súde v Žiline“.

V súdnom spise na l. č. 68 je odvolanie sťažovateľa z 3. marca 2001 proti uzneseniu z 29. januára 2001 (napísané písacím strojom).

Okresný súd 17. septembra 2002 predložil krajskému súdu sťažovateľovu námietku zaujatosti. Po vyjadrení sa sudcov krajského súdu bola sťažovateľova námietka zaujatosti predložená 3. októbra 2002 najvyššiemu súdu.

Krajskému   súdu   bolo   25.   novembra   2002   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu z 29. októbra 2002, ktorým vyslovil, že sudcovia príslušného senátu krajského súdu nie sú vylúčení.

Okresnému   súdu   bolo   10.   marca   2003   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 31. januára 2003, ktorým bolo vyslovené, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej   veci   (rozhodnutie krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 9. apríla 2003).

Okresný   súd   uznesením   z 21.   mája 2003   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť poplatok   za   návrh   na prikázanie veci   inému súdu   z dôvodu   vhodnosti   a 26. mája 2003 vyzval odporcu (komoru), aby sa vyjadril k tomuto návrhu (vyjadrenie bolo predložené okresnému súdu 25. júna 2003, poplatok uhradený 6. júna 2003).

Okresný súd 7. augusta 2003 vyzval a 3. septembra 2003 resp. 25. septembra 2003 urgoval komoru ohľadom podania informácie, kto ich zastupuje v konaní (odpoveď bola doručená   okresnému   súdu   3.   októbra   2003,   v konaní   sp.   zn.   16   C   2018/99   ju   bude zastupovať Dr. G. B. zo Ž.).

Krajskému   súdu   bolo   7.   októbra   2003   predložené   odvolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu z 29. januára 2001, ako aj jeho návrh na „prenesenie miestnej príslušnosti“ z okresného a krajského súdu na iný súd mimo Bratislavy a Banskej Bystrice.Okresnému   súdu   bolo   12.   novembra   2003   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 30. októbra 2003, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 29. januára 2001.Krajský   súd   12.   novembra   2003   vrátil   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   návrh sťažovateľa,   ktorým   žiadal „preniesť   miestnu   príslušnosť   súdu...“ na   odstránenie nedostatkov podania   (komu   navrhuje vec delegovať),   s tým, že   po   ich   odstránení bude potrebné predložiť návrh najbližšiemu spoločne nadriadenému súdu.

Okresný   súd   19.   novembra   2003   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov podania.

Sťažovateľ   5.   januára   2004   oznámil   okresnému   súdu,   že „právnym   nástupcom odporcu, Komory komerčných právnikov SR, sa od 1. 1. 2004 stala Slovenská advokátska komora..., kde je miestne príslušný Okresný súd Bratislava I“ .

Okresný súd 16. januára 2004 vyzval právnu zástupkyňu komory, aby predložila originál plnej moci na zastupovanie Slovenskej advokátskej komory [(ďalej len „SAK“), opakovanie výzvy bolo vykonané 8. marca 2004].

Okresný súd 1. apríla 2004 vyzval SAK, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k návrhu z 26. novembra 1999.

Okresný súd 20. mája 2004 predložil sťažovateľov návrh na prenesenie miestnej príslušnosti na Okresný súd Bratislava I najvyššiemu súdu.

Okresnému súdu bolo 8. júna 2004 doručené uznesenie najvyššieho súdu z 25. mája 2004, ktorým nebolo sťažovateľovmu návrhu vyhovené.

Okresný súd 9. júna 2004 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov petitu jeho návrhu   z 26. novembra   1999 „pod   následkom   odmietnutia   podania“ (sťažovateľ požadované predložil súdu 28. júna 2004).

Okresný súd uznesením z 21. októbra 2004 pripustil čiastočnú zmenu návrhu (a to v časti,   v ktorej   sťažovateľ   žiadal   určiť,   že   nie   je   komerčným   právnikom).   Ďalším uznesením   z 21.   októbra   2004   návrh   sťažovateľa   z 9.   novembra   1999,   ktorým   žiadal vyhlásiť za neplatné disciplinárne rozhodnutia disciplinárneho senátu komory, odmietol.Okresný súd 15. marca 2005 vyzval SAK na vyjadrenie sa k zmenenému návrhu.Okresný   súd   12.   apríla   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   4.   máj   2005. Účastníkov   súčasne   vyzval,   aby   predložili „originály   listinných   dokladov,   na   ktoré sa odvolávate“. Upozornil ich tiež na možnosť predvedenia orgánmi polície, resp. uloženia pokuty v prípade bezdôvodného nezúčastnenia sa pojednávania.

Sťažovateľ 3. mája 2005 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní (v tom čase bol účastníkom pojednávania v B.).

Okresný   súd   pojednávanie (pre neprítomnosť účastníkov)   odročil   na 7. jún 2005 (predvolanie bolo doručené účastníkom 9. a 13. mája 2005).

SAK podaním zo 6. júna 2005 navrhla, aby súd schválil dohodu medzi účastníkmi, že sťažovateľ nie je od 1. mája 1995 komerčným právnikom (súčasne predložila plnú moc z 2. mája 2005 pre advokátku JUDr. G. B. zo Ž.).

Na pojednávaní konanom 7. júna 2005 (prítomní sťažovateľ a právna zástupkyňa odporcu) bol schválený zmier – uzatvorený účastníkmi tohto znenia: „Navrhovateľ nie je podľa § 11 ods. 1, pís. f) zák. č. 129/1991 zb. v znení zákona č. 149/1994 Zb. o komerčných právnikoch od 31. marca 1995 komerčným právnikom. Odporca nahradí navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.000,- Sk...“ Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. júla 2005.Súdny spis sp. zn. 16 C 2018/99 bol 28. novembra 2005 predložený ústavnému súdu k nahliadnutiu.

B.

K sťažnosti bola ako príl. č. 10 pripojená odpoveď podpredsedníčky okresného súdu č.   k.   Spr   2286/02   z 18.   decembra   2002,   ktorá   na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní zo 14. októbra 2002 uviedla: „Po prešetrení Vašej sťažnosti a oboznámení sa s obsahom spisu vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 16C 2018/99 som zistila, že v danom prípade došlo k prieťahom v konaní, za ktoré sa Vám ospravedlňujem. Boli   však   spôsobené   veľkým   množstvom   sporov,   ktoré   má   pridelené   na   prejednávanie a rozhodovanie zákonný sudca. Za takéhoto dlhodobo pretrvávajúceho stavu nie je možné, aby konal vo všetkých veciach bez prieťahov. (...)“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 2018/99 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Iba   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna neistota   osoby   neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje ústavný súd, spravidla až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba   domáha   odstránenia   právnej   neistoty   ohľadne   svojich   práv   (napr.   I.   ÚS   41/02, III. ÚS 87/02 a ďalšie).

3. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   konania   pred   ústavným súdom je posúdenie, či v napadnutom súdnom konaní (prvé pojednávanie bolo nariadené až na 4.   máj   2005), ktoré   bolo   ukončené   7.   júna 2005   schválením   súdneho   zmieru,   došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť veci, správanie   účastníka   a postup súdu   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02, I. ÚS 49/04).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v tomto prípade.

4.1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka konania nebola v posudzovanej veci spôsobená jej právnou náročnosťou. Významný vplyv   na   dĺžku   konania   však   mala   „faktická   zložitosť“   spôsobená   jednak   správaním sťažovateľa, ako aj postupom okresného súdu v predmetnom konaní (pozri nižšie body 4.2. a 4.3.).

4.2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci   ústavný   súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania sa významnou mierou podieľal aj sťažovateľ:

- nedostatkami svojho návrhu, v dôsledku ktorých bol viackrát vyzvaný okresným súdom na ich odstránenie (napr. 22. septembra 2000, aby uviedol, ktoré súdne a exekučné konania navrhuje zastaviť; 19. novembra 2003, aby oznámil, ktorému súdu navrhuje vec delegovať; 9. júna 2004, aby odstránil nedostatky petitu);

- neúspešným namietaním zaujatosti zákonného sudcu, okresného súdu a krajského súdu, ako aj „návrhom na prenesenie miestnej príslušnosti“ z okresného a krajského súdu na iný súd mimo Bratislavy a Banskej Bystrice.

V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01). Zároveň „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov“ (napr. II. ÚS 41/00). V súlade s uvedeným ústavný súd uzavrel, že správanie sťažovateľa významnou mierou prispelo k predĺženiu konania vo veci samej.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj   zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období:

- od 14. decembra 1999 (zaplatenie súdneho poplatku) do 22. septembra 2000 (výzva sťažovateľovi), t. j. vyše 9 mesiacov;

-   od   6.   marca   2001   (odvolanie   a námietka   zaujatosti)   do   17.   septembra   2002 (predloženie spisu krajskému súdu), t. j. vyše 18 mesiacov;

- od 21. októbra 2004 (pripustenie čiastočnej zmeny návrhu) do 15. marca 2005 (výzva SAK na vyjadrenie), t. j. 5 mesiacov,teda spolu v trvaní vyše 32 mesiacov, t. j. vyše 2 rokov a 8 mesiacov okresný súd nevykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (resp. bol nečinný).

4.4.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.5. V súvislosti s právoplatným ukončením veci schválením zmieru uzatvorenom medzi účastníkmi neprichádzalo v okolnostiach prípadu do úvahy rozhodnúť v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   o   prikázaní   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 600 000 Sk z dôvodu, že je „(...) presvedčený, že mám právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do mojich práv, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mi bolo dané primerané finančné zadosťučinenie v sume 600 000 Sk (slovom šesťstotisíc slovenských korún), t. j. cca 100 000 SK (slovom stotisíc slovenských korún) za každý rok prieťahov   v uvedenom   súdnom   konaní.   Výšku   náhrady   navrhujem   s prihliadnutím   na závažnosť   vzniknutej   ujmy   a na   okolnosti,   za   ktorých   k porušeniu   mojich   práv   došlo, napr. viaceré   moje   choroby,   ktoré   mi   vznikli   v inkriminovanom   období,   majú   trvalý charakter. (...)“

5.2. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia základného práva sťažovateľa vrátane jeho podielu na celkovej dĺžke konania (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

5.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 28. februára 2006