znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 166/04-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Jána Siažika, bytom D. M., zastúpeného advokátom JUDr.   D.   D.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 373/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   373/93   p o r u š i l základné   právo   Jána   Siažika,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 373/93   p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Jánovi   Siažikovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Jánovi   Siažikovi   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 16 620 Sk (slovom šestnásťtisícšesťstodvadsať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť advokátovi JUDr. D. D., Advokátska kancelária, P. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. septembra 2004 č. k. I. ÚS 166/04-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Jána   Siažika,   bytom   D.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   D.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 373/93.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. februára 1993 na okresnom súde návrh na začatie konania proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) o ďalšie odškodnenie podľa § 23 písm. b) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii   v znení   neskorších   predpisov   (bolestné   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia v dôsledku porušenia zdravotného stavu spôsobeného trestným stíhaním v roku 1975), ktoré trvá už vyše 11 rokov.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od 20. marca 1998 vo veci vôbec nekoná („ Posledným procesným úkonom... bola výzva zo strany súdu zo dňa 20. 03. 1998...“). Aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní k náprave nedošlo. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 22 500 000 Sk, pretože „... porušenie môjho základného práva nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a len žiadaný   deklarujúci   výrok   Ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, a to jednak z dôvodu neprimeranej dĺžky zbytočných prieťahov v konaní, a jednak z dôvodu   spočívajúcom   v charaktere   predmetu   sporu,   keď   žiadam   odškodniť   bolestné a sťaženie   môjho   spoločenského   uplatnenia,   ako   aj   nahradiť   ušlý   zárobok,   vzniknutý v dôsledku duševnej poruchy ako dôsledku trestného stíhania a obmedzenia mojej osobnej slobody v čase od 24. 02. 1975 do 15. 05. 1975“. Zároveň žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 22. októbra 2004 písomne vyjadril okresný súd (sp. zn. Spr. 3535/04) a k tomu vyjadreniu zaujal stanovisko 18. novembra 2004 právny zástupca sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn.   14   C   373/93   a písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   v Považskej   Bystrici 26. februára 1993 domáhal proti odporcovi náhrady bolestného a za sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobeného jeho trestným stíhaním v roku 1975.

Na   námietku   zaujatosti   sudcov   uvedeného   súdu   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 14 Nc 164/93-7 z 31. marca 1993 prikázal vec na ďalšie konanie okresnému súdu.

K návrhu   sa   odporca   predbežne   vyjadril   30.   augusta   1993.   Namietal   absenciu znaleckého   posudku   preukazujúceho   príčinnú   súvislosť   medzi   väzbou   a zdravotnými problémami sťažovateľa.

Okresný súd 18. októbra 1993 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa (JUDr. D. D. na predloženie znaleckého posudku s upozornením na možnosť zastavenia konania.

Dňa   26.   októbra   1993   právny   zástupca   sťažovateľa   predložil   potvrdenie   od psychiatra z Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica (ďalej len „NsPo“) o ochrannej ambulantnej liečbe sťažovateľa.

Na pojednávaní konanom 16. novembra 1993 (za neprítomnosti účastníkov) okresný súd uznesením č. k. 14 C 373/93-22 konanie zastavil z dôvodu nepredloženia požadovaného znaleckého posudku.

Dňa   18.   apríla   1994   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 17 Co 446/94-30 z 28. februára 1994, ktorý na základe odvolania sťažovateľa zrušil prvostupňové   rozhodnutie.   Podľa   názoru   krajského   súdu   je   možné   nedostatky   návrhu v ďalšom konaní odstrániť.

Okresný   súd   27.   apríla   1994   požiadal   okresný   súd   o informáciu,   či   pred   ním neprebiehalo konanie o pozbavení spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony a o predloženie súdneho spisu sp. zn. 1 Nt 382/75, ktoré sa údajne takéhoto konania malo týkať.

Dožiadaný súd 10. mája 1994 predložil okresnému súdu negatívnu informáciu.Na dopyt právny zástupca sťažovateľa 17. júna 1994 okresnému súdu oznámil, že na posúdenie právnej spôsobilosti sťažovateľa je potrebné vyžiadať si správu priamo od jeho ošetrujúceho psychiatra.

Ošetrujúci psychiater (MUDr. J. P. z NsPo) 25. júla 1994 okresnému súdu oznámil, že dosiaľ nebolo nutné obmedziť spôsobilosť sťažovateľa k právnym úkonom.

Odporca podaním doručeným okresnému súdu 17. augusta 1994 trval na vykonaní znaleckého dokazovania.

Na   pojednávaní   konanom   18.   augusta   1994   (ospravedlnená   neúčasť   odporcu a advokáta) bol vypočutý sťažovateľ. Pojednávanie bolo odročené na neurčito na vykonanie znaleckého   dokazovania.   Dňa   12.   septembra   1994   si   okresný   súd   vyžiadal   zdravotnú dokumentáciu sťažovateľa od jeho ošetrujúceho psychiatra.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 373/93-55 zo 6. marca 1995 nariadil znalecké dokazovanie prostredníctvom znalca MUDr. J. K. z Fakultnej nemocnice v Martine (ďalej len   „znalec“).   Znalec   27.   marca   1995   odporučil   okresnému   súdu   pribrať   na   znalecké dokazovanie ako konzultanta MUDr.   J. Š. z Psychiatrickej   kliniky   Fakultnej nemocnice v Martine ako znalca z odboru klinická psychológia.

Okresný súd 11. apríla 1995 súhlasil s pribratím navrhnutého konzultanta.Znalec 31. mája 1995 okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ sa (údajne pre nemoc) nedostavil na vyšetrenie.

Znalec 26. októbra 1995 oznámil, že sťažovateľ sa k nemu na výzvu dostavil, no odmietol sa nechať vyšetriť (údajne až po dohode s advokátom).

Okresný súd 15. decembra 1995 sťažovateľa a jeho advokáta upozornil na nutnosť absolvovania vyšetrenia v rámci znaleckého dokazovania.

Znalec (na dopyt okresného súdu z 1. februára 1996) 8. februára 1996 oznámil, že sťažovateľ sa ešte na vyšetrenie nedostavil.

Dňa 27. marca 1996 znalec okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ v uvedený deň navštívil   jeho   pracovisko,   ale   odmietol   sa   nechať   vyšetriť.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   sa znalecké dokazovanie vykonalo len na základe podkladov z jeho zdravotnej dokumentácie. Znalec súčasne požiadal o zrušenie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania, lebo za existujúcich podmienok nemôže vykonať znalecké dokazovanie.

Pre neprítomnosť účastníkov (predvolanie zo 4. apríla 1997 im bolo doručené) bolo pojednávanie stanovené na 15. apríl 1997 odročené na neurčito.

Okresný   súd   20.   marca   1998   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   podanie informácie, či sťažovateľ trvá na svojom návrhu. Upozornil, že ak sa sťažovateľ nepodrobí znaleckému   dokazovaniu,   bude   mu   uložená   poriadková   pokuta.   Právny   zástupca sťažovateľa 6. apríla 1998 oznámil, že sťažovateľ trvá na podanom návrhu.

Dňa 19. marca 2004 advokát oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ žiada, aby boli pred súd predvolaní a vypočutí MUDr. Ž. A. a MUDr. J. P. z NsPo k jeho zdravotnému stavu.Podľa úradného záznamu z 30. júna 2004 sťažovateľ navštívil okresný súd, kde zistil, že sudkyňa Mgr. H. je už od 1. júna 2004 na dôchodku a jeho vec ešte nebola pridelená inému sudcovi.

Podľa úradného záznamu z 18. októbra 2004 bola predmetná vec sp. zn. 14 C 373/93 opatrením predsedu okresného súdu s účinnosťou od 16. septembra 2004 pridelená sudcovi JUDr. V. K.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   373/93   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   22.   októbra   2004   uviedol: «... Celá vec, ktorá bola prejednávaná, sa „zasekla“, keď navrhovateľ po porade so svojím zástupcom   odmietol   rešpektovať   rozhodnutie   súdu   a súdny   proces.   Preto   sa   súd   na navrhovateľa   obrátil   s dotazom,   či   trvá   na   návrhu,   keď   nerešpektuje   proces,   ktorý   súd dovedie   k rozhodnutiu   (znalecké   dokazovanie).   Zástupca   oznámil,   že   na   návrhu navrhovateľa trvá a že bol navrhovateľ upozornený na potrebu znaleckého dokazovania. Odpoveď nebola dostatočná, lebo navrhovateľ mal oznámiť, či bude alebo nebude rešpektovať pokyny súdu. V tomto smere boli podania zástupcu vlastne stanovisko tretej osoby, že navrhovať bol upozornený svojím advokátom na povinnosti. Poučený bol už aj súdom a navrhovateľ to nerešpektoval.

Vec   už   mohla   byť   dávno   skončená.   Nie   je   namieste   ani   navrhovateľovi   ukladať poriadkové opatrenie, lebo má právo konať tak, aby bol v spore neúspešný. Zhovievavosť súdu   je   v prospech   navrhovateľa,   ak   súd   návrh   nezamietol   pre   neunesenie   dôkazného bremena.

Pripúšťam však, že aj negatívne rozhodnutie treba vydať načas. Ak navrhovateľ splní podmienky súdu, nový sudca je pripravený vec prejednať a rozhodnúť.“

K vyjadreniu bolo pripojené stanovisko zákonného sudcu (JUDr. V. K.) k prieťahom v konaní, ktorý konštatoval, že: „... V konaní 14 C 373/93 boli vykonané posledné úkony v roku   1998.   Od   uvedeného   roku   neboli   vykonané   žiadne   úkony.   Nečinnosť   súdu   bola spôsobená   značným   nápadom   vecí   v senáte   14   C   a zdravotnými   problémami   zákonnej sudkyne ako aj celkovým preťažením Okresného súdu v Žiline...“

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 18. novembra 2004) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedol: „... S týmto vyjadrením ja sťažovateľ nemôžem súhlasiť, pretože Okresný súd Žilina od 06. 05. 1993 riadne nekoná. Vo veci bolo jedno pojednávanie dňa 18. 08. 1994. Potom bolo nariadené ďalšie pojednávanie na deň 15. 04. 1997, ktorého som sa ja a môj právny zástupca nemohli zúčastniť, čo sme sa aj ospravedlnili.   Od   tohto   času   súd   nekonal   a vec   spočívala   na   súde.   To   potvrdzuje   aj vyjadrenie JUDr. V. K., že posledné úkony boli vykonané v roku 1998 a teda viac ako 6 rokov   sa   v spise   neurobil   žiaden   úkon.   Tvrdenie,   že   nečinnosť   súdu   bola   spôsobená značným nápadom vecí v senáte 14 C a zdravotnými problémami sudkyne ako aj celkovým preťažením   Okresného   súdu   Žilina.   V tomto   smere   mám   za   to,   že   Okresný   súd   Žilina v konaní 14 C 373/93 porušil základné právo mňa J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   čl.   48,   ods.   2   Ústavy   SR   ako   aj   moje   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto som bol nútený obrátiť sa na Ústavný súd...“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu na odškodnenie ujmy na zdraví), ktoré sa začalo 26. februára 1993, teda pred viac ako jedenástimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Predmetom sporu (pozri bod 2 I. časti tohto odôvodnenia) je náhrada (ďalšie odškodnenie) podľa § 23 písm. b) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (t. j. „náhrada škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislostí s väzbou, alebo výkonom trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov“.)

Ústavný súd je toho názoru, že uvedená dĺžka konania nebola závislá od právnej zložitosti právneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom.

Zisťovanie   zdravotného   stavu   sťažovateľa   a príčinnej   súvislosti   medzi   výkonom väzby a jeho súčasným zdravotným stavom (ktoré môže byť len výsledkom znaleckého dokazovania) spôsobujú síce určitú faktickú zložitosť veci, táto však v okolnostiach prípadu nebola rozhodujúcou skutočnosťou vplývajúcou na doterajšiu dĺžku konania.

4.2. Správanie sťažovateľa (nepredloženie znaleckého posudku k návrhu a neochota zúčastniť   sa   nariadeného   znaleckého   dokazovania,   resp.   jeho   zmarenie,   ktoré   spôsobilo predĺženie   sporu   najmenej   o 12   mesiacov,   t.   j.   od   6.   marca   1995,   keď   bolo   nariadené znalecké dokazovanie, do 27. marca 1996, keď znalec pre neochotu sťažovateľa podrobiť sa vyšetreniu žiadal o „zrušenie uznesenia o nariadení tohto dokazovania“) síce spôsobilo predĺženie celkovej doby konania, no nebolo hlavnou príčinou jeho doterajšej dĺžky po 6. apríli 1998, keď právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu na jeho výzvu oznámil, že trvajú na podanom návrhu.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 6. apríla 1998 (oznámenie sťažovateľovi, že trvá na podanom návrhu) do 18. októbra 2004 (predloženie súdneho spisu ústavnému súdu), t. j. v trvaní vyše 6 a pol roka, keď okresný súd nevykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (resp. bol nečinný). Uvedená doba zistených prieťahov predstavuje podstatnú časť doterajšej celkovej dĺžky konania, ktoré trvá doteraz vyše 11 rokov a 9 mesiacov.Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   sudcov   ako   dôvodov,   ktoré   by   mali   byť   príčinou   spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Ostatne   aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   pripustil,   že „...   aj negatívne rozhodnutie treba vydať načas“.

Obranu   okresného   súdu   odvolajúcu   sa   na   správanie   sťažovateľa   ústavný   súd akceptoval, čo sa týka posudzovania predmetného konania od jeho začiatku do 6. apríla 1998.

4.4.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 22 500 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   predmet   konania   ale   aj   správanie   sťažovateľa (najmä neochota spolupracovať so znalcom) v posudzovanom konaní (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom.   Právny   zástupca sťažovateľa vykonal tri   úkony právnych   služieb,   a to prevzatie   a príprava   zastupovania, sťažnosť   z 31.   augusta   2004   a stanovisko   z 18.   novembra   2004 k vyjadreniu   okresného súdu. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom   ku   každému   úkonu   (136   Sk   v zmysle   § 19 ods.   3   vyhlášky   a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory) predstavujú sumu 14 028 Sk. Po pripočítaní dane z pridanej hodnoty (právny zástupca sťažovateľa je jej platcom) v sume 2 588 Sk (t. j. 19 % z odmeny) predstavuje náhrada spolu sumu 16 620 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd   preto   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom   4   výroku   tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2004