znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 166/03-55   Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovfracht,   a.   s.   pre   medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní   zasilatelství,   P.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   H.,   Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 46 Cb 80/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 322/01 a taktor o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cb 80/97   p o r u š i l právo obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní zasilatelství, P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 322/01 p o r u š i l   právo obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo a dopravu,   B.   a   obchodnej   spoločnosti   Čechofracht,   a.   s.   pro   námořní   dopravu a mezinárodní   zasilatelství,   P.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Krajskému   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   46   Cb   80/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4.   Obchodnej   spoločnosti   Slovfracht,   a.   s.   pre   medzinárodné   zasielateľstvo a dopravu,   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sumu 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sumu 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), a to každý do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Obchodnej   spoločnosti   Čechofracht,   a.   s.   pro   námořní   dopravu   a mezinárodní zasilatelství, P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sumu 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sumu 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), a to každý do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Obchodnej   spoločnosti   Slovfracht,   a.   s.   pre   medzinárodné   zasielateľstvo a dopravu,   B.   a obchodnej   spoločnosti   Čechofracht,   a.   s.   pro   námořní   dopravu a mezinárodní   zasilatelství,   P.   p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   každej   v sume 12 662 Sk (slovom dvanásťtisícšesťstošesťdesiatdva slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť advokátovi JUDr. R. H., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. septembra 2003 č. k. I. ÚS 166/03-29 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní zasilatelství, P. (ďalej len „sťažovateľky“), obe zastúpené advokátom JUDr. R. H., Advokátska kancelária, B. (ďalej len „právny zástupca“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   46   Cb   80/97 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 322/01. Sťažovateľky okrem vyslovenia porušenia základných práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru   žiadali   (záverečným   návrhom   na rozhodnutie z 15. decembra 2003) prikázať krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov,   priznať každej   sťažovateľke   voči   krajskému   súdu   a najvyššiemu súdu   zvlášť primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 100 000 Sk a uložiť im aj povinnosť na náhradu trov právneho zastúpenia (podľa vyúčtovania spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 33 420 Sk).

2.1 V sťažnosti sťažovateľky uviedli, že (v postavení žalobkýň) podali 18. septembra 1997   „žalobu   na   ochranu   obchodného   mena   a obchodného   tajomstva,   z nekalej   súťaže a návrh na vydanie predbežného opatrenia“ proti označenej právnickej osobe a fyzickým osobám ako žalovaným v 1. až 10. rade (ďalej len „žalovaní“) a že tento obchodnoprávny spor je vedený na krajskom súde pod sp. zn. 46 Cb 80/97.

Sťažovateľky   v sťažnosti   ďalej   tvrdili,   že   krajský   súd   o.   i.   opätovne   nerozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, hoci mu bol spis vrátený na ďalšie konanie uznesením najvyššieho súdu z 25. mája 1998, a tým podľa sťažovateliek vznikla a stále sa prehlbuje   ich   ujma,   resp.   že   krajský   súd   nezabezpečil   účasť   žalovaných   na   súdnych pojednávaniach   a nezabezpečil   a nevykonával   navrhované   dôkazy,   čím   mal   podľa sťažovateliek spôsobiť neúmerné trvanie súdneho konania s následným vznikom škody pre ne.

2.2 Ďalej sa v sťažnosti uviedlo, že v dôsledku odvolania podaného proti uzneseniu krajského súdu z 8. októbra 2001 bol spis krajského súdu predložený 3. decembra 2001 najvyššiemu súdu, ktorý odvtedy o tomto odvolaní koná pod sp. zn. 3 Obo 322/01, a že teda najvyšší   súd do   dnešného   dňa   (t.   j.   v čase   podania sťažnosti   6. júna 2003)   nerozhodol o opravnom prostriedku, hoci od predloženia spisu uplynulo viac ako 1 rok a 5 mesiacov.  

2.3   Napokon   sťažovateľky   v sťažnosti   uviedli,   že   «súčasný   stav   celého   súdneho konania   je   po   vyše   5   rokoch   a 11   pojednávaniach   taký,   že   dôkazy   navrhnuté   na zabezpečenie súdom sú zo značnej miery zlikvidované, žalovaný v 1. rade, ktorý nekalým konaním   „vytuneloval“   aktíva   sťažovateľa   a zároveň   žalobcu   v spore   vďaka   liknavému postupu   súdu   previedol   svoj   majetok   na   iné   spoločnosti   (čo   fakticky   znamená nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia), nebol vypočutý ani jeden zo žalovaných v spore, a teda súdne konanie je po takmer 6 rokoch de facto v stave, v akom bolo na začiatku (...)».

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami z 8. augusta a 17. októbra 2003   písomne   vyjadrili   podpredseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   J.   M.   listom   z 9. februára 2004,   predseda   najvyššieho súdu   JUDr.   M. K. (ďalej len „zástupca   najvyššieho súdu“) a listami z 2. septembra a 12. novembra 2003 a 16. januára 2004 predsedníčka krajského súdu JUDr. M. Š. (ďalej len „zástupkyňa krajského súdu“). Sťažovateľky sa k vyjadreniam zástupcu najvyššieho súdu a zástupkyne krajského súdu písomne vyjadrili podaniami ich právneho zástupcu z 21. októbra a 15. decembra 2003.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a Dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva - ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 66/03, I. ÚS 157/02).

II.Na   základe   písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   a ich   príloh   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania:

1. Sťažovateľky (v postavení žalobkýň) podali 18. septembra 1997 „žalobu na ochranu obchodného   mena   a obchodného   tajomstva,   z nekalej   súťaže   a návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia“   proti   žalovaným.   Vec   je   vedená   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 46 Cb 80/97.

2.   Krajský   súd   uznesením   z   22.   septembra   1997   rozhodol   o návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Žalovaní   28.   októbra   1997   podali   odvolanie   proti   uzneseniu o vydaní predbežného opatrenia, avšak bez odôvodnenia. Krajský súd urgoval doplnenie odvolania s poučením o možnosti zastavenia konania, na čo podaním z 15. decembra 1997 právny zástupca žalovaných odôvodnil odvolanie.

3.   Krajský   súd   27.   januára   1998   vec   predložil   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o podanom odvolaní, ktorý uznesením z 25. mája 1998 sp. zn. 3 Obo 32/98 zrušil napadnuté uznesenie   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na ďalšie   konanie.   V zrušujúcom   rozhodnutí uložil krajskému súdu doplniť dokazovanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 10. júla 1998

4.   Krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   5.   november   1998,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu ospravedlnenia neúčasti žalovaného v 1. rade a právneho zástupcu žalovaných.

5.   Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na   3.   december   1998   bolo   odročené   pre   neúčasť žalovaných a ich právneho zástupcu.

6. Z rovnakého dôvodu bolo odročené aj pojednávanie určené na 28. január 1999.   7.   Pojednávanie   nariadené   na   11.   február   1999   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu.

8.   Pojednávanie   nariadené   na   25.   marec   1999   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti zástupcu žalovaných.

9. Pojednávanie nariadené na 8. jún 1999 bolo odročené z dôvodu, že účastníci predložili nové písomné dôkazy.

10.   Pojednávanie   nariadené   na   6.   júl   1999   krajský   súd   odročil   ako   dôsledok nepripustenia substitučného zastúpenia na strane žalobcov.

11. Pojednávanie nariadené na 12. október 1999 krajský súd odročil s tým, že uložil sťažovateľkám povinnosť navrhnúť nové dôkazy a žalovaným povinnosť oznámiť, kde sú archivované účtovné doklady spoločnosti.

12. Pojednávanie nariadené na 23. november 1999 bolo odročené z dôvodu neúčasti na pojednávaní právneho zástupcu žalovaných.

13. Pojednávanie nariadené na 21. jún 2000 bolo odročené po tom, ako krajský súd návrh   na   prerušenie   konania,   ktorý   predložil   právny   zástupca   žalovaných,   uznesením zamietol.

14. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podali odvolanie žalovaní bez   uvedenia   dôvodov.   Dôvody   odvolania   doplnil   právny   zástupca   žalovaných   až   na urgenciu krajského súdu 3. októbra 2000.

15.   Krajský   súd   2.   októbra   2000   predložil   vec   najvyššiemu   súdu,   ktorý   napadnuté uznesenie potvrdil 19. decembra 2000 a spis vrátil krajskému súdu 1. februára 2001.

16. Pojednávanie nariadené krajským súdom na 18. jún 2001 bolo odročené z dôvodu predvolania   účastníkov   konania   na   strane   žalovaných   a z dôvodu,   že   právny   zástupca sťažovateľov zabezpečí účasť navrhovaných svedkov.

17.   Pojednávanie nariadené   na   8.   október   2001   bolo odročené   z dôvodu,   že právny zástupca žalovaných sa ospravedlnil a zároveň ospravedlnil aj neúčasť žalovaných.

18.   Dňa   8.   októbra   2001   krajský   súd   uznesením   rozhodol   o tom,   že   nesúhlas so späťvzatím žaloby prokuristom je dôvodný.

19. Pojednávanie nariadené na 3. december 2001 bolo odročené z dôvodu odvolania právneho   zástupcu   žalovaných   voči   uzneseniu,   ktorým   súd   uznal   dôvodným   nesúhlas sťažovateliek so späťvzatím žaloby.

20.   Krajský   súd   vec   predložil   3.   decembra   2001   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o podanom odvolaní. Najvyššiemu súdu vec došla 6. decembra 2001 a bola vedená pod sp. zn. 3 Obo 322/01.

21. Najvyšší súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a uznesením z 12. júna 2003 zrušil uznesenie krajského súdu z 8. októbra 2001 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu 19. júna 2003.

22. Dňa 23. júna 2003 krajský súd expedoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania.

23.   Podľa   vyjadrenia   zástupkyne   krajského   súdu   zo   16.   januára   2004   je   spis od 6. novembra 2003 na najvyššom súde. III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cb 80/97 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   322/01   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateliek   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.1 Zástupkyňa krajského súdu vo svojom písomnom vyjadrení z 2. septembra 2003 okrem   prehľadu   úkonov   v konaní   (pozri   časť   II   nálezu)   uviedla,   že   z neho   „vyplývajú prieťahy   v konaní   o vydanie   predbežného   opatrenia,   o ktorom   nebolo   rozhodnuté od 10. 7. 1998, kedy sa spis vrátil z Najvyššieho súdu SR po zrušení uznesenia o nariadení predbežného opatrenia a vrátení na ďalšie konanie – až doposiaľ“.

2.2 V ďalších vyjadreniach (z 12. novembra 2003 a 16. januára 2004) sa zástupkyňa krajského   súdu   pridržala   svojho   vyjadrenia   z 2.   septembra   2003.   Vo   vyjadrení (z 12. novembra   2003)   k tomu   dodala:   „(...)   opätovne   konštatujem   prieťahy   v konaní o vydanie predbežného opatrenia a tým aj opodstatnenosť sťažnosti“.

3.1 Zástupca najvyššieho súdu vo vyjadrení (z 8. augusta 2003) okrem osvedčenia, že v dôsledku odvolania bola vec krajského súdu sp. zn. 46 Cb 80/97 predložená najvyššiemu súdu   6.   decembra   2001   a po   jeho   rozhodnutí   (uznesení   z   12.   júna   2003   sp.   zn. 3 Obo 322/01) vrátená krajskému súdu 19. júna 2003, uviedol, že „vzhľadom na počet vecí, ktoré   jednotlivým   senátom   obchodného   kolégia   ročne   dôjde,   počet   vecí,   ktoré   senáty mesačne vybavia a ich snahu veci v zásade vybavovať podľa poradia, ako boli Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   predložené,   považujeme   dobu,   za   ktorú   bola   vec   vybavená (rozhodnutá), za primeranú“.

3.2   V ďalších   vyjadreniach   (zo   17.   októbra   2003   a 9.   februára   2004)   zástupca najvyššieho súdu zotrval na svojom vyjadrení z 8. augusta 2003.

4.1   Sťažovateľky   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   reakcii (z 15. decembra 2003) na vyjadrenia zástupkyne krajského súdu o. i. uviedli, že „prieťahy v konaní nenastali len pri vydávaní predbežného opatrenia, ale aj v konaní vo veci samej, kde   sa   sťažovatelia   opakovane obracali aj na konajúci   súd,   aby zabezpečil   navrhované dôkazy svojou donucovacou činnosťou, a tak prispel k hospodárnemu konaniu a naplneniu jeho účelu. (...) Súd konajúci vo veci sa v dôsledku svojho pasívneho postupu v konaní počas   päť   a pol   roka   nedostal   k riadnemu   vykonávaniu   všetkých   dôkazov,   či   už navrhnutých,   alebo   predložených   sťažovateľmi,   nezabezpečil   účasť,   ani   nevyslúchol účastníkov na strane žalovaných, hoci tak urobiť mohol a mal. Súd nebol schopný za celý tento čas zabezpečiť výsluch žiadnych svedkov (...)“.

4.2 K vyjadreniu zástupcu najvyššieho súdu sťažovateľky o. i. uviedli, že najvyšší súd   „nerozhodol   v priebehu   viac   ako   jeden   a pol   roka   o opravnom   prostriedku   proti uzneseniu   (...),   ktorým   súd   konštatoval, že nesúhlas žalobcov   so   späťvzatím   návrhu   na začatie konania žalobcom v 2. rade je dôvodný, hoci nešlo o skutkovo ani právne zložitú vec, na prejednanie ktorej nebola ani potrebná účasť účastníkov konania. (...) Podľa nášho názoru   táto   doba   rozhodovania   o opravnom   prostriedku   je   porušením   ústavného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, už aj preto, že v predmetnej veci   to   bolo   už   tretie   konanie   na   Najvyššom   súde   ako   odvolacej   inštancii. O predchádzajúcich dvoch odvolaniach proti uzneseniam Krajského súdu Bratislava však rozhodol Najvyšší súd SR od predloženia spisu do jeho vrátenia spolu s rozhodnutím na Krajský súd Bratislava za 6 mesiacov (január – júl 1998), resp. 4 mesiace (október 2000 – január 2001). Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení nijako neodôvodnil disproporciu v čase, ktorý potreboval na rozhodnutie o odvolaní proti namietanému uzneseniu (...)“.

5. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). Účelom týchto základných práv je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 41/02).Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

6.1   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   občianskeho   súdneho konania je ochrana obchodného mena a obchodného tajomstva, nároky z nekalej súťaže a návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   proti   označenej   právnickej   osobe.   Konanie v danej veci začalo podaním žaloby 18. septembra 1997 a dosiaľ nie je skončené. Trvá teda 6   rokov   a   6   mesiacov.   Navyše,   dosiaľ   nebolo   právoplatne rozhodnuté   ani o návrhu   na vydanie predbežného opatrenia.

6.2 Podľa názoru ústavného súdu zistená dĺžka konania pred krajským súdom, ako aj najvyšším   súdom   nebola   závislá   od   zložitosti   veci   a ani   nebola   vyvolaná   správaním sťažovateliek.

6.3   Naopak,   rozhodujúcim   faktorom   pri   tejto   dĺžke   konania   sa   stal   postup (nečinnosť) krajského súdu a najvyššieho súdu. Z judikatúry ústavného súdu síce vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného   súdu),   avšak   ústavný   súd   v danej   veci   nezistil   ústavne   relevantný   dôvod   na ospravedlnenie nečinnosti krajského súdu a najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k nim je možné diferencovane konštatovať:

6.4   Krajský   súd   v priebehu   viac   ako   šiestich   rokov   vo   veci   uskutočnil   viacero pojednávaní, avšak dokazovanie na týchto pojednávaniach nevykonal, ale tieto odročoval v zásade   len   v dôsledku   procesných   prekážok   spôsobovaných   žalovanou   stranou. Všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie.   V tomto   zmysle   všeobecný   súd   zodpovedá   za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 OSP), vo vzťahu k tým   účastníkom konania, ktorí sa snažia mariť činnosť (procesný postup) súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v období od 5. novembra 1998 do 23. novembra 1999 nariadil deväť pojednávaní, ktoré boli   odročené   bez   toho,   aby   krajský   súd   vykonal   potrebné   zákonné   opatrenia   voči žalovaným a ich právnemu zástupcovi (pozri body 4 až 6 a 12 časti II nálezu).

Je   síce   pravda,   že   vôbec   prvý   významnejší   prieťah   spôsobený   krajským   súdom možno vidieť   až   v období od 23. novembra 1999 do   21.   júna 2000 v trvaní siedmich mesiacov (pozri body 12 a 13 časti II nálezu) a že tento by sám osebe nestačil na vyslovenie porušenia práv podľa citovaných článkov ústavy a Dohovoru (pozri napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03). V spojení s uvedeným odročovaním pojednávaní, ku ktorým opakovane došlo aj v nasledujúcom období konania (pozri body 16, 17 a 19 časti II   nálezu),   tento   postup   krajského   súdu   však   predĺžil   posudzované   konanie   vo   svojom súhrne   o vyše   dva   roky.   Krajský   súd   teda   nevyužil   všetky   zákonné   prostriedky   na zabezpečenie   naplnenia   účelu   občianskeho   súdneho   konania;   jeho   postup   sa   javí   ako nesústredený a neefektívny.

Napokon ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že najvyšší súd 10. júla 1998 zrušil uznesenie, ktorým vydal predbežné opatrenie, a vrátil mu vec na ďalšie konanie (pozri bod   3   časti   II   nálezu),   dosiaľ   krajský   súd   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia opätovne nerozhodol, hoci takýto návrh bol podaný súčasne so žalobou (18. septembra 1997).Ústavný súd preto dospel k záveru, že zistenú nečinnosť krajského súdu v trvaní najmenej dvoch rokov bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

6.5 Najvyšší súd vo veci konal ako odvolací súd. Za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy možno označiť konanie o odvolaní žalovanej strany proti uzneseniu súdu prvého stupňa (týkajúcom sa procesného postupu), ktoré bolo predložené najvyššiemu súdu 6. decembra 2001. Najvyšší súd totiž o tomto odvolaní rozhodol   bez nariadenia pojednávania až 12. júna 2003 (pozri body 20 a 21 časti II nálezu), teda po uplynutí jedného roka a šiestich mesiacov.

6.6 Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu práv sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote posudzoval postup súdov,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na to (tak ako sa to uvádza vo vyjadrení najvyššieho súdu), že veci na najvyššom   súde   sú   vybavované   priebežne   podľa   poradia   ich   nápadu,   a preto   bola   vec najvyšším   súdom   vybavená   v primeranej   lehote.   V týchto   súvislostiach   ústavný   súd poukazuje   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 145/03), v ktorých konštatoval, že personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len čiastočne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.

Medzi okolnosťami, ktorými vzniknuté prieťahy vysvetlil zástupca najvyššieho súdu, ústavný   súd   nezistil   žiadnu   takú   skutočnosť,   na   ktorú   by   v   súlade   s   jeho   doterajšou judikatúrou   bolo   možné   prihliadnuť   (napr.   II.   ÚS   48/96,   I.   ÚS   28/01,   I.   ÚS   108/02). Predsedníčka krajského súdu inak uznala určité prieťahy v konaní pred krajským súdom.

6.7   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy, resp. práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1 a 2.

7.   V náväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   takúto   povinnosť neuložil z dôvodu, že po podaní ústavnej sťažnosti bola vec na najvyššom súde rozhodnutá.

8. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona ústavnom súde).

Sťažovateľky   požadovali   priznať   každej   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na dĺžku konania a všetky okolnosti zisteného porušenia   práv   sťažovateliek   (pozri   body   6.1   až   6.7   tejto   časti   nálezu)   považuje   za primerané v sume 50 000 Sk pre každú zo sťažovateliek.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ústavný súd pritom zohľadnil mieru, akou sa krajský súd a najvyšší súd podieľali na celkovom spôsobení zbytočných prieťahov, čo vyjadril vo výroku rozhodnutia v bode 4 a 5.

9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľkám   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Ako   účelne   vynaložené   trovy   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   považoval náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 6. júna 2003 a písomné vyjadrenie z 15. decembra 2003. Odmena určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Takto určenú odmenu vzhľadom na potrebu zníženia základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 15 vyhlášky) ústavný súd znížil podľa § 17 ods. 2 vyhlášky o 20% (zastúpenie dvoch sťažovateľov). Odmena za jeden úkon právnej pomoci potom predstavuje 3 416 Sk. Celkové trovy za tri úkony teda bez dane z pridanej hodnoty predstavujú 10 248 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 10 632 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 10 640 Sk, čo spolu s daňou z pridanej hodnoty (19%) predstavuje 12 662 Sk pre každú zo sťažovateliek. Spolu u oboch sťažovateliek predstavuje táto náhrada trov sumu 25 324 Sk. Z týchto dôvodov ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom   6   výroku   tohto rozhodnutia.

10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. marca 2004