SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 165/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Fejova 4,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava I v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 132/2011 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 14 Co 659/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľky“),ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 132/2011a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co659/2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali 21. januára 2011 na Okresnom súdeKomárno návrh na zaplatenie istiny 2 000 € s prísl., ktorého sudcovia vzniesli námietkuzaujatosti, avšak nadriadený súd zákonného sudcu a takisto ostatných sudcov nevylúčilz prerokúvania veci. Po vydaní platobného rozkazu 18. mája 2011 však aj napriek tejtoskutočnosti bola vec 1. augusta 2011 postúpená okresnému súdu ako miestne príslušnémusúdu.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 132/2011 z 12. júla 2012 rozhodol tak, ženávrh sťažovateliek v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podali sťažovateľky 23. júla2012 odvolanie. Dňa 16. augusta 2012 bolo podané zo strany odporcu vyjadreniek odvolaniu sťažovateliek, ktoré im bolo doručené 22. augusta 2012. Dňa 3. decembra 2012okresný súd vyzval sťažovateľky, aby zaplatili za podané odvolanie sumu 120 €. Protipredmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľky podali 10. decembra 2012 odvolanie,keďže súd nesprávne vyrubil súdny poplatok za odvolanie. Dňa 19. decembra 2013 boldoručený spis krajskému súdu, ktorý bol v ich veci odvtedy nečinný, preto sťažovateľkydoručili 17. novembra 2014 predsedovi krajského súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy.Podpredseda krajského súdu ich sťažnosť uznal ako dôvodnú, pričom v odpovediz 18. decembra 2014 uviedol, že vec bude rozhodnutá v prvom polroku 2015. Celé konanietrvá pritom už takmer štyri roky, čo je neprimeraná doba aj podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva.
4. Sťažovateľky najmä v dôsledku tejto nečinnosti krajského súdu navrhujú, abyústavný súd rozhodol, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 132/2011a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 659/2012 porušené bolo a prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Okrem toho sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia každá v sume 3 000 € a úhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnostisťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody najej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť ajsťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jehozáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom.
7. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožnovidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
9. Predmetom sťažnosti sťažovateliek je námietka porušenia ich označených právpostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 659/2012, ktorým boli podľanich spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote, ale taktiež i postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 132/2011.
10. Ústavný súd zistil, že namietané konanie začalo na krajskom súde 19. decembra2012 po podaní odvolania sťažovateľkami proti rozsudku okresného súdu sp. zn.7 C 132/2011 z 12. júla 2012, ktorým bola zamietnutá ich žaloba z 21. januára 2011.V rámci posúdenia doterajšej dĺžky namietaného konania ústavný súd konštatuje, žev postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 659/2012 nedostatky dosiaľnenadobudli takú intenzitu, že by im bolo možné pripísať ústavný rozmer, a teda že byumožňovali prijatie záveru o porušení označených práv sťažovateliek.
11. Ústavný súd konštatuje, že hoci skutočnosti uvádzané sťažovateľkami sú ajdôvodné, ako to vyplýva z odpovede krajského súdu na ich sťažnosť na prieťahyz 18. decembra 2014, ale na druhej strane celková doba konania pred krajským súdom dvaroky a dva mesiace je ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti. Podpredseda krajskéhosúdu v odpovedi na sťažnosť navyše ubezpečil sťažovateľky, že vo veci bude rozhodnutév prvom polroku 2015 a že vec bude „prevedená do režimu sledovania vecí predsedom krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“, čo možno bezďalšieho považovať za signál, že vec bude naozaj rozhodnutá a podanie kvalifikovanejsťažnosti na prieťahy v konaní na krajskom súde prinieslo svoj úspech. Ústavný súd navyšezistil, že vo veci je nariadené verejné vyhlásenie rozsudku na 31. marec 2015, a preto v tejtosituácii je toho názoru, že sťažnosť proti postupu krajského súdu nie je v čase rozhodovaniaústavného súdu opodstatnená (podobne III. ÚS 447/2010, III. ÚS 333/2011,I. ÚS 531/2014) a prijaté opatrenia sú dostatočné na to, aby ústavný súd mohol konštatovať,že sťažnosť sťažovateliek vo vzťahu ku krajskému súdu je zjavne neopodstatnená.
12. Sťažovateľky v sťažnosti namietali aj nečinnosť okresného súdu (vo veci samejrozhodol už v roku 2012), poukazujúc tiež na celkovú neprimeranú dĺžku konania v trvaní4 rokov. Podľa názoru ústavného súdu táto celková doba je na hrane ústavného významu,avšak aj vzhľadom na využitie účinného prostriedku nápravy na krajskom súde, ajv dôsledku ktorého dôjde k vyhláseniu rozhodnutia vo veci samej 31. marca 2015, ústavnýsúd nevzhliadol podanú sťažnosť v tomto čase za oprávnenú. Navyše, keďže v časeposudzovania ústavnej sťažnosti okresný súd vo veci sťažovateliek už zjavne nekonal, a tedanemohol spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosťv tejto časti bolo potrebné odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní tiež ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Nad rámec ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti ani nezistil, že by sťažovateľkyv prerokúvanej veci proti údajnej nečinnosti okresného súdu podali sťažnosť podľa § 3 ods. 7a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu, čo zakladá odmietnutie ichsťažnosti aj pre neprípustnosť.
14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavnýsúd zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015