znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 165/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. N. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 To/134/2012-1269 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To/134/2012-1269 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 2002 a iné, pričom v ostatnom   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 5 T/143/2005 z 21. júna 2012 oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry M. č. k. 1 Pv 802/04-252 z 25. augusta 2005. Krajský súd na odvolanie prokurátora   Okresnej prokuratúry M. uznesením č. k. 3 To/134/2012-1269 z 30. januára 2013 zrušil prvostupňové rozhodnutie   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti predovšetkým argumentoval tým, že „Okresný súd... vo svojom rozsudku... postupoval správne a zákonne, keď z dôvodov nezákonnosti a nedodržania ustanovení § 95,ods. 3 Tr. por. odmietol výpovede svedkov a obvineného z dôvodov   nezákonnosti   na   základe   porušenia   a nedodržania   zákonnej   formy   spôsobu vykonania výsluchov obvineného a svedkov.

Krajský súd... však vo svojom uznesení... č. k. 3 To/134/2012, ktorým zrušil vyššie uvedený rozsudok, však uvedené výpovede svedkov a obvineného pokladá za zákonné s tým, že ide len o procesnú chybu, ktorá nemá sama o sebe vplyv na zákonnosť a neplatnosť právneho úkonu, pričom tieto výpovede možno čítať na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľ je však toho názoru, že Krajský súd v Žiline v uvedenom uznesení porušil sťažovateľove   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   spravodlivý   súdny   proces   v jeho trestnom   konaní,   keď svojím rozhodnutím   dôkazy vykonané   v rozpore   s trestnoprávnymi normami označil ako dôkazy použiteľné v trestnom konaní sťažovateľa, t. j. ako dôkazy zákonné.

Sťažovateľ ďalej namieta skutočnosť, že Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení zo dňa 30. 1. 2013 označil výsluch obvineného zo dňa 11. 4. 2002 za zákonný dôkaz, ktorý mal byť   prečítaný   na   hlavnom   pojednávaní   z titulu,   že   obhajca   bol   čiastočne   prítomný   pri výsluchu   obvineného,   čím   mal   zaručené   právo   na   obhajobu.  ...   Krajský   súd   v Žiline nezákonný dôkaz posúdil ako dôkaz zákonný bez toho, aby dôkladne preskúmal skutkový stav   veci   a svoje   rozhodnutie   oprel   o špekulácie   a nepodložené   argumenty.“. V   závere sťažovateľ zvýraznil skutočnosť, že „... takýto postup v rámci jeho vyšetrovania, trestného konania pokladá za nezákonný, či už pre porušenie ustanovení § 95, ods. 3 Tr. por. alebo pre porušenie práva na obhajobu...“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46, ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 1. 2013, č. k. 3 To/134/2012- 1269 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 1. 2013, č. k. 3 To/134/2012-1269 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na nové prerokovanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy...

4. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov... “

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8.   Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   v podanej   sťažnosti   je   skutočnosť,   že „... Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení zo dňa 30. 1. 2013, č. k. 3 To/134/2012-1263 porušil...   právo   na   spravodlivé   konanie,   spravodlivý   súdny   proces   v zmysle   vyššie uvedených citácií   zákona,   keď   svoje   rozhodnutie   oprel o nesprávny a nezákonný výklad trestnoprávnej normy v neprospech sťažovateľa.“.

9. Ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľa sa nachádzala v štádiu súdneho konania, keď krajským súdom bolo v odvolacom konaní zrušené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu, a teda trestná vec sťažovateľa sa opätovne dostala pred okresný súd, ktorý o nej bude v nasledujúcom období rozhodovať. Inými slovami, trestná vec sťažovateľa sa nachádza na samom začiatku súdneho konania, keď o jeho vine a treste okresný súd ako súd prvostupňový ešte len bude opätovne rozhodovať.

10. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne   náležitosti   a zároveň   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

11. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať v rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   predovšetkým   všeobecné   súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

12. V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   teda   po   zrušení   prvostupňového   rozhodnutia okresného súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie, nachádza v stave, keď o dôvodnosti, a teda aj zákonnosti a ústavnosti jeho trestného stíhania meritórne zatiaľ všeobecný súd právoplatne   nerozhodol,   ale   naopak,   ešte   len   bude   opätovne   rozhodovať.   Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných   ústavou   vrátane   ním   označených   práv.   Procesné   záruky   zabezpečujúce zákonnosť postupu súdu pri prerokovaní trestnej veci sťažovateľa (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z celej III. časti (súdne konanie) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), osobitne potom   ešte   aj   z jeho   šiestej   hlavy   (odvolanie   a konanie   o ňom)   alebo   ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky).

13. Ústavný súd zvýrazňuje, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými prostriedkami   vyplývajúcimi   z príslušných   procesných   noriem,   akou   Trestný   poriadok nepochybne je. Navyše je nutné zdôrazniť, že postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania   mu   dáva   procesné   postavenie   a vplyv   na   aktívne   zasahovanie   do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na to, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi (ako obžalovanému) v ďalšom priebehu vedeného trestného konania v rámci predovšetkým uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať aj porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou, vrátane uplatnenia argumentácie predostretej ústavnému súdu, pred všeobecnými súdmi,   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   k záveru o nedostatku   svojej   právomoci   konať   a rozhodnúť   v uvedenej   veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

15.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Nevyužitie   niektorej   z   možností   ochrany označených práv nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len   vtedy,   ak fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   nemala inú možnosť   účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 z dôvodu jej neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013