znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 165/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., G., JUDr. Z. Ď., L., JUDr. P. P., B., a JUDr. E. H., B., zastúpených spoločnosťou S. a spol. s r.o., B., konajúcou advokátom Mgr. P. S., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 199/2009 a jeho rozsudkom z 10. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., JUDr. Z. Ď., JUDr. P. P. a JUDr. E. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 22. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., JUDr. Z. Ď., JUDr. P. P. a JUDr. E. H. (ďalej len,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 199/2009 a jeho rozsudkom z   10.   mája   2011   (ďalej   len  ,,krajský   súd“   a  ,,rozsudok   krajského   súdu“).   Na   výzvu ústavného súdu sťažovatelia 13. októbra 2011 doručili napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý nepripojili k sťažnosti pri jej podaní.  

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   v   procesnom postavení   navrhovateľov   účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania   o   ochranu   pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   v   ktorom   sa   domáhali,   aby   krajský   súd predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) uložil, aby okamžite upustil od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmien vo výške navrhnutej sudcovskou radou 25. mája 2009 a do troch dní tieto odmeny vyplatil. Krajský súd   napadnutým   rozsudkom   návrh   zamietol   a   nepriznal   navrhovateľom   náhradu   trov konania.   Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny) a základného práva na spravodlivú súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

3.   Podstatné   sťažnostné   námietky   sťažovatelia   formulovali   v   dvoch   rovinách. Najskôr sa zaoberali konaním krajského súdu v ich neprítomnosti, pričom v tomto smere na odôvodnenie sťažnosti uviedli:

,,Po   viacerých   urgenciách   sťažovateľov   na   postup   a   nečinnosť   krajského   súdu predvolaním z 15.04.2011 nariadil pojednávanie v uvedenej veci na deň 10. mája 2011 o 11.30.   hod   (utorok,   pozn.   ústavného   súdu).   Sťažovatelia   listom   zo   dňa   6.   mája   2011 (piatok, pozn. ústavného súdu) krajskému súdu oznámili, že nakoľko žalobca Ing. JUDr. G. v uvedenom termíne čerpá riadnu dovolenku a žalobkyňa JUDr. Ď. má v uvedenom čase neodkladnú pracovnú poradu a zvyšní žalobcovia 3/ a 4/ nesúhlasia s pojednávaním bez súčasnej prítomnosti uvedených dvoch žalobcov 1/ a 2/, tak všetci žalobcovia požadovali, aby konajúci súd nevykonal pojednávanie v ich neprítomnosti a pojednávanie odročil na iný termín.   Krajský   súd   napriek   uvedenej   žiadosti   žalobcov   o odročenie   pojednávania pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti a vec meritórne rozhodol v ich neprospech... Sťažovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že sa domáhali vykonania pojednávania za svojej prítomnosti, lebo vopred s dostatočným predstihom signalizovali, že chcú na základe administratívneho spisu doručeného zo strany protistrany v súdnom konaní doplniť svoje dôkazy a preukázať, že k nezákonnému zásahu zo strany predsedu súdu nielen došlo ale že tento   zásah   aj   naďalej   trvá.   Táto   zákonom   garantovaná   možnosť   však   bola   konaním krajského súdu odňatá. Podľa sťažovateľov uvedené konanie neospravedlňuje ani to, že sťažovatelia pred vytýčením pojednávania poukazovali na bezdôvodné prieťahy v súdnom konaní.

V   samotnom   odôvodnení   rozsudku   sa   krajský   súd   vôbec   nezaoberal   vysvetlením, prečo   ospravedlnenie   sťažovateľov   z   pojednávania   a   prečo   ich   žiadosť   o   odročenie pojednávania na iný termín nezobral do úvahy...

Na základe uvedených skutočností sa sťažovatelia domnievajú, že ich základné právo garantované tak v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny na prejednanie veci v svojej prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom konaním krajského súdu porušené bolo.“

4.   V   rámci   druhého   okruhu   sťažnostných   námietok   sťažovatelia   poukazujú na svojvôľu a ústavnú neudržateľnosť rozsudku krajského súdu, ktorý podľa ich názoru vykladal   relevantné   právne   normy   ústavne   nekonformným   spôsobom.   V   tomto   smere v sťažnosti uvádzajú:

,,Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   nekládol   sťažovateľom   za   vinu,   že   by nevyčerpali prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo že domáhajú len určenia,   že   zásah   bol   alebo   je   nezákonný.   Krajský   súd   implicitne   a   dosť   neurčitým spôsobom vyložil obsah dotknutých ustanovení (§ 250v O.s.p.) tým, že konštatoval právny názor, že nakoľko sťažovatelia brojili proti nevyplateniu odmien, ktoré boli podľa záverov krajského   súdu   neustále   nenárokovateľnou   (fakultatívnou)   peňažnou   dávkou   sudcu, nemohlo ani preto dôjsť k porušeniu práv žalobcu 1/ až 4/ v zmysle § 250v O.s.p. (obranný argument   tvrdený   žalovaným   predsedom   súdu),   a   z   uvedeného   dôvodu   nie   je   podľa krajského súdu návrh prípustný.

Navyše krajský súd značne prekvapivo a bez bližšieho vo svojom závere odôvodnenia vyslovil právny názor, že žalobný petit uplatnený sťažovateľmi nie je v súlade s ust. § 250v O.s.p. Sťažovatelia   sa   preto   právom   domnievajú,   že   práve   vyslovením   hore   uvedených názorov krajský súd vyložil dotknuté zákonné ustanovenia (najmä § 250v O.s.p.) spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych uprav.

Sťažovatelia už od počiatku tvrdili, že nárok na vyplatenie odmien im vznikol (viď zápisnica Sudcovskej rady a aktivita vedenia najvyššieho súdu smerujúca k ich vyplateniu), že v nevyplatení odmien sťažovateľom vidia nezákonnosť zásahu, tento zásah doposiaľ trvá, a   po   tom,   čo   si   konajúci   všeobecný   súd   overí   správnosť   argumentov   sťažovateľov,   má prikázať okamžité upustenie od tak vymedzeného nezákonného zásahu. Tieto argumenty a tvrdenia   sťažovateľov   krajský   súd   nezobral   do   úvahy,   nezaoberal   sa   hodnotením   ich závažnosti   na   tvrdený   zásah,   nevykonal   riadne   zistenie   skutkového   stavu   a   na   základe uvedeného   ani   nevyhodnotil   to,   či   nežiaduca   situácia   pre   sťažovateľov   je   nezákonným zásahom alebo nie. Na základe uvedeného skutkového a právneho rozboru sa sťažovatelia domnievajú,   že   krajský   súd   svojvoľne   rozhodol   o   ich   žalobe   rozsudkom,   ktorý   je nepreskúmateľný   na   jednej   strane   na   základe   nezrozumiteľnosti   a   na   strane   druhej na základe nedostatku dôvodov. Takýto rozsudok ako aj súdne konanie mu predchádzajúce potom nespĺňa garancie predpokladané v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.“

5. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu boli porušené ich označené práva, pričom súčasne žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a priznal im náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah základného práva na súdnu ochranu priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Obdobné práva priznáva každému aj čl. 38 ods. 2 listiny.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto (po jej doplnení) má   predpísané   náležitosti,   je   podaná   v   zákonnej   lehote,   oprávnenou   osobou,   nie   je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc. Súčasne však zistil, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07).

9. Pokiaľ ide o prvú časť sťažnostnej argumentácie týkajúcu sa konania krajského súdu v neprítomnosti sťažovateľov, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že nemôže mať ústavno-právnu relevanciu. Sťažovatelia totiž boli riadne a včas vopred na pojednávanie predvolaní,   vyjadrenie   odporcu   k   ich   návrhu   im   bolo   krajským   súdom   zaslané, pričom k tomuto vyjadreniu zaslali svoje dve repliky. Rovnosť strán zahŕňajúca aj právo poznať a reagovať na všetky podstatné argumenty protistrany, teda bola zachovaná. Sťažovatelia opomínajú   podstatné   procesné   súvislosti   aplikovateľné   v   rámci   správneho   súdnictva   aj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to že dokazovanie sa spravidla nevykonáva (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len,,OSP“) a neúčasť účastníkov konania (sťažovateľov ako navrhovateľov) na pojednávaní nebráni prerokovaniu veci v ich neprítomnosti, pričom prerušenie konania z tohto dôvodu je ex lege vylúčené (§ 250g ods. 2 v spojení s § 250v ods. 8 OSP). Krajský súd teda sťažovateľom neodňal ich právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti a ani právo vyjadriť sa k podstatným otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré vyplynuli z vyjadrení odporcu v predmetnom konaní. Ako navyše z dôvodov rozsudku krajského súdu (pozri ďalej uvedené) vyplýva, tento svoje závery neoprel o žiaden dôkaz, ktorý by vykonal na pojednávaní 10. mája 2011, ale výlučne o dôkazy, ktorými sťažovatelia disponovali.

10. Krajskému súdu síce možno vytknúť, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo ospravedlnenie sťažovateľov nepovažoval za spôsobilé na odročenie pojednávania, takéto pochybenie však in concreto nemá ústavnú relevanciu. Ústavnému súdu však nedá neuviesť, že podmieňovanie prítomnosti navrhovateľov JUDr. P. P. a JUDr. E. H. na pojednávaní krajského súdu prítomnosťou ostatných sťažovateľov je len ťažko obhájiteľný dôvod na žiadosť o odročenie pojednávania. Menovaným sťažovateľom totiž nič nebránilo reálne sa na   pojednávaní   zúčastniť   a   v   plnom   rozsahu   realizovať   svoje   procesné   práva   a   nimi uvádzaný   dôvod   na   odročenie   pojednávania   nasvedčuje   skôr   absencii   ich   skutočného záujmu   na   prerokovaní   a rozhodnutí   veci   v   ich   prítomnosti.   Vzhľadom   na ustanovenie § 250g ods. 2 v spojení s § 250v ods. 8 OSP ani neakceptovanie dôvodov na odročenie pojednávania uvádzaných sťažovateľom JUDr. Ing. M. G., PhD., a JUDr. Z. Ď. zo strany krajského súdu nemôže mať ústavnoprávne dôsledky vo väzbe na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38   ods.   2   listiny.   Uplatnenie   týchto   dôvodov   dva   pracovné   dni   (!)   pred   pojednávaním krajského súdu taktiež nasvedčuje skôr obštrukčnému prístupu, než skutočnému záujmu sťažovateľov o účasť na pojednávaní.

11. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľov, v zmysle ktorej im nebola zo strany krajského súdu poskytnutá spravodlivá súdna ochrana, ústavný súd uvádza, že súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Podstatné námietky sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu, argumentačná pozícia sťažovateľov spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu do ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v podstate nevenuje, a keď, tak iba vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   má   však   iný   účel   a   význam   (sleduje   ochranu   základných   práv   a   slobôd,   resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.

13.   Sťažnostné   námietky   sa   v   tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené   nedostatky v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku nasledujúcej po rekapitulácii návrhu, vyjadrení účastníkov a relevantných právnych noriem uviedol:

«Krajský súd... dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná preto ju podľa § 250v ods. 3 O.s.p. zamietol.

Súd z dokladov založených žalovaným a taktiež žalobcov v 1/ až 4/ rade zistil, že z rokovania Sudcovskej rady NS SR, ktoré sa konalo dňa 25.05.2009 bola spísaná zápisnica SRns 9/2009 z ktorej vyplýva, že bolo prijaté uznesenie č. 21/2009 nasledovného znenia: „Sudcovská rada pri Najvyššom súde Slovenskej republiky navrhuje v zmysle § 79 ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom a účinnom znení a čl. III   bod 1,   2 Kritérií na priznávanie odmien sudcom najvyššieho súdu podpredsedníčke najvyššieho   súdu,   zastupujúcej   predsedu,   priznať   odmeny   sudcom   najvyššieho   súdu, uvedeným v prílohe č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto uznesenia, vo výške ich základného platu a prípadného funkčného príplatku len podľa § 69 ods. 1 písm. c/, d/ zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov tak, aby odmena bola vyplatená v mesiaci júl 2009“.

„Podpredsedníčke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zastupujúcej   predsedu, navrhuje v zmysle § 79 ods. 1 písm. c/ v spojení s ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom a účinnom znení (za plnenie osobitne významných úloh pri vedení súdu nad rozsah jej povinností) odmenu vo výške jej funkčného platu (§ 71 ods. 1 zákona)“.

V   spise   je   založený   list   zo   dňa   17.08.2009   žalobcu   v   1/   až   4/   rade   adresovaný žalovanému   z   ktorého   vyplýva,   že   žalobca   v   1/   až   4/   rade   mal   vedomosť   o   tom,   že 07.08.2009 boli vyplatené odmeny na najvyššom súde   rozpore s uznesením č. 21/2009, ďalej v tomto liste je uvedené, že zrušenie vyplatenia odmien sudcom NS SR žalovaným došlo k porušeniu § 87 zák. č. 385/2000 Z.z. S týmto postupom žalobca v 1/ až 4/ rade vyjadril   nespokojnosť   s   konaním   žalovaného   a   žiada   o   bezodkladné   vyplatenie   odmien v schválenom rozsahu.

Súd   zistil   zo   zápisnice   z   mimoriadneho   zasadnutia   Sudcovskej   rady   pri   NS   SR konanej dňa 23.09.2009, že žalovaný odôvodnil nepriznanie odmien sudcom NS SR, ktoré boli   navrhnuté   Sudcovskou   radou   NS   SR.   Z   odôvodnenia   vyplýva,   že   pokiaľ   žalovaný neudelil   odmeny   sudcom   pôsobiacim   v   ostatných   kolégiách   NS   SR   vychádzal   z   ich nedostatočnej   výkonnosti,   odbornosti   a   rýchlosti   rozhodnutia.   Sudcovská   rada   prijala uznesenie   č.   42/2009   v   znení:   Sudcovská   rada   najvyššieho   súdu   berie   na   vedomie odôvodnenie nevyhovenia návrhu na priznanie odmien sudcom najvyššieho súdu predsedom najvyššieho   súdu.   Žalobca   v   1/   rade   dňa   23.09.2009   doručil   Sudcovskej   rade   NS   SR nesúhlasné   stanovisko   k   objasneniu   nevyplatenia   odmien   prednesom   dňa   23.09.2009 predsedom najvyššieho súdu. V tomto nesúhlasnom stanovisku žalobca v 1/ rade opätovne vyslovuje svoj právny názor na to, že žalovaný v rozpore so zák. č. 385/2000 Z. z. nevyplatil a nerealizoval priznané odmeny v zmysle uznesenia Sudcovskej rady NS SR.

Súd konštatuje, že návrh žalobcu v 1/ až 4/-rade zo dňa 21.10.2010 nie je prípustný. Cieľom konania podľa § 250v je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy, ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej. Spoločným znakom je priznanie súdnej ochrany v prípade tvrdeného nezákonného zásahu orgánom verejnej správy je, ak postup vo verejnej správe, hoci sa nemal uskutočniť sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti konania realizuje a po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov podaných cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu návrh predložený súdu jednoznačne vyžaduje súdnu pomoc vo forme nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu.

Konanie   podľa   §   250v   sa   začína   podaním   návrhu,   ktorý   okrem   uvedených všeobecných náležitostí musí obsahovať tvrdenie navrhovateľa, že bol ukrátený na svojich právach   a   právom   chránených záujmoch;   musí ísť   o jeho   práva a záujmy,   inak   návrh nemôže byť úspešný, ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím, účinky zásahu na navrhovateľa priamo dopadajú, dôsledky zásahu trvajú alebo objektívne hrozí jeho opakovanie, a vyčerpá všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon tak ako je to v konaní proti nečinnosti správneho orgánu ak dodržal zákonom ustanovenú lehotu na podanie.

V   danom   prípade   z   ustanovením   zák.   č.   385/2000   Z.   z.   vyplýva,   že   odmena   je fakultatívnou   dávkou,   na   ktorú   sudca   nemá   zákonný   nárok.   Táto   skutočnosť   vyplýva z formulácie ust. § 79 ods. 1 zákona, v ktorom je uvedené, že sudcovi možno priznať odmenu a že v zmysle § 79 ods. 3 o priznaní odmeny podľa ods. 1 písm. a/, b/ a c/ rozhodne predseda súdu na návrhu sudcovskej rady. Z uznesenia č. 21/2009 vyplýva, že Sudcovská rada NS SR navrhla priznať odmeny sudcom najvyššieho súdu, v kompetencii žalovaného bolo rozhodnúť o nevyplatení odmien žalobcovi v 1/ až 4/ rade. Táto kompetencia, t. j. nevyplatenie odmien patrí do výlučnej právomoci žalovaného. Keďže na vyplatenie odmien nie   je   zákonný   nárok,   rozhodnutím   žalovaného   teda   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   práv žalobcu v 1/ až 4/ rade v zmysle § 250v O.s.p.

Pre úplnosť súd dodáva, že petitom návrhu v zmysle § 250v O.s.p. sa žalobca v 1/ až 4/ rade mal domáhať, aby súd zakázal orgánu verejnej správy pokračovať v porušovaní ich práv a prikázal mu, ak je to možné obnoviť stav pred zásahom. Petit žalobného návrhu zo dňa 21.10.2009 však znie: „že žalovanému sa prikazuje okamžite upustiť od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmien žalobcom vo výške navrhovanej sudcovskou radou dňa 25.05.2009 a do troch dní tieto odmeny žalobcom vyplatiť" z čoho súdu vyplýva, že žalobný petit nie je v súlade s ust. § 250v O.s.p.»

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   návrh   zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľom podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo návrh nie je dôvodný. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že súd ich návrh zamietol ako neprípustný, je potrebné poukázať na to, že krajský súd najskôr v odôvodnení hovorí o zamietnutí návrhu ako nedôvodného (s. 5 odsek prvý) a neskôr ako neprípustného (s. 7 odsek tretí), avšak dôvody zamietnutia návrhu sú zreteľne spojené s jeho nedôvodnosťou, a nie s jeho neprípustnosťou, tak ako ju predpokladá § 250v ods. 3 OSP. Tento   vnútorný   rozpor   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   však   nemôže   mať ústavnoprávne dôsledky. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu o fakultatívnosti odmien a výlučnom oprávnení predsedu najvyššieho súdu rozhodovať o ich priznaní nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Naopak,   krajský   súd   pridržiavajúc   sa   gramatického   a   logického   výkladu   relevantných ustanovení   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“) (najmä § 65 ods. 1 a § 79 ods. 1 až 3) konštatoval a odôvodnil absenciu práva (nároku) na vyplatenie odmien a z toho vyplývajúcu absenciu   možnosti   byť ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy tak, ako to predpokladá § 250v ods. 1 OSP.

15. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne uvádza, že samotná zápisnica sudcovskej rady najvyššieho súdu a ani tvrdená aktivita vedenia najvyššieho súdu (mysliac tým   podpredsedníčku   najvyššieho   súdu)   nenahrádzajú zákonom   predpokladané rozhodnutie   predsedu   najvyššieho   súdu   o   priznaní   odmeny,   či   už   na   návrh   alebo po prerokovaní v sudcovskej rade. Takéto rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu o priznaní odmeny sťažovateľom však zjavne neexistuje. Zákon navyše výslovne počíta s tým, že predseda súdu nevyhovie návrhu sudcovskej rady na priznanie odmeny, s čím spája jeho povinnosť toto v sudcovskej rade odôvodniť (§ 79 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.).

16.   V   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Inak povedané, v sťažnosti absentuje   ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

17.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľov,   ktorej reálnosť by mohol   bližšie posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012